Realizovať utópie

Práve vďaka limitnej situácii vyplývajúcej či už z histórie, globálnej politiky alebo z nedostatku zásob prírodných zdrojov sú také krajiny nútené hľadať vlastné cestičky rozvoja, ktoré často bývajú hľadaním možnosti obyčajného prežitia. Netreba zabúdať, že iróniou dejín sa môžu zmeniť na neoceniteľné manuály vtedy, keď sa hraničná čiara začne presúvať bližšie smerom k centru.

Ak vychádzame z premisy, že z eurocentrického pohľadu Latinská Amerika historicky bola a stále je vnímaná ako periféria (či už v zmysle geopolitickom, ekonomickom, filozofickom alebo umeleckom), nemôžeme si pri bližšom pohľade nevšimnúť, že mnohé z tých myšlienok, ktoré sa zrodili v európskom centre a ktoré v ňom nemali úspech, ostali len na teoretickej úrovni alebo narazili na svoje vlastné obmedzenia, v Latinskej Amerike našli silnejšiu odozvu, širšie pole uplatnenia, alebo sa prispôsobili na lokálne podmienky. Môžeme to pozorovať napríklad na niektorých myšlienkach francúzskej revolúcie (Haiti), v literatúre či všeobecne v umení (Juana Inés de la Cruz, Gertrudis Gómez de Avellaneda, muralisti alebo konceptualisti), v úsilí o uplatňovanie nových foriem marxizmu (Mariátegui), ale predovšetkým a mimoriadne aktuálne v čoraz zaujímavejších ekonomických formách, medzi ktorými vyniká myšlienka solidárnej ekonomiky v Brazílii, celosvetovo známa po prvej skúsenosti s participatívnym rozpočtom schválenom v roku 1989 v Porto Alegre v brazílskom štáte Rio Grande do Sul, a po prvom zasadnutí Svetového sociálneho fóra v tom istom meste v roku 2001.

V článku Ku charakteristike solidárnej ekonomiky v Brazílii (Hacia una caraterización de la economía solidaria en Brasil.En: Revista Venezolana de Economía Social, Año 9, N°17, Enero-Junio 2009) skúma belgická ekonómka Andreia Lemaître proces, prostredníctvom ktorého vzniklo a upevnilo sa sociálne hnutie obraňujúce princípy solidárnej ekonomiky ako alternatívy ku kapitalizmu. Robí to vytváraním spoločnej identity niekoľkých skupín aktérov spojených na základe spoločných aktivít. V historickom a komparatívnom kontexte s vývojom v Európe článok (ako samozrejme zďaleka nie jediná štúdia) ponúka aj analýzu prostriedkov, ako sa niektorým súkromným organizáciám darí nepretržitým spôsobom produkovať veci, potraviny a služby bez sledovania kapitalistického zámeru maximalizácie zisku. Neoddeliteľná je perspektíva vnímania Latinskej Ameriky v kontexte globálneho Severu a globálneho Juhu ako historického dôsledku, ktorý nemôžeme nezohľadňovať pri nazeraní na vývoj žiadnej krajiny subkontinentu (Lemaître, A: Organisations dʼéconomie sociale et solidaire. Lecture de réalités Nord et Sud à travers lʼencastrement politique et une approche plurielle de lʼéconomie. Presses universitaires de Louvain, 2009).

Počiatky brazílskeho kooperativizmu sa dajú rozdeliť na dve súbežné vetvy: kooperativizmus tradičný a kooperativizmus ľudový. Veľmi príznačne a zároveň v súlade vyššie spomenutých rozdielov medzi teóriou a uplatňovaním myšlienok v Európe a na jej periférii sa prvé tradičné kooperatívne hnutia v Brazílii objavili s európskymi imigrantmi, ktorí tam na sklonku 19. storočia rozprúdili doktrínu, ktorá v Európe zostala na úrovni teórie a ktorú vypracoval francúzsky utopický socialista a filozof Charles Fourier. V nadväznosti na jeho myšlienku vytvorenia produktívnych jednotiek (phalanstères, falanges, falansterios) http://pt.wikipedia.org/wiki/Charles_Fourier založených na integrálnom a sebestačnom kooperativizme sa v Brazílii tieto jednotky začali zakladať ako v mestských, tak aj vidieckych oblastiach a stali sa prvými spotrebnými a výrobnými poľnohospodárskymi kooperatívmi. Postupom času sa výrobné poľnohospodárke kooperatívy stali súčasťou veľkých poľnohospodársko – priemyselných podnikov, kým mestské kooperatívy v súvislosti s expanziou veľkých obchodných reťazcov zanikli.

Iný a z hľadiska kreativity hľadania nových foriem postupov je pravdepodobne zaujímavejší ten druh kooperativizmu, ktorý sa zvykne označovať ako kooperativizmus ľudový. Ak hovorím zaujímavejší alebo kreatívnejší, mám na mysli myšlienku načrtnutú v prvých riadkoch článku: ide totiž o aktivity žien a mužov obvykle vylúčených a vylučovaných z konvenčných systémov zamestnania, prerozdeľovania príjmov či sociálneho zabezpečenia. Sociálna hierarchizácia spôsobuje, že títo ľudia nezapadajú do kritérií takpovediac „tradičných" hodnôt. Význam týchto iniciatív spočíva aj v skutočnosti, že v hnutiach solidárnej ekonomiky rozvíjajúcich sa v neskorších obdobiach zohrávali úlohu už výlučne iba kooperatívy ľudového kooperativizmu. Zatiaľ čo tradičné kooperatívy najímali námezdných robotníkov rovnako ako v kapitalistických podnikoch, ľudové kooperatívy sa odlišujú aplikovaním princípov samosprávy. Tieto kolektívy majú rôzny právny štatút, rôznu veľkosť a zameranie a ich príjmy sa prerozdeľujú medzi jednotlivých členov na základe nimi stanovených kritérií. Obojstranná nevraživosť medzi tradičným a ľudovým kooperativizmom sa odráža aj na skutočnosti, že ľudové kooperatívy vôbec neboli začlenené do zákona z roku 1971 o úprave kooperatívov. Zákon schválila vláda Getulia Vargasa a uspôsoboval výlučne veľké tradičné kooperatívy s dôslednými hierarchickými štruktúrami. Práve preto, ale aj z vedomia vylúčenia, ich ľudové kooperatívy vnímajú ako konzervatívne a neprogresívne.

Tento druh obviňovania však vzniká na oboch stranách a je preto dôležité venovať pozornosť samotnému termínu „solidárna ekonomika". Napriek dlhej a do veľkej miery nepretržitej existencii kooperatívnych iniciatív sa daný pojem začína používať až od 90-tych rokov 20. storočia, keď sa kooperatívne myšlienky rozšírili do medzinárodného povedomia. Pozadie tejto skutočnosti je asi už na prvý pohľad zrejmé: Začiatok 90-tych rokov je charakterizovaný nielen rozpadom sovietskeho bloku a následným vychýlením rovnováhy medzi Západom a Východom, ale (aj v dôsledku toho) vymedzuje éru obdobia najagresívnejšie uplatňovanej politiky reaganovsko – thatcherovského neoliberalizmu 80-tych rokov v Latinskej Amerike, čo začína meniť vzťahy aj medzi Severom a Juhom. Netreba pripomínať, že tie historicky predeterminuje tradičný európsky a neskôr severoamerický kolonializmus. Kým trend „výroby tretieho sveta" (tercermundialización) sa presúva do krajín bývalého sovietskeho bloku, práve v postkoloniálnej Latinskej Amerike sa začínajú rozvíjať rôzne prúdy ponúkajúce alternatívy riešenia globálnych ekonomických a sociálnych problémov a status quo. To všetko viedlo až k v vzniku veľkých sociálnych fór na celosvetovej úrovni. Umiestnenie mnohých z nich v Brazílii sa dá vysvetliť najmä jej dlhodobou tradíciou sociálnych hnutí, ktorá je priamym dôsledkom existencie obrovských ľudových más žijúcich na hranici formálnych modelov ekonomiky, nútených čeliť prekážkam v záujme dôstojnejšieho života. Aplikácia neoliberálnej politiky sprevádzaná vojenskou diktatúrou vyústila do opätovnej nevyhnutnosti upevnenia ľudových hnutí a vytvárania okamžitých radikálnych spôsobov nielen krátkodobých zmien, ale predovšetkým a nadovšetko k pretváraniu a nahrádzaniu štruktúr, ktoré zabraňujú ekonomickým a sociálnym zmenám, a to s dlhodobou perspektívou. Intenzívne objavenie sa iniciatív ľudovej ekonomiky pomenúva Andreia Lemaître spojením „deti nevyhnutnosti". Ich cieľom je „vytváranie práce a príjmu" na základe ekonomickej demokracie v rámci samosprávy. Charakteristickou črtou súčasnej spoločnosti je príkra priepasť medzi malou ekonomickou elitou a drvivou väčšinou vylúčených skupín (napr. rasy) a podskupín (napr. ženy), čo je predovšetkým priamym dôsledkom koloniálnej exploatácie. V takejto situácii sa mimoriadne dobre darí aj ďalším spoločenským javom, ako je napríklad korupcia, násilie, klientelizmus atď.

V rámci sociálnej ekonomiky existujú medzi Európou a Latinskou Amerikou zásadné rozdiely. Tie majú korene v celkom odlišnom historickom kontexte: kým Európa kvantitatívne vníma fenomén sociálnej exklúzie ako pomerne nový jav, v Latinskej Amerike je nepretržitou realitou. V pokusoch reagovať na sociálne vylúčenie sa v Európe vytvorili jednotlivé malé neziskové iniciatívy, viaceré kooperatívy sa však napokon pretransformovali do veľkých tradičných podnikov. V Latinskej Amerike navyše kapitalizmus nikdy nebol regulovaný a preto sa tam ani nikdy nemohla rozvinúť sociálna politika, ktorá by bola začlenená do uzákonených systémov prerozdeľovania prostriedkov a sociálneho zabezpečenia. Na rozdiel od Európy sa solidárna ekonomika nezrodila z robotníckeho hnutia ako súčasti procesu industrializácie (z čoho vychádzal európsky marxizmus), ale zo širokých vidieckych ľudových vrstiev sústredených na poľnohospodárstvo. Ich štruktúry a inštitúcie sa preto takisto odlišujú od európskych. Ľudový kooperativizmus je tak hlboko viazaný na regióny a veľmi vzdialený zaužívaným centralistickým a hierarchizovaným formám.

Aj napriek nepriazni sa teritoriálny ľudový kooperativizmus dokázal pretaviť do jednotnejších hnutí a ďalej sa organizovať v navzájom pôsobiacich vzťahoch. Veľké sociálne hnutia, medzi nimi napríklad Hnutie roľníckych bezzemkov (Movimento dos Trabalhadores Rurais Sem Terra http://www.mst.org.br/) sa ďalej rozvíjali s podporou cirkvi, mimovládnych organizácií, iných domácich a medzinárodných sociálnych hnutí a postupne vytvárali širokú množinu tzv. alternatívnych komunitárnych projektov navzájom sieťovo poprepájaných. Medzi nimi vyniká napr. Brazílska sieť sociálnej a ekonomickej solidarity (Rede Brasileira de Socioeconomia Solidária, RBSES http://base.d-p-h.info/pt/fiches/dph/fiche-dph-6724.html), ktorá vznikla v roku 2000 a ktorá zjednocuje viaceré podniky na báze solidárnej ekonomiky, štruktúr vzájomnej pomoci, výskumníkov, mimovládnych organizácií, ženských hnutí atď. Zmyslom je „podporovať čoraz širší priestor pre solidárnu ekonomiku v dominantnej kapitalistickej spoločnosti zameranej proti nej". Svetové sociálne fórum, ktoré vzniklo ako globálny výsledok lokálnych aktivít, sa na základe lokálnych princípov usiluje vytvoriť alternatívu zabehanej kapitalistickej doktríne.

Solidárna ekonomika je teda predovšetkým sociálne hnutie, ktoré sa v situácii sociálnej marginalizácie, vychádzajúc z reality pretrvávajúceho systému maximalizácie zisku, usiluje hľadať nielen spôsoby prežitia, ale najmä dôstojného života pre skupiny vylúčených a samozrejme aj pre tých, ktorí sa vylúčenými veľmi rýchlo môžu stať. Všeobecné poznatky o lokálnych úspechoch alebo neúspechoch tohto hnutia, vysvetlenie spôsobu prepojenia sietí solidárnej ekonomiky ako aj zhrnutie rôznych východísk, hnutí a kooperatívnych systémov môže dokázať, že radikálne verejné aktivity môžu skoncovať s tým, čo Walter Lippmann nazval „výroba súhlasu" (manufacture of consent) a čoho zmysel spočíva v tom, aby ľudia nepredpokladali, že môžu vyvolať zmeny. Tie zďaleka nemusia ostávať len na lokálnej úrovni, ale rozhodne by z nej mali vychádzať.