Ako je možné, pýta sa americký ľavicový demokrat Benjamin Barber, že libertariáni z duše nenávidia verejnú tyraniu, ale absolútne nič nenamietajú voči súkromnej tyranii, resp. voči praxi v súkromných korporáciách? Pokiaľ je zamestnanec vystavený napospas autokratickej moci svojho vedenia, nejde podľa nich o zásadné narušenie slobody, zatiaľ čo neobmedzený výkon štátnej moci je chápaný ako najvyššia forma neslobody. Takýto dvojaký meter však podľa Barbera nie je legitímny. Napríklad, ak má mať jednotlivec právo slobodne voliť reprezentantov verejnej moci, prečo by takéto právo výberu nemal mať v prípade súkromnej moci, a teda v rámci firiem a podnikov? Túto myšlienku obšírnejšie rozobral americký komunitarista Michael Walzer, jeden z najvplyvnejších obhajcov tzv. ekonomickej demokracie.

Môže pán Pullman vlastniť mesto Pullman?
M. Walzer svoju argumentáciu postavil na historickom príklade amerického mesta Pullman. Toto mesto vybudoval muž menom George Pullman a neskôr si nárokoval autokratickú moc nad obyvateľmi tohto mesta. Keďže mesto vystaval, vybudoval, investoval doň svoje peniaze a zabezpečil preň pracovné príležitosti, považoval ho za svoje súkromné vlastníctvo a chcel nad ním vykonávať také isté právomoci, ako majú súkromní vlastníci nad svojimi podnikmi. Občania mesta boli v zásade zmierení so svojim osudom. Tí, ktorí nesúhlasili, mohli mesto opustiť, nikto im nebránil. Keďže však mali v meste prácu a potrebovali živiť svoje rodiny, urobili tak iba niekoľkí. Autokratická ambícia pána Pullmana sa však pochopiteľne stretla s odporom štátu a najmä liberálnych aktivistov. Pán Pullman bol zbavený svojej autokratickej moci nad mestom v mene liberálneho ideálu slobody občanov voči politickej moci.

 
Čo je však pozoruhodné, argumentácia pána Pullmana je celkom v súlade s libertínskym presvedčením. Prečo bol zbavený svojej moci, pokiaľ libertínska argumentácia pripúšťa existenciu súkromného panstva vlastníkov podnikov a odôvodňuje ho vynaloženou energiou a riskom podnikateľa, súkromnými investíciami podnikateľa a dobrovoľnosťou zo strany oboch strán? Liberáli prirodzene argumentovali, že ani tieto skutočnosti, resp. zásluhy pána Pullmana nezakladajú dôvod, aby si uzurpoval verejnú moc nad svojim mestom. Otázka však znie, prečo je autokracia nelegitímna v prípade mesta Pullman, no nie je nelegitímna v prípade súkromného podniku? Prečo majú ľudia nárok na demokraciu iba ako občania štátu, nie však ako zamestnanci podniku? Prestávame byť na pracovisku občanmi?

Prečo demokracia končí pred bránami pracoviska?
Walzer upozorňuje na fakt, že v súčasnosti existuje mnoho vlastníkov, ktorí autokraticky riadia svoje podniky, v ktorých pracujú stovky a tisíce ich spoluobčanov. Títo vlastníci riadia a kontrolujú pracovné životy svojich spoluobčanov a túto svoju moc nad nimi vysvetľujú presne tak ako George Pullman. Odvolávajú sa na svoje vlastnícke práva, ku ktorým ich oprávňuje ich podnikateľská iniciatíva, vlastné investície a vynaložená energia. Odvolávajú sa aj na dobrovoľnosť, presne tak ako pán Pullman. Hovoria, že vládnu nad svojimi zamestnancami presne tak, ako človek vládne veciam, ktoré vlastní. Podľa Walzera však ide o nepochopenie výsad vlastníctva, ako aj fenoménov podnikateľskej iniciatívnosti, investovania a riskovania. Vlastníci si nárokujú moc nad svojimi spoluobčanmi, na ktorú nemajú žiadne právo.

Liberínski teoretici sa často odvolávajú na dobrovoľnosť zamestnancov, ktorí bez výhrad akceptujú deficit demokracie na pracovisku. O akej dobrovoľnosti však hovoria? Pokiaľ človek potrebuje zamestnanie, aby dokázal zabezpečiť svoje deti a rodinu, nebude sa pod hrozbou straty zamestnania predsa priečiť autokratickým metódam svojho zamestnávateľa. O slobode voľby nemožno hovoriť v prípade, ak je vykonávaná z existenčných dôvodov alebo v prípade nerovnej pozície vyjednávajúcich strán. V prostredí trhového mechanizmu sa väčšina „dobrovoľných" zmlúv uzatvára medzi nerovnými účastníkmi, ktorí sa líšia buď ekonomickou silou, informáciami alebo sociálnym postavením. Trh tak poskytuje slobodu iba tým najsilnejším. Formálna dobrovoľnosť je teda iba ilúziou na zakrytie aktov dominancie.

Navyše sa možno pýtať, či dobrovoľnosť zakladá dôvod pre autokraciu? Pokiaľ v nedemokratických krajinách ľudia neprotestujú voči tyranovi, znamená to, že jeho panstvo je legitímne? S tým by asi súhlasil máloktorý libertínsky teoretik. V prípade súkromného podniku je však odrazu každý libertarián plne odhodlaný brániť vlastnícke práva majiteľa podniku a demokratické práva občanov, pracujúcich v podniku, ho odrazu vôbec nezaujímajú.

Libertíni občas zabúdajú, že sme si nevybrali pravidlá hry, ktorú sme nútení hrať. Na trhu práce sa bežný človek neocitá zo svojej vôle či z nejakého rozmaru. Jednoducho nemá na výber. V tom spočíva základné obmedzenie slobody, ktoré obhajcovia formálno-právnej slobody obvykle nereflektujú. Slovami D. Bella: „Nástup trhovej ekonomiky a priemyselnej revolúcie nikto neodhlasoval...". Ak nám záleží na hodnote slobody, je nevyhnutné pýtať sa aj na legitimitu systému, v ktorom sa jednotlivci (nie dobrovoľne) nachádzajú.

Aj vo vzťahu k zamestnávateľom ide o slobodu občanov
Podľa Walzera neexistuje zásluha, ktorá by niektorým ľuďom dávala právo, aby vládli nad nami ostatnými. Aj keby išlo o expertov, ktorí ako jediní dokážu efektívne spravovať konkrétny podnik (čo v prípade vlastníkov akciových spoločností a veľkých korporácii platí iba zriedkavo), neznamená to, že títo experti môžu vykonávať neobmedzenú moc nad svojimi zamestnancami. Veď aj v prípade miest sú do funkcií vyberaní profesionálni manažéri, ktorí v súlade so svojou expertízou riadia konkrétne mesto. Sú však zodpovední vyššej autorite, a tou sú v konečnom dôsledku občania. Komu je zodpovedný vlastník?

Walzer v súlade s liberálnou požiadavkou na slobodu od vonkajšej moci predkladá návrh, aby boli aj firmy, v ktorých je dnes vykonávaná autokratická moc nad zamestnancami, riadené demokratickými princípmi. Na analógii mesta a firmy poukazuje na spôsoby, ako môže byť demokratická moc v podniku realizovaná. Môže ísť o priamu demokraciu, proporcionálnu reprezentáciu, jednokomorovú či dvojkomorová legislatívu, regulačné komisie, verejné korporácie atď. V princípe nezáleží na spôsobe prijímania politických rozhodnutí, pokiaľ budú demokratické. Ide o to, aby boli súkromné rozhodnutia, vykonávané v rámci firiem a podnikov, chápané ako politické, ako výkon moci a nie ako voľné užitie vlastníctva. Na striktné oddelenie súkromnej a verejnej moci v tomto kontexte neexistuje dôvod. Neexistuje dôvod, aby boli súkromníkom povolené autokratické metódy na pracovisku, zatiaľ čo vo verejnej sfére by boli takéto metódy odmietané v mene slobody občanov. Podľa Walzera vždy ide o slobodu občanov, bez ohľadu na to, či vo vzťahu k zamestnávateľovi alebo k štátu. Práve v mene slobody obhajuje ekonomickú demokraciu v podnikoch a firmách.

Ekonomická demokracia
Okrem Walzera patrí k najznámejším obhajcom tzv. ekonomickej demokracie známy americký teoretik demokracie Robert Dahl. Ak je ospravedlniteľná politická demokracia, podľa Dahla je nevyhnutne ospravedlniteľná aj ekonomická demokracia. Analógia je pritom jasná. Tak isto ako štáty, aj firmy prikazujú, zakazujú, vytvárajú pravidlá, obmedzujú, sankcionujú. Najvyššou sankciou pre zamestnanca je strata zamestnania, resp. výpoveď, ktorá pre mnohých zamestnancov znamená odsúdenie k životu bez prostriedkov, v neistote a strádaní, a teda k podmienkam často horším, než v tých najprísnejších väzniciach. Moc súkromných vlastníkov a manažérov preto treba podrobiť demokratickej kontrole presne tak isto, ako sa to deje v demokratických štátoch v prípade verejnej moci. Ako dokladá americký politológ Charles Lindblom, je iba ideologickým mýtom, ak niekto predpokladá, že rozhodnutia súkromných korporácií sú iba ich súkromnou záležitosťou. Naopak, súkromné korporácie majú stále väčší vplyv na verejný záujem a hlboko ovplyvňujú osudy jednotlivcov. Nemajú však na tento svoj politický vplyv žiaden mandát.

Ako tvrdí Dahl, existujú rôzne formy vlastníctva, aj pokiaľ pripustíme ekonomickú demokraciu. Možno hovoriť o individuálnom vlastníctve (na spôsob akciovej spoločnosti, v ktorej budú akcionári iba jednotliví zamestnanci), možno hovoriť o štátnom vlastníctve (to by zastrešovalo zamestnaneckú samosprávu), možno hovoriť o spoločenskom vlastníctve (na spôsob juhoslovanského samosprávneho socializmu, ktoré dáva symbolické nároky na vlastníctvo celej spoločnosti) a možno hovoriť o kooperatívnom vlastníctve, resp. o tzv. cooperatives (fungujúce na spôsob individuálneho vlastníctva, ale nie na báze akcionárov, ktorých vlastnícky podiel môže byť vysoko nerovný, ale na báze členstva, t.j. obyčajného zamestnaneckého vzťahu v podniku). Najväčšiu pozornosť medzi radikálne demokratickými teoretikmi pútala práve posledne spomínaná možnosť, t.j. cooperatives. Tento projekt má takisto svoje viac či menej úspešné historické podoby.

Mondragon
Najúspešnejším projektom je tzv. Mondragon, ktorý vznikol v roku 1959 v španielskom Baskicku a postupne sa rozrástol na 160 samostatných cooperatives, zahŕňajúcich 23 tisíc členov. Aby bol udržiavaný duch kooperácie, žiadna z cooperatives nemá viac než 500 členov. Podľa štatistík korporácia Mondragon vykazuje dvakrát väčšie zisky než priemerná korporácia v Španielsku. Mondragon má vlastnú banku, poisťovne, školy, univerzity, nemocnice. Jeho bázou je kresťanská sociálna doktrína, z ktorej tvorcovia Mondragonu vyvodili princípy ekonomickej demokracie. Na rozdiel od amerických projektov známych ako ESOP (Employee Stock Ownership Plan). Mondragon nie je iba o participácii zamestnancov na podnikových ziskoch, ale aj o participácii na vlastníctve a vedení. Každý nový člen Mondragonu sa automatický stáva spoluvlastníkom a spolupodieľa sa na voľbe manažmentu a ďalších riadiacich funkciách. V Mondragone, prirodzene, nevládne žiadne rovnostárstvo. Existuje tu však regulácia sociálnych nerovností, ktorá nedovoľuje, aby najvyššie mzdy prekročili štyri a pól násobok najnižších miezd.

Liberínski kritici často hovoria o nedostatočnej kompetentnosti zamestnancov, od ktorých nemožno očakávať, že dokážu riadiť podnik. Ako však tvrdí Dahl, v projekte ekonomickej demokracie netreba zo strany zamestnancov predpokladať nejakú vysokú miery expertízy a kompetentnosti pri riadení podniku. Zamestnanci si jednoducho zvolia tých, ktorí budú kompetentní, a teda profesionálnych manažérov. To isté sa deje v súkromných akciových spoločnostiach, v ktorých sú vlastníci, resp. držitelia akcií, rovnako nekompetentní riadiť konkrétne podniky ako zamestnanci.

Námietky kritikov konceptu spoločenského vlastníctva sa týkajú predovšetkým nedostatku motivácie. Projekt cooperatives však dokazuje opak. Ak sú zamestnanci spolumajiteľmi podniku, ich motivácia pracovať je väčšia, pretože aj od toho závisí ich konečná odmena. Ich motivácia je podľa Louisa Puttermana dokonca vyššia ako u vlastníkov veľkých firiem. Aj malý nárast zisku môže mať pre zamestnanca väčší význam ako veľké dividendy pre bohatého vlastníka.

Projekt ekonomickej demokracie bol v západných krajinách podporovaný aj niektorými vládami. Cooperatives boli založené na severozápade Spojených štátov. Išlo o drevárske firmy na výrobu lepeniek (plywood cooperatives) a ekonomické výsledky niektorých z nich boli viac než uspokojivé. V USA vznikol aj štátom sponzorovaný projekt tzv. Tennessee Valley Authority, ktorý takisto niesol črty cooperatives. Projekty ekonomickej demokracie boli v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch aktuálne aj v západnej Európe, známy bol predovšetkým tzv. Meidnerov plán či návrh dánskej sociálnodemokratickej strany z roku 1973. V Nemecku sa šíril tzv. model „spolu-determinácie".

Po nástupe novej pravice sa téma ekonomickej demokracie postupne dostala do úzadia. Zdá sa, že nastáva čas opätovne sa ňou zaoberať. Požiadavka ekonomickej demokracie je totiž z hľadiska základných princípov demokratického štátu plne legitímna. Navyše, keďže väčšinu času strávia občania štátu práve na pracovisku, požiadavka ekonomickej demokracie by mala byť pre každého demokraticky zmýšľajúceho človeka jednou z najnaliehavejších tém modernej demokratickej spoločnosti.

Príbeh výrobnej samosprávy II. - Mondragón 

Príbeh výrobnej samosprávy III. - Švédske lontagarfonder