Agregátor obsahu Agregátor obsahu

Zpět

Príručka participácie – spoločne vytvárať budúcnosť

Autor: -

Jestvujú aj ťažšie vysloviteľné a uchopiteľné slová ako participácia, ale nie je ich veľmi veľa. Na základe spätných väzieb, ktoré sme za posledný rok pri rozvíjaní občianskej participácie dostali, sme sa rozhodli pripraviť krátky seriál článkov o participácii a jej rôznych podobách.

Úvodný text je prekladom vybraných častí z príručky, ktorú vydalo rakúske ministerstvo životného prostredia v spolupráci s Rakúskou spoločnosťou pre životné prostredie a techniku. Príručka participácie sa venuje základným pojmom a súvislostiam týkajúcim sa participácie. Hovorí o základných politických krokoch a dokumentoch, ktoré otvárajú samosprávy pre občanov a aspoň čiastočne sa tak pokúšajú naplniť slovo samospráva jeho skutočným významom.

Stupne občianskej participácie

Ako ďaleko siahajú možnosti a vôbec právo participovať na istom procese, závisí do rozličných faktorov. Aký veľký vplyv budú mať záujmy občanov alebo zástupcov záujmových skupín určuje na jeden strane to, či sa jedná o formálny alebo neformálny proces, respektíve zvolená metóda participácie. Na druhej strane otvorenosť kľúčových aktérov z politiky, štátnej správy a hospodárstva voči participácii determinuje, nakoľko sa predstavy občanov zohľadnia v plánovaní a rozhodovaní.

Dotknutí a zainteresovaní sú podľa daných rámcových podmienok:

1. informovaní o plánoch verejných inštitúcií a ich dôsledkoch, napríklad prostredníctvom informačnej kampane alebo poskytnutím plánov k nahliadnutiu. Cieľom zdieľania informácií je zrozumiteľným spôsobom oboznámiť širokú verejnosť s plánmi a rozhodnutiami. Táto metóda ale sotva poskytuje nejakú možnosť plány a rozhodnutia ovplyvniť.

2. občania a zástupcovia zainteresovaných môžu zaujať stanovisko k predloženým návrhom a prinášať vlastné nápady a myšlienky, napríklad pri vytváraní územného plánu. Pri konzultatívnej účasti verejnosti je teda cieľom získať spätné väzby dotknutých, ktoré je potrebné vziať do úvahy pri rozhodovaní.

3. ďalšou možnosťou je, že dotknutí a zainteresovaní spolurozhodujú pri formovaní plánu alebo rozhodnutia a pri jeho presadzovaní a realizácii, napríklad účasťou pri okrúhlom stole, alebo pri facilitovanom procese. Stupeň spolurozhodovania siaha od spoločného vytvárania návrhov až k vykonávaniu ďalekosiahlych právomocí občanmi zúčastnenými na rozhodovaní.

Formálna a neformálna spoluúčasť

Ak sa plánuje vybudovanie prevádzky závodu, cesty, nákupného centra a podobne, zákon upravuje úradné povoľovacie postupy, ktoré určujú aj práva na spoluúčasť. Avšak ak sa má vytvárať celkový koncept samosprávy, nejestvujú žiadne právne predpisy, ktoré by určovali, ako sa má realizovať proces spoluúčasti.
Formálne postupy participácie sú určené záväzným spôsobom. Kto sa podieľa, aké ďalekosiahle sú práva spoluúčasti, ako celý proces prebieha, čo sa stane s výsledkami, to všetko je stanovené zákonom. Najsilnejšou pozíciou pri formálnom postupe je zúčastnená strana. V tejto pozícii máte ďalekosiahle možnosti ovplyvňovania procesu. Máte právo na všetky informácie (nahliadnutie do dokumentov), právo odovzdať vlastné stanovisko, ktoré musí byť prerokované, právo predložiť žiadosť a ňou si napríklad vyžiadať ďalšie potvrdenie, právo spochybniť rozhodnutia alebo ich napadnúť u nadriadených inštancií. K formálnym postupom patrí vystavovanie povolení, napríklad pri skúškach ohľadom vplyvu na životné prostredie, alebo predpísané postupy pri ochrane prírody pri výstavbe závodov, či projektoch vodných diel alebo regionálnych programoch, a tiež pri príprave územného plánovania. Na konci formálneho postupu sa prijíma buď úradné (napríklad výmer) alebo politické rozhodnutie (záväzné nariadenie).

Neformálne postupy podieľania

Nie sú regulované takým precíznym spôsobom ako formálne postupy a môžu sa rozlične upravovať podľa potreby a príležitosti. Opierajú sa o dobrovoľnosť a princíp spoločnej prípravy úloh. Majú za cieľ zbierať informácie, vymieňať názory alebo spoločne hľadať riešenia a niekedy ich aj spoločne presadzovať. Kto sa podieľa, ako sa pracuje a aké pravidlá hry pritom platia, sa určuje buď vopred, alebo sa definujú samotnými participantmi (účastníkmi) počas procesu. Metódy neformálnej participácie sú rôznorodé a flexibilné. Príkladom tu môže byť okrúhly stôl, mediačné a facilitačné postupy a ďalšie. Záväznosť výsledkov vypracovaných a získaných v neformálnych procesoch závisí od dohody o tom, ako sa s týmito výsledkami bude narábať. Výsledky majú spravidla charakter odporúčania a slúžia pri príprave rozhodnutí pre grémia ako sú samosprávne orgány a podobne. Prostredníctvom rozhodnutia samosprávy môžu získať aj plnú záväznosť ako záväzné nariadenia.

Právne a politické rámce participácie

Snaha o širšie ukotvenie participácie verejnosti a podpora udržateľného rozvoja veľmi úzko súvisia. Medzinárodné dokumenty ako Deklarácia z Ria, Charta z Aalborgu, alebo Konvencia z Aarhusu predstavujú míľniky na ceste k udržateľnému rozvoju a širšiemu zapojeniu verejnosti do procesov rozhodovania. Postupne sa myšlienky z týchto dokumentov dostávajú do zákonov a stávajú sa súčasťou politických krokov a stratégií v Rakúsku a aj na úrovni Európskej únie. Príkladmi rakúskych zákonov môžu byť nariadenia ustanovujúce participáciu verejnosti pri živnostenskom zákone, územnom plánovaní, alebo zákone o vode v jednotlivých spolkových krajinách. Aj v spolkovej ústave sa nachádzajú ustanovenia zabezpečujúce právo na participáciu, ako je napríklad spoluúčasť vo forme priamej demokracie vykonávaná prostredníctvom referenda, ľudovej žiadosti a ľudovej ankety. To, ktoré právne nariadenia platia pre proces participácie, závisí od konkrétneho prípadu.

Míľové kamene na ceste k trvalo udržateľnému rozvoju a participácii

Brundtlandská správa – rok 1987

Trvalo udržateľný rozvoj je rozvojom: „ktorý uspokojuje potreby súčasnej generácie bez toho, aby riskovala, že budúce generácie nebudú môcť uspokojovať ich potreby". Preto sa udržateľný rozvoj musí orientovať podľa princípov: ochrana životného prostredia, hospodársky rozvoj, sociálna spravodlivosť a politická participácia.

Konferencia OSN v Rio de Janeiro - rok 1992

Prijatie Deklarácie z Ria: Rozsiahle zapojenie obyvateľstva do politických procesov je najdôležitejším predpokladom pre udržateľný rozvoj. Sformuloval sa tu aj komunálny program  Lokálna agenda 21.

Európska konferencia v Aalborgu - rok 1994

Aalborgská charta: podpísané mestá a samosprávy sa medzi iným zaviazali k vytvoreniu dlhodobých akčných plánov pre vlastné komunity v zmysle Lokálnej agendy 21 s cieľom širokej participácie obyvateľstva.

Aarhuská konvencia - rok 1998

Definuje pravidlá prístupu verejnosti k informáciám o životnom prostredí, participácie verejnosti na určitých rozhodnutiach, ktoré sa vzťahujú k životnému prostrediu a prístup k súdnym inštanciám pri záležitostiach týkajúcich sa životného prostredia.

Biela kniha „Európske vládnutie"- rok 2001

Po prvýkrát definuje základy dobrej vlády a samosprávy. Patrí sem predovšetkým zapájanie verejnosti do formovania politiky a do procesov rozhodovania na všetkých úrovniach Európskej únie počnúc lokálnou, cez národnú, až po európsku.

Konferencia Aalborg +10 – rok 2004

Prijatie takzvaných „Aalborgských záväzkov" – opatrení zabezpečujúcich kvalitu života teraz aj v budúcnosti, v mestách a samosprávach, v desiatich tematických oblastiach (okrem iného plánovanie, mobilita, zdravie, dobré vládnutie)

Preložil a upravil Peter Nedoroščík

Fotografia: JohannesLundberg

Zdroj: Partizipation http://www.partizipation.at/fileadmin/media_data/Downloads/Publikationen/Handbuch_oeffentlichkeitsbeteiligung.pdf
Průměr (1 Hlasuj)