Zverejňovač príspevkov Zverejňovač príspevkov

Späť

Hnutia a demokracia

Autor/ka: Donatella della Porta

Niet pochýb, že kríza v Európe je krízou demokracie v rovnakej alebo ešte väčšej miere ako finančnou krízou. Neoliberalizmus je politická doktrína, ktorá prichádza s minimalistickou víziou verejnosti a demokracie, čo Colin Crouch tak skvele dokazuje vo svojej knihe Postdemokracia. Počíta s obmedzením politických intervencií korigujúcich trh (z čoho logicky vyplýva liberalizácia, privatizácia a deregulácia), elitárskym konceptom občianskej participácie (len volebná participácia, ktorá je občasná a potenciálne skreslená) a zvýšeným vplyvom lobizmu a mocných záujmových skupín.

Očividnú krízu tohto liberálneho konceptu demokracie a demokratickej praxe sprevádza (znovu)objavenie sa rozličných demokratických konceptov a postupov, ktoré vytvárajú a uskutočňujú sociálne hnutia. V súčasnej Európe odporujú neoliberálnemu riešeniu finančnej krízy. Obviňujú ho z ďalšieho znižovania spotreby a teda likvidácie akýchkoľvek vyhliadok na rast (či už udržateľný alebo nie).

Úsporné opatrenia sa na Islande, v Írsku, Grécku, Portugalsku a Španielsku stretli s dlhotrvajúcimi masovými protestmi, ktoré čiastočne prijali tradičnú podobu generálnych štrajkov a odborárskych demonštrácií napádajúcich drastické osekávanie sociálnych a pracovných práv.

Objavil sa však aj iný typ protestu. Nestavia sa proti tomu tradičnému, ale rozhodne je odlišný a priamejšie sa zaoberá demokraciou: kritizuje súčasnú podobu demokracie a vytvára možné alternatívy. Hlavným sloganom španielskych protestujúcich indignados bolo „Democracia real ya!" (Skutočnú demokraciu teraz!). Po 15. máji 2011 okupovali námestie Puerta del Sol v Madride, Plaça de Catalunya v Barcelone a stovky ďalších námestí po celej krajine. Požadovali inú sociálnu a ekonomickú politiku a vyššiu občiansku participáciu pri jej formulovaní a realizácii. Na konci roka 2008 a začiatku nasledujúceho, ešte pred mobilizáciou v Španielsku, občania Islandu na zhromaždeniach, ktoré organizovali sami, požadovali rezignáciu vlády a jej zástupcov v Centrálnej banke a úrade pre finančný dohľad. V marci 2011 v Portugalsku priviedla demonštrácia organizovaná pomocou Facebooku do ulíc viac ako 200-tisíc ľudí. Následne protesty indignados inšpirovali podobnú mobilizáciu v Grécku, kde sa už odpor voči úsporným opatreniam prejavil aj v násilných formách.

Ľavica tieto hnutia obvinila z apolitickosti a populizmu (nehovoriac o obvinení, že nemajú žiadne ciele) a pravica z toho, že sú extrémne ľavicové. V skutočnosti tieto hnutia do centra svojho konania umiestnili to, čo Claus Offe už dávno definoval ako „metaotázku" demokracie.

Indignados poskytujú zrozumiteľný a komplexný výklad demokracie. Prevzali niečo zo zásadnej kritiky neustále sa znižujúcej kvality zastupiteľských demokracií a niečo z najdôležitejších návrhov inšpirovaných inými črtami demokracie než je výber zástupcov vo voľbách. Tieto návrhy sú v súlade s (tradičnejšími) participatívnymi víziami, ale aj s novšími deliberatívnymi koncepciami, ktoré zdôrazňujú dôležitosť vytvárania početných egalitárnych, no pluralitných verejných priestorov.

Kritizujú predovšetkým čoraz viditeľnejšie nedostatky zastupiteľských demokracií a odzrkadľujú pokles dôvery v schopnosť politických strán začleniť vznikajúce požiadavky do politického systému. Rozhorčenie, ktoré sa zrodilo na Islande a energicky sa presunulo do Španielska a Portugalska, vyvolala skorumpovanosť politickej triedy stelesnená úplatkami (medzi požiadavky patrí prepustenie skorumpovaných ľudí z verejných inštitúcií), privilégiá priznávané lobistickým skupinám a úzke prepojenie medzi verejnými inštitúciami a ekonomickou (a často finančnou) mocou. Tejto korupcii, ktorá korumpuje demokraciu, pripisujú veľkú časť zodpovednosti za ekonomickú krízu a neschopnosť vyrovnať sa s ňou.

Centrálna pozícia odsudzovania korupcie povykrúcala niektoré ľavičiarske nosy (ktoré stále považujú kritiku korupcie za viac antipolitickú ako korupciu samotnú). Heslo „nezastupujú nás" sa však jednako spája s hlbšou kritikou degenerácie zastupiteľskej demokracie, s neschopnosťou volených politikov uskutočňovať náležité politiky.

Často sa spájajú, aby vytvorili dojem, že k dispozícii nie sú žiadne alternatívy. Túto predstavu protestujúci odmietajú. Najmä v Španielsku hnutie požadovalo primeranú reformu volebného zákona. Kritizovalo zníženú váhu občianskej participácie charakteristickú pre väčšinový systém (čo je relevantná téma aj vo Veľkej Británii a Taliansku), v ktorom hlavné politické strany inklinujú k vytváraniu kartelov a voliči vnímajú, že ich voľba je obmedzená (z tohto dôvodu hnutie požadovalo rovnakú váhu pre každý hlas).

Zastupiteľská demokracia je podrobená kritike aj preto, že tolerovala únos demokracie (metafora, ktorú v príspevku do tejto diskusie ponúkol Mario Pianta) a to nie len finančnou mocou, ale aj medzinárodnými organizáciami ako je Európska únia a Medzinárodný menový fond. Pakty finančnej stability vnucované výmenou za pôžičky pre krajiny s problémami sa považujú za protiústavné formy vydierania, ktoré občanov zbavujú suverenity.

Medzi návrhmi na odovzdanie moci späť občanom nájdeme aj také, čo sa prikláňajú k priamej demokracii a umožnili by voličom vyjadriť svoje názory na najdôležitejšie ekonomické a spoločenské voľby. V tejto vetve nájdeme aj výzvy na rozšírenie možnosti využívať referendá, ktoré by mali mať nižšie kvóra (aj pri zbieraní podpisov aj pri hlasovaní). Zároveň by sa mal zväčšiť okruh tém, o ktorých je možné rozhodovať v referende.

Je tu však aj iná vízia demokracie. Normatívna teória ju nedávno zadefinovala ako deliberatívnu demokraciu a globálne hnutie za spravodlivosť ju rozpracovalo a rozšírilo pomocou sociálnych fór ako konsenzuálnu demokraciu. Túto koncepciu demokracie predznamenávajú tí istí indignados, ktorí okupujú námestia v mestách a transformujú ich na verejné priestory tvorené „bežnými občanmi". Je to pokus vytvoriť veľmi kvalitnú diskurzívnu demokraciu priznávajúcu všetkým (nie len zástupcom a expertom) rovnaké právo hovoriť (a byť rešpektovaný) vo verejnom a pluralitnom priestore, ktorý je otvorený pre diskutovanie a verejné zvažovanie tém siahajúcich od biednych životných podmienok po konkrétne riešenia špecifických problémov, od návrhov na zabezpečenie verejného blaha po vytváranie kolektívnej solidarity a identít.

Hnutia predznamenávajúce deliberatívnu demokraciu sa riadia víziou, ktorá je celkom odlišná od vízie legitimizujúcej zastupiteľskú demokraciu založenej na princípe väčšinového rozhodovania. Kvalita demokracie sa tu v skutočnosti posudzuje z hľadiska možnosti podieľať sa na rozvíjaní myšlienok v rámci diskurzívnych, otvorených a verejných arén, kde občania zohrávajú pri identifikovaní problémov aktívnu úlohu, ale aj na rozpracovávaní možných riešení. Takéto vnímanie demokracie predstavuje protiklad k „demokracii princa", kde profesionáli zvolení do vládnych pozícií nesmú byť za žiadnych okolností vyrušovaní, prinajmenšom kým sa neuskutočnia ďalšie voľby. No je protikladná aj k „demokracii expertov" legitimizovanej výstupmi, na ktorú sa dlho spoliehali európske inštitúcie.

Po podpise Maastrichtskej zmluvy a zavedení eura sa volanie po tomto druhu legitimizácie, ktorá sa dovoláva schopnosti apoliticky a na základe zručností expertov vytvárať ekonomický úspech, postupne zmiernilo. Rúca sa pod tlakom katastrofálnych výsledkov európskych politík reagujúcich na súčasnú finančnú krízu a nepopulárnych pokusov nanútiť ľuďom neoliberálne riešenia krízy. S indignados vyjadrilo súhlas takmer 90 percent španielskych a gréckych občanov. Obyvatelia Európy čoraz menej dôverujú ceste minulosti.

Preložil a upravil Peter Vittek

Zdroj: Open Democracy http://www.opendemocracy.net/donatella-della-porta/road-to-europe-movements-and-democracy
Priemerne (0 Hlasy)