Na verejných aj akademických fórach a stretnutiach s kolegami z progresívnych severoamerických kruhov venovaných vzdelávaniu a sexuálnemu zdraviu v San Franciscu a v New Yorku nastolila doktorka Mariela Castro komplexné otázky súvisiace so zápasom proti rôznym druhom diskriminácie. Sústredila sa predovšetkým na svoju kľúčovú tému, teda na práva komunity lesieb, homosexuálov, bisexuálov a transgender osôb (LGBT). Dcéra prezidenta Raúla Castra musela nevyhnutne diskutovať aj o bilaterálnych vzťahoch a politickej a sociálnej dynamike svojej krajiny. Úprimnosťou, humorom a kritikou prelomila viaceré stereotypy živené dokonca aj medzi progresívnymi Severoameričanmi o procesoch, ktoré prežíva Kuba.

V rozhovore pre La Jornada hovorila o svojej práci, o svojich pozorovaniach v USA, o prekvapeniach aj nádejach. Riaditeľka kubánskeho Národného centra pre sexuálnu výchovu (Cenesex), ktorá je zároveň najvplyvnejším hlasom v presadzovaní práv LGBT komunity na Kube, povedala o začiatkoch svojej práce toto: „Cítim sa veľmi stotožnená s revolučnými procesmi. Okrem rodiny, ktorá ma naučila mnohé z toho, čo viem o dejinách Kuby a za čo si vážim jej ľudí, som na univerzite študovala aj marxistickú filozofiu, ktorá mi dala veľa nástrojov na to, ako rozumieť svetu. A ako hovorieval Marx, aj ako ho meniť. V realite kubánskej revolúcie existuje veľa vecí, ktoré sa mi páčia, ako aj tých, ktoré sa mi nepáčia – tak ako v každej spoločnosti, v ktorej človek žije. Jedna z vecí, ktoré sa mi nepáčili, bolo aj diskriminačné správanie voči homosexuálom. Začala som sa cítiť nepohodlne, nepáčilo sa mi, že by kubánska revolúcia mala mať tieto rysy. Keď som začala študovať sexuálnu výchovu, začala som aj hľadať spôsoby, ako ich meniť. V revolučnom myslení som objavila veľa marxistických prvkov zahŕňajúcich daný problém a mohla som tak vytvoriť novú platformu v rámci našich princípov: emancipáciu ľudskej bytosti, čo je skutočným a prvoradým cieľom socializmu. Tá emancipácia však musí byť úplná, nie len akási jedna emancipácia s mnohými inými predsudkami."

Mariela Castro zdôrazňuje, že k právam LGBT ľudí sa nesmie pristupovať izolovane. „Zo samotnej podstaty problematiky vyplýva, že zápas za práva LGBT ľudí sa nesmie vymedzovať a oddeľovať od zápasov za iné sociálne otázky. Dnes však prevláda tendencia oddeľovania. A to tomuto zápasu nepridáva na sile, naopak, banalizuje ho a rozbíja. Alebo, keď budú môcť ľudia s homosexuálnou orientáciou uzatvárať manželstvá, už hádam nebudú bojovať za žiadnu inú spoločenskú zmenu vo svojich krajinách? To má stačiť? Myslím si, že všetky otázky všetkých práv sa majú prepájať a upevňovať tým, že sa podávajú spoločne, so všetkými jednotlivými špecifikami. Je nevyhnutné pokračovať v zápasoch za zvrchovanosť národov, rás, národností, etník, v zápasoch za prístup k zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu. Všetky tieto požiadavky by sa mali vsadzovať do vzájomných súvislostí, nie bojovať za jednu vec a o druhú sa vôbec nestarať. Taký prístup jedine znásobuje systém hegemónie."

Doktorka Castro Espín ďalej prízvukovala, že výchova k sexuálnemu zdraviu nie je záležitosť mravouky a hygieny, ale najmä práca v prospech odstraňovania všetkých dejinných predsudkov založených na vykorisťovaní ľudských bytostí, keďže ľudské telá sú odvekými väzňami ideológií nadvlády. Aj preto má emancipácia človeka zahŕňať rozbíjanie schém dominancie triedy nad triedou, krajiny nad krajinou, ideológie nad ideológiou, mužov nad ženami, jednej rasy nad inou, náboženstva nad náboženstvom, a tak ďalej. Podčiarkuje, že diskriminácia akéhokoľvek druhu má ten istý pôvod: Nadvládu jednej skupiny nad inou. Cieľom je udeliť práva tým, ktorí ich stále nemajú, ale nie tak, že sa vezmú tým, ktorí ich už majú. Naopak, ide o spoločné zdieľanie rôznych druhov práv.

Odkedy Mariela Castro dostala víza do USA, viacerí politici, očividne zaštítení anticastrovskými zákonodarcami kubánskeho pôvodu na Floride a v New Jersey, ako aj republikánsky kandidát na prezidenta Mitt Romney vyjadrili svoj odpor a kritiku voči Obamovej administratíve, ktorá jej umožnila navštíviť USA. Prečo vplyvných ľudí v USA tak ľaká jej prítomnosť? „Boja sa o stratu svojich privilégií, ktoré majú zásluhou politických a mediálnych manipulácií voči Kube", odpovedá. Tvrdí, že blokáda je biznis pre mnohých, ktorí takú politiku živia. „Moja návšteva je pre nich symbolická udalosť. Nazdávajú sa, že ak mi USA udelili víza, vzťahy s Kubou sa zlepšia, a to sa im do obchodov nehodí."

Zopakovala stanovisko Havany, ktorá je ochotná pristúpiť na rovnocenný dialóg s Washingtonom, za predpokladu rešpektovania kubánskej zvrchovanosti v záujme normalizovania vzťahov. Zároveň aj zhrnula všetko, čo Kuba prežila, počnúc mnohonásobnými pokusmi o zavraždenie Fidela Castra až po prípad piatich kubánskych antiteroristov uväznených v USA. Pripomenula, že pri teroristických útokoch voči Kube prišlo o život asi 5-tisíc osôb.

Vyjadrila sa v prospech rokovaní s cieľom prepustenia piatich Kubáncov, ako aj Alana Grossa, ktorý si na Kube odpykáva trest za porušenie jej zákonov. „Je to v Obamových rukách", povedala. Na otázku, ktorý úspech alebo udalosť súčasnosti jej dodáva najviac nádeje, odpovedá, že „Wikileaks", pretože aféra mala priamy vplyv na mocenské póly. Zároveň hovorí, že najväčšiu nádej vzbudzuje „nový jazyk aktuálnych sociálnych hnutí zdôrazňujúcich svoje rôzne požiadavky. Sociálne hnutia vo mne vyvolávajú nadšenie, každé vo svojej vlastnej osobitosti a vlastnom kontexte".

Preložila Johana Tutková

Obrázok: Wikimedia Commons