Pri katalánskej Ľudovej strane (Partit Popular, PP) sa deje takmer to isté. Veď to nie je čisto katalánska strana, ale akási vonkajšia organizácia, ktorá v Katalánsku nie je ani poriadne zavedená, nemá právo prijímať vlastné autonómne rozhodnutia, je riadená na diaľku z Madridu – mesta, ktoré sa nikdy nevníma ako mesto s existujúcim ľudovým odporom, nevníma sa ako mesto, ktoré až do posledných chvíľ bojovalo proti fašizmu a ktoré od tej istej jari 1939 odolávalo frankizmu. PP je sčasti presne toto, ale nie výlučne toto. Má aj vlastnú úrodu a vlastné nesystematické garancie.

Spoločensky všeobecne zaužívané klišé má veľmi blízko príbehu o vyprataní Katalánskeho námestia (kat. Plaça de Catalunya), námestia plného rozhnevaných občanov v piatok ráno 27. mája. Nebol to španielsky minister vnútra, kto vydal príkaz na zásah a kto bol zodpovedný za tento polofašistický čin. Bol to sám pán Felip Puig, veľmi pravdepodobne podporovaný vedením Katalánskej autonómie. Bol to priamo on alebo niektorý z jeho priamych radcov, kto nariadil, aby Mossos – katalánske policajné jednotky – vykonali to, čo vykonali, a so scvrknutými zadkami a chvostami stiahnutými medzi nohami po sebe zanechali pamiatku na represiu, aká v podobných prípadoch zvykne ostávať: dve či tri desiatky zranených (presné číslo sa nedá zistiť), a jedného ťažko zraneného mladíka operovaného na pohotovosti v nemocnici Clínic de Barcelona – jednej z tých nemocníc, ktoré podstúpia reštrikčné škrty do výšky desiatich percent. Dokopali ho takmer na smrť a gumová guľa vystrelená asi z dvoch metrov ho brutálne zranila do hlavy. Má mimoriadne poškodené dýchacie cesty a podľa všetkého mu museli vyrezať slezinu.

Nie, tentoraz to nebol „Madrid". A nie len to. V Španielskom národnom rádiu v spravodajstve odvysielanom na poludnie v piatok 27. mája jeden z katalánskych zodpovedných, ktorého meno nechcem vysloviť, nielen že ospravedlnil konanie polície, ale sa aj vyslovil, že zásah – konkrétne použitie obuškov, ohlušujúcej helikoptéry, tridsiatich policajných vozidiel, bezočivého a povýšeneckého tónu katalánskych policajtov, ich násilia, agresie, streľby a množstvo ranených – to všetko sa mu zdá spravodlivé a veľmi adekvátne. Aspoň „vzhľadom na okolnosti".

Politická zodpovednosť teda v tomto prípade nesídli „v Madride", ale tu, hneď vedľa nás. Tak blízko, že naše zvolania žiadajúce odstúpenie Felipa Puiga ten pán a všetci ostatní veľmi dobre počujú.

A dojaté výkriky z madridského Plaza del Sol v ten istý piatok večer, ale aj z iných námestí krajiny Federica Garcíu Lorcu, Rodrígueza Castelaa či Antonia Machada „Barcelona, nie si sama!", opätovne pripomínajú to, čo si mnohí z nás už desiatky rokov myslíme: že osud ľudského rodu spája Internacionála, a ak mi odpustíte ešte o niečo väčší pátos, spoločne s Giocondou Belli poviem, že solidarita je neha všetkých národov. Ďakujem vám, priatelia a priateľky.

Preložila Silvia Ruppeldtová

Fotografie a videá z udalostí v Barcelone v piatok 27. mája 2011