Jeden iránsky bloger zhrnul frustráciu mnohých Iráncov, keď kritizoval necitlivé vyhlásenia severoamerických a izraelských činiteľov, ktorí diskutovali o pravdepodobnom časovaní náletov a vojenských útokov. Napísal: „Títo ľudia diskutujú o harmonograme bombardovania Iránu, akoby rozhodovali o dátume rodinnej dovolenky." Nasledujúce titulky, preložené do perzštiny a dennodenne vysielané iránskej verejnosti, sú len ochutnávkou toho, čo má na mysli:

• „USA a Izrael verejne nesúhlasia s načasovaním potenciálneho útoku na sporné jadrové zariadenia Iránu po tom, čo líder národa vyhlásil, že neustúpi."
• „Obama: USA a Izrael sa zhodli na tom, že zabránia Iránu stať sa jadrovou veľmocou."
• „USA očakáva, že Izrael napadne Irán."
• „Podľa ministra obrany USA Leona Panettu sa zvyšuje pravdepodobnosť, že Izrael napadne Irán už v apríli."
• „Admirál USA varuje Irán: na dnes sme hotoví."

Prvá vec, ktorú treba uviesť je, že pokiaľ ide o USA a ich spojencov, súčasná hrozba vojny/sankcií má len málo spoločné s jadrovým vybavením Iránu. Je to tak – Izrael sa jasne vyjadril, že nebude tolerovať ďalší pokrok v iránskom jadrovom programe a pár mesiacov pred prezidentskými voľbami v USA sú proizraelskí lobisti zaneprázdnení preháňaním hrozby, ktorú predstavuje iránsky jadrový program. Existuje však viacero významných faktorov, ktoré posúvajú USA smerom ku konfliktu s Iránom.

V prvom rade je potrebou upadajúcej veľmoci, poškodenej dvoma neúspešnými vojnami v Iraku a v Afganistane utvrdzovať svoju autoritu voči všetkým, ktorí sa opovážili odporovať jednotlivým aspektom jej zahraničnej politiky. Platí to aj o krajinách, ktoré sa riadia diktátom Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, akou je Iránska islamská republika.

V dôsledku iránskej revolúcie v roku 1979 prišli USA o strategického spojenca v regióne, a hoci predstieranie prevzatia veľvyslanectva USA nemalo nič spoločné s antiimperializmom, svetu a USA ukázalo, že nový režim v Teheráne bude nepríjemný, a 30 rokov severoamerických sankcií sú toho dôkazom.

Po druhé, severoamerické vojny v Afganistane a v Iraku viedli k nástupu šiítskej vlády v Bagdade prijímajúcej príkazy od náboženského režimu v Iráne, ako aj k nástupu vlády blízkej Teheránu v Kábule. Tento fakt výrazne zmenil rovnováhu moci medzi šiítmi a sunnitmi v regióne, pričom Saudská Arábia a krajiny v okolí Perzského zálivu sa Spojeným štátom sťažovali, že následkom vojny proti Iraku dnes šiítsky vplyv pokrýva obrovskú časť regiónu od iránskeho Baluchistanu na východe až po Leant v Libanone na západe.

Po tretie, arabská jar zmenila mapu regiónu a USA sa už nemôžu spoliehať na obľúbenosť u Mubaraka a Bena Alího. Šiíti v Saudskej Arábii a v Bahrajne povstávajú proti miestnym diktátorom, kým sunnitské arabské obyvateľstvo v Iráne je obviňované z toho, že je súčasťou saudskoarabského komplotu smerujúceho k rozdeleniu Iránu. Z mnohých hľadísk by sa občianska vojna v Sýrii mohla vnímať ako zástupný konflikt medzi Iránom a Saudskou Arábiou, a tak sa k zboru vyzývajúcemu na bombardovanie Iránu Spojenými štátmi okrem Izraela pridali aj Saudská Arábia a štáty v Perzskom zálive.

A nakoniec, islamský režim v Iráne, vyľakaný vlastným obyvateľstvom a čeliaci neustálym protestom proti diktatúre, sa zdá byť neschopný ustúpiť od priepasti. Teherán potrebuje vojnu, alebo aspoň pretrvávajúcu konfliktnú situáciu, rovnako ako USA a Izrael. Čo lepšie môže byť ako odpútavanie pozornosti od hroznej ekonomicko-politickej situácie udržiavané tvrdou represiou. Podľa obyvateľov Teheránu režim hrá s veľmocou nebezpečnú hru.

V tejto chvíli sa zdá, že konflikt sa vedie na úrovni individuálneho teroru. Podľa tlačových agentúr práve izraelská spravodajská služba Mossad trénovala a financovala skupinu, ktorá spáchala sériu vrážd iránskych jadrových vedcov. Nemenovaný americký predstaviteľ uviedol, že vraždy v skutočnosti spáchala disidentská skupina Iránskych ľudových mudžahedínov.

Irán sa vraj pomstil bombovými útokmi na izraelských predstaviteľov v Indii, ako aj inými incidentmi v Gruzínsku a v Thajsku. Údajnému Iráncovi odtrhlo obe nohy, keď sa pokúšal hodiť bombu na políciu v thajskom hlavnom meste v Bangkoku.

Izraelský premiér Benjamin Netanjahu už pár hodín po útokoch z nich obvinil Irán, tvrdiac, že Izrael „bude aj naďalej vystupovať proti medzinárodnému teroru, ktorý Irán produkuje." Je zvláštne, že sa to udialo tak rýchlo po zavraždení iránskych vedcov, pre ktoré sa izraelská tajná služba potľapkávala po chrbte. Poukazuje to však na to, ako funguje americko-izraelská taktika vyvíjania tlaku na Teherán, aby sa dopustil iracionálnej reakcie, a ako sa iránski lídri ocitajú v pasci. Plán je jasný: ak nás Západ bude udržiavať pod tlakom, klerikálna diktatúra v Iráne nakoniec urobí „niečo hlúpe", čím poskytne dokonalú zámienku na vojenskú intervenciu.

Sankcie

Okrem neustáleho psychologického tlaku musia Iránci bojovať aj s ťažkosťami spôsobenými novou vlnou sankcií. Podvýživa a nedostatok zdravotných a chirurgických pomôcok si vyžaduje svoju daň. Nové medzinárodné sankcie voči Iránu majú prispieť k poklesu hospodárskeho rastu krajiny, spusteniu inflácie a narušeniu hodnoty iránskej meny. Tieto sankcie majú len málo spoločné s okliešťovaním jadrového priemyslu a sú súčasťou politiky „zmeny režimu zhora".

Len málo oblastí iránskej ekonomiky zostalo sankciami nedotknutých: z dôvodu platobných komplikácií iránske lode prestali nakladať ukrajinské obilie určené na dovoz; Spojené arabské emiráty nariadili svojim bankám, aby prestali financovať iránsky obchod s Dubajom; a pre Iráncov je čoraz ťažšie získať tvrdú menu na vycestovanie do zahraničia.

Fariborz Raees Dana, profesor ekonómie na Teheránskej univerzite, minulý týždeň vysvetľoval organizácii Hands Off the People of Iran (Ruky preč od obyvateľov Iránu – HOPI), ako navrhované ropné sankcie, ktoré majú vstúpiť do platnosti v júli, už teraz ovplyvňujú iránske hospodárstvo. Narušili dôveru a spôsobili potopenie meny. Poukázal na to, ako iránski kapitalisti v rámci štátneho/vojenského aparátu i v súkromnom sektore zastavili hospodársky rast skupovaním dolárov, čím spôsobili vážnu krízu.

Štát konal agresívne v úsilí stabilizovať rial zvýšením úrokových mier na dlhodobých bankových vkladoch až na 21 percent. To mohlo dočasne povoliť tlak na menu, ale tým, že bohatí – vrátane príslušníkov náboženskej byrokracie – pokračujú v presúvaní kapitálu mimo Irán, zdá sa, že menová kríza bude pokračovať.

Najväčšie prepravné skupiny kontrolujúce vyše 100 obrovských tankových lodí uviedli, že zastavia nakladanie ropných dodávok z Iránu. Spoločnosť Overseas Shipholding so sídlom v New Yorku 10. februára vyhlásila, že 45 takýchto tankových lodí už nepôjde do Iránu. Spoločnosti Nova Tankers a Frontline s celkovým množstvom 93 plavidiel zas vyhlásili, že už nebudú prepravovať iránsku ropu.

Predchádzajúce úsilie o obmedzenie iránskych príjmov z ropy však zlyhali, pretože plavidlá vlastnené prepravnými spoločnosťami sú často riadené firmami so sídlom mimo USA alebo Európskej únie. Všetko sa to zmenilo v januári 2011, keď sa embargo, ktoré EÚ uvalila na iránsku, rozšírila aj na zákaz poistenia prepravy. Keďže približne 95 percent flotíl tankových lodí je poistených podľa  európskeho práva, počet plavidiel, ktoré môžu nakladať tovar v Iráne, je teraz výrazne obmedzený.

V dôsledku sankcií sa najväčší nákupcovia ropy, vrátane Číny, Japonska a Indie, dostali pod tlak zredukovať dovoz ropy z Iránu. Uvalenie sankcií viedlo k zadržaniu niektorých platieb za iránsku ropu. Južná Kórea platí za ropu vo vlastnej mene, Irán však narazil o múr, keď sa pokúsil previesť peniaze späť do Teheránu, čím suma vo výške 5 miliárd dolárov  zostala v juhokórejských bankách.

V hodnotení iránskej ekonomiky zverejnenom v júli minulého roku Medzinárodný menový fond odhadol, že priemerný objem vývozu energií bude v rokoch 2011-2012 dosahovať 103 miliárd dolárov, čo predstavuje 78 percent celkového vývozu. Rozhodnutie EÚ z júla minulého roku zastaviť dovoz iránskej ropy bude mať ďalekosiahle následky, keďže krajiny EÚ odoberali pätinu dodávok. Do nižších nákupov budú zrejme nútené aj ďalší veľkí zákazníci, napríklad Japonsko a Južná Kórea (podiel oboch krajín na odbere dodávok z Iránu je okolo 10 percent). Irán možno bude musieť predávať svoju ropu za výrazne zľavnené ceny, aby si zabezpečil kupcov.

Napriek tomu ropa zostáva hlavným zdrojom devíz, ktoré Irán potrebuje na zaplatenie dovozu kritického tovaru, akým sú základné potraviny. To, čo vôbec zostalo z iránskeho poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu, sa za posledných niekoľko rokov úplne zničilo. V rokoch 2010-2011 Irán dovážal 62 percent kukurice, 45 percent ryže a 59 percent cukru. Dovoz takýchto potravín do Iránu však klesá, keďže výber platieb od odberateľov je čoraz komplikovanejší. Indickí vývozcovia a mlynári produkujúci ryžové výrobky tvrdia, že iránski zákazníci dlhujú 144 miliónov dolárov na platbách za dovoz ryže od najväčšieho dodávateľa. Vijay Setia, prezident Celoindickej asociácie vývozcov ryže, vyzval členov združenia, aby zastavili vývoz za úverových podmienok. Malajzia už zastavila vývoz palmového oleja do Iránu z dôvodu platobných problémov. V dôsledku sankcií je pre iránskych nákupcov palmového oleja komplikované používať úverové listy a uskutočňovať platby cez prostredníkov v Spojených arabských emirátoch.

Chlieb a ryža sú hlavným zdrojom obživy väčšiny Iráncov, pričom mnohí z nich si už nemôžu dovoliť nakupovať mäso, ktoré sa teraz v Teheráne predáva v cene približne 30 dolárov za kilogram. Od decembra sa však ceny chleba strojnásobili a ryža stojí okolo 5 dolárov za kilo. Iránci zarábajú v priemere 350 dolárov za mesiac, pričom oficiálna hranica chudoby je stanovená na 800 dolárov. Oficiálna miera inflácie sa za posledných 18 mesiacov vyšplhala z jednociferných čísel na približne 20 percent (podľa analytikov je skutočná miera inflácie ešte vyššia). Toto zvýšenie je najmä dôsledkom hospodárskych „reforiem", keď sa na konci roka 2010 znížili dotácie do energetiky a potravín, ale aj preto, že sankcie zdražujú dovoz.

Vysoká inflácia prispieva k narušeniu dôvery v iránsky rial, keď čierny trh vytlačil výmenný kurz rialu až nad 20 000 za dolár z približne polovičnej hodnoty pred rokom. Rial sa dostal na dno po tom, čo Západ zintenzívnil sankcie, v dôsledku čoho sa zvýšili ceny dovozu a skomplikovalo sa hľadanie prostredníkov v Dubaji, ktorí by vedeli spracúvať platby v záujme zachovania obchodných tokov krajiny.

Opozícia

Parlamentné voľby v Iráne sa konali 2. marca. Za absencie „reformistov", ktorí vyzývali na bojkot – a v čase, keď vlastní podporovatelia Ahmedínežáda čelia vylúčeniu – boli tieto voľby ešte väčším žartom ako predchádzajúce pokusy režimu islamskej republiky prezentovať volebný proces ako dôkaz „demokracie". Rada poručníkov 9. februára vyhlásila, že kandidovať môže len 3 320 z celkového počtu 5 395 registrovaných osôb.

Demonštrácie, ktoré zvolala Koordinačná rada Zelenej cesty nádeje na 14. februára – pri príležitosti výročia protestov zvolaných „reformistickými" lídrami Mir-Hosseinom Musávím a Mehdim Charubim na podporu egyptského a tuniského ľudu – boli brutálne potlačené. Koordinačná rada prezentovala zhoršujúce sa ekonomické podmienky a zlé riadenie iránskych prostriedkov vládou ako dôvod, prečo by mali ľudia protestovať, a vyhlásila, že je „ľudským, zákonným a legitímnym právom Iráncov ukázať svoj nesúhlas so stavom ich života a krajiny." Dnes je však zelené hnutie „reformistov" oveľa viac zdiskreditované ako kedykoľvek predtým a výzva na tichý protest znamenala chytanie sa poslednej slamky na záchranu pre mnohých podporovateľov Musávího a Charubiho.

V Teheráne a v ďalších veľkých mestách sa uskutočnili sporadické protesty. Prítomnosť stoviek ťažko ozbrojených príslušníkov bezpečnostných zložiek však mnohých odstrašila a zelení lídri vyzerali ešte izolovanejší. Na druhej strane však Teherán čelil 13. a 14. februára dvojdňovým organizovaným dopravným zápcham (demonštrácie autami).

Aj keď v skutočnosti nikto z iránskej opozície nie je natoľko hlúpy, aby vyzýval na priamu vojenskú intervenciu, zmena režimu prostredníctvom sankcií má svojich podporovateľov aj medzi ľavicou. Avantgardné sekty so samozvanými lídrami, ktorí do r. 1989 a do pádu Sovietskeho zväzu podporovali socializmus zhora, sa dnes zmenšili na jedného alebo dvoch pešiakov. Neprekvapuje preto, že niektorí pokukujú po amerických/európskych finančných zdrojoch určených na zmenu režimu v Iráne.

Hrozba vojny rozdelila iránsku opozíciu na tri rôzne skupiny:

1. Menšina – najmä odídenci z maoistických skupín – smerujú k podpore režimu vzhľadom na druh hrozby, ktorej Irán čelí. Treba doplniť, že ani jedna z týchto skupín zatiaľ nevyjadrila otvorenú podporu režimu, len zmiernili svoje opozičné postoje.

2. Na druhej strane sú tu sily usilujúce sa o zmenu režimu v rámci zelených hnutí i mimo nich. Minulý týždeň sa v Štokholme zhromaždilo približne 50 členov iránskej opozície a občianskej spoločnosti v exile. Podľa organizátorov bolo cieľom konferencie Jednota za demokraciu v Iráne „umožniť rôznym častiam opozície stretnúť sa a prediskutovať, ako skoordinovať ich úsilie o demokraciu". Medzi účastníkmi boli sociálni demokrati, nacionalisti, republikáni a časti zeleného hnutia, vrátane Fedayeen (Väčšina). Zdá sa, že toto zhromaždenie bolo odpoveďou Európy na úsilie USA o dosiahnutie zmeny režimu konzervatívnejším spôsobom. V Iráne však nikto nemá žiadne ilúzie o ktorejkoľvek z týchto síl, hoci druh vlády, ktorý by mal podľa predstáv USA a EÚ nahradiť islamský režim, je jasný. Ako vysvetlil Fariborz Raees Dana pre Hopi, ide o kombináciu neoliberálnych kapitalistov, reformistických islamistov a možno podporovateľov bývalého šacha, pričom všetkých podporujú vojenské sily v armáde a pozemné oddiely Sepah.

3. A nakoniec sú to tí, ktorí sa stavajú proti imperialistickej vojne a sankciám a vyzývajú na zvrhnutie islamského režimu zdola.

Samozrejme, táto kategória zahŕňa rôzne skupiny. Napríklad skupiny podvedenej ľavice v exile volajú po vytvorení „tretieho frontu". Bolo by úžasné, keby pracujúca trieda dokázala pretlačiť svoju autoritu do hnutia za demokraciu zameraného proti imperializmu i proti režimu. Okrem iného to však znamená, že Teherán je na tom v podstate narovnako s USA. Iránsky islamistický režim je však slabou diktatúrou v treťom svete na pokraji kolapsu, kým USA zostávajú svetovou hegemonickou mocnosťou s dlhodobými plánmi pre región. A hoci palebnú silu, ktorú režim dokáže zhromaždiť, nemožno porovnávať s vojenskou hrozbou Spojených štátov, hrozba vojny zohráva a aj naďalej bude zohrávať kľúčovú úlohu v prežití islamského režimu.

Pre americké plány so zmenou režimu zohrávajú národnostné menšiny v Iráne dôležitú úlohu – plány na rozdelenie krajiny sú už dlhodobo súčasťou plánov Pentagonu. Tak ako USA našli spojencov proti Saddámovi Husejnovi medzi irackými Kurdmi, tak aj mnohé skupiny iránskych Kurdov sú úplne závislé od amerických finančných zdrojov. Iné nám zas hrdo tvrdia, že prijímajú prostriedky len od irackej vlády Džalala Talabaniho.

Samozrejme, národnostné menšiny – nielen Kurdi – majú všetky dôvody na to, aby pohŕdali islamským režimom, ktorý je zodpovedný za najhoršie formy kultúrneho a politického útlaku a súčasne za udržiavanie šachovej politiky zámerného potláčania ich rozvoja. No cesta, ktorú si – ako sa zdá – mnohí vybrali, aby dosiahli „oslobodenie", bude viesť len ku katastrofe.

Solidarita

Uprostred celého tohto zmätku, dnes viac než kedykoľvek predtým, v Iráne i mimo neho, vyjadrujú jasné, principiálne slogany HOPI „Nie imperializmu, nie islamskému režimu" to, čo znamená skutočná solidarita. Predstavili sme naše aktivity a plán, aby sme počas nasledujúcich niekoľkých týždňov urobili toho viac.

Práve v tomto kontexte by mal smutný príbeh Výboru pre obranu práv iránskeho ľudu (Codir) slúžiť ako lekcia pre všetkých na ľavej strane, ktorí by nás teraz mohli presviedčať, že vo svetle imperialistických hrozieb musíme islamský režim Iránu podporovať. Codir – kampaň spojená so zdiskreditovanou oficiálnou iránskou komunistickou stranou Tudeh – teraz vystupuje proti vojne a proti režimu a na svojej internetovej stránke uvádza: „Codir, založený v roku 1981 so sídlom v Londýne, vedie kampaň s cieľom poukázať na zneužívanie ľudských práv v Iránskej islamskej republike."

Nemusíte byť historikom alebo expertom na politiku iránskej ľavice, aby ste vedeli, že vyššie uvedené vyhlásenie je bezohľadnou lžou. V rokoch 1979 až 1983-84 strana Tudeh a všetky jej pridružené organizácie, vrátane Codiru, podporovali islamský režim v Iráne a spolupracovali s jeho represívnymi zložkami vnútri krajiny i mimo nej. Jednou zo špecialít Tudehu bolo špehovať, týrať a urážať ďalších ľavicových aktivistov. Keď som bola v Kurdistane, moja rodina sa stala obeťou jedného takéhoto pokusu Tudehu v Iráne a Codiru vo Veľkej Británii. Počas prvých rokov iránsko-irackej vojny strana vyzývala svojich členov a stúpencov, aby sa stali „vojakmi imáma Chomeiního".

V rokoch 1983-84 sa takmer všetci lídri Tudehu ukazovali v oficiálnych videách, kde sa priznávali k „vlastizrade", k „podvratným aktivitám" a k „strašným zločinom", oslavujúc islamskú vládu a vyhlasujúc, že znovuobjavili uznanie nadvlády islamu nad ateizmom. To však nestačilo na to, aby sa zabránilo uväzneniu a poprave stoviek príslušníkov Tudehu.

V 90. rokoch 20. storočia sa Tudeh pokúšal spamätať z tejto strašnej epizódy prepísaním vlastnej histórie a predstieraním, že bol vždy súčasťou opozície voči režimu. Väčšina Iráncov, vrátane mládeže, si však myslí, že tento prechod na opozičnú politiku prišiel príliš neskoro. Dnes už nikto neberie Tudeh vážne. Dúfajme, že tie skupiny britskej ľavice, ktoré nám hovoria, že ešte nenastal čas na vystúpenie voči islamskému režimu, sa oboznámia s tragickým príbehom Tudehu a jeho frontu Codir pred tým, než bude príliš neskoro.

Yassamine Matherová je členkou redakčnej rady Critique, časopisu pre socialistickú teóriu, ktorú vydáva Centrum pre štúdium socialistickej teórie a hnutí na Glasgowskej univerzite. Pracuje na Katedre leteckého inžinierstva a strojného inžinierstva na Glasgowskej univerzite. Píše články o iránskej revolúcii a islamskom fundamentalizme.

Preložila Judita Takáčová

Fotografia: Wikimedia Commons