utopia.sk

Kam vedú naše cesty po smrti?

milan šupa — 2013-04-25T17:38:00Z

Keďže ľudia v tom nemajú jasno, boja sa smrti i toho, čo bude po nej. A pre svoj strach sa radšej rozhovorom o smrti vyhýbajú. Avšak kvôli strachu, prameniacemu predovšetkým z nevedomosti zostávajú v tejto dôležitej otázke aj naďalej neznalými. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.

Ale predsa len svojim strachom a úzkosťou zo smrti, predsa len svojim bojazlivým vyhýbaním sa tejto téme doteraz smrti ešte nikto neunikol. Ide totiž o jednu z mála istôt, ak nie jedinú stopercentnú istotu, ktorú v našom neistom živote na zemi máme.

Nemá preto žiaden zmysel strkať hlavu do piesku pred realitou, ktorej aj tak neunikneme. Práve naopak! Je nanajvýš potrebné vedieť v tomto smere čo možno najviac a to preto, aby sme k smrti zaujali správny postoj a vedeli sa orientovať v krajine záhrobia.

Kto je totiž neznalý, blúdi! Blúdi nie len po smrti, ale už i vo svojom živote na zemi. Lebo ak nedokáže zaujať správny postoj k smrti a k tomu, čo nasleduje po nej, nemôže zaujať správny postoj ani k svojmu súčasnému životu. Preto žije nesprávne, potácajúc sa vlastným bytím a kráčajúc k hrôze svojej poslednej hodiny – k smrti, ktorá ho nepripraveného vrhne do ďalšieho, nekonečného zúfalého blúdenia.

Povedzme si teda niečo o záhrobných úrovniach, ktorými má a bude musieť putovať duša každého z nás.

V najzákladnejšom členení sú štyri: Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem, jemnohmotnosť a duchovná ríša.

Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem a jemnohmotnosť patria k hmotnosti tak, ako naše fyzické telo, iba že ide o hmotnosť jemnejšieho a éterickejšieho druhu. Úlohou človeka je preputovať všetkými týmito úrovňami až ku konečnému cieľu – k duchovnej ríši, ktorá je totožná s rajom, alebo s kráľovstvom nebeským.

Aby sme mohli správnym spôsobom a čo najrýchlejšie prejsť všetkými úrovňami, treba vedieť iba jediné: Človek má vždy kráčať za Svetlom! To je pravá, jediná, istá a najrýchlejšia cesta smerom nahor. A toto základné poučenie platí v absolútne všetkých úrovniach, vrátane tej našej pozemskej.

Vždy treba kráčať jedine za Svetlom a to preto, aby sme v jednotlivých svetoch nezablúdili a nezmysleným blúdením v nich nestrávili celé stáročia, ba tisícročia. Potom nám totiž hrozí, že spolu s hmotnosťou, ktorá zahŕňa našu pozemskú úroveň, astrálnu úroveň, svet myšlienkových foriem, ako i jemnohmotnosť, že spolu s celou hmotnosťou budeme strhnutí do zániku, pretože hmotnosť podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku. Podlieha mu nie len naše telo, naša slnečná sústava a naša galaxia, ale i všetky ostatné, záhrobné úrovne jemnejšej hmoty nad nami. Bezpeční budeme jedine v duchovnej ríši, kam sa máme svojim putovaním svetmi dostať a kam máme vždy usilovať. Duchovná ríša už totiž nepodlieha kolobehu vzniku a zániku, pretože stojí nad hmotnosťou a je večná.

Bolo teda povedané, že ak chce človek čo najrýchlejšie preputovať všetky úrovne a dostať sa k cieľu musí vždy kráčať za Svetlom. Čo však je Svetlo? Čo je to Svetlé, za čím máme vždy a všade neúnavne kráčať?

Svetlo je dobro a spravodlivosť, je vnútorná čistota a ušľachtilosť, je čestnosť a ohľaduplnosť voči iným, je neutíchajúca túžba po nájdení Pravdy. Pravdy o Stvoriteľovi, o živote a o jeho zákonitostiach. Toto sú svetlé hodnoty, toto je Svetlom každého ľudského bytia, za ktorým má človek kráčať a ktoré ho vždy a neomylne povedie nahor, ku konečnému cieľu nášho putovania – do večnej ríše ducha.

A toto Svetlo, tieto svetlé hodnoty majú v záhrobných úrovniach naozaj podobu svetlého žiarenia, ktoré k sebe s blaženým prísľubom volá všetky bytosti. Ono žiarivé Svetlo sa však k nikomu nepriblíži ani len o krok! Ísť ku nemu musí každý sám a to práve prostredníctvom naplňovania svetlých hodnôt. Nech už teda žije človek tu na zemi, alebo sa ocitne v ktorejkoľvek so spomínaných záhrobných úrovní, jeho úsilie kráčať ku Svetlu mu nedá zablúdiť a povedie ho najkratšími cestami ku konečnému cieľu jeho putovania - k večnej a nepominuteľnej ríši ducha.

Takto by to malo byť, avšak žiaľ, realita je úplne iná. Ľudia blúdia! Blúdia už na zemi, pretože už tu na zemi nekráčajú za Svetlom a svetlými hodnotami. Hodnoty ako dobro, česť, spravodlivosť, vnútorná čistota a ohľaduplnosť voči iným pre nich nič neznamenajú.

Ľudia sú materialistickí, uznávajúci iba hmotu a hodnoty s hmotou súvisiace, ako sú peniaze, majetky, moc, sláva, kariéra, pôžitky a zábava. Jedine toto napĺňa všetko ich životné snaženie a myslenie.

A zrazu prichádza smrť a človek sa úplne nepripravený ocitá za jej hranicou, v astrálnej úrovni, bezprostredne súvisiacej s našim pozemským telom. Správne by bolo, keby človek hneď po doložení svojho fyzického tela čoskoro odložil i svoje astrálne telo a putoval ďalej za Svetlom. Toto by bol normálny dej.

Keďže ale ľudia uznávajú iba veci hmotné, zostávajú v blízkosti hmoty, v astrálnom svete, a nedokážu sa odtiaľ odpútať. Blúdia tu celé stáročia a mnohí si ani neuvedomujú, že už zomreli, pretože táto úroveň sa len veľmi málo líši od nášho hmotného sveta.

Sú to známe biele pani, či rôzni „duchovia“, ktorí sú z rozličných dôvodov pripútaní k určitým miestam a ktorých v astrálnej úrovni blúdi celé státisíce.

Iné duše uviazli zase na celé veky vo svete myšlienkových foriem. Len veľmi málo ľudí sa po svojej smrti je schopných dostať až do jemnohmotnosti, ktorá sa opäť nesmie a nemôže stať ich konečnou zástavkou.

Celé miliardy duší zostávajú takto uväznené v rôznych záhrobných úrovniach a hrozí im, že v nich budú blúdiť až dovtedy, kým nezačne rozklad hmoty, do ktorého bude nakoniec strhnutá celá ich osobnosť, čo sa rovná definitívnemu vymazaniu z knihy života v bolestnom pretrpení tisícročného rozkladu hmotnosti.

Toto je to najhoršie a najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť! Môže sa mu to stať preto, lebo stratil správny smer a správnu cestu, vedúcu najpriamejším spôsobom Nahor, smerom k Svetlu, ktorá by ho priviedla včas do bezpečia. Do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Človeče, ak nechceš blúdiť a vo svojom blúdení nakoniec aj zahynúť, začni kráčať smerom k Svetlu! Smerom k svetlým hodnotám ducha, ktorými sú dobro, spravodlivosť, česť, vnútorná čistota, ohľaduplnosť voči iným a túžba po Pravde. Komu sa toto snaženie dostane do krvi už tu na zemi, ten v ňom bude automaticky pokračovať aj naďalej, po odložení svojho fyzického tela. Takýto človek prejde bezpečne a rýchlo všetkými záhrobnými úrovňami bez toho, že by v niektorej z nich trvalo uviazol.

Len ku Svetlu a svetlým hodnotám preto človeče upieraj neustále svoj zrak! Nech sú ti ako žiarivé svetlo majáka v diaľke, ku ktorému bude bezpečne smerovať loď tvojho bytia. Ak nezmeníš smer a neuhneš ani vľavo ani vpravo, nakoniec bezpečne zakotvíš v prístave.

Ak sa ale nebudeš snažiť napĺňať a žiť svetlé hodnoty, podobáš sa lodi na rozbúrenom mori, ktorá je bez svetla majáka úplne stratená a preto musí jej posádka alebo zomrieť hladom a smädom, alebo sa roztrieskať na zradných a nebezpečných pobrežných útesoch, pretože nenašla bezpečnú cestu k prístavu.

Preto vždy a všade, kdekoľvek sa človeče ocitneš, nech už je to tu na zemi, alebo v tvojom ďalšom bytí za hranicou smrti, vždy a všade kráčaj iba smerom k Svetlu, napĺňajúc svetlé hodnoty. Jedine v tomto sa totiž pre teba skrýva istota tvojej spásy v bezpečí nepominuteľnej a večnej ríše ducha.

M.Š. v spolupráci s http://uvazujme.blog.pravda.sk/

Ako správne konať dobro?

milan šupa — 2013-04-11T16:35:33Z

Korunou konania skutočného dobra je nezištnosť! Toho je však schopných iba málo ľudí, lebo žiaľ väčšina tak činí predovšetkým so zištnými úmyslami.

Ako výstižný príklad nám môže poslúžiť Ivan z rozprávky Mrázik, ktorý začal robiť dobro preto, aby sa zbavil medvedej hlavy. Jeho úmysel bol teda zištný a konanie dobra mu malo poslúžiť len ako prostriedok k dosiahnutiu účelu.

Podobné je to napríklad na Vianoce, keď mnohí majetní dávajú na svoje peniaze na rôzne dobročinné účely, očakávajúc za to reklamu svojej osoby, alebo svojej firmy.

Veľmi podobné je to tiež, keď si niekto vyberie napríklad povolanie zubára len preto, lebo zubári dobre zarábajú. Takýto človek potom pomáha ľuďom, ale základný motív jeho konania zištný.

Odmenou ľudí, konajúcich dobro so zištným úmyslom je predmet ich zištnosti. V prípade spomínaného zubára sú to teda peniaze, v prípade podnikateľov a firiem, dávajúcich na dobročinnosť reklama a tak ďalej a tak ďalej.

Ako však už bolo povedané, korunou konania dobra je nezištnosť. Nezištnosť, čiže konanie dobra pre dobro samotné. Bez nejakých postranných úmyslov! To je to pravé a skutočné dobro, kým to prvé, konané so zištným úmyslom možno považovať len za určitý predstupeň ku konaniu skutočného dobra.

Výstižne to vyjadril Kristus:

„Dbajte na to, aby ste svoje dobré skutky nekonali pred ľuďmi, aby vás obdivovali, inak by ste nemali zásluhy u vášho Otca, ktorý je na nebesiach.

Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru hovorím vám: Dostali už svoju odmenu!

Keď dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí tvoja pravá, aby tvoja almužna zostala ukrytá. A odplatí ti tvoj Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté.“

Kto teda koná dobro, ale očakáva za to celkom určitú protihodnotu, práve táto protihodnota, práve tento predmet jeho zištnosti sa mu potom stane jeho konečnou odmenou.

Ak ale niekto koná nezištne, pre dobro samotné, jeho odmenou je mu požehnanie z Výšin. Odmenou mu bude prúdenie Svetla do jeho života, ktoré mu jeho bytie urobí lepším, krajším a šťastnejším a ktoré ho povznesie smerom nahor. Nahor, k Výšinám, približujúc jeho dušu k raju. K daru a výsade smieť žiť večný život rajských záhradách.

Toto je dar nad všetky dary! Dar a požehnanie, ktorého dosah si človek nie je vôbec schopný uvedomiť. Dar, vskutku hodný veľkého, vševládneho Boha, odmeňujúceho výsadou večného bytia všetkých, ktorí konajú dobro pre dobro samotné.

Nezištné konania dobra má však ešte aj iné pozitíva. Jedným z nich je napríklad ochrana pred našou minulou karmou, alebo inak povedané, pred dôsledkami našich vlastných, minulých zlých činov, ktoré sa ku nám ako ich pôvodcom vracajú v zákonitostiach osudu na základe Zákona spätného účinku. Tieto dôsledky by nás museli nevyhnutne bolestne zraniť, pretože čo si kto zasial, to musí aj zožať.

Avšak požehnanie zo Svetla, ktoré je odmenou nezištného konania dobra vytvorí okolo nás svetlý ochranný val. Ten dokáže, presne podľa miery nášho príklonu k dobru, eliminovať vracajúce sa dôsledky našich minulých zlých skutkov, prichádzajúce ku nám na základe Zákona spätného účinku.

A nie len to! Odmenou za našu nezištnosť v konaní dobra nám nakoniec bude aj prospech čisto hmotného a pozemského charakteru.

Žiaľ, človek je ale materialista a ak sa rozhodne konať dobro, zväčša za to niečo očakáva. Niečo konkrétne! A toho sa mu napokon aj za jeho vykonané dobro dostane. To je potom jeho odmenou.

Avšak ľudia netušia, že ak by dobro, ktoré konajú boli schopní konať nezištne, ich odmena by bola stonásobná! Ako duchovná, tak i pozemská.

Ak teda konáme dobro a niečo za to chceme, toho čo chceme sa nám zväčša dostane.

Ak však konáme dobro a nechceme nič, naša odmena bude mnohonásobne väčšia.

Kto sa teda vydal na cestu konania dobra, nech smeruje ku jeho korune – k nezištnosti. Lebo jedine takéto dobro je skutočným dobrom. Skutočným, pravým dobrom pre toho, komu ho preukazujeme, ale zároveň i skutočným a pravým dobrom pre toho, kto ho preukazuje.

PS. A na záver ešte jedna otázka, ktorú nech si na základe všetkého vyššie uvedeného skúsi zodpovedať každý sám pre seba: Môže sa dostať do neba – dostať do raja človek, ktorý koná dobro len preto, aby sa dostal do raja?

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Len hore, alebo dolu!

milan šupa — 2013-03-08T09:33:18Z

Len hore, alebo dolu!

Všade vôkol nás je všetko v neustálom pohybe. Vyvoláva ho Zákon pohybu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou univerza. Neustála nutnosť pohybu ženie teda všetko dianie dvomi smermi. Buď smerom hore, alebo smerom dolu. Buď hore, k vývoju, vzostupu a čoraz väčšiemu zdokonaleniu, alebo dole, k úpadku, degradácii a zničeniu. Trvalo stáť na jednom mieste nie je možné.

Ten, kto tak činí a snaží sa trvalo stáť na určitej úrovni, ktorú dosiahol, ten sa v skutočnosti zastavil vo svojom ďalšom progresívnom vývoji. A keďže nejde nahor, Zákon pohybu, ktorý neumožňuje nikdy nikomu a ničomu dlhodobo stáť na jednom mieste, ho tlačí k pohybu už len jediným možným smerom. Nadol!

Veľmi jednoducho povedané, čo sa trvalo nevyvíja, musí zákonite upadať. Lebo zostať stáť na jednom mieste sa nedá. Zákon nevyhnutného pohybu všetkého vo stvorení to vylučuje.

Na svete existujú cirkvi, ktoré tvrdia, že už po celé stáročia verne a nemenne zachovávajú pravdy vlastnej viery. Že sú v tomto pevné ako skala a že v tom vytrvajú až do skončenia sveta. Inými slovami povedané, že určitým spôsobom pevne zakonzervovali svoju vierouku, ktorá sa v takomto stave stala určujúcou na celé veky. Na toto sa potom odvolávajú a sú na to aj patrične hrdí.

Ale je vôbec možné byť na niečo takéhoto hrdý? Je možné vo vzťahu k Zákonu neustáleho pohybu, činného vo stvorení, niečo pevne a natrvalo zakonzervovať? Nie je snáď nemenné zabetónovanie, hoci aj v danej dobe niečoho konštruktívneho a progresívneho, začiatkom pomalého, nebadateľného a nepozorovateľného úpadku?

Žiaľ je to tak, lebo to ani inak nemôže byť! Lebo ak sa niečo rozhodneme pevne zakonzervovať znamená to, že to už ďalej nenapreduje a nevyvíja sa. Že to nejde nahor, ale keďže stáť na mieste možné nie je, musí to ísť už len jediným možným smerom, a to nadol. Zákon neustáleho pohybu to potom nevyhnutne musí tlačiť práve týmto smerom.

Úlohou cirkví je podporovať a stimulovať neustály duchovný vývoj ľudstva. Jednou z viacerých príčin súčasného úpadku je i skutočnosť, že práve toto sa nedeje. Že sa duchovný vývoj zastavil a zabetónoval na určitom stupni a už nejde ďalej. Už nechce ísť ďalej! Avšak zostať stáť možné nie je!

Vezmime si napríklad kresťanstvo, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou nášho stredoeurópskeho priestoru. Začalo to Abrahámom, pokračovalo prorokmi, až nakoniec prišiel Kristus. Ono nové, čo v ďalšom vývoji poznania Kristus prinášal sa zdalo tým, ktorí uľpievali na starých, dovtedajších formách až kacírske. Zdalo sa im to ako rúhanie.

Kristus však, v súlade so Zákonom nevyhnutného pohybu a vývoja, ktorý je jedným zo Zákonov jeho Otca, prinášal nové učenie, ako ďalšie pokračovanie a rozvinutie toho staršieho a predchádzajúceho.

Židovstvo však vo svojom kŕčovitom ustrnutí na určitom stupni nebolo schopné spoznať v Kristovi Mesiáša a ani ho nespoznalo. Nedokázalo akceptovať ďalší, nevyhnutný stupeň v vývoji duchovného poznania, ktorý v zohľadnení Zákona neustáleho pohybu prinášal na zem Kristus vo svojom učení.

Na tomto príklade môžeme vidieť progres a degradáciu. Môžeme vidieť víziu ďalšieho možného vývoja na jednej strane a na druhej strane úpadok a následný pád židovského národa, zapríčinený snahou konzervovať daný stav a neprijímať to nové a progresívne.

Ale Zákon nevyhnutného pohybu sa nezastavil ani Kristovým príchodom, pretože ide o jeden z nemenných a dokonalých Zákonov jeho Otca. Ak budeme pozorne čítať Jánovo evanjelium, nájdeme v ňom tieto Ježišove slová: „Ešte veľa by som vám mal toho čo povedať, ale teraz by ste to nechápali. Keď príde on, Duch Pravdy, uvedie vás do celej Pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje a zvestuje vám, čo má prísť.“

Svet sa teda raz má dozvedieť úplnú Pravdu a to vtedy, keď primerane dozreje Keď ju už bude schopný chápať. Svet sa má dozvedieť úplnú Pravdu o človeku, o tom, odkiaľ prišiel a kam má smerovať. Pravdu o Stvoriteľovi, o utrpení, o smrti, o zmysle ľudského bytia i o tom, ako správne a dobre žiť. A táto Pravda bola Duchom Pravdy, o ktorom kedysi hovoril Kristus, na zemi zakotvená.

Ale opäť sa stalo to isté, ako za Ježišových čias, ibaže v novom šate. Strnulosť, upätosť a kŕčovitosť kresťanského sveta, pevne, naveky a navždy zakonzervovala pravdy svojej viery a tým sa stali neschopnými prijať to nové. To nové, prichádzajúce v Zákone nevyhnutného duchovného pohybu.

Pravda zostáva nepovšimnutá, pretože viera kresťanského sveta je „pevná“ a „neochvejná“, ako skala. Avšak toto zabetónovanie a zafixovanie daného stavu, táto duchovná nehybnosť, nepripúšťajúca progres je zastavením. Ale každé zastavenie vo stvorení je začiatkom úpadku, pretože stáť nie je možné. Ak sa totiž odmieta ísť nahor, musí sa to potom nevyhnutne rútiť nadol.

Na ČT 2 býva relácia s názvom „Uchom ihly“, v ktorej si dvaja kňazi, jeden katolícky a druhý z cirkvi bratskej, pozývajú hosťa, spravidla veriaceho človeka. Mali tam tiež istého pána profesora, pôsobiaceho na detskej onkologickej klinike v Prahe Motole. Pán profesor bol hlboko veriaci. Okrem iných otázok sa ho tiež spýtali, ako si vysvetľuje utrpenie detí, ktoré má každodenne na očiach. A on odpovedal, že sa tak deje kvôli vinám a hriechom ich rodičov, alebo ich starých rodičov.

Nesmierne zarážajúcim na jeho odpovedi bol fakt, že tento inteligentný, rozhľadený a hlboko veriaci starší pán, každodenne konfrontovaný s realitou ľudského utrpenia vôbec nepochopil jeho podstatu. Vôbec nechápal, čo to utrpenie vlastne je, prečo a odkiaľ k nám prichádza a ako sa s ním máme správne vyrovnať. Takéto niečo je nepochopiteľné a zarážajúce o to viac, že človek, ktorý v dnešnej dobe čo i len trochu chce, môže mať v tejto veci úplne jasno. Vôbec nemusí zotrvávať v tápavej nevedomosti v tejto tak zásadnej otázke.

V spomenutom príklade sa odzrkadľuje realita celého súčasného kresťanstva. Medzi kresťanmi je mnoho dobrých a láskavých ľudí, ktorí však vo svojom duchovnom poznaní a rozširovaní vedenia nechcú ísť ďalej. Vo svojich životných názoroch a postojoch preto pevne zotrvávajú v zabetónovaných pravdách rôznych kresťanských vieroúk. Títo ľudia si neuvedomujú, že ich takzvaná pevnosť vo viere, na ktorú sú patrične hrdí a ktorou im nič neotrasie, znamená odmietnutie nevyhnutného progresu smerom nahor, za čím sa skrýva pomalý, zo začiatku nebadateľný, ale istý úpadok.

Lebo neúprosný Zákon pohybu vo stvorení pozná iba dve cesty. Cestu hore, alebo cestu dole! Každé zastavenie je odmietnutím postupu vpred. Každé zastavenie je vyvolením si cesty nazad. Je vyvolením si úpadku. A tento vnútorný, skrytý a nebadateľný duchovný úpadok sa napokon prejaví aj navonok. Prejaví sa úpadkom spoločnosti, úpadkom hodnôt, úpadkom absolútne všetkého tak, ako to prežívame dnes.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Môžeme všetko! Ale tie dôsledky!

milan šupa — 2013-02-14T10:26:42Z

Pri surfovovaní na internete som nechtiac narazil na video, kde sýrski povstalci zabíjajú vládnych vojakov, ktorí sa im vzdali. Zo zvedavosti som naň klikol, avšak negatívna energia, idúca z neho mi doslova zovrela srdce. Po pár sekundách som to musel zavrieť.

Áno, na internete je dnes možné vidieť úplne všetko. Autentické videá so zabíjaním ľudí, či stovky iných zvráteností. Môžeme túto ponuku prijať a môžeme sa na to pozerať. Avšak negativita, ktorú to obsahuje, nevyhnutne doľahne do nášho vnútra. Zaťaží nás a poškvrní nás. Doľahne na nás ako balvan.

Citlivejší ľudia dokážu tento dej vnímať a vyciťovať. Ale menej citliví, ktorých je väčšina, nedokážu vnímať tieto jemnejšie, temné a nízke negatívne energie a bez toho, že by niečo tušili, si nimi zaťažujú a znečisťujú svoju dušu. Znečisťujú si ju tak, ako keby ich samotných niekto obhádzal blatom, kalom, či inou nečistotou. A hoci to necítia, v jemnejšej, duševnej rovine je to presne tak.

Väčšina ľudí dneška zachováva bežný hygienický štandard a chodia pekne a čisto oblečení. Aké iné by to však bolo, keby sme mali možnosť vidieť ich dušu. Ich vnútorný život a vnútornú bytosť. Museli by sme sa odvrátiť s odporom, hnusom a hrôzou.

Na svoj zovňajšok ľudia o seba dbajú, ale o svoje vnútro už dbá málokto. Do svojho vnútra dovoľujeme ľahkovážne vstupovať najneuveriteľnejšej nízkosti, špine, temnote a zvrátenosti. Duše ľudí sa svojim vzhľadom a „vôňou“ podobajú bezdomovcom, zanedbávajúcim najelementárnejšie hygienické návyky.

Áno, dnes môžeme všetko, ale nie je všetko je pre nás naozaj dobré. Môžeme všetko, ale nie všetko nám prospieva. A to nedobré, to zlé neuveriteľným spôsobom poškvrňuje a zaťažuje naše vnútro.

Ale veď to nikto nevidí! Nech sa teda do toho nikto nestará!

Omyl! Fatálny a zásadný omyl! V evanjeliách, v súvislosti so správnou modlitbou Kristus povedal: Vy však vojdite do komôrky, zavrite za sebou dvere a tam sa modlite. A Pán, váš Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté, vás potom odmení celkom zjavne.

Ktorý vidí aj veci skryté a odmení vás zjavne!

Niet ničoho, čo by mohlo zostať skryté oku Pána! Jeho pohľadu neuniknú ani najtajnejšie záhyby našej duše a nášho vnútra, ktoré sa mnohokrát snažíme skrývať i sami pred sebou. Každá duša je pred Jeho zrakom úplne obnažená a odkrytá, takže je jasne vidieť aj to najvnútornejšie cítenie i všetky myšlienkové hnutia. A toto všetko, čo sa v nijakom prípade nemôže skryť pred zrakom Pána potom On každému človeku odpláca prostredníctvom Zákona spätného účinku. A odpláca mu celkom zjavne!

Aký človeče si, tak sa ti bude vodiť! Aký vnútorne si, taký bude tvoj osud! Tvoj osud je totiž zjavný dôsledok vecí skrytých, ktoré nosíš a ukrývaš vo svojom vnútri.

Môžeš mať aj najdrahšie oblečenie, môžeš sa sprchovať aj dva krát za deň, môžeš mať pestované telo, avšak ak tvoja duša nie je rovnako čistou, ak o čistotu svojej duše nedbáš rovnako, ako o čistotu svojho tela, oko Pána vidí všetku tvoju nízkosť, špinu a temnotu, ktorú v sebe nesieš. Jeho neoklameš pekným zovňajškom! On ťa vidí presne takého, aký vnútorne si! A to, čo vidí ti oplatí! Zjavne, viditeľne a celkom reálne!

Pán je spravodlivý! A Jeho spravodlivosť berie do úvahy všetko dobré, ako i všetko zlé, čo človek v sebe nesie. Na svete je mnoho dobrých ľudí, ktorí by pre svoje dobré srdce a svoje dobré skutky mohli byť povznesení nahor. Mohli by stúpať k šťastiu, radosti a Svetlu. Ale nemôžu! Nemôžu, lebo rúcho ich duše je poškvrnené! Lebo to nečisté, temné a nízke, čím sa vnútorne pošpinili, ich ťahá ako balvan nadol a nedovoľuje im stúpať.

Človeče, očisti rúcho svojej duše! Tak, ako dbáš o svoj zovňajšok dbaj i o čistotu svojho vnútra. O čistotu a ušľachtilosť svojho citového a myšlienkového života!

Nedovoľ svoju dušu viac pošpiňovať a poškvrňovať nízkosťou, ktorá na teba v tisícorakých podobách dolieha zvonka. Buď ustavične na stráži ušľachtilosti vlastného vnútorného života! Veď temnota striehne iba na to, aby ťa poškvrnila a zaťažila. Aby ťa pošpinila a vtiahla do bahna. Do bahnistého močiara, ktorý ťa pomaly pohltí a ty sa v ňom nakoniec udusíš. V biede a hrôze budeš hynúť príšernou, pomalou smrťou. Nie len tvoje telo, ale aj tvoja duša bude zahubená! A práve toto je konečným cieľom temna, ktoré na teba zákerne číha všade naokolo.

Ľudia spamätajte sa! Nebuďte ľahkou korisťou temnoty, ktorá usiluje o vaše zničenie. Budte na stráži! Lebo v zdanlivej nenápadnosti a všednosti každodenného dňa prebieha boj na život a na smrť.

Spamätajte sa preto a začnite vážne bdieť nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života. Ide vám tým o život! O celé vaše bytie! Úzkostlivo dbajte o čistotu rúcha vašej duše, pretože všetko nečisté a s nečistotou spojené stihne skaza. Pretože všetko nečisté bude zničené mocnou rukou Pána, ktorý je čistotou, vznešenosťou a ušľachtilosťou samotnou.

Áno, môžeme všetko, ale len v tom dobrom, čistom a ušľachtilom je život. Len v tom je radosť, šťastie a mier. V nečistom je však skrytá iba skaza, bolesť a smrť.

Človeče, bdej nad čistotou svojho vnútra! Veď ti tým o ide život!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Sexuálna výchova na školách! Áno? Nie?

milan šupa — 2013-01-21T08:14:26Z

Z času na čas na verejnosti silnejšie zarezonuje problematika sexuálnej výchovy na školách. Mnoho hlasov je za a mnoho proti, pričom paradoxne, obe skupiny majú pravdu. Majú pravdu tí, ktorí cítia potrebu informovanosti v oblasti sexuálnej výchovy, pretože ide o zásadnú oblasť ľudského života, s ktorou sa je nútený každý z nás určitým spôsobom vysporiadať. Avšak zároveň majú pravdu aj tí, ktorí sa voči niečomu takémuto ostro búria. Sú to zväčša ľudia, hovoriaci o citlivom, morálno etickom probléme, ktorý spomínaná problematika prináša.

Ako je možné tvrdiť, že pravdu majú obe skupiny? Pozrime sa teda do podstaty problému.

Ako už bolo povedané, človek nemôže v nijakom prípade obísť skutočnosť vlastnej sexuality. Z tohto dôvodu by o nej mali byť aspoň čiastočne poučené staršie deti a samozrejme, dôkladnejším spôsobom dospievajúce deti vo vyšších ročníkoch základnej školy.

Ak sa tak zo strany rodičov, učiteľov a vychovávateľov nedeje, deti si hľadajú informácie inde. To inde znamená, že zväčša zo zdrojov neseriózneho a pokútneho charakteru, ktorých nie je v dnešnej dobe málo. Na ich základe si však mladý človek môže vybudovať pokrivený, nesprávny, ba až zvrátený prístup k ľudskej sexualite. Z tohto dôvodu by preto mali mať deti právo dozvedieť sa o danej problematike zo spoľahlivého, seriózneho a kompetentného zdroja. Od prirodzených autorít, ktorými by pre nich mali byť rodičia, vychovávatelia a učitelia.

Avšak skupina ľudí, uznávajúcich duchovné hodnoty, bez ohľadu na konkrétne vierovyznanie, ľudí, uznávajúcich určitý morálno etický prístup k životu sa voči sexuálnej výchove na školách búri celkom oprávnene preto, lebo v súčasnej dobe sa spôsob a forma, akou má byť táto problematika prezentovaná mladej generácii nie príliš odlišuje od od rôznych, už spomínaných zdrojov pokútneho charakteru. Presnejšie povedané, neodlišuje sa od nich ničím, i keď je snaha tváriť sa učenejšie a exaktnejšie. Za súčasného stavu by totiž vždy išlo prevažne o detailný popis biologicko chemických reakcií ľudského tela, čo zväčša pôsobí zahanbujúco, trápne, či dokonca zvrhlo. Vyvoláva to červeň na tvári, rozpaky, alebo vulgárne reakcie, ktoré sú v podstate iba nevedomou snahou zakryť vznikajúce vnútorné rozpaky.

Prečo je tomu tak? Pretože súčasní ľudia vo všeobecnosti, a učiteľov nevynímajúc, nevedia vôbec nič o pravej ľudskej dôstojnosti, ktorá vyvstáva z povinnosti bdieť nad čistým a ušľachtilým prístupom k životu. Z povinnosti bdieť v prvom rade nad čistotou vlastného vnútorného života. Nad čistotou a ušľachtilosťou vlastných citov a myšlienok, na základe čoho potom takýto človek ani nemôže jednať inak, ako iba čisto a ušľachtilo, a to v každej životnej situácii. Vo vzťahu ku všetkému, čo život prináša, a teda i vo vzťahu k problematike ľudskej sexuality. Jedine takýto, vnútorne čistý človek, by teda mohol tým správnym spôsobom a tou správnou formou poučiť mladú generáciu o sexualite, bez akéhokoľvek znižovania ľudskej dôstojnosti.

Pre lepšie pochopenie uvediem príklad: Predstavme si vodu, naliatu v čistom, priezračnom pohári. Je rozdiel v tom, ak nám niekto podá pohár čistou rukou, alebo špinavou, zablatenou a neumytou rukou, keďže sa práve vrátil z práce v záhrade? Z ktorého pohára nám bude viac chutiť? Z toho čistého, alebo z toho zablateného?

Presne v tomto spočíva podstata toho, prečo sa mnohí rodičia búria voči sexuálnej výchove na školách za daného stavu a v súčasnom ponímaní. Búria sa oprávnene preto, lebo podvedome vyciťujú, že by to nemohlo byť nič iného, ako onen pomyselný pohár, podávaný ich deťom špinavou rukou.

Nechcem nikomu krivdiť, ale koľko je dnes na školách učiteľov, ktorí sa snažia vedome bdieť nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života? Koľko je učiteľov, ktorí sa snažia o čistý a ušľachtilý prístup ku všetkému vo svojom živote? Ak takí sú, česť im! Sú to však žiaľ zväčša iba svetlé výnimky. Iba svetlé výnimky, pretože väčšina si pokojne necháva preháňať vlastným vnútorným životom akúkoľvek nečistou, prúdiacu k nim v prebohatej miere zvonka. Z časopisov, filmov, internetu, televízie, kníh a podobne.

Najväčší paradox spočíva v tom, že chceme poučovať deti, ale sami seba nezvládame. Ľudsky dôstojným a správnym spôsobom nezvládame svoj osobný vnútorný život a tak všetkého, čoho sa hoci aj v dobrom chcení chopíme, je poškvrnené a pošpinené. A práve na tak citlivej problematike, akou je sprostredkovávanie poznatkov o ľudskej sexualite mladej generácii sa to vypuklo prejavuje.

Áno, aj tu platí ono už dávno známe: Ak chceš poučovať iných, ak chceš meniť iných, zmeň v prvom rade samého seba. Zmeň prístup ku kvalite svojho vlastného vnútorného života. Bdej nad čistotou a ušľachtilosťou svojich citov a myšlienok.

Ak budeme mať takýchto učiteľov, ak budeme mať učiteľov dodržiavajúcich tento princíp, potom sexuálna výchova na školách pokojne môže byť. Potom som za.

Ak takýchto učiteľov ale mať nebudme, všetko sa nakoniec zvrhne iba na jeden z ďalších zdrojov pokútnych informácií, ktorý sa iba navonok tvári seriózne. Prečo? Pretože iba čistý môže sprostredkovávať čisto! A teda celkom logicky, nie čistý nemôže dávať čistým spôsobom.

Ale aby sme stále nepranierovali len chudákov učiteľov, tento problém absencie čistého a ušľachtilého prístupu k životu, vrátane vlastného vnútorného života, je pálčivým problémom celej spoločnosti. Problémom celej ľudskej civilizácie! Chýba čistý a ušľachtilý prístup k politike, k podnikaniu, k zamestnancom, k partnerom, proste kompletne ku všetkým oblastiam ekonomického, spoločenského i osobného života.

Nič nemôže byť dobré, pekné a ušľachtilé, pretože ľudia nie sú takými vo svojom vnútri. Preto je všetko, čo dnes robíme a čoho sa chopíme poškvrnené a pošpinené nezriadenosťou nášho vlastného, vnútorného života.

Existuje však cesta k pravej ľudskej dôstojnosti! Spočíva v jednoduchom, prostom, ale v zásadnom poznaní nevyhnutnosti udržiavania vlastného cítenia a myslenia čistým.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Dobro, ktoré bolí

milan šupa — 2012-12-26T17:30:15Z

Nech dobro, nech iba podporujúce a povzbudzujúce dobro prúdi ku všetkým ľuďom! Takéto prianie dobra, podpory a povzbudenia ostatným nech sa stane životným krédom každého človeka. Lebo iba vtedy, keď dobro prajeme iným, môže dobro prúdiť ku nám samotným a podporovať nás. Tak tomu bolo vždy a tak tomu bude v zvlášť zosilnenej miere v nadchádzajúcom období. V období, v ktorom nás iba dobroprajnosť voči iným môže ochrániť od zla.

Dobro! Čo je to vlastne dobro? Skutočné dobro? To ani zďaleka nie je napĺňanie nekonečných ľudských prianí, žiadostí a túžob. Pravé dobro je len to, čo napomáha k nášmu duchovnému vzostupu. K nášmu dozrievaniu v skutočnú osobnosť. V zrelého človeka, pre ktorého je úplnou samozrejmosťou spravodlivosť, česť, vnútorná čistota a ušľachtilosť, ústretovosť a pomáhanie iným. V tomto spočíva dobro! V tomto spočíva duchovná zrelosť! Dosiahnutie práve tejto méty je životným cieľom každého človeka.

Jediným výstižným slovom vyjadrené, dobro znamená - dávať. Dávať a nie brať! V tejto jednoduchej kategorizácii definície dobra však žiaľ došlo medzi ľuďmi k chybnému významovému posunu, pretože dobro sa dnes u väčšiny spája s pojmom brať.

Dobro je teda podľa nich brať! Brať, mať, získavať, vlastniť a užívať si! Práve to sa dnes považuje za dobro.

Nie dávať! Dávať ostatným seba samého svojim spravodlivým, čestným, čistým, ušľachtilým a ústretovým jednaním. Dávať iným seba samého vo svojej ochote pomáhať im.

Zo Zdroja všetkého Dobra, zo Zdroja Svetla však už prúdi k zemi zvýšená sila, ktorá bude v každom človeku podporovať iba to dobré. Podporovať a posilňovať iba to skutočne dobré! Ale keďže väčšina ľudí na tejto zemi vníma dobro úplne inak, úplne odlišne, ako už bolo poukázané, bude toto prúdenie zvýšenej sily Dobra väčšinou ľudí pociťované ako tiesnivý tlak. Ako bolesť. Ako úder, rozbíjajúci ich falošné, pomýlené a pokrivené predstavy o dobre.

Prúdenie sily skutočného Dobra totiž na zemi podporí, povzbudí, posilní a povznesie iba to skutočne dobré. Iba to, čo chce dávať! Iba to bude posilnené, povzbudené a podporené.

Všetko ostatné a všetci ostatní budú tiesnení, zraňovaní a bití dovtedy, kým sa nepodriadia a neprispôsobia tomu, čo je skutočne dobré. Alebo, ak sa budú vytrvalo odmietať podriadiť, až dovtedy, kým nebudú zlomení, zničení a vyhladení. Kým nevymiznú všetky falošné, pokrivené a mylné ľudské predstavy o „dobre“, ktoré v skutočnosti nikdy dobrom nebolo.

Prúdenie sily Dobra tak nakoniec zničí všetko to, čo sa za dobro iba považovalo a falošne vydávalo. Stane sa tak preto, aby skutočné dobro nakoniec zvíťazilo. Aby konečne zvíťazilo pravé dobro a spolu s ním sa zaskveli všetci ľudia, toto dobro v sebe nesúci. Ľudia čistí, ušľachtilí, čestní, spravodliví a vždy ochotní pomáhať iným.

Každému, kto takým nie je sa preto bude zdať to, čo prichádza, ako niečo stiesňujúce, zraňujúce a bolestné. Ako úder! Ako nepochopiteľný sled úderov a rán bez konca, ktoré v ňom budú bolestné lámať jeho falošné predstavy o dobre. A človek to buď pochopí, podvolí sa a zmení sa, alebo bude zlomený. Zlomený definitívne, ako trvalá prekážka skutočného dobra.

Áno, pre pomýlené a pokrivené predstavy ľudí o dobre, a z nich vyplývajúceho pomýleného a pokriveného jednania im prúdenie zvýšenej sily zo Zdroja Dobra spôsobí veľké utrpenie. Bude tomu tak však žiaľ, iba ich vlastnou vinou.

Aj keď teda prichádzajúce dianie prinesie mnohým veľa bolesti, nemožno nič iného, ako radostne zvolať: Dobro tomuto svetu! Nech dobro, dobro všetko podporujúce a povzbudzujúce prúdi ku všetkým ľuďom na zemi!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Vianoce

Vlado Skokňa — 2012-12-22T11:29:18Z

Všetkým utopistom a participantom prajem pekné Vianoce a šťastia, zdravia a pohody a ,,nápadov,, v novom roku.

Nekompromisnosť prírodných Zákonov

milan šupa — 2012-12-10T18:57:40Z

Keď sa pozorne pozrieme na dnešnú, vedecko technickú úroveň ľudstva, nedá sa nepostrehnúť, že sme sa ku nej dopracovali iba na základe dlhodobého a dôsledného skúmania prírodných zákonov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou PRAVDY. Až na základe pochopenia účinkov celkom konkrétnych prírodných zákonov mohlo teda dojsť k ich praktickému využitiu v prospech ľudstva.

Ale pozor! Ich využitím sa človek nestal pánom prírody, ako si o sebe namýšľa. Naopak! Aby mal z nich prospech, musel a musí sa im bezvýhradne podriadiť! Napríklad iba poznanie matematiky, fyziky, aerodynamiky, rôznych technológií a mnohých iných vecí umožnilo ľudstvu zostrojiť lietadlo, či kozmickú loď. Iba v bezvýhradnom podriadení sa platným prírodným zákonom môže takýto stroj vôbec fungovať.

Človek teda nezvíťazil nad prírodou ale naopak, sklonil sa pred jej zákonmi, teda pred časťou PRAVDY. Iba to mu mohlo a môže priniesť prospech. Ak by však ním vytvorený stroj, trebárs lietadlo, hoci len na sekundu prestal rešpektovať všetky nezmeniteľné a prísne požiadavky prírodných zákonov, beznádejne sa zrúti a bude zničený.

I celé ohromné stvorenie s miliónmi planét možno prirovnať k obrovskému, dokonale fungujúcemu stroju. A človek je jeho súčasťou. On sám, tak ako i všetko ostatné je bezvýhradne podrobený železným Zákonom univerza. No a pod účinky týchto Zákonov spadá nielen náš hmotný, viditeľný svet, ale úplne všetko. Teda i to neviditeľné, čo tvorí neoddeliteľnú súčasť osobnosti každého človeka, čiže jeho vnútorný, myšlienkový a citový život.

Ako už bolo spomínané, človeku prináša pokrok, prospech a zlepšovanie kvality života iba poznávanie a podrobenie sa Zákonom univerza. Čiže ich využitie tak, ako v prípade vedy a techniky. Všetko ostatné nám naopak musí nevyhnutné prinášať iba škodu a disharmóniu.

V oblasti hmotných, fyzikálnych dejov o tom vieme a využívame to, čoho dôsledkom je vedecko technický pokrok.

Toto pravidlo však už žiaľ nevzťahujeme aj na náš vnútorný, citový a myšlienkový život. Avšak rôzne životné situácie a celková kvalita medziľudských vzťahov v spoločnosti sú až príliš očividným dôkazom celkovej ignorancie Zákonov univerza v tejto, tak dôležitej oblasti. Preto ľudia nie sú šťastní, spokojní a nežijú v harmónii.

Ak sa veci majú zmeniť k lepšiemu, musíme sa naučiť poznávať a rešpektovať Zákony univerza. Nielen vo vede a technike, ale aj v našom myslení a cítení! Ich rešpektovanie je cestou nahor. Ich nerešpektovanie a ignorovanie je cestou nadol.

Samočinne fungujúce Zákony univerza budú totiž zraňovať, tiesniť a nakoniec zničia každého a všetko, čo by sa im chcelo, či už z ľahostajnosti, povrchnosti, ignorancie, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu protiviť. Na tom nemôže nikto z ľudí nič zmeniť! Môžeme si to len uvedomiť a prispôsobiť sa tomu. Zmeniť a podriadiť sa musíme iba my!

Aj naše myslenie a cítenie je teda podrobené Zákonom univerza, či už o tom chceme vedieť, alebo nechceme. Či sme si ich vedomí, alebo nie. Ich neznalosť, či dokonca absolútne ignorovanie nás totiž v nijakom prípade neoslobodzuje spod účinkov ich pôsobenia. Neznalosť Zákona totiž, ako vieme, neospravedlňuje!

Aby sme boli celkom konkrétni, spomeňme jeden z tých najzákladnejších a síce, Zákon so zásadným dosahom na človeka a jeho osud, na jeho prítomnosť i budúcnosť: Zákon akcie a reakcie!

Každá akcia prináša zodpovedajúcu reakciu, čiže spätný účinok. Aj energia vytvorená citmi, alebo myšlienkami, nech už negatívna, alebo pozitívna, sa raz neomylne vráti v spätnom účinku k miestu svojho pôvodu. Každý teda jedného dňa obdrží naspäť presne to, čo sám svojimi citmi a myšlienkami kedysi zasial.

Kým sa ku nám však ovocie každej našej jednotlivej myšlienky, alebo cítenia vráti naspäť, trvá to určitý čas. No a práve pre tento časový posun ľudia neveria v absolútnu spravodlivosť Zákonov univerza. Avšak oni fungujú! Sú spravodlivé a ich pôsobeniu nemožno uniknúť! Ani vlastnou smrťou, ako sa mnohí mylne domnievajú.

Spätný účinok nás teda v neotrasiteľnej spravodlivosti určite raz zasiahne. A to buď v tomto živote, alebo až po ňom. Neujdeme mu však, ani keby sme mali krídla rannej zory, pretože Zákony univerza majú na zreteli celé naše bytie a nie iba krátky časový úsek jedného pozemského života.

Naši predkovia, ktorí žili v ďaleko užšom spojení s reálnymi silami prírody a vesmíru vyciťovali tieto skutočnosti a vyjadrili ich mnohými prísloviami: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva! Božie mlyny melú pomaly, ale isto!

I keď sme samočinným pôsobením Zákonov univerza braní na zodpovednosť za naše cítenie a myslenie bez ohľadu na to, či o nich vieme, alebo nie, presne ako sa vraví v už raz spomenutých slovách – Neznalosť zákona neospravedlňuje; predsa len z čisto ľudského hľadiska je aspoň čiastočne ospravedlniteľné nesprávne jednanie v prostej nevedomosti, bez zlého úmyslu.

Ale človek, ktorému bolo aspoň v hrubých rysoch umožnené nahliadnutie do fungovania spomínaných Zákonov tak, ako sa to aspoň čiastočne stalo týmto článkom v súvislosti so Zákonom spätného pôsobenia, takýto človek by sa už jeho ignorovaním previňoval úplne vedome! A to už nie je ospravedlniteľné ničím!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Prečo existuje utrpenie?

milan šupa — 2012-11-12T18:35:36Z

Keď nás a našich najbližších postretne utrpenie, keď vidíme chorých na rakovinu, či iné ťažké choroby, keď sa napríklad dozvieme o existencii niečoho takého, ako detský hospic, človek je chtiac nechtiac nútený pýtať sa: Prečo nás v živote stretá utrpenie? Odkiaľ prichádza a aký má vlastne zmysel? A má vôbec nejaký zmysel? A ľudia, považujúci sa za veriacich si zase kladú otázku: Je utrpenie vôbec zlučiteľné s predstavou Stvoriteľa, ktorý je Láskou?

Odpoveď na všetky tieto a podobné otázky je drsná a tvrdá rovnako, ako neraz býva i utrpenie, ktoré či už nás, alebo ľudí okolo nás často v živote stretá. Stvoriteľ všehomíra totiž nie je iba Láskou, ako sa vo všeobecnosti myslí. Stvoriteľ je zároveň i Spravodlivosťou. Spravodlivosťou neoblomnou, nepodplatiteľnou, tvrdou a prísnou!

Keď pred 2000 rokmi priniesol Kristus ľudstvu nový Zákon, Zákon Lásky, zvlášť zdôrazňoval, že tým neprišiel zrušiť starý Zákon Spravodlivosti, a že na ňom nemá byť zmenená ani len čiarka. Kristus svojim novým Zákonom Lásky teda neprišiel negovať a poprieť starý Zákon Spravodlivosti, ktorý zostáva naďalej v platnosti. Jeho účinky sa prejavujú oným drsne starozákonným: Oko za oko, zub za zub! Alebo inak povedané: Čo kto zaseje, to aj zožne.

No a práve utrpenie, ktoré človeka stretá, je prejavom Zákona Spravodlivosti. Je dôsledkom železného Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého spravodlivo žneme, čo sme vo svojej dávnej, alebo nedávnej minulosti zasiali.

Oko za oko, zub za zub! Do posledného haliera musí každý zaplatiť za všetko, čo učinil. Na vlastnej koži a mnohokrát naozaj veľmi bolestivo musí prežiť dôsledky toho, akým spôsobom on sám v minulosti cítil, myslel, hovoril a konal. Absolútne nič mu nebude odpustené!

Kristus povedal, že ak sa niekto previní voči Synovi Najvyššieho, môže mu to byť odpustené, ale ak sa previní voči Duchu Svätému, nebude mu to odpustené nikdy. Ani v tomto, ani v budúcom veku.

Kto je teda onen Duch Svätý? Je to tvorivá Vôľa Pána, vtlačená do stvorenia vo forme Zákona. Vo forme Zákonov stvorenia! Kto jedná proti nim, tomu nemôže byť odpustené nič z toho, čo učinil.

Svoju Vôľu vo vzťahu k správnemu životu človeka vo stvorení Stvoriteľ veľmi jasne definoval Desatorom a Kristovým posolstvom lásky k blížnemu, ako k sebe samému. Kto podľa toho nežije, stavia sa proti Vôli Najvyššieho. Tým sa ale stavia proti Duchu Svätému a preto mu nič nemôže byť odpustené. A vskutku ani nie je, nikdy nebolo a nikdy nebude. Dôsledkom toho je práve utrpenie, ktoré nás v živote stretá. Utrpenie je teda bolestným zhmotnením dôsledkov nášho vlastného prestupovania Vôle Najvyššieho, vyjadrenej v Desatore a v prikázaní lásky k blížnemu.

Kristus však priniesol ľudstvu nový Zákon. Zákon Lásky, ktorým je možné eliminovať tvrdosť Zákona Spravodlivosti. Ak totiž budeme milovať a ctiť si svojich blížnych, ak im budeme pomáhať, ak budeme voči nim dobrými a spravodlivými, v železnom Zákone spätného účinku sa nám potom musí vrátiť nazad iba láska, dobro, pomoc a spravodlivosť. Ak totiž platí: Oko za oko, zub za zub, bolesť za bolesť, tvrdosť za tvrdosť a strádanie za strádanie, tak rovnako platí: láska za lásku, dobro za dobro a spravodlivosť za spravodlivosť.

Jedine takto je možné eliminovať tvrdé účinky Zákona Spravodlivosti a to bez toho, že by na ňom musela byť zmenená hoci len čiarka. Kto teda žije v Zákone Lásky, môže očakávať iba dobro, šťastie a mier.

Kto ale nežije v Zákone Lásky, ten automaticky a samočinne spadá pod účinky Zákona Spravodlivosti, vyjadrenej slovami: Oko, za oko, zub za zub. Toho bude musieť postretnúť utrpenie, ktoré je dôsledkom tohto Zákona. Potom človeku nezostane nič iného, ako utrpenie prijať, lebo nie je ničím iným, ako ovocím jeho vlastného, nesprávneho jednania.

Ak ale chceme, aby sme sa utrpeniu v budúcnosti vyhli, ak chceme, aby nás už viac nemusel zraňovať železný Zákon Spravodlivosti, neostáva nám nič iného, ako podriadiť sa Zákonu Lásky. Podriadiť sa vo svojom myslení, cítení, reči a jednaní Vôli Najvyššieho, jasne definovanej v Desatore a v Kristovej výzve k láske k blížnemu, ako k sebe samému.

Stručne zhrnuté: Človeče, podriaď sa Vôli Božej a budeš šťastný! Ak sa ju totiž rozhodneš ignorovať, budeš trpieť. Nie tým, že by ťa snáď Stvoriteľ trestal. Budeš trpieť jedine neblahými dôsledkami svojho vlastného jednania.

Rozhodni sa ako chceš. Právo slobodného rozhodovania ti nebude upreté. Nikdy sa však nevyhneš dôsledkom, ktoré ti každé tvoje slobodné rozhodnutie prinesie.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Spojenie ateistov s Výšinami

milan šupa — 2012-10-22T08:25:08Z

Svet je plný paradoxov. Preto paradoxne ten, čo sa považuje za ateistu, môže mať omnoho užšie spojenie so Stvoriteľom, ako ten, kto sa považuje za veriaceho. Ako je to možné?

Treba samozrejme najskôr zdôrazniť, že to neplatí pre každého ateistu, ale len pre toho, kto sa vo svojom živote snaží byť čestný, spravodlivý, ušľachtilý a ústretový voči ostatným ľuďom. Kto má tieto vlastnosti, alebo sa o ne aspoň usiluje, ten má podľa miery ich intenzity zodpovedajúcu mieru spojenia s duchovnými Výšinami a to i bez toho, že by on sám o tom vedel.

Prečo? Lebo Stvoriteľ je zosobnením, zdrojom a východiskom všetkej spravodlivosti, ušľachtilosti, cti a pomoci všetkému a všetkým. Človek, ktorý má podobné vlastnosti, alebo sa ich snaží v sebe vzbudiť, takýto človek na základe Zákona rovnorodosti automaticky nadväzuje určité spojenie so Zdrojom a východiskom týchto síl. Lebo rovnaké je priťahované k rovnakému! Rovnaké, alebo rovnorodé totiž nachádza k sebe skôr či neskôr cestu a užšie vzájomné prepojenie.

Miera myslenia, chovania a žitia toho, čo nazývame dobrom teda na základe Zákona rovnorodosti určuje mieru spojenia jednotlivca s Výšinami. A to aj vtedy, ak on sám seba považuje za ateistu. Zákon rovnorodosti totiž nepustí!

Aký má ale význam spojenie človeka s Výšinami? K čomu je to vlastne dobré?

Stvoriteľ je zdrojom všetkého toho, čo nazývame dobrom. Z tohto nepochopiteľného zdroja dobra prúdi dobro ku všetkým bytostiam vo stvorení. Pozdvihuje ich, podporuje ich, posilňuje ich, ochraňuje ich a to presne podľa miery ich vnútornej a vonkajšej rovnorodosti s univerzálnym princípom Dobra. A toto neviditeľné prepojenie nie je len nejakou duchovnou chimérou, ale v hmotnosti sa prejavuje v celkom konkrétnych životných situáciách a celkom konkrétnym dianím, ktoré je človekom reálne pociťované tak, že sa mu darí. Že mu veci vychádzajú, že je zdravý, že cíti radosť a šťastie.

Celé to funguje tak, že prúdenie zo zdroja Dobra nájde na základe rovnorodosti každého, kto dobro v sebe prechováva a zahrnie ho dobrom a priazňou, ktoré potom vo svojom živote, v rôznych životných situáciách naozaj reálne pociťuje. Takto sa to deje bez výnimky a zákonitým spôsobom, bez ohľadu na to, čo dotyčný sám o sebe prehlasuje.

Rozhodujúcou je totiž vždy iba miera jeho myslenia a žitia podľa princípu Dobra, ktorá následne určuje mieru jeho prepojenia s Výšinami. A teda zároveň i mieru pomáhajúcich a podporujúcich síl dobra, ktoré k danému človeku prúdia.

Rozhodujúca je jedine miera žitia dobra! Nič iného! A preto paradoxne neraz ten, kto o sebe hovorí, že je veriaci, kto chodí do kostola a zúčastňuje sa rôznych iných náboženských povinností, avšak vo svojom živote nenapĺňa princípy spravodlivosti, cti, ušľachtilosti a ústretovosti voči ostatným nemusí mať vôbec žiadne, alebo len veľmi chabé spojenie s Výšinami. Takýto veriaci môže byť od svojho Stvoriteľa na míle vzdialený, i keď on sám sa za veriaceho považuje.

Boha totiž nemožno oklamať! Lebo zhora nie je vôbec braný zreteľ na jednotlivé vierovyznania, ani na nijaké vonkajšie prehlásenia. Zhora, prostredníctvom Zákona rovnorodosti sa berie ohľad iba na žitú opravdivosť! Na to, ako si človek vo svojom živote reálne stojí voči princípu Dobra. To je to najpodstatnejšie a všetko ostatné je podružné. Takto múdro a dokonalo to funguje, pričom vnímavý človek jasne cíti, že to inak ani nemôže byť.

Dajme si ešte odpovede na dve otázky a síce, prečo je predsa len dobré byť veriacim v Boha a prečo je zlé byť ateistom?

Veriaci je človek, ktorý sa otvorene hlási k najvyššiemu princípu Dobra, o ktoré chce usilovať. Jeho viera má ten zmysel, že si svoje predsavzatie pravidelne oživuje a vždy opätovne sa v ňom utvrdzuje, aby všedné dni neprekryli, a ako sa vraví „neprevalcovali“ jeho odhodlanie. Jeho viera, jeho návštevy chrámu, či iné náboženské povinnosti sú teda len prostriedkami k dosiahnutiu konečného cieľa, ktorým je odhodlanie stať sa čestným, ušľachtilým a láskavým človekom.

Ak ale človek neusiluje o tento cieľ, všetko vonkajšie proklamovanie viery, jeho návštevy chrámu i ostatné náboženské povinnosti mu sami o sebe nie sú a nijako nemôžu byť osožné.

No a prečo nie je dobré byť ateistom? Pretože v takomto prípade, hoci by išlo aj o dobrého človeka, jeho odmietanie existencie Stvoriteľa, odmietanie duchovného rozmeru bytia a s ním súvisiace kontinuálne pokračovanie života po fyzickej smrti mu znemožní plnohodnotné vnímanie reality po jeho odchode z hmotného tela. Lebo čo človek chce, to sa mu stane! Ak sa teda rozhodol neveriť vo veci duchovné, v existenciu Stvoriteľa i v život po smrti, po svojej vlastnej smrti vkročí do sveta, v ktorom bude vnímať okrem stále trvajúceho, vlastného bytia, iba nepreniknuteľnú tmu a hrobové ticho, čo napokon vyústi do prežívania bezvýchodiskového zúfalstva.

Človek totiž svojou nevierou vo veci duchovné nemôže zabiť realitu ďalšieho vlastného jestvovania, avšak môže sám v sebe zabiť schopnosť jej vnímania, pociťovania, videnia a prežívania. A preto nedokáže vnímať novú realitu okolo seba. Nedokáže vnímať, vidieť a prežívať jej nádheru, jas a krásu preto, lebo on sám to tak chcel. Lebo žil a zomrel v presvedčení, že nič ďalšieho nejestvuje a jeho chcenie sa mu stalo realitou. Realitou jeho osobnej straty plnohodnotného vnímania nového rozmeru bytia.

Len si predstavme taký život. Život v tme, tichu a bez možnosti pohybu. A to všetko trvá až do chvíle, kým vzrastajúce zúfalstvo neprinúti človeka k prosbe o pomoc. K prosbe o pomoc k niekomu, kto by pomôcť mohol. O pomoc k Stvoriteľovi, ktorého existenciu dovtedy zavrhoval. A táto prosba, nesúca v sebe zárodok tušenia o jestvovaní niečoho Vyššieho spôsobí, že človek zrazu začne vnímať, vidieť a počuť. Začne vnímať, vidieť a počuť, lebo on sám sa otvoril tejto možnosti. Lebo už poľavil v kŕčovitosti svojho materializmu. Najskôr vidí len slabo a matne, ale na základe vrúcnej vďaky smerovanej nahor, ktorá v ňom vzbĺkne, sa mu všetko osvetľuje čoraz viac a viac.

Približne takýto môže byť osud ateistu, ktorý bol na zemi dobrým človekom, ale ktorý si vlastnou nevierou vo veci duchovné sformoval po svojej smrti veľmi ťažké prežívanie, ktorého mohol zostať ušetrený.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Poburujúce predpovede počasia

milan šupa — 2012-09-27T09:19:06Z

Tento článok vznikol ako reakcia na nepochopiteľné a podivuhodné reakcie ľudí počas mimoriadneho sucha na jar, začiatkom leta, ale i na jeseň tohto roka.

V dnešnej sebeckej dobe všeobecného upriamenia ľudí iba na seba samých je ich slepým egoizmom poznačené takmer všetko, ba dokonca i taká zdanlivo odťažitá vec, akou je predpoveď počasia. Vždy, keď som ju v poslednej dobe počúval, ma vyslovene poburoval egoizmus z nej priam sršiaci. Egoizmus, uzurpujúci si právo mať všetko tak, ako chcem JA! Ako to je výhodné práve pre MŇA a nič iného ma nezaujíma! Všetko ostatné mi môže byť ukradnuté.

O čo ide? Skúste sa raz lepšie započúvať do ktorejkoľvek z predpovedí počasia. Či už krátkodobých, alebo dlhodobých. Či už v komerčných rozhlasových staniciach, alebo na staniciach verejnoprávnych. Všade je to rovnaké. Vo všetkých správach vládne snaha mestského, počítačového človeka po príjemnom, teplom počasí. To je ideál! Akonáhle sa má zamračiť, ba nebodaj pršať, je to hneď ohlasované ako zhoršenie počasia. A keď už zrážkové obdobie prejde, je sebeckému človekovi, zahľadenému iba samému do seba radostne oznamované, že počasie sa našťastie v najbližších dňoch opäť zlepší. Že opäť bude pekne, čím sa myslí slnečno, približne do 30 stupňov Celzia.

Čo je však na tomto tak zvláštneho a poburujúceho? Spomínaný trend kultu pekného počasia vládne dlhodobo a bol plne aktuálnym počas celého toto roka. I počas jari i leta, ktoré boli extrémne suchými. Pôda bola mimoriadne vysušená, pretože zrážky chýbali nie len na jar, v lete, ale aj na jeseň minulého roku. No a toto veľké sucho spôsobilo neúrodu. Výpadok v zbere husto siatych obilnín sa pohybuje okolo 30 percent. Vyčíslené škody rastú do desiatok miliónov Eur, na základe čoho je už dopredu avizované ďalšie zdražovanie ceny potravín.

Na jar, kedy sa rozhodovalo o tom, ako to s úrodou obilnín dopadne, bol akýkoľvek dážď pre vyprahnutú prírodu doslova požehnaním a životodarným balzamom. A tak je tomu i naďalej, pretože deficit vlahy je obrovský a na poliach sa nachádza ešte mnoho plodín, ktoré dážď veľmi potrebujú. Plodín, využívaných ako kŕmne zmesi pre živočíšnu výrobu, ktorých nedostatok zdvihne ceny krmovín a následne zapríčiní zvýšenie cien mäsa. Mimochodom, toto zvýšenie cien krmovín je už avizované na základe neúrody kŕmnych obilovín. Od zberu jesenných plodín iba záleží, do akej konečnej výšky sa vyšplhá.

Z vyššie uvedených dôvodov ľudia, čo i len trochu spojení s prírodou ďakujú za každú kvapku dažďa. Za každú vlahu, prichádzajúcu zhora pre dlhodobým suchom zmučenú prírodu. Keby sa napríklad niečo podobného dialo v stredoveku, ľudia, vtedy ešte prevažne veriaci, by sa úpenlivo modlili za dážď.

No a za takejto extrémnej a doslova hraničnej situácie zaznievali z rozhlasu počas jari i leta spomínané, poburujúce predpovede počasia, podlízavo poplatné sebeckým prianiam človeka mestského, počítačového typu, požadujúceho neustále pekné a slnečné počasie.

Len si vypočujte nejakú predpoveď počasia. Buď priamo, alebo v podtexte to všade nájdete. Je to ale svedectvo neuveriteľného a nepochopiteľného egoizmu, demonštrácia extrémnej zahľadenosti ľudí iba samých na seba a doslova absolútnej odtrhnutosti od prírody a jej základných cyklov a potrieb.

Len JA! JA chcem mať všetko tak, ako to MNE vyhovuje! Nič ostatného ma nezaujíma! A už vôbec nie nejakí hlúpi poľnohospodári a iní sedliaci! Ja pôjdem do Tesca alebo niekde inde a všetko, čo potrebujem si kúpim.

Hľa obraz našej doby! Hľa, obraz človeka, ktorý vyšiel z lona prírody a ktorý si vytvoril inú, vlastnú realitu. Od prírody sa odtrhol, ide proti nej a už vôbec ho nezaujíma. Vlastne zaujíma, ale iba vtedy, keď potrebuje mať pekný víkend a dovolenku. Inak mu môže byť celá príroda ukradnutá! Inak ho iba obťažuje svojimi nepohodlnými potrebami, akou je napríklad dážď, ktorý modernému človeku dnešnej doby iba znepríjemňuje život a kazí pekné víkendy a dovolenky.

Čo si zaslúži takýto človek? Čo si zaslúži takéto ľudstvo? Čo si zaslúžia neverní a vierolomní synovia matky prírody, ktorí sa obrátili proti nej? Ktorí ju ničia, drancujú, týrajú a pomaly chemicky likvidujú?

Takýto človek a takéto ľudstvo si nezaslúži nič iného, ako spravodlivú odplatu! Spravodlivý protiúder za všetky tie ich nespočetné údery a rany, za všetku tú necitlivosť, agresivitu a aroganciu, prejavovanú voči matke prírode.

A toto sa už začína diať! Príroda nám začína vracať údery! Slepý je ten, kto to v prejavoch extrémneho prírodného diania nevidí! Vskutku nadchádza čas, keď sa príroda obracia proti ľudstvu a bude ho biť pre jeho sebecký, už ďalej neudržateľný, všetkému a všetkým ubližujúci, rozpínavý a stále rastúci egoizmus.

Oko za oko, zub za zub a úder za úder!

Ak sa človek nespamätá, neprecitne a nezmení sa, matka príroda sa napokon v mohutnom protiúdere zbaví egoistického netvora, zvaného človek, ktorý nebol nikdy schopný ničoho iného, ako škodiť.

Zostať na zemi a žiť na nej naďalej budú môcť iba ľudia, ktorí sú spojení s prírodou, ktorí majú voči nej úctu a ktorí sú schopní hľadieť na dobro celku a nie iba na svoje vlastné, sebecko malicherné dobro tak, ako je tomu dnes.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Kto sú najdôležitejší ľudia na svete?

milan šupa — 2012-09-08T10:32:30Z

Ešte existujú ľudia, ktorí držia našu zem. Bez nich by sa už dávno všetko zrútilo. Nie je ich veľa, ale je šťastím pre svet, že sú. Kto je to? Kto k nim patrí?

Naša civilizácia je plná zla! Plná egoizmu, chamtivosti, materializmu, závisti, bezhlavej túžby po peniazoch, moci, majetkoch a užívaní si. Plná nečistoty, vyzývavého vyzdvihovania telesnosti a zvrhlosti. Plná nespravodlivosti, arogancie, pýchy, neúcty a bezcitnosti voči iným a tak ďalej a tak ďalej.

Miliardy ľudí prijali tento životný štýl za svoj. Takto žijú, týmto sa riadia a toto podporujú! Vo svojich myšlienkach, činoch i názoroch! Niektorí sú v tom ťahúňmi a iniciátormi, iní sa nechávajú niesť prúdom. Prúdom, ktorý svojim pasívnym spôsobom schvaľujú, podporujú a neodporujú mu.

Svet kráča cestou zla! A mnohí si vravia: veď predsa tak to chodí a ak sa človek chce mať dobre, ak chce niečo dosiahnuť, niekým byť, ak si chce niečo užiť, ak chce dobre zabezpečiť seba a svoju rodinu, neostáva mi nič iného. Jednoducho treba bojovať spôsobom a prostriedkami, aké si doba vyžaduje. Podobným spôsobom uvažuje väčšina a väčšina sa tak i riadi, a to každý podľa svojich schopností a možností.

Na zemi však existujú aj ľudia, ktorí uvažujú inak. Ktorí sa nedali strhnúť zmieneným všeobecným trendom, ale dokázali si zachovať zmysel pre česť, spravodlivosť a ušľachtilosť. Dokázali si zachovať úctu a ústretovosť k ľuďom, ako i odstup od pseudo hodnôt tupého materializmu.

Sú to ľudia iní, ako tí ostatní. Ľudia iní, ako väčšina, ktorí neraz preto, aby neboli vysmievaní a napádaní, si svoje postoje a názory radšej nechávajú iba sami pre seba. Nechávajú ich skryté v sebe, vo svojom najhlbšom vnútri, ktoré sa nijako nedokáže stotožniť s tým, ako žijú, myslia, správajú sa a jednajú ľudia tohto sveta, ktorí vedia „ako to chodí“.

Takíto ľudia, vybočujúci z radu, boli na zemi vždy počas jej dlhej histórie. Nikdy ich nebolo veľa, ale vždy tu boli a našťastie sú i v dnešnej dobe. Keby ich nebolo, keby zmizli zo zeme, mocná ruka neoblomnej Spravodlivosti vševládneho Boha by už dávno zmietla celé toto hriešne a skazené ľudstvo z povrchu zemského .

Len kvôli nim, kvôli tým zopár spravodlivým však zem ešte existuje! Oni, tichí, nenápadní a bezmenní, stojaci bokom, mimo hlavného prúdu, oni sú skutočnými osobnosťami našej civilizácie. Oni sú tými, ktorí držia zem! Oni sú tými skutočne veľkými a pravými ľuďmi, ktorým ľudský balast, považovaný súčasnou civilizáciou za osobnosti nesiaha ani len po členky. Oni sú soľou zeme!

Áno, práve oni, vo svojej tichej nenápadnosti sú najpotrebnejšími ľuďmi na zemi, ktorých ak by nebolo, nastal by koniec. Koniec a zničenie presne tak, ako boli Hospodinom v dávnych časoch zničené hriešne mestá, v ktorých sa nenašiel dostatočný počet spravodlivých. Dostatočný počet na to, aby mohli byť zachované a aby ich ďalšia existencia bola oprávnená a mala nejaký zmysel.

Vy, usilujúci o ušľachtilosť a spravodlivosť, ktorí veľmi dobré cítite, že tak, ako to vo svete funguje dnes, že tak to vôbec nemá byť, vy, ktorí prechovávate úctu k iným, vy, ľudia dobrého a čistého srdca zdvihnite hlavy! Pán a vládca všehomíra o vás vie! On podrží nad vami ochrannú ruku! Nech ste už kdekoľvek. V ktorejkoľvek cirkvi, denominácii, či profesii. V ktoromkoľvek národe, etnickej skupine, či rase. Lebo vy, usilujúci o dobro a spravodlivosť, nech už ste kdekoľvek, vy ste soľou zeme! Vy ste tí poslední v očiach tohto sveta, ktorí sa stanú prvými. Nenechajte sa prevalcovať dobou a vytrvajte v hodnotách svojho dobrého, čistého a ušľachtilého srdca. Lebo čím tmavšou a čiernejšou je noc prepadu všetkých skutočných hodnôt, tým bližšie je svitanie! Tým bližšie je nové, žiarivé ráno.! Tým bližšie je čas, kedy bude burina oddelená od pšenice! A pšenicu zhromaždia v Pánových sýpkach, kým burinu zviažu a spálila v ohni.

Dobro zvíťazí! Zvíťazí spravodlivosť, česť, ušľachtilosť a pomáhajúca láska k blížnemu! Meč Spravodlivosti vševládneho Boha vyhladí zlo z tejto zeme a spolu s ním i všetkých tých, ktorí mu slúžili, podporovali ho a prechovávali ho vo svojom vnútri.

Lebo právo na život vo stvorení má iba dobro, kým zlu bol len milostivo prepožičaný čas, aby spoznalo vlastnú nízkosť a pretvorilo sa v dobro. Čas, určený na to však už vypršal! Bije hodina dvanásta! Zlo tohto sveta očakáva už iba agónia a po nej rýchly koniec. Rýchly koniec všetkého zla, všetkých jeho tvorcov, prisluhovačov a podporovateľov!

Vy, usilujúci o dobro, čistotu, česť a spravodlivosť preto vytrvajte! Vy ste v práve! Vy stojíte vo Vôli a ochrane Pána! Jasne sa to všetkým ukáže, keď padne ľudské pravo a bude zlomená voľa tohto sveta.

Svet, ktorý opovrhol všetkými vznešenými a ušľachtilými hodnotami bude zanedlho vyššou mocou zrazený na kolená! Na kolená a do prachu, aby spoznal svoju ničotnosť! Aby mohla naplno vyniknúť skutočná veľkosť! Pravá veľkosť ľudí dobrého, čistého a ušľachtilého srdca! Vytrvajte! Už to nebude dlho trvať!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Skazené a cudzoložné pokolenie!

milan šupa — 2012-08-16T15:03:45Z

Tento text je určený mužom a nie ženám, pretože sú v ňom použité veľmi tvrdé formulácie, zodpovedajúce, a preto aj pochopiteľné, tvrdému a drsnému svetu mužov. Bez obalu sa v ňom hovorí o ich pokrivenom a znetvorenom vzťahu k bezpodmienečnej požiadavke Čistoty, zakotvenej v Zákonoch univerza.

Keďže už pred 2000 rokmi bol vzťah mužov k Čistote veľmi biedny, musel ten, ktorého nazývali Láskou, predniesť na ich adresu veľmi drsné slová. Žiaľ, odvtedy to s mužským svetom ide v tomto smere stále nadol. Ako výstraha vtedy zaznelo:

„Ak vám bolo kedysi povedané - nescudzoložíš, dnes už musíte vedieť, že každý, kto žiadostivo vzhliadne na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Chráňte sa preto hriechu cudzoložstva!

Ak ťa teda k nemu zvádza tvoje oko, vylúpni ho a odhoď ďaleko od seba, lebo je pre teba tisíckrát lepšie, ak bez oka vojdeš do života, ako skončiť s obomi očami v záhube.

A ak ťa k hriechu zvádza tvoja ruka, odtni ju a odhoď ďaleko od seba, lebo je pre teba tisíckrát lepšie vojsť do života bez jednej ruky, ako skončiť s obomi rukami v záhube.“

Po zemi chodia tisícky mužov s obomi očami a s obomi rukami, avšak ich vlastný vnútorný život, znečistený myšlienkovým a citovým cudzoložstvom ich predurčuje k záhube. Predurčuje je ich k mukám tisícročia trvajúceho rozkladu, v ktorom bude na prach rozomleté ich vedomé osobné ja. A to všetko preto, lebo sa stavali voči požiadavke Čistoty vo stvorení, ktorá je nekompromisnou požiadavkou voči všetkému, čo jestvuje.

Malý je pozemský človiečik pred Stvoriteľom! Maličký je pred Jeho Vôľou a jeho Zákonmi, i keď on sám si pyšne vykračuje po zemi, cítiac sa byť neobmedzeným pánom. Z hľadiska celkového diania vo stvorení však veľmi rýchlo pominie kratučký okamžik jeho pozemského života a úbohý, malý človiečik, ktorý si o sebe myslel, že je pánom, bude nekompromisne vtiahnutý do železných mlynov veľkej Spravodlivosti vševládneho Boha. V nich sa mu dostane presne takej odmeny, akú si svojim prístupom k Jeho Zákonom zaslúžil. Dostane sa mu teda i ovocia toho, ako stál voči požiadavke Čistoty, nastolenej voči všetkému, čo smie jestvovať.

Ale nie len po odchode z tejto zeme, ale už aj tu na zemi sa čoskoro všetko zmení, pretože sa čoraz viacej približuje deň veľkého účtovania, o ktorom muselo byť už dávno, vzhľadom k vnútornému stavu ľudí napísané: „V ten deň bude za mestom šliapaný veľký vínny lis Božieho hnevu, z ktorého vyjde krvi až po uzdy koňom na sto siah ďaleko.“

Cudzoložné, nečisté a nízkou zmyselnosťou presiaknuté mužské pokolenie boj sa svojho Boha! Tras sa pre Pánom a Jeho Spravodlivosťou, lebo tvoj vnútorný život, tvoje city a myšlienky a už ani nehovoriac o slovách a činoch sú presiaknuté cudzoložstvom a myšlienkovou nečistotou. Desivý bude osud každého, kto sa nezmení! Kto nevyužije čas a nevynaloží všetku svoju silu k zmene vlastného cítenia a myslenia, ktoré sa musia stať čistými a ušľachtilými. Inak nemožno počítať s nijakou milosťou! Muž tejto zeme, zmeň svoje myslenie a cítenie, alebo zahyň v tisícročných mukách! Buď, alebo!

Zo všetkých síl sa preto vynasnažme udržiavať krb svojich myšlienok čistý! To jediné nás môže zachrániť a v tom jedinom sa skrýva náš lepší budúci osud. Osud naplnený šťastím, radosťou a mierom.

Staneme sa ho hodnými? Je to iba na nás!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Kľúče?

Vlado Skokňa — 2012-08-05T12:42:56Z

nedela 5.8. o 13oo som sa nedostal do centra , neboli kľúče a vrátnik o nich nič nevedel. V útorok seniori majú svoj program snáď sa kľúče objavia a bu de tam poriadok.

Nevie niekto kedy budú výsledky? Nie že by som bez nich neprežil, ale nejako to part. hnutie ide do stratena. Dajte niekto , čo niečo vie vedieť, prípadne účasť na part. týždni a podobne.

participatívny tyzdeň

Vlado Skokňa — 2012-07-30T22:38:24Z

Halo ozve sa niekto? budeme sa o to zaujimať, alebo hrabeme len vlastný piesoček. Ak niekto na tom ,,pracuje,, ok, dajte vediet!

O kolotoči násilia a agresivity

milan šupa — 2012-07-26T17:19:38Z

Ten, kto pozerá filmy plné násilia a agresivity je sám násilníkom a zločincom? Prečo? Lebo vo svojom vnútri citovo prežíva niečo veľmi podobného, ako keby sa zobrazovaného násilia a agresivity zúčastňoval naživo a osobne. Dejom filmu býva totiž nebadane vťahovaný do jeho spolu prežívania. No a toto jeho osobné citové prežívanie násilia je súčasťou, je ohnivkom kolobehu reťaze násilia na našej planéte.

Ako teda vlastne vzniká a čím je živená realita každodenného násilia a agresivity na našej planéte? Ako vzniká násilie a z čoho povstáva?

Každé vonkajšie násilie má svoj počiatok v zhluku neviditeľnej, negatívnej mentálnej energie, tvorenej miliónmi ľudí, ktorá sa zhromažďuje okolo našej zeme. Ide o určité mentálne zhromaždisko energií zla, vznikajúce prostredníctvom citového a myšlienkového prežívania. Podľa fyzikálneho zákona o zachovaní energie sa totiž žiadna energia nestráca, teda ani energia citov a myšlienok.

Naopak, jej kumulovaním vznikajú silné energetické polia, ktoré za neustáleho prílevu negatívnych citových a myšlienkových foriem ľudí spejú veľmi rýchlo do svojho kulminačného bodu, v ktorom nastáva vybitie tejto neviditeľnej, nahromadenej myšlienkovej energie. Tak sa potom nakoniec ono neviditeľné zhmotňuje vo viditeľný v čine.

Zmienený mentálny zhluk energií zla, agresivity a násilia vyprodukovaný ľudstvom je teda zdrojom vzniku všetkých vojen, konfliktov a násilia akéhokoľvek druhu.

Princíp tohto kolobehu zla je jednoduchý a stále ten istý. Prvým krokom je vytvorenie podnetu pre tvorbu mentálnej nenávisti, násilia a agresivity. Druhým krokom je servírovanie tohto podnetu do myšlienkového a citového života spoločnosti a tretím krokom je nevyhnutné samočinné vybitie negatívnych energií, ku ktorému dochádza po dosiahnutí kulminačného bodu. Tak vzniká vojna, konflikt, útlak a násilie.

Podnety pre vytváranie negatívnych, násilných a agresívnych myšlienkových zhlukov boli v každej dobe iné, plniac však vždy jeden a ten istý účel. V komunistickom Rusku to bol napríklad triedny boj, vo fašistickom Nemecku rasová nadradenosť a z nej vyvodené právo potierať menejcenných, v Afrike je to kmeňová nenávisť, v arabskom svete náboženský fanatizmus, no a u nás, v modernom svete je to servírovanie násilia v kine, v televízii, na internete a inde.

Takýmto spôsobom je teda ľudské myslenie cielene manipulované k vytváraniu negativity a zla na mentálnej a citovej úrovni, z čoho napokon vzniká zlo fyzické a celkom reálne, za ktoré však každý z nás nesie svoj vlastný diel zodpovednosti. A to aj vtedy, ak zlo a násilie vykoná niekto iný, lebo spolu vinnými sú aj tí, čo násilie a agresivitu vytvárali a živili „iba“ na citovej a myšlienkovej úrovni. Preto sú zločincami rovnako, ako aj tí, čo zločin reálne vykonali.

Vyššie popísanú zákonitosť kolobehu vzniku a prúdenia zla však možno využiť i pozitívnym spôsobom. Ak totiž budeme ľudí stimulovať k dobru, ak im budeme hovoriť o pozitívnych vzoroch a ponúkať pozitívne modely správania, ak sa v spoločnosti začne viac rozprávať o cti, spravodlivosti, ušľachtilosti a ľudskosti, postavenej na princípe pomoci slabším, ak sa tým všetkým ľudia budú vážne zaoberať, potom začnú vytvárať tomu zodpovedajúce myšlienkové a citové formy, ktoré sa nakoniec musia v reálnom, každodennom živote prejaviť tým najpozitívnejším spôsobom.

Áno, človek nesie obrovskú zodpovednosť za kvalitu vlastného vnútorného života. Za kvalitu svojho svojho myslenia a cítenia, ktoré sa účinkami Zákonov univerza stáva nakoniec realitou nášho každodenného života. Vo svojom vnútri teda prežívajme a myslime vždy iba tak, aby táto realita mohla byť pozitívna.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Výsledky

Vlado Skokňa — 2012-07-24T20:15:38Z

kedy budu kompletné výsledky zvažovania, aj z internetového hlasovania?

Veľký deň účtovania

milan šupa — 2012-07-05T14:57:23Z

Ľudia sú otrávení nesprávnym chápaním Božej Lásky, ktorú vnímajú ako donekonečna odpúšťajúcu a sladkasto zmäkčilú. Táto Láska však takou nie je a ani nikdy nebola, pretože jej neoddeliteľnú súčasť tvorí Spravodlivosť. Spravodlivosť prísna, dôsledná, železná a neúprosná!

Keďže pred 2000 rokmi sme Božiu Lásku pribili na kríž a jej princípmi sa doteraz odmietame riadiť, prichádza k nám teraz Stvoriteľ úplne inak. Prichádza k nám už nie v Láske tak, ako pred 2000 rokmi, ale v Spravodlivosti. V Spravodlivosti, ktorá každému nadeľuje presne to, čo si zaslúži. Či už jednotlivcovi, národu, alebo celému ľudstvu.

K zemi sa blíži veľký deň účtovania, o ktorom kedysi hovoril i Kristus. Blíži sa žatva, v ktorej bude oddelená pšenica od buriny. Pšenica sú ľudia dobrí, to znamená ľudia konajúci dobro. Burina sú ľudia zlí, čiže ľudia konajúci zlo. Blíži sa teda žatva, v ktorej bude pšenica zhromaždená v Pánových sýpkach a burina spálená v ohni. To nie je strašenie! To je Spravodlivosť!

Kto o týchto závažných skutočnostiach mlčí, ba snaží sa ich potierať, ten klame a zavádza, lebo v ľuďoch vytvára mylnú domnienku, že všetko pôjde stále ďalej tak, ako tomu bolo doposiaľ. Že sa vlastne nič zvláštneho nedeje a všetko sú iba výmysly. Ale to je obrovský omyl, lebo aj veľká Láska Božia má svoje hranice!

Ku dňu veľkého účtovania dôjde tak náhle a neočakávane, ako kedysi prišiel smrtiaci dážď, keď Noe vstúpil do korába. A tak aj teraz, kvôli neschopnosti ľudí vnímať plnosť času, nadíde náhle a neočakávane onen deň, v ktorom prepukne veľké svetové dianie. Dianie, v ktorom obstojí iba ten, kto sa snaží žiť podľa Vôle Najvyššieho. Nik a nič iného neobstojí!

Takáto je skutočnosť. Ľudia, odmietajúci ju vidieť a akceptovať škodia sami sebe i iným, pretože strácajú drahocenný čas určený na to, aby sa vnútorne prerodili a mohli byť započítaní medzi tých, čo obstoja.

Sekera je už priložená ku kmeňu stromov. Každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie bude vyťatý a spálený v ohni!

S vedomým najvyššej vážnosti začnime preto usilovať, aby ovocie našich myšlienok, slov a činov bolo iba dobré, čestné, čisté a spravodlivé. Nič iného a nikto iný totiž pred železnou Spravodlivosťou Pána nemôže obstáť!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Bojím sa že je to duch! Pomôžte mi!

milan šupa — 2012-06-14T16:05:12Z

V poslednej dobe mávam taký divný pocit: keď niekde idem pripadá mi, ako keby išiel niekto za mnou, ale keď sa otočím, nikto tam nie je. Na dedine, kde bývam, máme dopravnú značku, pri ktorej kedysi niekto zomrel. Keď okolo nej idem začne sa klepať, hoci nie je vôbec nijaký vietor. Pomôžte mi! Bojím sa! Neviem či je to duch, alebo či som sa zbláznila. A keby to bol duch, čo mám robiť? (Petra, 12 rokov)

Odpoveď:

Ak pochopíte, o čo presne tu ide, určite sa prestanete báť.

Keď človek zomrie, musí ísť dvomi cestami, zodpovedajúcimi tomu, akým v živote bol. Ak bol dobrý, čestný, čistý a spravodlivý, čiže ak usiloval k Stvoriteľovi, veľmi rýchlo sa odpúta od zeme a bude smerovať do vyšších úrovní stvorenia.

Ak ale nebol dobrý, čistý, čestný a spravodlivý, ak neusiloval k Stvoriteľovi a veril a uznával iba veci hmotné, takýto človek zostane i potom, po svojej smrti pripútaný k hrubej hmote, ktorá mu bola v jeho živote všetkým.

Stále sa teda zdržuje v blízkosti zeme a kedykoľvek je to len trošku možné snaží sa aj hmotne a viditeľne prejaviť. No a občas sa mu k tomu naskytne príležitosť tým, že zvlášť u mladých dievčat v období dospievania dochádza k určitému veľmi špecifickému vyžarovaniu krvi, prostredníctvom ktorého môže takýto človek dať najavo svoju existenciu aj hrubohmotne.

Netreba sa teda vôbec ničoho báť, pretože ide presne o takého istého človeka, ako je ktorýkoľvek iný v našom okolí, iba že už nemá fyzické telo. Je to však človek nevedomý a pripútaný k najhrubšej hmote. Človek, zúfalý a bezradný, ktorého skôr treba ľutovať, ako sa ho báť.

Ako je možné v takejto situácii pomôcť? Jedna možnosť spočíva v zmene vyžarovania krvi prostredníctvom stravy. Každý človek má totiž určité stravovacie návyky, no a skladba stravy vplýva na vyžarovanie krvi. Chcelo by to teda aspoň načas zmeniť zaužívané stravovacie návyky a jesť niečo iné.

Existuje však aj iná, zrelšia a omnoho lepšia možnosť, ako sa zbaviť k zemi pripútaného, ľudského ducha a ešte mu pritom aj pomôcť.

Ak totiž človek o všetkých týchto skutočnostiach vie, môže sa mu prihovoriť. Môže mu povedať: Človeče, uvedomte si, že ste už zomreli. Nemáte sa preto stále pútať k hrubej hmote. Svoje oči treba už konečne odvrátiť od najhrubšej hmotnosti a pozrieť sa smerom hore. Tam hore, do vyšších svetov má viesť cesta každého človeka po jeho fyzickej smrti. Tam treba ísť konať dobro, pomáhať ľuďom a nestrácať čas ustavičným zdržiavaním sa blízkosti tejto zeme.

Môže sa stať, že to onen k zemi pripútaný ľudský duch nedokáže na prvý krát pochopiť a prijať. Preto mu to treba opakovať viac krát a to vždy, keď sa bude chcieť prejavovať.

Pomôcť môže aj keď v takejto chvíli poprosíme smerom k Svetlu o to, aby sa tomu človeku dostalo pomoci a aby sa konečne odpútal od hrubej hmoty a začal kráčať smerom nahor.

Inak časom, keď prekonáte obdobie dospievania, sa vám zmení a stabilizuje vaše vyžarovanie krvi, takže napokon všetko samovoľne prejde.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Čo sa s nami deje po smrti?

milan šupa — 2012-05-24T15:20:43Z

Bez znalosti jednotlivých úrovní stvorenia nemôžeme správne pochopiť, čo sa s nami deje po pozemskej smrti.

Človek pochádza z duchovnej ríše. V nej, ako nevedomý duchovný zárodok prejavil túžbu po seba uvedomení. Aby mohol sebauvedomenie nadobudnúť, musel zostúpiť do školy života, ktorou je hmotnosť.

Hmotnosť delíme na jemnú a hrubú. Hrubá hmotnosť je tá naša pozemská a viditeľná. Jemná hmotnosť je zase tá, do ktorej odchádzajú ľudské duše po pozemskej smrti a je nášmu hmotnému zraku neviditeľná.

Jemná hmotnosť má mnoho úrovní, počnúc tou najhrubšou, ktorá sa nachádza veľmi blízko hrubej hmotnosti a končiac tou najjemnejšou, ktorá sa nachádza už v blízkosti duchovnej ríše.

Ak človek pozemsky zomrie, odchádza do jemnej hmotnosti a to do úrovne, ktorá presne zodpovedá jeho vnútornej zrelosti. Odtiaľ sa potom, po nejakom čase, opätovne zrodí do pozemského tela, čiže do hrubej hmoty, za účelom získavania ďalších skúseností a prežití, na základe ktorých čoraz viacej duchovne rastie.

Stálym duchovným rastom sa tak postupne prepracováva do vyšších úrovní jemnej hmotnosti až nakoniec dozrie natoľko, že sa po svojej pozemskej smrti už viac nepotrebuje zrodiť v hrubej hmotnosti, ale svoj vývoj dokončí v najjemnejších úrovniach jemnohmotnosti, odkiaľ napokon vstúpi do duchovnej ríše, ako plne zrelá a sebavedomá bytosť.

Duchovná ríša je teda rajom, z ktorého sme kedysi vyšli ako nevedomé duchovné zárodky a do ktorého by sme sa raz, po ukončení nášho vývoja v hmotnosti mali vrátiť, ako plne sebavedomé bytosti.

K lepšiemu pochopeniu si to môžeme pripodobniť ku škole, v ktorej žiak chodí do prvého ročníka, kde zbiera rôzne vedomosti a skúsenosti. Prvý ročník je našim prvým životom v hmotnosti. Potom prídu prázdniny a žiak odchádza zo školy. To je možné pripodobniť pozemskej smrti a odchodu do jemnohmotnosti.

Potom ale príde opäť september a žiak vstupuje do druhého ročníka, čiže zase sa vtelí na zem. A zase prídu prázdniny a tak ďalej a tak ďalej.

Takto to pokračuje až na strednú školu, na ktorej sa študenti postupne približujú k záveru svojho štúdia: k maturite, čiže k skúške dospelosti. Po úspešnom zvládnutí maturity opúšťajú brány školy a vstupujú do života.

To v našom prípade znamená, že opustia školu života, ktorou je hmotnosť a vstúpia do duchovnej ríše, kde pre nich začína skutočný, plne vedomý život sám.

Čo napríklad znamená neustále sa zväčšujúci počet ľudí na našej planéte? Je znamením toho, že sa vo stvorení schyľuje k spomínanej, veľkej maturitnej skúške. Účelom života všetkých týchto ľudí v hmotnosti má byť dohnanie zameškaného a nazbieranie takého množstva poznatkov a skúseností, ktoré im umožnia úspešne absolvovať skúšku dospelosti. Onou skúškou však nie je nič iného, ako v Biblii avizovaný, posledný súd.

Veľkou otázkou zostáva, koľko ľudí si je vôbec vedomých týchto skutočností a pre koľkých z nich je ono duchovné dozrievanie a duchovný rast naozaj prvoradým?

Čo sa však stane zo zlými a lenivými „študentami“, ktorí v hmotnosti zabudli na svoju povinnosť duchovne napredovať, takže veľkú maturitnú skúšku nezvládnu?

Treba vedieť, že účelom hmotnosti je poskytnutie priestoru pre vývoj ľudských duchov. Ak stvorenie dospeje k poslednému súdu, v ktorom budú od seba oddelení duchovne zrelí od nezrelých znamená to, že hmotnosť ako taká splnila svoj účel, takže postupne začne nastávať jej rozklad. No a práve tento rozklad sa stane osudom všetkých tých, ktorí sa z hmotnosti nestihli včas odpútať, pretože boli duchovne leniví a pretože im snaženia iba čisto hmotného druhu úplne oslepili zrak a zabrali všetok čas, ktorý takýmto spôsobom premárnili.

V tisícročnom bolestivom rozklade hmoty bude postupne zničené ich dovtedy nadobudnuté ja. Ich meno bude vymazané z knihy života a na samom konci tohto bolestného procesu zostane už iba nevedomý duchovný zárodok, ktorý sa na základe zákona tiaže a rovnorodosti vznesie naspäť do duchovnej ríše, odkiaľ ako nevedomý kedysi dávno vyšiel.

Až sa napokon hmotnosť znovu rozloží a po miliónoch rokoch opäť obnoví, bude to znamenať znovu otvorenie školy života pre tie duchovné zárodky, ktoré zatúžia po vlastnom seba uvedomení a po večnom, vedomom bytí. A všetko sa bude znovu opakovať.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.