V roku 1994 sa do slovenských filmových klubov dostal kubánsky film jedného z najvýznamnejších kubánskych režisérov tvoriacich celý život na Kube, Tomása Gutiérreza Aleu. Volal sa Jahody a čokoláda a režisér  a  predstavitelia hlavných postáv sa okamžite preslávili na celom svete. Nejeden z tých, ktorí vtedy podobne ako ja film sledovali v niektorej z krajín bývalého socialistického bloku, si automaticky položili otázku, či ho tvorcovia nakrútili na Kube alebo je autentický  havanský kolorit len draho inscenovanou kulisou. Málokto si vtedy v titulkoch všimol meno scenáristu a ešte menej ľuďom napadlo, že film vznikol na motívy poviedky, ktorá sa na Kube stala "najdôležitejším literárnym dielom" v ranom období po rozpade Sovietskeho zväzu, oceneným prestížnymi literárnymi cenami. Film, ktorý je  dnes na Kube kultom, vnímali jedni tragicky, iní dojímavo, mnohí ho prežívali a ďalší, ktorých bola vo svete väčšina, obmedzili jeho obsah na "drsný obraz Castrovej brutality."  Nijako neprekvapuje, že táto povrchná definícia odrážajúca základné nepochopenie kubánskej histórie sa často objavovala práve na českých a slovenských internetových stránkach.  Príbeh však či už vo svojej filmovej adaptácii alebo v poviedke  umožňuje nazrieť do zložitej reality vývoja Kuby nielen od normalizačných čias sedemdesiatych rokov, kedy sa odohráva, ale prostredníctvom intelektuálneho prostredia, do ktorého je vsadená, aj do období im predchádzajúcich. Dôležité je však samotné obdobie jeho vzniku, deväťdesiate roky, čo samo o sebe dokazuje obrovský vnútorný prerod, ktorým kubánska spoločnosť bolestivo, zato však samostatne prešla.

Rozprávačom príbehu je David, mladý revolucionár študujúci v Havane počas sedemdesiatych rokov a predovšetkým na základe svojho vidieckeho pôvodu je  stotožnený telom aj dušou s myšlienkou kubánskej Revolúcie, v tých časoch už v silnej závislosti od politiky Sovietskeho zväzu.  Šesťdesiate roky, ktoré historici neraz nazývajú aj "rokmi revolučnej spontánnosti" boli preč, a nastúpilo obdobie sovietskej "ortodoxie", pokusov vyhrať nad prírodnými aj ekonomickými zákonmi zázrakom, ktorý sa mal zrodiť na cukrových plantážach.  Dogmatická jednoznačnosť  v duchu "Brežnevových rokov" sa stala zákonom prežitia.  Havana bola plná Rusov a v kubánskej španielčine sa udomácňovali slová tovarišč, mužik alebo učiteľnica. Spisovatelia a intelektuáli, predtým nadšení priaznivci revolučných zmien, sa menili na podozrivé osoby,  disidentov a  exulantov. Umenie malo slúžiť revolúcii, ako napokon deklaroval Fidel Castro vo svojich preslávených Slovách intelektuálom (Palabras a los intelectuales, 1961) a výstižne dodal: „V rámci revolúcie všetko, mimo nej nič." Odlišné vnímanie povinností voči premenám spoločnosti viedlo v sedemdesiatych rokoch k obdobiu, ktoré v kubánskej literatúre nesie názov sivé obdobie, charakterizované únikom intelektuálnej vrstvy z ostrova. Spojené štáty americké získavali nové zámienky na zostrovanie svojej politiky voči ostrovu: jeden z vrcholných prejavov súperenia medzi obomi svetovými veľmocami prišiel 6. apríla 1976, keď sa kubánsky šermiarsky tým vracal z víťazného stretnutia vo Venezuele. V batožinovom oddelení bola umiestnená časovaná bomba, ktorá po štarte z letiska vybuchla a všetkých 73 cestujúcich na palube zahynulo. Za teroristickou akciou – vôbec prvým útokom podobného charakteru v dejinách – stáli kubánski exulanti Orlando Bosch a Luis Posada Carriles, pracujúci pre CIA, obaja dodnes činní v antikubánskych severoamerických záležitostiach.

V dusnej atmosfére ideologicky jednoznačne vyhranenej Havany sa vidiecky „prišelec" David zoznamuje s Havančanom, veriacim intelektuálom a homosexuálom Diegom. Diegove prvotné úmysly zoznámiť sa s Davidom sú spočiatku presne také, aké pociťuje väčšina ľudí pri pohľade na atraktívneho reprezentanta opačného pohlavia. Vnútorná príťažlivosť je však oveľa intenzívnejšia, a znásobuje ju navonok nezlúčiteľný paradox: David a Diego sú reprezentantmi dvoch spoločensky neakceptovateľných protipólov vymedzených pojmami DOBRÝ – teda na reálne socialistickej Kube  komunista, revolucionár, ateista z chudobného vidieckeho prostredia a samozrejme  mačo, a ZLÝ – odporca režimu, antirevolucionár, veriaci z prostredia mesta a aby bol archetyp zavŕšený, Diego je subtílny, jemný, a na chlapcov.   Diegova homosexualita nie je pre autora podmienkou vytvorenia presvedčivých kontrastov kubánskej spoločnosti, a nie je ani samoúčelným konštruktom. Je to však prvok, ktorý kontrast ešte väčšmi znásobuje, a to pochopiteľne nie len na Kube. Navyše, v kubánskej spoločnosti má otázka príslušnosti k sexuálnej orientácii osobitý význam, i keď treba povedať, že tá osobitosť spočíva predovšetkým v kultúrne vrastenom mačizme, ktorý nie je regionálnym špecifikom.

Diego jedného dňa náhodou zbadá Davida v havanskej zmrzlinárni. David je sám a Diego využije príležitosť, aby sa s ním zoznámil. Netají pred ním nič, naopak,  zvádza ho provokáciou, ktorá nie vždy spočíva v jeho slovách. David sa o ňom dozvie všetko už vo chvíli, ako Diego položí na stôl jahodovú zmrzlinu, a to  napriek tomu, že v ponuke je aj čokoládová. Zdanlivo bezvýznamný moment, Diego však vedome dáva najavo, že je iný.

„... v našej spoločnosti je černoch typickým archetypom mužnosti," hovorí na jednom mieste v poviedke a objasňuje tým pre nezainteresovaného aj symboliku farieb, ktorá charakterizuje mantinelizmus spoločnosti, a teda aj to, prečo je prejavom odvahy a zároveň čudáctva objednať si jahodovú zmrzlinu, keď je muž.

Predlohu postavy Diega vidia viacerí znalci Pazovej tvorby v kubánskom básnikovi Hebertovi Padillovi, s ktorým sa autor osobne poznal a ktorý v roku 1968 uverejnil básne implicitne kritickú voči revolučnému zaobchádzaniu s umelcami. Padilla, ako mnoho iných intelektuálov revolúciu podporoval, a ako mnoho intelektuálov sa neskôr dostal do nemilosti. Na jeho obranu vystúpili svetoznáme osobnosti  známe svojimi sympatiami ku kubánskej revolúcii ako Jean-Paul Sartre, Simone de Beauvoir, Gabriel García Márquez, Julio Cortázar a mnohí iní. Padillu na základe toho režim omilostil a na Kube ostal až do roku 1981, keď odišiel do exilu. Aj tento dátum približne zodpovedá dobe, v ktorej sa príbeh poviedky odohráva a v ktorej zanietený milovník „kubánstva" Diego napokon milovanú krajinu opúšťa. Inou osobnosťou, ktorá sa premieta do Diegovej postavy, je Eduardo  Herras León, spisovateľ, baletný kritik a Pazov univerzitný učiteľ. Na počiatku sedemdesiatych rokov bol z univerzity vylúčený, čo Paza spolu s jeho generáciou študentov hlboko zasiahlo a ovplyvnilo aj ich ďalší svetonázorový vývoj.

David má, naopak, autobiografické črty: rovnako ako Paz prichádza do Havany z vidieka, rovnako ako Pazovi umožnila Revolúcia štúdium, lekársku starostlivosť a možnosť rozvíjať sa. David je podobne ako Paz mladší od Diega a v ich stretnutí sa odráža nielen konflikt sociálnych vrstiev, ale aj generácií s odlišným vzdelávaním. Umelci, ktorých dielami sa estét Diego obklopuje, zväčša tvorili ešte pred obdobím Revolúcie a pre realitu sedemdesiatych rokov sú typickými reprezentantmi nepriateľskej buržoáznej dekadencie a obchádzanými témami v učebniciach. Významnú skupinu z nich tvoria kubánski a iní homosexuáli – Lezama Lima, Kavafis, García Lorca.  Krátka zmienka Diega o tom, že „počas UMAP-u" sedel, nadobúda v kontexte homosexuálov na Kube trpké súvislosti. UMAP – Unión Militar de Ayuda a la Producción (Vojenská organizácia na podporu produkcie) bola organizácia pracovných táborov, ktoré na Kube existovali v rokoch 1965 – 1968. Účasť v nich bola nedobrovoľná a postihovala potenciálne „kontrarevolučné" živly, ktorých väčšinu tvorili práve muži – homosexuáli. Bol medzi nimi napríklad aj Reinaldo Arenas, kubánsky exilový spisovateľ, ktorého meno sa stalo vo svete známym najmä po uvedení filmu Kým sa zotmie (Antes que anochezca) a ktorého intelektuálne priateľstvo malo na Paza veľký vplyv. Existencia UMAP-u a nasledovný vývoj majú veľký podiel na zmene zakorenených stereotypov v kubánskej spoločnosti. V roku 1968 boli pracovné tábory na nátlak organizácií a jednotlivcov (z ktorých veľa revolúciu podporovalo a dodnes podporuje) zrušené a v súvislosti s tým sa vyhranený tradičný mačizmus a jeho ofenzívny postoj k homosexualite začal zmierňovať. Kubánska sexuologička Monika Krause komentovala v roku 1984 pokusy o „vyliečenie" homosexuálov nasledovne: „Bol to prejav nesmiernej ignorancie a ťažko vysvetliteľnej averzie voči homosexualite. Vieme, že bolo povinnosťou nášho systému zmeniť pohnútky, ktoré viedli k vytváraniu týchto táborov. V socialistickej spoločnosti nemôže existovať diskriminácia."

David je nútený konfrontovať svoje nekompromisné  pravdy s túžbou po poznaní, ktoré mu otvára nielen  Diegov intelekt, ale aj odlišná osobná skúsenosť. Homosexualita, ktorá ho spočiatku odpudzuje a ktorú považuje za  základný prejav antirevolučného postoja, sa stáva prostriedkom pochopenia nejednoznačnosti spoločenských javov.  Poviedka však zďaleka nie je len príbehom prerodu mladého militantného komunistu a nie je ani poviedkou o neľahkom osude kubánskych homosexuálov v komunistickom režime. Samotný Paz zdôrazňuje, že by bolo nesprávne hovoriť o homosexualite ako o hlavnej téme príbehu, pretože v skutočnosti hovorí o netolerancii a nepochopení, a to sa môže vsťahovať ako na homosexuálov, tak na mnohé iné skupiny obyvateľstva alebo javy, ktoré vytŕčajú z niečoho, čo sa vo všeobecnosti považuje za striktnú normu. V prakticky každej spoločnosti so židovsko-kresťanským dedičstvom prevláda falocentrizmus a patriarchálne hodnoty, zatiaľčo  rovnaký sexuálny vzťah medzi dvomi ženami sa len zriedkakedy trestal alebo vôbec spomínal. Mužská homosexualita sa naopak v ktoromkoľvek období zneužívala  ako príklad morálneho úpadku vždy, keď vznikala potreba väčšej kontroly nad spoločnosťou (čoho exemplárnym prípadom môže byť aj kubánska politická situácia). Na prelome 40-tych a 50-tych rokov sa v USA homosexuálni jedinci vylučovali z dôležitých pracovných pozícii s odôvodnením, že títo „komunistickí liberáli" ohrozujú zásady spoločnosti.  Chápať Pazovu poviedku ako „vykreslenie neľudskosti Castrovho režimu" by znamenalo prehliadať fakt, že vo Veľkej Británii sa homosexualita dekriminalizovala až v roku 1967 a v Spojených štátoch amerických sa v roku 1969 homosexuáli zatýkali a až do roku 1986 bola homosexualita podľa starého britského práva považovaná za „zločin proti prírode," na čo pri vysvetľovaní situácie kubánskych homosexuálov poukazuje Walter Lippmann.

Jahody a čokoláda je rozprávanie o ľudskej odlišnosti, ktorú sa človek môže, ale aj musí naučiť rešpektovať.   A nie je to  len komunista David, ktorému stretnutie s Diegom a jeho intelekt a vnímavosť otupí hrany príkro vymedzených pojmov. On sám sa stáva pre Diega zosobnením nádeje, že zmeny, ktoré prebiehajú na Kube, nebudú večne naberať tragický smer, a že nostalgia za Kubou v neželanom exile nebude musieť nevyhnutne spieť k zatrpknutej frustrácii. Senel Paz v postave Diega hovorí o autoroch, ktorí ovplyvňovali intelektuálny vývoj jeho generácie a ktorí  v onom sivom období museli čeliť „nepochopeniu a represáliám". David, ktorého väčšmi poznačili pozitívne výdobytky Revolúcie ako odvrátené stránky jej kultúrnych snažení, nie je dostatočne dogmatický, aby nepochopil, že na obranu takých ľudí sa treba postaviť, pretože spoločnosť ich vo vlastnom záujme potrebuje. Dnes už na Kube prebieha tvorivá reflexia a otvorený odklon od prístupu, ktorý stotožňoval umenie s Revolúciou a krásu umenia, ktorá spočíva v individuálnom úsilí hľadať v živote krásu, v mene spoločnosti a takzvaných vyšších princípov degradoval  na propagandu. Nie náhodou sa Diego a David stretávajú v Havane, ktorá, nie nepodobne nášmu hlavnému mestu, zaplatila privysokú daň za pokus o odstránenie príkrej sociálnej a rasovej  nerovnosti, a na ktorej tvári sa jasne odzrkadľuje odveký konflikt jednotlivca so spoločnosťou.

Vzťah Davida a Diega je prerozprávaný s humorom a bez hnevu. Hovorí o krivdách, no zároveň vyjadruje obdiv sile, ktorá napokon dokázala situáciu pretvoriť z vnútorného popudu. Z takéhoto pohľadu  ide o jedinečnú ukážku spoločenského javu, ktorú mnohí nazývajú kubánskym zmierením. Nie je ničím zvláštnym, že Revolúciou  vyhostený Diego nabáda Davida, aby neprestal byť revolucionárom. Upozorňuje ho však, že skutočné zmeny v ľudskom myslení si vyžadujú veľmi veľa osobnej odvahy.  Nekritizuje samotnú Revolúciu, ale ľudskú obmedzenosť a malosť, ktorá z pohodlnosti a strachu radšej akceptuje akékoľvek dogmy, než by hľadala odvahu samostatne myslieť a konať (...nad mozkem poslušnost a nad rozumem víra, a správná příslušnost je víc než v botě díra...). Nie náhodou je príbeh nadčasový a mimoriadne rezonuje aj v našej súčasnej spoločnosti.

Text vyšiel v modifikovaných verziách v Revue svetovej literatúry 4/2006 a na portáli jetotak.sk. Preklad poviedky Vlk, les a nový človek (Jahody a čokoláda) vyšiel v Revue svetovej literatúry 4/2006.

Fotografia: Wikimedia Commons