Je za nami ďalší rok politiky bez schopnosti „vidieť za roh" v inom ako účtovníckom zmysle. Otázka budúcnosti každej spoločnosti – investovanie do ľudského kapitálu – bola opäť odsunutá a o negatívach šetrenia v tejto oblasti sa mlčalo.
Mlčalo sa aj o nízkych príjmoch z práce, nedostatočných sociálnych príjmoch a chabej podpore zamestnanosti. Experti z ministerstva práce dokázali ignorovať nepomer počtu nezamestnaných a voľných pracovných miest a médiá kŕmili historkami o rozmaznaných nezamestnaných, ktorým sa nechce pracovať.
Pre Ministerstvo práce je najväčším zárezom na pažbe novelizácia Zákonníka práce. Aj keď sa sľubované zvýšenie zamestnanosti nekonalo, Slovensko sa vraj posunulo medzi desať krajín s najflexibilnejšou legislatívou v OECD. Pre ľudí to však znamená zníženie pracovných a životných istôt. Ukazuje to aj novembrový Eurobarometer, podľa ktorého je u nás nadpriemerne veľa ľudí, ktorí nie sú istí svojou prácou.  Útechou môže byť len to, že zápas o zákonník práce mohol posilniť vedomie, že kolektívna obrana je potrebná.
Ministerstvo sa chváli aj zlepšením podmienok pre rodiny s deťmi, no len pre daňovníkov. Jeho vizitkou zostane aj podpora návrhu Kaníka a spol. krátiť rodičovský príspevok tým, čo pred narodením dieťaťa nepracovali. A rovnako to, že dávky v hmotnej núdzi druhý rok nevalorizovalo.  
Sociálnu oblasť v roku 2011 charakterizuje aj niekoľko zmrazených projektov. Jedným je nový zákon o hmotnej núdzi spojený s drastickým znížením základnej dávky. Za zmienku  stojí aj projekt zasielania dávok na elektronické e-pay karty podľa orwellovsko-makarenkovských nápadov štátnej tajomníčky Nicholsonovej. V týchto projektoch sa okrem nedostatku úcty k právu ľudí na dôstojnosť prejavila aj neschopnosť pripravovať materiály v previazaní  tak, aby zníženie ochrany bolo kompenzované rozšírením príležitostí. Tie mala priniesť dodnes meškajúca novela zákona o službách zamestnanosti. Zdá sa, že zázračný liek nazývaný medzitrh práce, expiroval ešte pred jej schválením. Rozpočet na budúce roky totiž neráta so štedrejším financovaním programov zamestnanosti.
Sociálnu oblasť poznačilo aj dedičstvo volebnej kampane, ktorá spolu s nepodareným pilotom sociálnych podnikov zhanobila aj sociálnu ekonomiku. Odvrátenie sa od tohto dôležitého nástroja viedlo k strate času nad nápadmi z tretej ruky a objavmi teplej vody. Obeťou hrubozrnnej nedôvery sa stala aj horizontálna priorita marginalizované rómske komunity. Vypracované stratégie komplexného prístupu boli škandalizované a zastavené.  Premrhala sa tak dlho pripravovaná šanca meniť k lepšiemu najdevastujúcejšie životné podmienky. Náhradné iniciatívy ako podpora  komunitných centier sú dôležité, no nedokážu túto šancu nahradiť.
Tento rok sa neznížila len podpora verejného nájomného bývania, ale búrali sa príbytky tých najchudobnejších - bez poskytnutia náhrady. Zapamätáme si, že búranie príbytkov v košickom Somotore a v Žiari nad Hronom nestálo za kritické slovo humánnej predsedníčke vlády či rezortnému ministrovi Figeľovi. Neželane aktívny bol naopak minister vnútra, ktorého iniciatívy by mali byť mementom ciest, ktorými by sociálna politika nemala ísť.  
   Na šetrenie doplatila aj oblasť vzdelania. V roku 2011 sa do predškolskej výchovy detí žijúcich v chudobe neinvestovalo ani euro viac. Povinnosť zamestnať jedného asistenta učiteľa na 100 detí je výsmechom potrebe individuálneho prístupu k deťom, ktoré majú jazykové a sociálne hendikepy.
 Temné stránky roku 2011 v sociálnej oblasti nám pomohli jasnejšie vidieť kompetencie a filozofiu rôznych politických hráčov. Pre ľudí v núdzi je to však slabá útecha.

Zuzana Kusá, sociologička,  Slovenská sieť proti chudobe