Predpokladá to prevod 51 % akciového kapitálu do rúk štátu, a to 26 % centrálnemu štátu a 25 % ropným provinciám. Týmto spôsobom sa zabezpečí štátna kontrola nad riadením podniku, ktorý je lídrom na domácom trhu s uhľovodíkmi (približne tretina trhového podielu).

Treba uviesť, že v prezidentskom vyhlásení sa konštatuje, že nejde o zoštátnenie a že právnou formou zostáva spoločnosť s ručeným obmedzením s kapitálom otvoreným pre miestnych i zahraničných investorov. Repsol si v skutočnosti ponecháva kapitál vo výške 6 %, Grupo Petersen (rodina Eskenazi miestneho pôvodu) bude pokračovať s kapitálom vyše 25 %, transformujúc sa na druhého investora po centrálnom štáte. Vlastnícka štruktúra teda bude nasledovná: centrálny štát – 26,03 %, Grupo Petersen – 25,46 %, provincie – 24,99 %,  Repsol – 6,43 % a zvyšných 17,09 % bude v obehu prostredníctvom búrz.

Po predstavení projektu vyvlastnenia v parlamente sa rozhodlo aj o výmene súčasného manažmentu podniku za tím funkcionárov z výkonnej moci, ktorý zahŕňa ministra plánovania, námestníka ministra hospodárstva a tajomníka pre energetiku.
 
Podpora i kritika
 
Tento krok vyvolal širokú podporu na politickej i spoločenskej úrovni a logicky sa stretol aj s kritikou opozície z „pravicových" a privatizačných kruhov, ktoré argumentujú ideologickými princípmi, ale aj s rozhnevanou odpoveďou španielskej vlády, ktorá chce zakryť svoju vlastnú krízu stotožnením nadnárodnej ropnej spoločnosti so záujmami Španielska. Tento postoj si osvojila aj väčšina Európskeho parlamentu, s výnimkou zelených a červených. Rôzne organizácie a osobnosti ľudového hnutia, Indignados i španielska a európska ľavica zas vyjadrili solidaritu so suverénnymi rozhodnutiami Argentíny a vyslovili sa proti nadnárodnej ropnej spoločnosti a postojom svojich krajín.

Jeden z hlavných argumentov ideologickej kritiky poukazuje na „právnu bezpečnosť" investorov a na potenciálne požiadavky na medzinárodných tribunáloch, čo je prípad CIADI (Medzinárodné centrum pre riešenie relatívnych rozdielov a investície – inštitúcia Svetovej banky). Krajina je tak vydieraná neoliberálnymi inštitútmi z 90-tych rokov, či už sú to bilaterálne investičné dohody alebo pristúpenie k CIADI. Je niekoľko krajín, ktoré zrušili svoju príslušnosť k spornému prostrediu Svetovej banky, čo je prípad Venezuely, Bolívie alebo Ekvádoru, alebo také, ktoré tam nikdy nevstúpili, ako napríklad Brazília. Tak ako sa mali tieto zmluvy podporujúce závislosť pôvodne zrušiť, tak si aj súčasné hrozby vyžadujú zrušenie imperatívnych zmlúv.

Očakáva sa vytvorenie riadiaceho výboru s členmi zastupujúcimi centrálny štát i provincie, v dôsledku čoho mohli aj provincie, v ktorých sa ropa neťaží, požadovať výhody z produkcie. Sú provincie, ktoré síce nedisponujú na svojom území ropnými rezervami, ale spracúvajú palivá, čoho symbolickým príkladom je Buenos Aires, ktorý je v súčasnosti najväčšou a najhustejšie osídlenou provinciou, čo predstavuje najväčší objem destilácie ropy a spracovania zemného plynu. Argument, ktorým sa oháňajú niektorí guvernéri, sa odvoláva na rozšírené rozdeľovanie fondov zo sójovej produkcie medzi obcami v celej krajine so zachovaním nezávislosti území, na ktorých sa pestujú olejnaté plodiny.

Okrem podpory i kritiky základnej otázky – čiastočného vyvlastnenia – sa spustila diskusia o rozsahu tohto opatrenia. Popri mnohých iných témach sa diskutuje o tom, prečo sa toto opatrenie týka len 51 %, a nie 100 % kapitálu. V tomto zmysle sa hovorí aj o tom, že sa nepristúpilo k zoštátneniu tak, ako sa navrhovalo, a kladie sa otázka, či by nemalo prebehnúť znárodnenie, pričom do riadenia podniku by mali byť zapojení pracujúci i spoločnosť ako spotrebitelia a užívatelia práva na energie.

Analyzuje sa tu pritom nielen výška kapitálu, ale aj to, či mu zodpovedá výška odškodnenia, čo je téma, ktorá je v projekte podľa názoru hodnotiaceho súdu opomenutá. Tento súd zasahuje do celej záležitosti z pohľadu hodnoty účtovníctva a oceňovania akcií na burze. Tieto hodnoty sa odvíjajú od znečistenia životného prostredia a poškodenia infraštruktúry, vrátane posúdenia pôvodnej investície a nulovej reinvestície, najmä overeného poukazovania 100 % zisku YPF.
 
Diskusia o energetickej politike
 
Ústrednou témou v súčasnosti i do budúcnosti je energetická politika, keďže vyvlastnenie predpokladá kritiku toho, čo sa udialo za posledné dve desaťročia. Nejde len o zníženie produkcie YPF, ale aj o to, že táto situácia sa týka celého uhľovodíkového sektoru. K negatívnym výsledkom prispel aj pokles zásob ropy a zemného plynu, čo vysvetľuje výdavky vo výške 9,3 milióna dolárov na dovoz palív v roku 2011, čo je dvojnásobok výdavkov za rok 2010, a menej ako sa očakáva v roku 2012.

Vplyv na energetickú politiku je negatívny, čo sa pripisuje nielen súkromnej iniciatíve, ale aj neexistujúcej oficiálnej kontrole napriek zastúpeniu výkonnej moci v manažmente, a to na všetkých kontrolných úrovniach – od národnej úrovne po úroveň provincií.

Uvedený krok už viedol k otvoreniu diskusií s inými ropnými spoločnosťami s cieľom spojiť sa  v záujme zvýšenia produkcie. Je to možno signál kontinuity riadenia prospievajúceho súkromným iniciatívam, a to najmä zahraničným.

Cesta, ktorá pred nami stojí, musí uprednostňovať hĺbkový audit riadenia a výroby s cieľom nájsť na tejto ceste nové chodníčky, využijúc nadbytok YPF na produktívne reinvestície, ako aj s cieľom zvážiť využitie ďalších štátnych zdrojov, čo predpokladá širokú diskusiu v dvoch zmysloch. Jeden sa týka pôvodu týchto fondov, druhá osudu produkcie, keďže nastal čas diskutovať tom, na čo slúži produkcia uhľovodíkov. Náznak cieľa vo forme sebestačnosti, zahrnutý do projektu výkonnej noci, znamená pokračovanie produktívneho a rozvojového modelu, ktorý je tiež potrebné analyzovať.

Je potrebné pokračovať s využívaním uhľovodíkov v záujme produktívneho modelu, ktorý podporuje technologickú, produktívnu, ekonomickú a finančnú závislosť? Existuje pre uhľovodíky iný osud?

V tomto zmysle možno uvažovať o inom svetovom produktívnom spojení krajiny vzhľadom na energetickú suverenitu amerického kontinentu, integrujúc ekonomické a technologické úsilie v záujme produktívneho a rozvojového modelu, ktorý by zabezpečil potravinovú sebestačnosť a bol by udržiavaný finančnou suverenitou. To, o čom sa diskutuje, je suverenita a integrácia. Tieto dva aspekty uvedeného problému zapadajú do rámca energetickej krízy a čiastočne do krízy svetovej ekonomiky.

S čiastočným vyvlastnením YPF sa spájajú rôzne stránky vnútroštátnej i globálnej diskusie. Neokoloniálna alebo imperialistická odpoveď zo Španielska a z Európy berie do úvahy fakt, že neexistujú špecificky národné témy a že diskusia prebieha súčasne s diskusiou o svetovom poriadku.
 
Buenos Aires, 21. apríl 2012
 
Julio C. Gambina je doktorom sociálnych vied na UBA, prednáša politickú ekonómiu na Právnickej fakulte Národnej univerzity v Rosario, je lektorom postgraduálnych štúdií politickej ekonómie na rôznych univerzitách v Argentíne a v Latinskej Amerike, prezidentom Nadácie sociálneho a politického výskumu FISYP a členom riadiaceho výboru Latinskoamerickej rady sociálnych vied CLACSO.

Preložila Judita Takáčová

Fotografia: Wikimedia Commons