Zastavte ma, ak ste už odo mňa tento vtip počuli:
Kdesi v USA prebieha demonštrácia. Dorazí polícia a mláti protestujúcich. „Nebite ma", ozve sa ktosi, „ja nie som komunista, som antikomunista!" „Mne je fuk, aký si komunista!" odpovedá mu policajt a zaháňa sa obuškom.
Prvýkrát som tento vtip hovoril vtedy, keď Knesset navštívili turisti z Nemecka a stretli sa s nemeckými vysťahovalcami, vrátane mňa. Návštevníci nenachádzali slov na vyjadrenie nadšenia z Izraela, chválili všetko, čo robil a odsudzovali aj najmenší náznak kritiky. Bolo to veľmi trápne, pretože viacerí z nás boli voči politike vlády na okupovaných územiach naladení veľmi kriticky.
Tento extrémny „prosemitizmus" ja osobne považujem len za maskovaný antisemitizmus. Základ majú rovnaký: židia a preto aj Izrael sú čímsi výnimočným a treba k nim pristupovať ináč než k ostatným. Čím sa vyznačuje antisemita? Tým, že nenávidí žida kvôli tomu, že je žid. Nenávidí ho nie kvôli jeho ľudským vlastnostiam, ale kvôli pôvodu. Je jedno, či je dobrý alebo zlý, milý alebo odporný, bohatý či chudobný – nenávisť si zaslúžil tým, že je žid. Platí to samozrejme v prípade všetkých druhov predsudkov – vrátane sexizmu, islamofóbie, šovinizmu a podobne.
Nemci sú tradične dôslední. Pojem „antisemitizmus" vymyslel Nemec (pár rokov pred „sionizmom" a „feminizmom") a stal sa oficiálnou ideológiou Nemecka počas nacizmu. Dnes je oficiálnou ideológiou Nemecka „prosemitizmus", ktorý rovnako prekračuje všetky medze. Ďalší termín vymyslený nacistami je „Sonderbehandlung" a znamená „zvláštne zaobchádzanie". Stal sa eufemizmom pre strašný zločin: vraždenia uväznených ľudí. Ale „zvláštne zaobchádzanie" môže mať aj opačný význam – napríklad obzvlášť pozitívny vzťah k národom a osobám, ktorý nie je zapríčinený ich konaním, ale ich pôvodom, povedzme židovským. Neteší ma to – napriek tomu, že sa ocitám na strane víťazov. Mám rád pochvaly za vykonaný dobrý čin a rovnako som schopný priznať svoju vinu za vykonané zlo. Len pochvaly či výčitky súvisiace s tým, že som sa narodil ako žid, neznášam.
A týmto sa dostávame ku Günterovi Grassovi.
Stretol som sa s ním na konferencii nemeckého Pen-klubu, kam nás oboch pozvali. Počas prestávky sme sa ocitli v reštaurácii. Úprimne som mu vtedy vyjadril svoj obdiv k jeho tvorbe, najmä k protinacistickému románu Plechový bubienok a tiež k jeho vtedajšej politickej činnosti. To je všetko. Počas jeho viacerých návštev Izraela sme sa nestretli. A teraz sa Grass dopustil nepredstaviteľného prešľapu: otvorene skritizoval štát Izrael. A je – NEMEC!!!
Nasledovala automatická reakcia. Okamžite ho označili za antisemitu. Nie za obyčajného, bežného judeofóba, ale za kryptonacistu, ktorý by v prípade, že by mal možnosť, ochotne posluhoval Adolfovi Eichmanovi! Dokazuje to fakt, že ako 17-ročný bol – rovnako ako desaťtisíce ďalších – povolaný do Waffen-SS a dlhé roky to tajil.
Izraelskí a nemeckí kritici sa predháňajú v tom, kto ho viac zhodí a Nemci s veľkou prevahou víťazia. V súťaži jednotlivcov však vyhral náš minister vnútra Eli Yishai, ktorý ho prehlásil za nežiaducu osobu a zakázal mu vstup do Izraela na večné časy (prinajmenšom). Yishai je politik, ktorý v živote nenapísal jediný riadok hodný pozornosti. Je lídrom ortodoxnej strany SHAS – nie po riadnom zvolení, ale na základe priateľstva s jej duchovným vodcom Ovadiom Yosefom. Významný štátny kontrolór obvinil Yishaia, že v súvislosti s obrovským požiarom na hore Karmel vykonáva funkciu neoprávnene a jeho kariéra bola ohrozená. Vtom sa mu znenazdajky – vďaka Grassovi – naskytla možnosť zachrániť si vlastnú kožu.
Čo fakticky povedal Grass? Vo svojej 69-riadkovej básni (v podstate ide o veršovaný pamflet) Čo sa musí povedať Grass odsudzuje izraelskú politiku súvisiacu s jadrovými zbraňami. Zúrivé útoky na jeho osobu sa prakticky plne zhodli na axióme, že Nemec za žiadnych okolností nemá právo kritizovať Izrael. Odložme toto „odôvodnenie" a pozrime sa na samotnú báseň (ktorá ani zďaleka nie je skvostom). Základná Grassova myšlienka spočíva v tom, že Izrael už vlastní jadrový potenciál a je preto z jeho strany pokrytecké obviňovať Irán z toho, že by ho možno chcel tiež získať. Okrem toho vyčíta nemeckej vláde dodanie ďalšej ponorky Izraelu.
Ak sa na to pozrieme realisticky, sú jeho námietky presvedčivé?
Grass vychádza z predpokladu, že Izrael plánuje preventívny úder na Irán, pri ktorom „môže byť iránsky národ zničený". To by bolo možne v prípade, ak by Grass pripúšťal, že „prvý úder" bude zasadený atómovými zbraňami. Termín „prvý úder" patrí do lexikónu jadrovej vojny. V tomto kontexte odsudzuje nemeckú vládu za dodanie ďalšej, v poradí šiestej, ponorky, schopnej odpáliť rakety s jadrovými hlavicami. Grass je pohoršený skutočnosťou, že nik v Nemecku (a na Západe celkovo) sa neodváži ani zmieniť o tom, že Izrael disponuje jadrovým arzenálom a rovnako tým, že je prakticky zakázané v tejto súvislosti „menovať ten štát". Ďalej tvrdí, že „atómová veľmoc Izrael ohrozuje mier na celej planéte". Aby sa eliminovala hrozba tohto nebezpečenstva, navrhuje „schválenie vládami obidvoch štátov stálej bezproblémovej medzinárodnej kontroly izraelského jadrového potenciálu a iránskych jadrových zariadení". Ku koncu tiež spomína Palestínčanov. Píše, že len týmto spôsobom „sa dá pomôcť všetkým – Izraelčanom aj Palestínčanom. Okrem toho aj všetkým obyvateľom daného regiónu, okupovanom šialenstvom".
Po prečítaní básne som neupadol do vytrženia. Dá sa a mala by byť kritizovaná, neobsahuje však nič, čo by vyžadovalo jej prísne odsúdenie. Ako som už spomínal, nevidím žiadny dôvod na to, aby sa Nemci vyhýbali kritike Izraela. Báseň neobsahuje nič, čo by spochybňovalo právo Izraela na existenciu. Grass zdôrazňuje, že holokaust je neodstrániteľný zločin. Zároveň nazýva Iráncov národom „zotročeným chvastúňom". Grassova predstava o možnom zničení Iránu preventívnym „prvým úderom" je však značne prehnaná.
Viackrát som písal, že celé to izraelské a severoamerické bľabotanie o izraelskom útoku na Irán je len súčasťou psychologickej vojny USA, ktorej cieľom je prinútiť iránskych lídrov, aby sa vzdali predpokladaného jadrového programu. Izrael si v žiadnom prípade nemôže dovoliť útok bez amerického súhlasu. A severoamerický útok na Irán, resp. útok Izraela so severoamerickým súhlasom je absolútne vylúčený kvôli katastrofickým následkom – rozpadu svetovej ekonomiky a zdĺhavej drahej vojne.
Predpokladajme v rámci diskusie, že izraelská vláda sa skutočne rozhodne zaútočiť na iránske jadrové objekty. To však nebude znamenať „zničenie" iránskeho národa – ani jeho časti. Len šialenec by v tomto prípade použil jadrové zbrane. O vodcoch Izraela si môžeme myslieť čokoľvek, ale šialení nie sú. Pokiaľ by aj Izrael disponoval taktickými jadrovými zbraňami (alebo by mu ich dodali USA ) s obmedzenou mohutnosťou a s lokálnym účinkom, reakcie sveta po ich použití by boli katastrofou. Pre zaujímavosť – izraelská vláda sa nepridržiava politiky „jadrovej nejednoznačnosti" z vlastnej vôle. Izraelskí lídri by sa pri prvej príležitosti chválili ich jadrovým arzenálom celému svetu. Spojené štáty však trvajú na neprehľadnosti, aby v tomto smere nemuseli nič podnikať. Preto aj Grassovo tvrdenie o tom, že Izrael ohrozuje „mier na celom svete" je značne prehnané.
Myslím si však, že jeho návrh na medzinárodné monitorovanie iránskych a izraelských jadrových zariadení si zaslúži veľkú pozornosť. Jadrové status quo našich krajín by nebolo na škodu. Koniec koncov, potrebujeme oblasť mieru a bez jadrových zbraní, do ktorej by patril Izrael, Palestína, Liga arabských štátov, Turecko a Irán.
A čo sa týka Güntera Grassa – rád by som sa s ním opäť stretol a zašiel s ním na obed – tentoraz v Tel Avive.
Preložil Roman Jurík
Fotografia: Wikimedia Commons
