Utópie sú často len predčasné pravdy

- Alphonse de Lamartine

Jedna z prvých hodnoverných zachovaných zmienok o našej utopii pochádza z 12. storočia a hovorí o období, keď sme našu skupinu a základné myšlienky našej činnosti ešte len dávali dokopy. Zmieňuje sa o nás známy taliansky učenec a svetobežník Baudolino.Tento citát sa dochoval v knihe Umberta Eca s rovnomenným názvom, ale žiaľ už v pozmenenej a preto nepresnej podobe. Po dlhom úsilí v spolupráci s vatikánskymi bádateľmi sa nám podarilo zrekonštruovať Baudolinovu autentickú výpoveď, ktorú vám tu predkladáme:

„Noci, keď prepadali pokušeniam tohto sveta, trávili tým, že si predstavovali iné svety. Trochu za pomoci vína a trochu za pomoci zeleného medu. Nič nie je lepšie, ako predstavovať si iné svety, ak chceme zabudnúť, aký bolestný je svet, v ktorom žijeme. Tak si to aspoň vtedy mysleli. Nechápali ešte, že keď si predstavujeme iné svety, nakoniec pretvárame aj tento svet."  - Baudolino

„Čoskoro však naši predchodcovia pochopili, že svojimi snami o iných svetoch skutočne môžu významne ovplyvňovať veci sveta nášho. To, čo sa za pomoci zeleného medu zdalo spočiatku ako nevyhnutná potreba fuga mundi, úniku z nami vnímaného sveta, sa v širších obrysoch zrazu javilo ako vzdialená, no skutočná, pokojná a ovládnuteľná pevnina črtajúca sa za morom pochybností a aj mnohých stroskotaní.  Prvé ilúzie o dokonalom veselom prístave, ktorý raz dosiahneme a ako raj (či peklo) už nikdy neopustíme, v ktorom budeme navždy veselí, šťastní a bez potreby ďalších zámorských plavieb v tom najhoršom nečase, sa rozplynuli, len čo sa ukázalo, že vytúžená pevnina je v skutočnosti slobodný, nezávislý a večne plávajúci ostrov, ktorého obyvatelia si nikdy nedokážu voľkať v pocite, že už dosiahli všetko, čo chceli a že ďalšie, možno dokonalejšie pevniny už nemôžu existovať. Mnohí z tých, ktorí chceli bájny veselý prístav iného sveta dosiahnuť s vedomím, že tým sa ich útrapy navždy skončia, rezignovali tvrdiac, že ten svet v skutočnosti neexistuje, aspoň nie tu, v našich ľudských dimenziách a v našich ľudských možnostiach. Vraj to jeho lákavé volanie nie je ničím iným než neodolateľným spevom sirén, lákajúcich večne nespokojných námorníkov nie do šťastia, lež so zlomyseľným pôžitkom do záhuby. Na čo teda za ním ísť, keď on sa nám vysmieva tým, že sa pri toľkých priblíženiach neustále vzďaľuje? V čase rozvíjajúcej sa kartografie to spôsobilo hlboké historické nedorozumenie. Kartografi, verní strnulým stenám rigidného a skeptického pragmatizmu odmietali riešiť otázku, ako na mapu sveta zakresliť niečo, čo nerešpektuje statický poriadok a čo sa vymyká ich doterajším overeným poznatkom i zabehanému spôsobu vnímania. Pevnina s názvom Utópia sa na mapy nedostala, vraj preto, že by tým obraz sveta zbytočne zmiatla, že by to v ľuďoch prebúdzalo chaos, zbytočné otázky, prebúdzalo nepohodlnú neposlušnosť, vytváralo spochybňovanie vraj univerzálnych právd. Taká mapa by vraj bola nedokonalá, veď v ľuďoch by vzbudzovalo nepríjemné pokušenie myslieť a s ničím  sa neuspokojiť. Lenže... počet tých, ktorým sa mapa sveta bez Utópie zdala bezcenná, bol stále väčší a väčší... a dnes väčšmi ako inokedy svet potrebuje odvážnych námorníkov, ktorí pochopia, že neodolateľný spev sirén tu nie je na to, aby ich zahubil, ale naopak na to, aby ich poháňal od pevniny vždy k inej pevnine, čoraz dokonalejšej." 

„Taká mapa sveta, na ktorej sa nenachádza Utópia, nestojí ani za pohľad. Vynecháva totiž tú jedinú krajinu, na ktorej pobreží ľudstvo neustále pristáva. A keď pristane, poobzerá sa, a zbadajúc lepšiu krajinu, opäť sa vydáva na more. Pokrok spočíva v realizácii Utópií." - Oscar Wilde

„Utópia žiari na horizonte. Keď urobím dva kroky, ona sa o dva kroky vzdiali. Urobim krokov desať, ona sa o desať posunie. Na čo je teda utópia? Presne na toto - na ustavičné kráčanie za ňou." - Eduardo Galeano

„Ak nie ste utopista, ste v podstate trúba."
- Jonothon Feldman (Indigenous Planning Times)

„Samozrejme, že sme utopisti! No a čo! Nemôžeme si dovoliť nebyť." - David Harvey

„Proti antiutopistom (malý manifest):

Musíme sa, samozrejme, vyrovnať s nutnou námietkou, že utopizmus nás doviedol k absolútnym ohavnostiam ako boli stalinisti, maoisti a ďalší idealisti, ktorí sa pokúšali formovať spoločnosť do nemožných tvarov, pričom zabili milióny ľudí. Tento argument obsahuje dôležitú mylnú predstavu, že problémom je samotné premýšľanie o lepších svetoch. Stalinisti a ľudia podobného druhu nezabíjali preto, že snívali veľké sny (stalinisti v skutočnosti boli známi svojim nedostatkom predstavivosti), ale preto, že omylom považovali svoje sny za vedeckú istotu. To ich priviedlo k presvedčeniu, že majú právo vnucovať svoje vízie pomocou násilníckej mašinérie. Anarchisti v každom prípade nenavrhujú nič také. Nepredpokladajú, že dejiny majú nevyhnutný priebeh. Predpokladajú, že vytváraním nových foriem donútenia nikto nikdy nemôže smerovať k slobode. Všetky formy systémového násilia sú v skutočnosti útokom proti predstavivosti v úlohe politického princípu a jediný spôsob ako začať premýšľať o odstránení systémového násilia je uznať to. A samozrejme, mohli by sme písať veľmi dlhé knihy o zverstvách, ktorých sa v priebehu dejín dopustili cynici a iní pesimisti.To je teda prvá téza. Povedal by som, že druhá je, že každá anarchistická spoločenská teória by mala sebavedome odmietnuť akúkoľvek stopu avantgardizmu. Úlohou intelektuálov rozhodne nie je vytvoriť elitu, ktorá môže dospieť k správnej strategickej analýze a potom priviesť masy k tomu, aby ju nasledovala. Ak ale nie, čo potom? Je to jeden z dôvodov prečo som túto esej nazval "Fragmenty anarchistickej antropológie" - je to jedna z oblastí, kde je, myslím, antropológia natoľko dobre situovaná, že môže pomáhať. A nielen preto, že väčšinu reálnych samosprávnych komunít a reálnych netrhových ekonomík vo svete skúmali antropológovia viac, než sociológovia a historici. Je to tiež preto, že prax etnografie poskytuje prinajmenšom niečo z modelu (hoci veľmi hrubý, vznikajúci model) toho, ako by mohla vyzerať neavantgardná revolučná intelektuálna činnosť. Keď niekto praktizuje etnografiu, pozoruje čo ľudia robia a potom sa pokúša odhaliť skrytú symboliku, morálku alebo pragmatickú logiku, ktorá je základom ich konania. Snaží sa objasniť, aký majú ľudské zvyky a činnosti zmysel, aj keď si to ľudia sami celkom neuvedomujú. Jednou nepochybnou úlohou radikálneho intelektuála je robiť presne toto: pozorovať tých, ktorí vytvárajú životaschopné alternatívy, pokúšať sa predstaviť si, aké by mohli byť širšie následky toho, čo (už) robia a potom im ponúknuť tieto myšlienky nie ako recepty, ale ako príspevky, možnosti - ako dary. Práve toto som sa pokúšal urobiť o pár odstavcov vyššie, keď som navrhoval, že sociálna teória by sa mohla pretvoriť podľa procesov priamej demokracie. A ako tento príklad ukazuje, takýto projekt by mal reálne mať dva aspekty, alebo ak chcete významy: jeden etnografický a jeden utopický, prepletené v neustálom dialógu. Nič z toho nemá veľa spoločného s antropológiou a ani radikálnou antropológiou v ich skutočnej podobe počas posledných približne sto rokov. No predsa len, mnohé roky môžeme pozorovať zvláštnu spriaznenosť medzi antropológiou a anarchizmom, ktorá je sama o sebe dôležitá." - David Graeber     

Vravíte – všetko je zbytočné? Ja to viem.
No beznádejný boj – ten práve milujem!
Najkrajšie zdá sa mi, čo vôbec zmysel nemá.
No kde ste? Tisíc vás je vraj a čakáte ma!
A už vás spoznávam, vy starí súperi!
Podlosť a kompromis! A lži! A povery!
Zbabelosť – teba si môj kord už vopred pýta!
A vždy si vítaná ty, ľudská debilita!
Ja viem, že poriadok s vami sa urobiť
nedá – no do konca sa budem s vami biť!

- Edmond Rostand, Cyrano z Bergeracu (prel. Ľ. Feldek)

„Utópia je krajina, ktorá nemá miesto, je to ne-miesto; utópie budú potom okamžite pokladané za fiktívne predstavy. Fiktívnosť však nie je dostatočným znakom na zachytenie ich povahy, pretože je v nich navyše aspekt, ktorý ich privádza do sféry uskutočňovania. Táto príslušnosť k uskutočňovaniu ešte neznamená, že by sa podľa presvedčení svojich autorov v budúcnosti nevyhnutne mali stať skutočnosťou; ide zatiaľ len o to predstaviť túto spoločnosť ako ľudské dielo, a takto vstúpiť do politického reformovania reálnej spoločnosti. Ak skutočnosť chápeme ako modálnu kategóriu, potom je určená vzťahom k možnému, nemožnému a nevyhnutnému; z tohto hľadiska je utópia nanajvýš možná, no rozhodne nie skutočná. Skutočné však môžeme chápať aj ako to, čo sa uskutočnilo, čo vzniklo účinkom nejakého skutku. V tomto zmysle vstupuje utópia do sféry uskutočňovania, pretože ukazuje, že usporiadanie spoločnosti je ľudským dielom. Takto utópia vstupuje do reálne prebiehajúcich spoločenských aktivít: predvádzaním spoločenskej skutočnosti ako diela získava performatívne schopnosti." - Miroslav Marcelli, Filozofi v meste