Nastupuje hospodárska kríza. Zlyháva všetko, o čom básnili neoliberáli – voľný trh, súkromné vlastníctvo, deregulácia. Je najvyšší čas hľadať alternatívy. Jedna nesie názov samosprávny socializmus, resp. ekonomická demokracia. Že nereálne? Pozrime sa na jeden príklad. Netreba ísť ďaleko. Nájdeme ho v španielskom Baskicku, v mestečku Mondragón, v ktorom vznikla korporácia pod rovnomenným názvom. A čo je najlepšie – vlastníkmi korporácie sú výlučne jej zamestnanci. Mondragón je spoločenským vlastníctvom. Je prejavom ekonomickej demokracie v podobe kooperatívnych podnikov. Žeby cesta do budúcnosti?

Základné fakty
Prvé moderné kooperatívne podniky vznikli v baskickom meste Mondragón v roku 1959 a do povedomia medzinárodnej verejnosti sa dostali v roku 1973 ako úspešný príklad ekonomickej demokracie a výrobnej samosprávy. Tento projekt sa postupne od roku 1959 rozrástol na 160 samostatných kooperatív (družstiev), zahŕňajúcich 23 tisíc členov. Medzi najznámejšie kooperatívy patria obchodný reťazec Eroski, priemyselný podnik Ulgor či továreň na výrobu domáceho príslušenstva Fagor Clima. Začiatkom 90. rokoch sa jednotlivé kooperatívy spojili do veľkej korporácie Mondragón (MCC). Korporácia je rozdelená do troch sektorov, a to finančného (banka Caja Laboral a sociálna poisťovňa Lagun Aro), obchodného (obchodný reťazec Eroski) a priemyselného (približne 90 tovární). Všetky spomínané zložky, vrátane banky či poisťovne, sú kooperatívami. Patrí sa dodať, že aby bol vo vnútri jednotlivých podnikov udržiavaný duch kooperácie, žiadna z kooperatív nemá viac než 500 členov.

 
Ako vidno, Mondragón je sieť priemyselných, poľnohospodárskych a obchodných firiem, ktorá produkuje veľký rozsah tých najrôznejších tovarov počnúc bicyklami a končiac priemyselnými robotmi a počítačmi. Mondragón na jednej strane vyrába práčky a sporáky, na druhej strane sa venuje potravinárskemu priemyslu, gastronómii a hotelierstvu. Korporácia Modragón teda nie je iba o konkrétnom priemyselnom odvetví; kooperatívna korporácia Mondragón v meste a regióne obstaráva prakticky všetko, vrátane vzdelávania a mnohých sociálnych služieb. Stojí za zmienku, že podľa štatistík táto korporácia vykazuje dvakrát väčšie zisky než priemerná korporácia v Španielsku.

Zamestnanci = vlastníci!
Mondragón má vlastnú banku, poisťovne, školy, univerzity, nemocnice. Jeho bázou je kresťanská sociálna doktrína, z ktorej tvorcovia Mondragónu vyvodili princípy ekonomickej demokracie. Na rozdiel od amerických projektov známych ako ESOP, Mondragón nie je iba o čiastočnej participácii zamestnancov na podnikových ziskoch, ale aj o plnej participácii na vlastníctve a vedení. Každý nový člen Mondragónu sa automatický stáva spoluvlastníkom a spolupodieľa sa na voľbe manažmentu a ďalších riadiacich funkciách. Rozhodnutia sú teda prijímané demokraticky na báze spoločenského vlastníctva. Neexistuje totiž nikto, kto by bol vlastníkom Mondragónu bez toho, že by v Mondragóne pracoval. To však neznamená, že by v Mondragóne panovalo hrubé rovnostárstvo. Rozdiely v príjmoch existujú a odvíjajú sa o stanovených tabuliek, resp. kvocientov. Zisk kooperatív sa rozdeľuje medzi zamestnancov na báze týchto kvocientov. Napriek tomu tu však existuje striktná regulácia príjmových nerovností, ktorá nedovoľuje, aby najvyššie mzdy prekročili štyri a pól násobok najnižších miezd.

To sú najdôležitejšie poznatky o kooperativizme v Mondragóne. Aby sme však pochopili celkový kontext vzniku baskického kooperatívneho hnutia, mali by sme si o Mondragóne povedať viac.

Stalo sa uprostred Baskicka...
Začnime základnými faktami. Mondragón (baskicky Arrasate, v preklade „dračia hora") je mesto na severe Španielska, nachádzajúce sa v baskickom regióne (Euskadi). Leží v strede pomyselného trojuholníka medzi baskickými metropolami Bilbaom, San Sebastiánom a Victoriou. Mondragón v zásade nemá nič spoločné so španielskou kultúrou; je to baskické mesto a dominantná je baskická kultúra. Veľmi vplyvné sú v ňom baskické nacionalistické strany, vrátane organizácie ETA (Euskadi ta Askatasuna, v preklade „baskický domov a sloboda") a radikálnej strany Herri Batasuna. Tradične silný vplyv malo v Mondragóne aj robotnícke hnutie. Samotná ETA, ktorá vznikla v roku 1959 (a teda v tom istom roku, kedy vznikli prvé mondragónske kooperatívy) oddelením sa od baskickej kresťanskej demokracie (PNV), mala ku kooperatívnemu hnutiu ambivalentný postoj. Hoci sa ETA koncom 60. rokov prihlásila k marxizmu, kooperatívne hnutie s výhradami akceptovala ako súčasť baskickej identity. Nacionalistická baskická ľavica sa teda dokázala preniesť cez ideologické rozpory a prijala koncept kooperatív, hoci pochádzal predovšetkým od baskickej kresťansko-demokratickej strany PNV.

Zaujímavý je aj postoj extrémnej pravice, ktorá v Španielsku pod taktovkou Franca vládla až do polovice 70. rokov. Postoj frankistov bol pragmatický. V rámci svojho fašistického korporativizmu síce nemali blízko ku kooperatívnym hnutiam, no dokázali existenciu kooperatív zasadiť do svojich korporativistických predstáv, a preto mondragónske kooperatívy tolerovali. Dôležitým faktorom bola v tomto kontexte ideológia katolíckej Cirkvi, na ktorú sa lídri kooperatív často aj účelovo odvolávali. Hnutie kooperatív si tak v Baskicku, resp. v Španielsku dokázalo nájsť podporu naprieč politickým spektrom.

Na počiatku stáli katolícki disidenti
Napriek tomu, že o kooperatívnom vlastníctve sa zvykne hovoriť ako o neideologickom pragmatickom riešení, stojacom medzi kapitalizmom a socializmom, pravdou je, že politika a ideológia zohrávajú aj v Mondragóne dôležitú úlohu. Samotná myšlienka kooperatívnych podnikov (sociedad cooperativa) vznikla v Mondragóne predovšetkým vďaka mladému katolíckemu kňazovi menom Don José María Arizmendiarrieta, ktorému bol po konci španielskej občianskej vojny v roku 1941 ponúknutý úrad v Mondragóne.

Arizmendiarrieta síce bol katolícky kňaz, no podobne ako väčšina baskických kňazov sa svojimi predstavami odchyľoval od oficiálnej politiky katolíckej Cirkvi v Španielsku. Zatiaľ čo španielska katolícka Cirkev kolaborovala s Francovým fašistickým režimom, baskickí kňazi sa zväčša ocitli v pozícii disidentov. Jedna skupina baskických kňazov smerovala k robotníckemu syndikalistickému (odborovému) hnutiu a k socialistickým myšlienkam; druhá skupina, do ktorej patril aj Arizmendiarrieta, sa oddávala skôr baskickému nacionalizmu a predstave spoločnosti malých vlastníkov. Druhá spomínaná skupina odvíjala svoje predstavy od ideológie vplyvnej baskickej kresťansko-demokratickej strany PNV, ktorá – ako sme spomínali – programovo zastrešila aj kooperatívne hnutie. PNV v časoch španielskej občianskej vojny bojovala na strane republikánov a v mene katolíckej sociálnej doktríny ostro sledovala otázky spravodlivého ohodnotenia práce, resp. sociálnej spravodlivosti.

Kooperatívy na vzostupe
PNV síce odmietala marxistický socializmus, no nebola v kontrapozícii voči ľavici ako takej. Vychádzala totiž z tradičného baskického egalitarizmu. Identita baskického národa je do veľkej miery postavená na predstave rovnostárskej spoločnosti a tradície egalitarizmu sú preto v Baskicku veľmi živé už od 18. storočia. Aj preto radikálni nacionalisti (napríklad ETA) vnímajú Baskicko ako primárne komunistickú spoločnosť, do ktorej bola nerovnosť vnesená umelo iba kvôli španielskej nadvláde. Víziou PNV a konkrétne Arizmendiarrietu takisto bola egalitárna spoločnosť. Túto víziu však neodvíjali od marxizmu či sociálnej demokracie, ale od konceptu spoločnosti malých vlastníkov, a teda od ideológie strednej triedy. V tomto duchu zavádzal svoju predstavu o kooperatívach aj Arizmendiarrieta, ktorý sa v začiatkoch svojho pôsobenia v Mondragóne spoliehal predovšetkým na oblasť vzdelávania. Viacerí jeho žiaci, ovplyvnení jeho myšlienkou vytvorenia kooperatívnych podnikov, odišli do Zaragozy vyštudovať inžinierstvo a následne sa vrátili, aby založili prvú priemyselnú kooperatívu s názvom Ulgor. V priebehu 60. rokov zaznamenalo kooperatívne hnutie v Mondragóne obrovský boom a rozrástlo sa do nevídaných rozmerov. Tradične najväčšia kapitalistická korporácia v Mondragóne Unión Cerrajera postupne strácala na význame a v 90. rokoch dokonca zanikla. Úlohu najväčšieho zamestnávateľa v kraji prebrali práve mondragónske kooperatívy.

Kooperatívne podniky sa v 60. rokoch rozšírili po celom baskickom regióne, hoci ich najväčšia koncentrácia ostala práve v Mondragóne a okolitých mestách a obciach. Do roku 1976, kedy zomrel Arizmendiarrieta sa už kooperatívy stali najsilnejšími ekonomickými subjektmi v regióne. V Mondragóne a okolí je v kooperatívach zamestnaných približne 50% pracovnej sily celého regiónu. Mondragónska kooperatívna korporácia je tak najväčším zamestnávateľom v celom Baskicku a mondragónska banka Caja Laboral je najväčšou bankou v Baskicku. Silu Mondragónu dokazuje aj to, že nieže by kooperatívne podniky čelili ponukám na privatizáciu, ale naopak, Mondragón sám od roku 1989 skupuje súkromné firmy (napr. firmy Fabrelec či Luzuriaga). Dá sa teda povedať, že Mondragón sa vyhol všetkým štandardným prekážkam, akým musia zväčša čeliť vznikajúce kooperatívy, a teda nedostatku investičného kapitálu, neschopnosti najať kvalitných manažérov, ako aj neschopnosti zabezpečiť dostatočný výskum a vývoj. Skrátka, Mondragón rozhodne nie je malou, ekonomicky slabou a kapitálovo podhodnotenou firmou, ale ide o sofistikovanú podnikateľskú entitu, ktorá zaviedla moderné technológie a flexibilné manažérske stratégie. Možno dokonca povedať, že na Mondragóne stojí celá ekonomika baskického regiónu v Španielsku. Ako je to možné, pokiaľ uvážime, že v kooperatívnych podnikoch panuje ekonomická demokracia a spoločenské vlastníctvo?

Spoločenské vlastníctvo – ako to funguje?
Odpoveď je jednoduchá. Korporácia je spravovaná – tak ako každý iný veľký súkromný podnik – manažérmi. Tých si volia jednotliví vlastníci (a teda zamestnanci) na svojich zhromaždeniach. Ich činnosť kontrolujú a participujú na ich rozhodnutiach. Manažéri im zodpovedajú a konzultujú s nimi riešenia. Ako vidno, napriek tomu, že Mondragón nestojí na súkromno-vlastníckom vzťahu zamestnanec a zamestnávateľ, dokáže efektívne a produktívne alokovať zdroje. Dokazuje, že súkromné vlastníctvo po tzv. manažérskej revolúcii nie je nevyhnutnou podmienkou efektívnosti. Inými slovami, Mondragón je jasný dôkaz, že nie je potrebný súkromný vlastník, aby sa podnik spravoval efektívne. Naopak, spoločenské vlastníctvo prináša svoje benefity. Výhodou demokratických mechanizmov v mondragónskych kooperatívach je napríklad to, že manažéri nemôžu len tak pristúpiť k bezohľadnému prepúšťaniu či k asociálnym opatreniam. Aj preto, povedzme v 80. rokoch, a teda v časoch ekonomickej recesie, v Mondragóne nedosahovala nezamestnanosť zďaleka také cifry, aké dosahovala vo zvyšku Baskicka.

Ako ale funguje spoločenské vlastníctvo v Mondragóne? Ako sa stávajú zamestnanci vlastníkmi? Cesta je prostá. Každý zamestnanec je povinný vstúpiť do podniku svojím podielom, ktorý sa rovná asi ročnému príjmu. Túto finančnú čiastku nemusí mať našetrenú doma vo vankúši; poskytne mu ju pri minimálnej úrokovej miere mondragónska kooperatívna banka Caja Laboral. Zamestnanec má v banke otvorený účet, na ktorom sa odzrkadľujú zisky kooperatívy. Distribúcia ziskov spočíva na rozhodnutí Generálneho zhromaždenia, na ktorom sa zúčastňujú zástupcovia všetkých zamestnancov (a teda vlastníkov). Hoci rozhodnutie je na vlastníkoch, väčšinou sa odvíja podľa nasledovnej schémy. Prinajmenšom 10% ide vždy na sociálny fond, ktorý slúži na spoločné projekty vzdelávania, bývania či publikačnej činnosti. Minimálne 20% ide na rezervný kapitálový fond, slúžiaci na investície Mondragónu. Zvyšných približne 70% sa rozdeľuje medzi vlastníkov, resp. zamestnancov ako dividendy. Ako sa však tieto zisky rozdeľujú? To zamestnanci nemajú normálny mesačný príjem?

Dostávajú vôbec platy?
Prirodzene, zamestnanci, resp. vlastníci v kooperatívach dostávajú mesačný príjem. Ten je vyplácaný na základe predpokladaného ročného zisku kooperatívy. Tento mesačný príjem sa nazýva anticipios, pretože formálne nejde o štandardný príjem, ale o akýsi preddavok zisku. Pokiaľ zisk kooperatívy dosiahne na konci roka väčšie hodnoty, ako sa predpokladalo, zamestnanci dostanú na svoje účty doplatenú alikvótnu čiastku. Pokiaľ je naopak menší, alikvótna čiastka je im z účtov strhnutá. Systém, skrátka, funguje na báze preddavkov, ktoré sa uvedú na správnu mieru v čase zúčtovania. Zamestnanci tak majú príjem závislý od ziskov kooperatívy, a teda pokiaľ sa darí, ich príjem je zväčša vyšší než v bežnej španielskej súkromnej firme a pokiaľ sa nedarí, pohybuje sa okolo priemeru. Zamestnanci sú každopádne motivovaní pracovať výkonnejšie a efektívnejšie – veď sú vlastníkmi. Podstatné je tiež to, že žiaden zisk nejde do vačku nejakého súkromného vlastníka, ktorý sa vyvaľuje niekde na pláži v Karibiku, pretože súkromným vlastníkom sú de facto aj de iure zamestnanci. Dostávajú však zamestnanci všetci rovnako? Ako sme už naznačili – nie.

Zisky kooperatív sú medzi zamestnancov rozdeľované podľa už spomínaných kvocientov. Tie sa pohybujú v škále 0 až 4,5. Ich výška závisí od kvalifikácie, pozície, zodpovednosti, dĺžky odpracovaných rokov a podobne. Rozdiel príjmu nekvalifikovaného robotníka a manažéra však nikdy nemôže presiahnuť 4,5 násobok. V tom spočíva azda najegalitárskejšia črta mondragónskeho kooperatívneho systému. Je pikantné, že keď v roku 1990 navštívila Mondragón delegácia zo ZSSR, rozpätie 0 - 4,5 považovala za príliš nízke. Dá sa teda skonštatovať, že kooperatívy v Modragóne sú egalitárskejšie než boli štátne podniky v reálnom socializme. V 90. rokov čelilo toto egalitárske rozpätie medzi najnižšími a najvyššími príjmami tlaku zo strany manažérov, no ich požiadavky na zvýšenie rozpätia na 9-násobok boli zamestnancami rázne odmietnuté. Aj tu sa ukazuje sila demokratických mechanizmov v Mondragóne. Kľúčové rozhodnutia nie sú v rukách manažérov, ale zamestnancov.

Problémy v raji?
Napriek tomu treba upozorniť, že ani ekonomická demokracia v Mondragóne nie je neproblematická. Kooperatívy na jednej strane čelia nezáujmu zo strany zamestnancov, na druhej strane sú niekedy zamestnanecké záujmy ignorované zo strany manažmentu. Aj preto silnejú hlasy po vytvorení syndikátov (odborov), ktoré zatiaľ v Mondragóne nepôsobia. Prirodzene, pokiaľ sú zamestnanci zároveň aj vlastníkmi, pred kým by ich odbory chránili? Pred nimi samými? Znie to možno paradoxne, ale viac-menej áno. Odbory môžu nájsť využitie práve kvôli neduhom, ktoré plodí každá demokracia, vrátane ekonomickej demokracie, a teda kvôli nezáujmu zamestnancov o správu podniku (v tomto smere môže byť platený odborár rozhodne aktívnejším elementom) a aj kvôli konfliktom s manažmentom (v tomto smere môže byť odborár predĺženou rukou kolektívnych vlastníkov v podobe zamestnancov). V zásade preto nie je nevyhnutné uvažovať čierno-bielo: buď kooperatívny podnik bez odborov alebo kapitalistický podnik s odbormi. Možno zvoliť kombináciu oboch modelov. Diskusie na podobnú tému sa odohrávajú od 90. rokov aj v Mondragóne.

Pre úplnosť dodajme, že mondragónske kooperatívy mali veľký medzinárodný ohlas a na ich základe boli v 80. rokoch vytvorené kooperatívy aj v iných krajinách, najmä na severozápade Spojených štátov (Maine, Massachussets, New York a Vermont). Išlo napríklad o drevárske firmy na výrobu lepeniek (plywood cooperatives). Ich ekonomické výsledky bol podobne uspokojivé ako v prípade Mondragónu. V USA vznikol aj štátom sponzorovaný projekt tzv. Tennessee Valley Authority, ktorý takisto niesol črty kooperatívy. Aj v Británii bola vytvorená legislatíva, ktorá uľahčila zakladanie kooperatív. Znie to možno neuveriteľne, ale aj jeden z najdôslednejších politikov Novej pravice Reagan bol myšlienkou kooperatívneho vlastníctva oslovený a projekt Mondragónu považoval za hodný nasledovania. Podobne reagovala aj ďalšia ikona neokonzervativizmu Thatcherová.

Pozor na zneužitie!
Pravda – a to je možno dôvod pozitívnych reakcií Reagana a Thatcherovej – väčšina kapitalistických korporácií (napríklad Toyota, General Motors či International Business Machines), ktorá pristúpila k čiastkovým participačným programom na báze Mondragónu, kooperatívny projekt iba zneužila pre svoje záujmy. Ich cieľom bolo zbaviť sa nepohodlných odborov a ponúknuť zamestnancom mýtus, že sú spoluvlastníkmi firmy. Na rozdiel od kompletného kooperatívneho vlastníctva, aké nachádzame v Mondragóne, však nešlo o nič viac ako o nepatrnú participáciu na ziskoch a operatívnych rozhodnutiach. Ako v týchto súvislostiach trefne poznamenáva Donald Wells, manažmenty korporácií sa už viac neuspokojujú s tým, že ich zamestnanci poslúchajú. Chcú ešte viac – chcú, aby ich chceli poslúchať. Obzvlášť negatívnu úlohu v tomto smere zohral americký projekt ESOP, ktorý podľa Raymonda Russella iba pomáhal rozšíriť mýtus, že Spojené štáty americké sú spoločnosťou drobných vlastníkov, no pritom išlo len o očividnú manipuláciu a ilúziu, ktorá so spoločenským vlastníctvom nemá nič spoločné. To všetko dokazuje, že projekt kooperatívneho vlastníctva je zneužiteľný tak, ako vlastne každý projekt.

Alternatíva do časov hospodárskej krízy?
Bez ohľadu na možné zneužitie v sebe nesie myšlienka a prax výrobnej samosprávy silný emancipačný potenciál, ktorý môže byť veľkou inšpiráciou aj pri úvahách o sociálnej spravodlivosti. Dôkazom sú aj úspechy kooperatív v iných regiónoch sveta. S ekonomickou demokraciou získali skúsenosti napríklad vo Francúzsku, v známej spoločnosti na výrobu hodiniek LIP, sídliacej v Beancone, v ktorej bola v 70. rokoch, po tom, čo sa manažment rozhodol továreň zlikvidovať, zavedená výrobná samospráva. V tomto kontexte stojí za zmienku, že kooperatívy zväčša vznikajú vtedy, keď už súkromný vlastník plánuje svoj podnik zlikvidovať, a preto väčšinou od počiatku čelia vážnym ekonomickým problémom. Napriek tomu sú často úspešnejšie než súkromné podniky. V Škótsku zaznamenala úspech napríklad edinburghská spoločnosť AK Press, ktorú v roku 1987 založil Ramsey Kanaan a ktorá sa zaoberala predovšetkým vydavateľskou činnosťou. Táto spoločnosť dodnes funguje ako nezávislá kooperatíva.

Najaktuálnejší príklad výrobnej samosprávy pochádza z Latinskej Ameriky. Po ekonomickej kríze, ktorá vypukla v roku 2001 v Argentíne, bolo približne 200 argentínskych podnikov premenených na kooperatívy. Medzi ne patrili aj prominentné podniky ako spoločnosť Brukman, hotel Bauen či spoločnosť FaSinPat (predtým Zanon). Napríklad, od roku 2005 väčšinu tovární v argentínskej provincii Neuquén kontrolujú robotnícke rady. Známe sú aj príklady z ostatných argentínskych regiónov. Celé toto hnutie sa v Argentíne šíri pod názvom fabricas recuperadas (ozdravené továrne) a jeho výsledkom je pribúdajúci počet kooperatívnych podnikov. V Latinskej Amerike pritom ekonomická demokracia nie je obmedzená iba na Argentínu. V roku 2005 sa vo Venezuele, v Caracase, stretlo zhromaždenie latinskoamerických „ozdravených tovární", ktoré zahŕňalo predstaviteľov 263 kooperatívnych podnikov zo všetkých kútov tohto regiónu.
Zdá sa, že ekonomická demokracia, resp. výrobná samospráva naznačuje alternatívu voči súkromno-vlastníckym vzťahom. V časoch globálnej hospodárskej krízy zároveň naznačuje cestu, akou sa možno vydať pri hľadaní nových životaschopných subjektov ekonomického života a sociálno-spravodlivého usporiadania. Inými slovami, v časoch hospodárskej krízy, kedy možno očakávať zatváranie a likvidáciu podnikov, by sa možno so štátnou pomocou dalo nadviazať aj na tento spôsob usporiadania vlastníckych vzťahov a udržať tak zamestnanosť aj solidaritu. Pokiaľ by štát pomohol na nohy výrobnej samospráve, možno by tým pomohol na nohy aj slovenskej ekonomike, ktorú – tak ako všade inde – čakajú v časoch globálnej hospodárskej krízy ťažké časy.
 

Príbeh výrobnej samosprávy I. - Prečo končí demokracia pred bránami fabriky?

Príbeh výrobnej samosprávy III. - Švédske lontagarfonder