Toto centrum, ktoré poskytuje bezplatné štúdium, sa nazýva Ľudová stredná škola „Mocha Celis" a financujú ho neziskové organizácie. Centrum je určené osobám starším ako 16 rokov z radov transvestitov a transvestitiek, transsexuálnych a transgender ľudí, ale „nielen pre nich", ako informuje centrum.

Škola je pomenovaná podľa transvestitnej ženy – analfabetky, ktorá sa venovala prostitúcii a ktorú týždeň po tom, čo zmizla, našli bez známok života so stopami po úderoch na tele i do hlavy. Podozrenia vedú k policajtovi z Federálnej polície, ktorý sa vyhrážal aj jednému aktivistovi z mimovládnej organizácie Združenie argentínskych transvestitov.

V rozhovore pre IPS Francisco Quiñones, koordinátor centra sekundárnej výučby, vysvetlil, že hlavnou myšlienkou „je vytvoriť inkluzívnu školu bez akejkoľvek diskriminácie, ktorá by zohľadňovala a vážila si rôzne identity trans-ľudí a v ktorej by študenti mohli ukončiť strednú školu".

„Verejné, heteronormatívne školy vylučujú takéto osoby." Vysoké percento takýchto ľudí v porovnaní s ostatnými následne zanechá štúdium zo strachu z diskriminácie, ktorá niekedy vyústi až do fyzického násilia, uviedol.

Quiñones naznačil, že v novej škole sú transvestitky, ktoré sa neostýchajú vyrozprávať túto osobnú kalváriu. V období dospievania museli ísť do spŕch spolu s chlapmi, kde trpeli fyzickým týraním. „Niektoré tam ani nešli, pretože mali obrovský strach", poznamenal.

Z tohto dôvodu bola škola Mocha Celis veľmi vítanou iniciatívou pre mnohé transvestitky. „Táto škola je pre mňa ako dvere do sveta", uviedla 29-ročná Laura Barrionuevo, ktorá musela opustiť strednú technickú školu, keď mala 15 rokov.

„Bývala som v Ituzaingó v (severovýchodnej) provincii Corrientes. Keď som sa začala prezliekať, v našej škole a v dedine sa spustila vlnatsunami a ja som musela odísť. Neskôr som sa zapísala aj do iných škôl, ale cítila som, že sa na mňa dívajú ako na monštrum", povedala pre IPS.

Laura Barrionuevo teraz žije 35 kilometrov od školy v izbe, ktorú si prenajíma v Ezeize, čo je obec vo východnej provincii Buenos Aires blízko argentínskeho hlavného mesta. Tam aj späť cestuje aj šesť hodín, aby sa mohla zúčastňovať na vyučovaní vždy v pondelok a vo štvrtok, ale „je šťastná", ako nás ubezpečila.

Páči sa jej šitie a spolu s ďalšími študentkami rozmýšľa o tom, že si našetrí peniaze na šijacie stroje a nite a bude potom vyrábať vlastné kostýmy. „Nenarodila som sa preto, aby som zostala na ulici; keby som tam zostala, oplývala by som teraz zlatom", uviedla, narážajúc na prostitúciu.

Keď ministerstvo školstva vlády mesta Buenos Aires uzná toto centrum, čo je proces, ktorý sa neustále odďaľuje, podľa Quiñonesa budú môcť študenti a študentky absolvovať školu po troch rokoch s titulom „pomocný odborník na komunitný rozvoj".Táto výučba ich pripravuje na to, aby sa stali lídrami v komunitách alebo vytvárali spoločenstvá, a okrem toho by im titul po oficiálnom uznaní umožnil pokračovať v štúdiách. „Páči sa mi rádiológia aj žurnalistika", poznamenala Barrionuevo.

Škola funguje v priestoroch, ktoré poskytlo Združenie vzájomného súcitu, a je registrovaná na Nadáciu božského pokladu rôznorodosti (Fundación Diversidad Divino Tesoro). Výučbu zabezpečuje 25 učiteľov, ktorí prispeli aj k úpravám priestorov.

Za symbol inštitúcie si zvolili obraz argentínskeho hrdinu Dominga Faustina Sarmienta (1811 - 1888), niekdajšieho prezidenta a veľkého propagátora verejnej školy v začiatkoch nezávislosti Argentíny. Jeho tvár je však pozmenená: namaľovali mu blond parochňu a pery sfarbili na ružovo.

V miestnosti pre prvú triedu sú stoličky rozmiestnené do kruhu, a nie tradične so školskými lavicami umiestnenými zaradom, oproti učiteľovi. „Tu sú znalosti študentov hodnotné rovnako ako znalosti učiteľa", hovorí Quiñones.

Študijné plány sú rovnaké ako v klasickej strednej škole pre dospelých, ale „so širším záberom", vysvetľuje koordinátor. „Máme niekoľko predmetov navyše, napríklad kooperativizmus alebo dejiny transvestizmu", ktoré približujú aktivizmus tejto skupiny.

Iniciatíva vznikla na základe výsledkov, ktoré priniesla kniha La Gesta del Nombre Propio (Hrdinské činy vlastného mena), vydaná v roku 2005, s hrôzostrašnými údajmi o marginalizácii. Text obsahuje anketu, podľa ktorej 64 percent respondentov – transvestitov nedokončilo základné vzdelávanie.

A z celkového počtu tých, ktorí ukončili základný stupeň vzdelávania, sotva 20 percent absolvovalo strednú školu. Nedostatočné vzdelanie tak ponecháva túto skupinu ľudí mimo kvalitného zamestnania a väčšinu z nich (79 percent) tlačí do prostitúcie ako základného zdroju príjmov.

Výskum zároveň poukázal na to, že len 11 percent opýtaných transvestitov a transvestitiek študovalo a viac než 70 percent to chceli urobiť, neboli však ochotní zakrývať alebo popierať svoju skutočnú sexuálnu identitu.

Nazhromaždená diskriminácia, ktorej čelia tieto menšiny, spôsobuje, že mnohí  umierajú veľmi mladí. Z informácií vyplynulo, že z celkového počtu zomrelých transvestitov veľká väčšina zomrela na AIDS alebo v dôsledku samovrážd, pričom 69 percent malo menej ako 41 rokov.

V každom prípade, hlavnou myšlienkou nie je obmedziť priestor pre túto menšinu. „Z celkového počtu 35 študentov a študentiek zapísaných do školy Mocha Celis desať nemá trans identitu, ale sú to osoby, ktoré žijú na ulici alebo sú veľmi chudobné a cítia sa vylúčené z klasickej školy", vysvetľuje Quiñones.

„Hoci ich upozorňujeme na to, že budú musieť absolvovať aj také predmety, ako sú „dejiny transvestizmu", hovoria nám, že pre nich nie je jednoduché nájsť si teplé miesto bez diskriminácie, kde by si mohli dokončiť stredoškolské štúdium, a práve preto prichádzajú k nám", dodal.

Preložila Judita Takáčová

Fotografia: Wikimedia Commons