Akokoľvek môže byť situácia v Bratislave a na Slovensku odlišná, určite existuje veľa podobností s krajinami Latinskej Ameriky, už len pre samotný fakt celkom očividného procesu vytvárania podmienok donedávna typických pre tretí svet (tercermundialización) aj na Slovensku a samozrejme aj v iných v krajinách bývalého sovietskeho bloku. Najväčší rozdiel zároveň predstavuje istý paradox: kým krajiny, pre ktorých je núdzová situácia a ignorantský prístup elít tradíciou sú vzhľadom na nevyhnutnosť prežitia a uchovania ľudskej dôstojnosti doslova nútené hľadať alternatívne postupy, v našich končinách je jediných prejavom nespokojnosti rezignácia, apatia, rešpektovanie pravidiel systému, ktorý je za tragický stav priamo zodpovedný. Preto nie je žiadnou hanbou, a dokonca si myslím, že je priam nevyhnutnosťou inšpirovať sa práve tam, kde sú ľudia ochotní nahradiť rezignáciu hľadaním vlastných riešení – akokoľvek je to proces neľahký a môže sa v ňom objaviť aj mnoho chybných slepých uličiek. Je to však jediná záruka úspechu, i keď ten nemusí prísť hneď.
Príklad úspešne rekonštrukcie opusteného historického objektu
Baja Verapaz, Guatemala: Múzeum dedičstva brata Bartolomé de las Casas
San Jerónimo je malá dedina v okrese Baja Verapaz v Guatemale, ktorá má bohatú koloniálnu históriu. V roku 1569 tu vzniklo prvé technické zariadenie na spracovávanie cukrovej trstiny, ktoré vybudoval rád dominikánov. Ide o pomerne veľký technický komplex, najstarší svojho typu v Strednej Amerike. Jeho súčasťou je o.i. akvadukt či jedinečný barokový kostol, ktorý sa priamo viaže na pôsobenie brata Bartolomé de las Casas, slávneho obhajcu ľudskej dôstojnosti pôvodného obyvateľstva v časoch ich najkrutejších masakrov zo strany Európanov.
Napriek svojmu významu a estetike však bol objekt dlhodobo opustený a prakticky ignorovaný nielen reprezentantmi dediny a okresu, ale aj samotnými obyvateľmi, ktorých najuniverzálnejším spoločným znakom bola nezávideniahodná sociálna situácia. Ľahko sa preto dovtípime, že v danej situácii neprejavovali obyvatelia zanietený záujem o záchranu či pociťovať vzťah k objektu, na ktorého minulosť už pred generáciami zabudli (nie nepodobná situácia s vzťahom obyvateľov Slovenska ku kultúrnemu dedičstvu).
Jediný účel, ktorý teda objekt spĺňal bolo jeho využívanie ako zdroja stavebného materiálu. Až v roku 1986 sa konečne začala rekonštrukcia pod vedením Inštitútu antropológie a dejín. Hlavný význam malo pevné rozhodnutie projekt realizovať, hoci sa táto myšlienka zrodila len v hlavách hŕstky nadšencov, ktorí nemali k dispozícii žiadne finančné krytie.
Od nápadu k realizácii
O myšlienke obnovy objektu sa dozvedela osoba menom Carmen Miriam Gularte a začala proces skúmania podmienok a možností s cieľom ponúknuť podporu realizácii pedagogického múzea, ktorého hlavným zámerom mala byť nielen rekonštrukcia, ak aj hlbšie upevnenie povedomia miestnej komunity a zlepšenie sociálnych podmienok.
Skupina nadšencov vytvorila tzv. Asociáciu priateľov múzea, ktorej poslaním je získavať nevyhnutnú finančnú podporu. Ďalším kľúčovým aktérom je Univerzita Rafaela Landívara, ktorej študenti sa projektu zúčastnili bezplatným vyhotovovaním plánov realizácie rekonštrukcie (v rámci praxe). V roku 1999 sa organizácii ADESCA (Aporte para la Descentralización Cultural – Podpora kultúrnej decentralizácie) podarilo získať finančné prostriedky a mohla sa uskutočniť prvá fáza rekonštrukcie. Nakoľko múzeum nemá k dispozícii žiadnu finančnú podporu zo strany štátu ani prostriedky na jeho udržiavanie, usiluje sa rozšíriť a upevniť vonkajšie vplyvy: do prác zahrnulo celú miestnu komunitu, mestskú samosprávu, niektoré MVO ako aj súkromný sektor – malé firmy či jednotlivcov.
Od otvorenia múzea prichádza do San Jerónima približne 10-tisíc návštevníkov predovšetkým z domova, ale aj zo zahraničia. Úspech projektu napokon nad očakávanie popchol miestne zastupiteľstvo k naštartovaniu iných podobných projektov, pričom v každom z nich sa ráta s priamou participáciou obyvateľstva. Hlavným úspechom v dlhodobom procese rekonštrukcie objektu a vytvorenia Regionálneho múzea nebolo len získanie prostriedkov, ale upevnenie väzieb miestneho obyvateľstva, susedstva a širšieho okolia, rozvinutie kreatívnej energie a nadšenia mnohých dobrovoľníkov. Zapojenie komunity bolo úspešné vďaka otvoreniu priestoru pre participáciu v súvislosti s výstavami, na ktorých miestna komunita participovala v inštalačných prácach, ale aj vďaka motivačným stretnutiam (vzdelávanie, informácie o dejinách atď., osobnosti Bartolomé de las Casas a pod.), ktoré viedli k prebudeniu lásky a pozitívneho vzťahu obyvateľov k ich kultúrnemu a prírodnému dedičstvu.
Okrem toho miestny úspech projektu inšpiroval k investíciám do malých podnikov a do čulých kontaktov s vedením dediny a okresu, ktoré vedú k uskutočňovaniu ďalších rôznorodých lokálnych aktivít.
Regionálne múzeum mlynu na cukrovú trstinu ocenilo UNESCO za zavedenie pilotného projektu svojho druhu na úrovni celej Latinskej Ameriky.
Pre viac informácií stránka San Jerónimo:
http://www.inforpressca.com/sanjeronimo/
Informácie o múzeu:
http://www.infomipyme.com/Docs/GT/sidel/trapiche.htm