Titanic slúži ako paradigma pre brazílsku spoločnosť, pretože nič nesymbolizuje vierohodnejšie rozdelenie tried ako loď, vrstviaca sa od podpalubia až po horné poschodia smotánky. Tam v podpalubí našej krajiny sa nachádzajú tí vylúčení, tí marginalizovaní, tí na jedno použitie či tí, ktorých možno beztrestne odstrániť.
Ale stále sme sa nenaučili – a preto tak veľmi trpíme strachom a neistotou – že obyvatelia podpalubia držia vo svojich rukách trup svetového spoločenského plavidla, ktoré je pre všetkých jedno jediné. A vždy keď ten trup „prevŕtajú", nebezpečenstvo a nešťastie postihnú všetkých, biednych aj bohatých, čiernych aj bielych, elitu aj chatrče, hoci ich prítomnosť na lodi nikoho nezaujíma. Obyvatelia veľkých mestských aglomerácií (ktoré majú s mestom pramálo spoločného) to potvrdia. Nech nám ako príznačný príklad slúži luxusná štvrť Morumbi v hlavnom meste São Paulo, ktorá žije v ustavičných svároch so svojimi chudobnými susedmi, akokoľvek vysoké sú múry, ktorými sa pred nimi opevňuje.
Žiť v zámožných štvrtiach, nachádzajúcich sa tak blízko obydliam biedy a páriov, vyvrhnutých spoločnosťou, je to isté ako sa plaviť prvou triedou na Titaniku vo chvíľach, keď sa potápal. Tí, čo sú v podpalubí, každým dňom prevŕtavajú konštrukciu spoločného plavidla (násilie, krádeže, sprenevera, atď.), pretože nemajú a nevidia iné možnosti. A každý taký nový „vrt" vyvoláva vždy ešte väčšie mrazenie v kostiach, a otrokárska elita vždy reaguje prostriedkami svojej politiky, a vždy ešte väčším násilím. A násilie, ako vieme, plodí len ďalšie násilie.
Pred krátkym časom som sa telepaticky zhováral s náčelníkom domorodého kmeňa Tupi, tým, ktorý prežil a pre dejiny zaznamenal genocídu spáchanú Portugalcami. Povedal mi nasledovné slová: „Pokiaľ tí, ktorí riadia Brazíliu nepripustia, že všetci sme ľudské bytosti, ktoré nikdy nesmú byť zredukované na veci či nepríjemný hmyz, kým nepožiadajú o odpustenie a nezmieria sa s utláčanými, dovtedy my z tejto zeme „terra brasilis" nesnímeme kliatbu, ktorú sme v roku 1500 uvalili na otrokárskych vykorisťovateľov žijúcich dnes v jednom z najnádhernejších prírodných rajov sveta. Nemajú však pokoj ani bezpečie, a preto nemajú ani civilizáciu."
A tak prvotný hriech otrokárstva naďalej rozožiera našu krajinu, ktorá stále nedokázala vyriešiť záhadu voľby medzi barbarstvom a civilizáciou.
Luiz Flávio Gomes je vysokoškolský profesor, právnik a člen Komisie pre reformu trestného zákona.
Preložila Silvia Ruppeldtová