V rokoch po vražde robili zodpovedné zložky a komplici vraždy (extrémna pravica tvorená jednotlivcami, vojakmi, stranou ARENA a významnými konzervatívnymi zložkami cirkvi) všetko, čo bolo v ich silách, aby sa na Romerovu pamiatku zabudlo. Ale nepodarilo sa im to. Práve naopak, iné cirkevné prúdy sa spojili a vytrvalo požadovali arcibiskupovo svätorečenie. Keby sa toto ich úsilie napokon stretlo s úspechom, stali by sme sa svedkami prípadu sui generis v oficiálnom úradnom postupe katolíckej cirkvi.

Prípadný súhlas so svätorečením Óscara Romera by sa však dal interpretovať aj ako spôsob zahmlievania jeho etických väzieb k robotníkom, roľníkom, ženám a celému utláčanému ľudu v El Salvadore. Romero odporoval vládnej junte a postavil sa proti násiliu, vraždám a popravám eskadrami smrti, proti únosom realizovaným štátnymi bezpečnostnými jednotkami.

Pokus zlikvidovať práve ten Romerov záväzok, ktorý si vytýčil voči utláčaným a zraňovaným ľuďom svojej krajiny, sa dá ľahko vypozorovať aj v záverečných tvrdeniach štúdie, ktorú vytvorila Svätá stolica v roku 2005 v súvislosti so žiadosťou o jeho svätorečenie. Píše sa tam: „Romero nebol žiadny revolucionársky biskup. Bol to muž cirkvi, Evanjelia a chudobných." Vatikán teda pristúpil na proces svätorečenia za svojských podmienok. Pripomeňme si, že analýzami dokumentov a kázní monsiňora Romera bola poverená Kongregácia pre náuku a vieru, na ktorej čele vtedy stál Joseph Ratzinger. Ratzinger, obhajca katolíckeho konzervativizmu, známy kritikou a bojom proti iniciatívam ako ženské kňazstvo, občianske práva homosexuálov či Teológia oslobodenia, jednoducho nemohol svojou „troškou" neprispieť do Romerovho prípadu.

Zredukovať Óscara Romera na „muža cirkvi" znamená hrubo skresliť jeho skutočnú osobnosť, znamená zneviditeľniť jeho záväzok brániť ľudské práva a znamená aj poprieť jeho jednoznačnú účasť na salvadorskej politike, keď hovoril o zverstvách páchaných bezpečnostnými jednotkami proti civilnému obyvateľstvu. Vo svojich kázňach Romero nikdy nezabudol vyjadriť solidaritu s obeťami politického násilia a hovoriť o pošliapavaní ľudských práv zo strany vlád.
 
Ratzinger by si pravdaže radšej želal, aby bol Romero len jedným kňazom z mnohých. Jedným z tých, čo pohodlne žijú uzatvorení v ústraní chrámov a namiesto rozprávania o skutočných potrebách ľudí ponúkajú falošné sľuby.

Vyhlásenia Óscara Romera však neposkytujú priestor na pochybnosti o tom, kto bol v skutočnosti tento muž a že jeho činnosť bola vyložene politická. Niektoré z nich napríklad hovoria: „Násilie, vraždy, mučenie, hromadné mučenie, sekanie mačetami a vhadzovanie do mora, unášanie ľudí – toto je ríša pekla." Alebo: „Najväčším zlom El Salvadoru sú bohatstvo, súkromné vlastníctvo vnímané ako nedotknuteľná relikvia. A Boh ochraňuj toho, kto by sa dotkol tohto drôtu vysokého napätia. Zhorel by." „V našej krajine sa vraždia ľudia len za to, že vychádzajú protestovať do ulíc."
 
Ratzinger, sediaci dnes na pápežskom tróne, môže o postave Óscara Romera rozprávať, čo mu len slina prinesie na jazyk. Latinskoamerický ľud veľmi dobre vie, aký bol biskup Romero v skutočnosti, a aj to, prečo ho zavraždili. Romero sa stal martýrom, a to nie len martýrom ľudu El Salvadoru, ale ľudu celej Latinskej Ameriky, symbolom jeho odporu, zápasov aj nádejí.

A akoby skutky náboženskej pravice vedené proti „svätému Romerovi Ameriky" nestačili. Dvadsiateho druhého marca sa na scéne ukázala aj pravica politická zastúpená Brackom Obamom in personam: cynicky zapálil sviečku na hrobe Óscara Romera v San Salvadore.
 
Alebo že by Obama nevedel, že zodpovednosť za vraždu monsiňora Romera nesie impérium, ktoré teraz reprezentuje on, spoločne s extrémnou salvadorskou pravicou a CIA? Že by nositeľ Nobelovej ceny mieru netušil, že v osemdesiatych rokoch počas vojny v El Salvadore USA financovali salvadorské vojsko a realizovali únosy, vraždy a mučenia? Naozaj nevie Barack Obama, že vlnu vrážd prostých ľudí, vodcov sociálnych hnutí a členov ľavice podporovali a riadili Spojené štáty americké?

Pre latinskoamerické národy je Óscar Arnulfo Romero symbolom slobody a ochrany ľudských práv. Práve preto je Obamovo zapálenie sviečky na jeho hrobe jedným zo spôsobov zahmlievania jeho pamiatky.

Neoficiálnych martýrov ako Óscar Romero je Latinskej Amerike veľa a ich pamiatka dodáva silu pri kladení odporu a nádeji našich národov. Zavŕšilo sa tridsaťjeden rokov od Romerovej vraždy, no tí, ktorí ho zavraždili, nikdy nepochopili, že aj vďaka tomu bude v našich národoch vždy prítomný.
 
Preložila Silvia Ruppeldtová