Francúzske voľby zatienili voľby v Grécku, ale to, čo sa tam stalo po „intervencii" Európskej únie (a po úsporných orgiách, ktoré si tento zásah vyžiadal), je veľmi zaujímavé... Ako by sme to mohli vo všeobecnosti zhrnúť, ak sa na udalosti pozrieme s väčším odstupom?

– Podstatou týchto volieb je nepochybne delegitimizácia úsporných politík vo všeobecnosti a osobitne tých opatrení, ktoré na Grécko uvalili veritelia. Občania dôrazne potrestali strany, ktoré presadili Memorandum (názov úsporného plánu Grécka, ktoré Atény dohodli s EÚ a s MMF) a pravidlá vzťahujúce sa na politický systém. Problémom je – a prejavilo sa to naplno – že Grécko je z politického i spoločenského hľadiska veľmi rozdelené. Hlasy pre kedysi malé strany (od neonacistických až po nesociálnodemokratickú ľavicu) sa rozrástli ako pena, čo poukazuje na to, že neexistuje konsenzus ohľadom toho, ako z krízy von. V samotnej podstate je logické a nemalo by prekvapovať, ak sa tak veľmi zohľadňuje rozsah rán, ktoré grécka spoločnosť utrpela za posledné dva roky ako spôsob, ktorým politická elita a masmédiá presadzovali úsporné opatrenia... Počas dlhých mesiacov Gréci znášali neustále bombardovanie dilemami a vydieraním, z ktorých väčšina (euro alebo drachma, prežitie alebo bankrot atď.) nielenže neboli reálnymi alternatívami, ale slúžili jedine na terorizovanie ľudí. Zo všeobecného hľadiska súhlasím s tými, ktorí nedávne voľby (konali sa 6. mája) vnímajú ako prvý krok k hĺbkovej sociálnej transformácii. Až nasledujúce voľby (plánované na 17. jún) zadefinujú skutočný vzťah medzi existujúcimi silami v krajine.

Vo vzťahu k Európe je na oboch procesoch zaujímavé, že ukazujú iným krajinám, že ľudia majú možnosť vetovať nespravodlivé a nedemokratické rozhodnutia prijímané elitami bez konzultácie, a že v konečnom dôsledku stále existujú alternatívy voči jedinému spôsobu myslenia a jediným riešeniam navrhovaným týmito elitami. Vzhľadom na súčasný celkový obraz a mobilizáciu v Európe proti neoliberálnym úsporným opatreniam to je veľmi motivujúce.

Sme v Grécku svedkami krízy legitimity systému alebo výlučne krízy už tradične veľkých strán (Nová demokracia ND – pravica, a PASOK – sociálna demokracia)?

– PASOK a ND v skutočnosti neboli nikdy viac ako dve strany, ktoré medzi sebou súťažili vo voľbách, no vyznávali vieru v ten istý systém. Od pádu diktatúry v roku 1974 sa obe strany striedali pri moci, pričom dokopy mali vždy viac než 75 % podpory. Ich voliči pochádzali najmä zo strednej vrstvy, ktorá v Grécku začala rásť najmä v 80-tych rokoch. Problémom je, že rýchle a násilné zrútenie strednej vrstvy – dôsledok prísnej hospodárskej politiky – viedlo ku kolapsu týchto dvoch strán i politického systému, ktorý vždy bránili.

A vy si myslíte, že tento trend je nezvrátiteľný? Ako sa podľa vás budú správať PASOK a ND vo voľbách 17. júna?

– Situácia je aj naďalej veľmi nestabilná. Napriek tomu si myslím, že bude veľmi ťažké, aby PASOK a ND opäť zmonopolizovali politickú hru. Prepad strednej vrstvy mal na ne obrovský dosah. Úsporné politiky na základe Memoranda podpísaného koaličnou vládou týchto strán s Medzinárodným menovým fondom (MMF) a s EÚ veľmi pripomínajú Washingtonský konsenzus, ktorý tak poškodil Latinskú Ameriku. Neoliberálne politiky majú neblahý vplyv na strednú a nižšiu vrstvu, pretože majú tendenciu sústreďovať moc a bohatstvo v rukách úzkej skupiny ľudí. Paradoxom gréckeho prípadu je, že dve strany, ktoré najviac stelesňujú neoliberalizmus, sú presne tie strany, ktoré majú svoj pôvod v strednej vrstve a navyše tie, ktoré zameriavali svoju spoločenskú kontrolu na klientelistické, protekčné vzťahy a dokonca na určité prerozdeľovanie bohatstva: to všetko je nezlučiteľné s neoliberálnymi úspornými politikami.

Prečo sa však PASOK a ND prestali približovať k ekonomickým elitám?

– Obe strany si mysleli, že vládny bipartitný systém je neodvrátiteľný, a preto na ne elity vsádzali. Aby sme si ukázali, ako to v poslednom čase fungovalo, povedzme si toto: obe strany už vopred dostali verejné financie na nasledujúce dva roky na základe volebných výsledkov z roku 2009! Akoby to nestačilo, PASOK a ND sa zároveň zadlžili – ako súkromné spoločnosti – u národných bánk, pričom ako záruku poskytli volebné hlasy, ktoré získajú v budúcnosti, a verejné financie, ktoré by im boli pridelené na základe týchto hlasov! Táto situácia nielenže otvára otázky súvisiace s verejným financovaním politických strán, ale aj ohľadom vzťahu medzi politickými stranami a bankou a o spôsobe využitia úspor občanov bankami.

A ktorými ďalšími zvrhlosťami sa vyznačovala, resp. sa stále vyznačuje grécky bipartitný systém?

– Napríklad volebný systém predstavuje jeden veľký škandál: na jednej strane prideľuje 50 kresiel politickej strane, ktorá vyhrá voľby (nezávisle od percent hlasov, ktoré získa), a na druhej strane rozdelí zvyšných 250 poslaneckých kresiel proporcionálne medzi všetky strany, ktoré získajú viac než 3 % hlasov. Na jednej strane tak neprimerane posilní víťaznú stranu a na druhej strane rozdrobí opozíciu. Volebný systém v Grécku z roku 2009 tak umožňuje dosiahnuť absolútnu väčšinu už pri zisku 35 % hlasov! Logika, ktorá živila takýto nespravodlivý systém, bola založená na bipartizme a klientelizme, a pri určitej politike prerozdeľovania (ktorá v skutočnosti nikdy nebola v Grécku reálnym a univerzálnym faktom) umožnila vytvoriť dvom väčšinovým stranám vzťah závislosti s veľkou časťou spoločnosti. Občas sa na tieto veci zabúda, treba však pripomenúť, že súčasný predseda ND Andonis Samaras odišiel zo strany pred 20 rokmi. Po desiatich rokoch sa musel vrátiť, porazený bipartizmom a volebným systémom. Bol to jeho náhrobný kameň!

A prečo teraz ND stratila toľko hlasov? Čím sú pre voličov pravice zaujímavé nacionalistické alternatívy, ako ANEL alebo neonacistická Zlatý úsvit (AD)?

– Bod zlomu pre ND nastal v novembri 2011. Už v roku 2009 prehrala vo voľbách, čím prišla aj o moc, keď získala najhorší výsledok v celej svojej histórii... no keď v novembri 2011 po tom, čo sa postavila proti prvému Memorandu, ND hlasovala za technokratickú vládu s podporou tripartity (spolu s PASOK-om a s malou ultrapravicovou stranou LAOS), podpísala svoj ortieľ smrti. A podpísala ho preto, lebo táto vláda podpísala druhé Memorandum (s EÚ a MMF), ktoré je oveľa horšie ako to prechádzajúce, čo vyvolalo také sociálne nepokoje v Grécku ako nikdy predtým. Práve vtedy zo strany vylúčili skupinu poslancov za ND, ktorí odmietli tento obrat. Táto skupina tvorila prvotné jadro strany ANEL (Nezávislí Gréci), ktorá v posledných voľbách prebrala od ND mnoho konzervatívnych hlasov, ktorých je takmer 19 percent. Obyvatelia Grécka, vrátane podporovateľov pravice, znesú viac úsporných opatrení, to je to morálne poučenie.

A prečo Gréci v posledných voľbách uprednostnili zmenu významu svojho hlasu a nezdržali sa? Môžu to urobiť aj vo voľbách plánovaných na 17. jún?

– Účasť na voľbách v Grécku je povinná. Dokonca vás môžu za neúčasť na voľbách pokutovať. Okrem toho tu je občianska kultúra, vďaka ktorej je neúčasť oveľa menšia ako v USA alebo v mnohých európskych krajinách. Napriek tomu bola neúčasť v posledných voľbách relatívne vysoká v porovnaní s gréckymi štandardmi: približne tretina občanov s právom hlasovať nešla voliť. Toto relatívne zvýšenie neúčasti možno vysvetliť zvýšenou emigráciou (Gréci nemôžu hlasovať zo zahraničia!), zvýšené náklady na dopravu (v súčasnej kríze si mnohí nemôžu dovoliť cestovať) alebo zastarané zoznamy voličov, ktoré neboli aktualizované od roku 2001! Z tých, čo volili, bolo veľa protestných hlasov. Je veľmi pravdepodobné, že v nasledujúcich voľbách (plánovaných na 17. jún) neúčasť vzrastie ešte viac, a to najmä pre problémy s dopravou.

Aký je sociologický profil priemerného voliča neonacistického Zlatého úsvitu (AD) a jeho lídrov? Ide o jednoduchý hlas protestu, alebo vyjadruje iné, štrukturálnejšie tendencie gréckej spoločnosti?

– AD je neonacistické zoskupenie, ktoré začalo naplno fungovať v 80-tych a 90-tych rokoch. Je dôležité rozlišovať medzi jadrom strany (ktoré vo voľbách 2009 získalo sotva 0,29 percent) a siedmimi percentami, ktoré hlasovali za toto jadro vo voľbách 6. mája. Je zrejmé, že to nie je tak, že by bolo v Grécku 7 percent neonacistov túžiacich po vyhnaní imigrantov, umlčaní všetkého, s čím nesúhlasia, a po vojenskej organizácii spoločnosti. V skutočnosti bola väčšina hlasov pre AD vyjadrením protestu. Téma imigrácie (čo je otrávené dedičstvo, pretože systém nechcel nikdy integrovať tieto osoby, zároveň však im ani nemohol otvoriť dvere do Európy) je časovaná bomba v kontexte súčasnej krízy, keď veľká časť obyvateľstva prechádza od finančnej neistoty do čiernej ekonomiky. V tejto chvíli je veľmi jednoduché využiť nespokojnosť a obavy obyvateľstva. AD to urobil, a to nielen slovami: zorganizoval skupinky adeptov, ktorí sa v problematických oblastiach venovali útokom na prisťahovalcov, „ochrane" obchodov alebo sprevádzaniu starých ľudí pri vyberaní peňazí z bankomatov. Na inštitucionálnej úrovni to ľavica odsudzovala, dve väčšinové strany (ND a PASOK) však prispievali k legitimizácii argumentov AD v rámci verejnej diskusie. Dospelo to do bodu, keď poriadková polícia a členovia AD spolu potlačili manifestácie organizované ľavicou alebo protirasistickými skupinami. Tento vzťah sa dostal do  takej symbiózy, že AD získala najlepšie výsledky v oblastiach v blízkosti riaditeľstva aténskej polície, v ktorej hlasujú policajti z provincií pôsobiaci v hlavnom meste.

A keď hovoríme o ľavici, kam podľa vás idú hlasy PASOK-u: skôr k ľavici, k pravici, alebo sa z bývalých voličov PASOK-u stali nevoliči?

– V posledných voľbách PASOK stratil vyše 70 percent hlasov, ktoré získal v roku 2009. Tieto hlasy sa roztrieštili na všetky strany, hoci väčšina zakotvila u strán DIMAR (ľavica za euro) a SYRIZA (ľavica vystupujúca proti plánom úsporných opatrení). Niektoré hlasy sa presunuli aj k pravici, nie však k ND, ale k ANEL-u, ktorý sa odštiepil od ND (a vystupuje proti úsporným opatreniam). Bude teraz zaujímavé sledovať, ako sa bude chovať tvrdé jadro elektorátu PASOK-u vo voľbách 17. júna. Väčšina sú dôchodcovia, ktorí žili v zlatom veku bipartizmu. Mnohí z nich sa v posledných voľbách zdržali. Ale čo urobia teraz, keď tým, že sa zvyšuje pravdepodobnosť, že SYRIZA vyhrá voľby, sa pripravuje mediálna kampaň proti „ľavicovej hrozbe"? To ešte len uvidíme, keďže mladí začínajú emigrovať.

A prečo ľavica nevystupovala vo voľbách 6. mája jednotne? Jedine kvôli euru? Prečo si myslíte, že SYRIZA je strana, ktorá zaznamenala najväčší nárast podpory, kým iné, tradičnejšie strany – ako napr. komunisti alebo ekologické hnutia – sotva získali nejaké hlasy?

– Je paradoxné, že členské základne strán vždy predstierali jednotu ľavice... nie však ich lídri. Preto je ľavica v Grécku taká roztrieštená: každý si bráni vlastné záujmy. Na jednej strane tu je stará Komunistická strana (KKE), ktorá má veľmi strnulú štruktúru a veľkú mobilizačnú kapacitu. Napriek tomu si jej vedúci predstavitelia nikdy neželali vytvárať aliancie s inými: ani pred ani po voľbách, a to ani na vedenie občianskych protestov. Potom tu je DIMAR, najnovší odštiepenec od strany SYRIZA podporujúci euro, ktorý si zaumienil získať progresívnejšie hlasy PASOK-u prostredníctvom umierneného ľavicového diskurzu. A nakoniec je tu SYRIZA, strana, ktorá získava na popularite a ktorá v posledných voľbách obsadila druhé miesto (za ND) a ktorá sa v mnohých prieskumoch verejnej mienky ukazuje ako možný víťaz volieb 17. júna. Medzi dôvody, ktoré vysvetľujú jej hviezdny vzostup, patrí tvrdé vystupovanie voči úsporným plánom, jej prítomnosť na ulici, vsadenie na jednotu ľavice a fakt, že prevzala na seba úlohu lídra opozície. Dnes už chce SYRIZA vládnuť a okrem toho má veľmi realistický program. Vďaka tomu všetkému je to sila, ktorú začínajú ľudia vnímať ako alternatívu voči tradičnému bipartizmu. A to v súčasnom Grécku znamená veľa: závan čerstvého vzduchu, ktorý čoraz viac škodí stranám ako KKE alebo DIMAR, ktoré nevzbudzujú dojem, že by boli pripravené vládnuť, maximálne tak ovplyvňovať veci, podobne ako ekologické hnutia, ktorým sa nepodarilo dostať ani do parlamentu. V tomto zmysle budú nasledujúce voľby skúškou.

A myslíte si, že v súvislosti s najbližšími voľbami bude možné rozmýšľať o nejakej forme ľavicovej konvergencie v rámci alternatívneho projektu?

– Pred voľbami je to zložité: SYRIZA je otvorená voči koalíciám, Komunistická strana nad tým však neuvažuje, a pokiaľ ide o DIMAR, jeho úloha v nedávnych rokovaniach o vytvorení vlády bola dvojaká: v určitých momentoch, aj keď v konečnom dôsledku nevyrokoval nič, bol takpovediac mimoriadne ústretový voči tradičným stranám (ND a PASOK). V závislosti od toho, čo sa stane 17. júna, možno dôjde po voľbách k ľavicovej konvergencii v rámci alternatívneho projektu. Sociálno-ekonomická situácia je v kritickom stave a ak bude aritmeticky možné, aby vládla ľavica, členské základne budú na to výrazne tlačiť. Ak za týchto okolností niekto odmietne túto možnosť, politický účet môže byť z dlhodobého hľadiska príliš nákladný. Problémom je, že zatiaľ neviem, čo sa stane: v tejto chvíli SYRIZA vedie prieskumy verejnej mienky, no práve preto možno očakávať obrovské útoky a kampaň vyvolávajúcu strach...

Keď hovoríme o téme volieb, mám dojem, že v Grécku sa o všetkom rozhoduje „tam hore". Akú mieru autonómie a akú reálnu nátlakovú kapacitu má ľudové hnutie? Existujú v krajine podobné iniciatívy ako Indignados či Occupy?

– Ľudové hnutia v Grécku veľmi trpeli počas bipartizmu. Schopnosť systému kooptovať ďalších roztrieštila tradičné odborové hnutie. Od roku 2010 sa však všetko začalo meniť. Spoločenská mobilizácia je obrovská. Aj tu sú Indignados, rovnako ako v Španielsku, vrátane lokálneho, veľmi imaginárneho hnutia pod názvom „Ja neplatím", ktoré propaguje fiškálnu neposlušnosť a priame akcie proti zdražovaniu verejných služieb. Väčšina týchto skupín je spontánna, nemá napojenie na politické strany. Tieto skupiny vystupujú spontánne. V tejto chvíli takmer všetko prechádza urnami, po voľbách však budú títo aktéri dôležití: to, v tejto chvíli je zrejmé len to, že bez ohľadu na to, čo sa udeje v júni, táto krajina prechádza do novej fázy svojej histórie.

A pokiaľ ide o „nové fázy histórie" – a tým aj skončíme – vy vidíte Grécko mimo EÚ, alebo aspoň mimo eurozóny?

– Na trhoch s cennými papiermi sa hovorí, že len hlupáci si myslia, že keď niekto berie nesprávny liek, to, čo mu škodí, je dávkovanie, a nie samotný liek. V Grécku a v Európe má neoliberalizmus rovnaké dôsledky, aké mal predtým v iných krajinách periférie. Práve preto je pravdepodobné, že aj v Európe sa v konečnom dôsledku stretne s podobnými reakciami, pretože ľudia nie sú hlúpi. V Grécku sa práve spúšťa jeden z najväčších bojov modernej európskej histórie: boj, ktorý stavia proti sebe trhy a demokraciu. To, čo počúvame o vystúpení, resp. nevystúpení Grécka z eurozóny či dokonca z EÚ, je súčasťou tohto boja. Ja osobne veľmi pochybujem o tom, že by sa európske hrozby voči Grécku zhmotnili, alebo že by moja krajina jednostranne vystúpila z EÚ. V nasledujúcom období by sa mohlo stať mnoho vecí, vrátane toho, že z eurozóny vystúpi pred Gréckom iná krajina alebo že svetová ekonomika zažije prepad... Trvám na tom, že prežívame historické momenty a že predpovede sú riskantné. Čas a ľudia ukážu.

Juan Agulló je sociológ a novinár

Preložila Judita Takáčová

Fotografia: Ed Yourdon