V USA sa odborové zväzy napriek rozčarovaniu z Obamovho prvého obdobia takmer bez výnimky pridali k Demokratom. V Mexiku je situácia iná – časť odborových únií podporuje koalíciu ľavicového Andrésa Manuela Lópeza Obradora, iní bývalú „štátnu" stranu Partido Revolucionario Institucional (PRI) s Enriquem Peña Nietom v čele, ktorá sa už dávno posunula zľava do stredu; a ďalší stoja za Josefinou Vázquez Mota z Calderónovej konzervatívnej strany Partido Acción Nacional (PAN). Priazeň odborov si strany získavajú aj takým spôsobom, že zaradia ich predstaviteľov na svoje kandidátky. Mexiko má dvojkomorový kongres. Tzv. spodná komora Cámara de Diputados de México má 500 kresiel, z nich 300 je obsadzovaných priamou voľbou a 200 zástupcami strán úmerne k pomeru získaných hlasov. Mexický senát (Senado de México) má 128 kresiel, z ktorých len 32 sa obsadzuje na základe pomerného zastúpenia. Pre odborárskych lídrov sú dosiahnuteľné práve kreslá tohto druhého typu, tzv. plurinominales; láka ich postavenie, plat a ďalšie výhody plynúce z úradu, a napokon aj možnosť presadzovať v kongrese záujmy svojich organizácií.

Od PRI po PAN

Mexiko prežilo 75 rokov pod taktovkou „štátostrany" PRI. Dosadzovala aj lídrov robotníckych a roľníckych zväzov, ktorí pred každými voľbami svojich členov naložili do autobusov, odviezli ich k volebným urnám a pohostili ich pivom a klobáskami. Možnosť hlasovať inak, ako bolo nariadené, sa všetkým javila len hypotetická. Zamestnať sa v priemyselných odvetviach alebo vo verejných službách totiž automaticky znamenalo stať sa zároveň aj členom odborovej organizácie a „štátostrany". Odovzdať svoj hlas inej politickej strane by prinášalo riziko straty zamestnania a vylúčenia z odborovej organizácie. Nelojálneho odborára mohla čakať aj bitka a v krajnom prípade – ak bol v hre vážny opozičný kandidát – dokonca aj zavraždenie. Naopak, za poslušnosť patrili odborárskym predstaviteľom lukratívne politické pozície, robotníkom zas istota zamestnania. Tak to bolo po desaťročia.

S porážkou PRI v roku 2000, keď bol za prezidenta zvolený Vicente Fox (PAN), sa staré, štátom riadené odborové organizácie začali štiepiť a vydali sa rôznymi cestami. Počas úradovania nasledujúceho, dnes dosluhujúceho prezidenta Felipe Calderóna (PAN) sa rozdrobenie zamestnaneckých združení ešte zvýraznilo, čo nemusí nutne odzrkadľovať skutočné názory, záujmy  a želania samotných robotníkov. Zatiaľ čo kedysi to boli odbory, ktoré ľuďom určovali, koho voliť, dnes voličov ovplyvňuje skôr televízna kampaň a najväčší vplyv na spoločenskú atmosféru majú médiá v rukách súkromných vlastníkov a konzervatívni kandidáti. V politickej nezávislosti a mnohorakosti odborových organizácií aj voličov sa pravdepodobne viac prejavuje nárast sily médií a rozpad pevného trojlístka štát – strana – odbory, než číra slobodomyseľnosť voličov alebo uvedomelosť zamestnancov.

Do volieb s PRI

Veľká časť odborových únií zostáva naďalej viac či menej lojálna strane PRI –  medzi najvýznamnejšími Kongres práce (Congreso del Trabajo, CT, združuje 37 odborových organizácií), Konfederácia mexických robotníkov (Confederación de Trabajadores de México, CTM) a zväzy zamestnancov v priemysle. Platí to najmä tento rok, keď v čele kandidátky PRI stojí Peña Nieto. Na ich kandidátke do kongresu nájdeme aj meno Carlos Romero Deschamps, ide o skorumpovaného diktátorského lídra odborovej organizácie mexickej ropnej spoločnosti PEMEX (STPRM). Takéto tzv. „oficiálne" odborové združenia –  autoritárske, byrokratické a prinajmenšom skostnatené, v najhorších prípadoch však zločinecké, násilnícke a načisto skorumpované – uzatvárajú väčšinu národných kolektívnych zmlúv. Z nich až 80 – 90% tvoria protekčné dohody, navrhnuté tak, aby chránili zamestnávateľov pred skutočnými odbormi. Mnohé z takto činných odborových organizácií sú vo svojej podstate fiktívne; zamestnanci, ktorých zastupujú, o nich vôbec nevedia.

Kým PRI držala neobmedzenú moc pevne v rukách, dosadila svojich odborárskych zástupcov do kongresu, štedro dotovala ich združenia miliónmi a miliónmi pesos, dohadzovala im lukratívne dohody, a s podporou federálneho vládneho Sekretariátu práce a sociálnych vecí pomáhala umlčať reformátorské chúťky rebelských radových členov. Kdekoľvek sa dostane PRI naspäť k moci, nadväzuje na úzku spoluprácu s týmito svojimi „oficiálnymi" odborovými združeniami. Je pochopiteľné, že taký politický kolos sa odborovým lídrom môže zdať neporaziteľný. Mnohí z nich sa k PRI teda radšej pridajú a k moci jej ešte dopomôžu.

Niektoré zväzy sa obracajú k PAN

Niekoľko z najväčších odborových zväzov sa však rozhodlo podporiť konzervatívnu stranu PAN, ktorá si ich po 12 rokoch vládnutia nakoniec svojimi lichôtkami získala. Najvýznamnejší spomedzi zväzov, ktoré prepriahli doprava, je Sindicato Nacional de Trabajadores del Seguro Social (SNTSS) s Valdemarom Gutiérrez Fragosom v čele. Počas 90-tych rokov sa síce SNTSS rozišiel s politickým establišmentom a pridal sa na čas k novej nezávislej zamestnaneckej únii Unión Nacional de Trabajadores (UNT), inklinujúcej k ľavicovej strane Partido de la Revolución Democrática (PRD). Ale v roku 2006 sa líder SNTSS Gutiérrez nechal nahovoriť Calderónom na kandidatúru do kongresu za PAN. Takže dnes na oplátku Gutiérrez podporuje kandidátku PAN-u Josefinu Vázquez Mota. Nie je to nejaká malá osobná službička:  350-tisíc členov jeho odborového zväzu pracuje v tisícoch pobočiek vládnej sociálno-zdravotnej inštitúcie Instituto Mexicano del Seguro Social (IMSS) vo všetkých mestách i na vidieku.

Gutíerrez Fragoso a zamestnanci IMSS nie sú jediní, ktorí podporujú PAN. Je v tom s nimi niekoľko ďalších združení, ako napríklad robotnícka a roľnícka Unión General de Obreros y Campesinos de México (UGOCM), alebo Consejo Nacional de Sociedades y Unidades con Campesinos y Colonos (CONSUCC), či Unión Nacional Integradora de Organizaciones Solidarias y Economía Social (UNIMOS). Líder UNIMOS-u López Macías bude kandidovať za PAN v severomexickom štáte Coahuila. Jedným z jeho blízkych priateľov má byť Guillermo Velasco Arzac, vodca tajnej, dá sa povedať fašistickej spoločnosti El Yunque (ktorá má už 60 rokov za cieľ „obrániť katolícke náboženstvo, bojovať so satanskými silami aj za cenu násilia a vrážd" a nakoniec pomocou infiltrácie na rozhodujúce politické miesta „nastoliť kráľovstvo božie v krajine").

Nevyrovnaná politická dráha Učiteľskej únie

Ďalšia významná únia, učiteľský zväz Sindicato Nacional de Trabajadores de la Educación (SNTE) má za sebou nevyrovnanú politickú kariéru pod vedením vplyvnej oportunistky Elby Esther Gordillo. Tá sa do čela únie dostala vďaka podpore bývalého prezidenta Carlosa Salinasa de Gortari (PRI) v 80-tych rokoch, po tom, ako v únii prebehla rebélia, na ktorej sa ona sama nezúčastnila. Lojalitu k PRI si zachovala – a zaradila sa aj medzi vrcholných lídrov strany – až do roku 2006, keď ju po konflikte s iným straníckym lídrom z PRI vylúčili. To ju však od politických ambícií vôbec neodradilo a začala spolupracovať s prezidentom Felipem Calderónom (PAN). Keď v uplynulom roku začalo byť zrejmé, že PAN už ďalšie voľby nevyhrá, Gordillo opäť zmenila stranu – vrátila sa naspäť k PRI.

Prečo ju prijali? Esther Gordillo neprichádza k žiadnej strane s prázdnymi rukami. Jej učiteľská únia SNTE je najväčším zamestnaneckým zväzom v Mexiku, má viac ako milión členov. V roku 2005 ju použila ako členskú základňu na vytvorenie vlastnej strany Partido Nueva Alianza (PANAL), a tak mohla v nadchádzajúcich voľbách jednak postaviť vlastných kandidátov, ale aj spájať sa s inými stranami, pokiaľ to poslúžilo jej záujmom. Vďaka pobočkám únie SNTE a výborom svojej strany v každom mestečku vo všetkých mexických štátoch si môže dovoliť neskromné požiadavky na svojich spojencov. Avšak tento rok sa prerátala. Po návrate do PRI si jednoducho zažiadala priveľa senátorských a guvernérskych miest, a znovu ju poslali preč. A tak Gordillovej PANAL nakoniec postavil aj vlastného prezidentského kandidáta, známeho environmentalistu Gabriela R. Quadriho de la Torre. Ohlásili ho sčista-jasna, bez unúvania sa jemnôstkami ako sú demokratické mechanizmy; pravdepodobne mu kandidatúru ponúkli na stretnutí knižného klubu, ku ktorému sa Quadri práve pridal na pozvanie frontmana PANAL-u Luisa Castra Obregóna.

Ľavica je tiež nejednotná

Kým veľké odborové únie delia svoju priazeň medzi tri rôzne strany a ich prezidentských kandidátov, tie ľavicové majú spoločného favorita na prezidentský post, ale nevedia sa zhodnúť na tom, akým spôsobom ho podporovať. Je ním Andrés Manuel López Obrador, bývalý primátor mesta México a nominant strany PRD. Lídri niektorých odborových organizácií sa pridávajú k Obradorovmu novému politickému hnutiu Movimiento de Restauración Nacional (MORENA), iní spolupracujú s niektorou z trojice ľavicových strán Partido de la Revolución Democrática (PRD), El Partido del Trabajo (PT) a Movimiento Ciudadano (MC), ktoré vytvorili volebnú alianciu Movimiento Progresista (MP). Ďalší podporujú novú politickú organizáciu Organización Política del Pueblo y los Trabajadores (OPT), ktorá sa s ostatnými nechce združovať, lebo za prvoradé považuje udržať si úplnú nezávislosť. Každý z týchto zvolených postupov má pravdaže svoju vlastnú politickú logiku. Záleží na tom, či je ich prioritou podpora nejakej agendy, prahnutie lídra či členov po politickej kariére, alebo, ako v poslednom prípade, je hlavným záujmom vytvorenie nezávislej robotníckej strany. Odzrkadľujú tiež mieru spokojnosti s doterajšou Obradorovou činnosťou a prebiehajúcou kampaňou.

Ľavica väčšinou oceňuje pôsobenie Lópeza Obradora na poste primátora mesta México, počas ktorého napríklad pridelil dôchodky starším občanom. Zaslúžil sa aj o to, aby sa súkromné spoločnosti a majetní občania podieľali na modernizácii a rozvoji mesta. Najväčší ohlas mu prinieslo zaangažovanie multimilionára Carlosa Slima (aktuálne najbohatšieho človeka na svete) do rekonštrukcie mestského historického centra. Zaviedol tiež daňové prázdniny pre veľké spoločnosti, ktoré sa podujmú stavať nové bytové a kancelárske budovy. To viedlo k jednému z najväčších stavebných rozmachov v histórii krajiny. Na boj so stúpajúcou zločinnosťou si Obrador zavolal na pomoc bývalého starostu New Yorku Rudyho Giulianiho (známeho striktným prístupom k drobným priestupkom i k ekonomickej trestnej činnosti a organizovanému zločinu, ale aj k bezdomovcom a žobrákom).

Obradorova problematická politika práce

Najväčší problém má odborárska ľavica s Obradorovou politikou práce. Ako primátor Mexico City nezastavil uzatváranie dohôd s predstaviteľmi falošných únií a ich skorumpovanými právnikmi, zatiaľ čo požiadavkám nezávislých zväzov, reformátorským hlasom a hlasom radových robotníkov nevenoval pozornosť. Okolo 200-tisíc mestským zamestnancom sa vôbec nepodarilo dosiahnuť právne uznanie svojich nezávislých zamestnaneckých združení. Vyhlásili: „Čo sa nám podarilo dosiahnuť, máme len vďaka tomu, že sme vyšli do ulíc. López Obrador nám nepomohol vôbec s ničím".

Obrador vie, ako sa dotknúť vlastných podporovateľov z radov intelektuálov, robotníkov, roľníkov a mestskej chudoby. Sú rozčarovaní z toho, že medzi jeho najbližšími poradcami sú ľudia ako priekopník mexického neoliberalizmu Manuel Camacho Solís, tiež bývalý primátor mesta México. Posledne pobúril ľavé krídlo svojich priaznivcov tým, že za kandidáta za ľavicovú volebnú alianciu MP prijal Manuela Bartletta Díaza, človeka, ktorý má na svedomí zmanipulovanie volebných výsledkov v roku 1988 – potom ako vyhral ľavičiar Cuauhtémoc Cárdenas, Bartlett oznámil poruchu informačného systému, a keď systém opäť naskočil, víťazom bol Salinas. A dnes je Bartlett vďaka Lópezovi Obradorovi späť. Ten istý Obrador, ktorého kedysi považovali za radikála, v posledných mesiacoch kurizuje voličom pravice, nadbieha biznisu a najíma si profesionálnych politikov s pestrou minulosťou.

Od „legitímnej vlády" k MORENE

López Obrador napriek všetkému dúfa, že sa mu podarí spojiť ľavicových voličov, podnikateľov, umiernených voličov a všetkých nespokojných občanov Mexika. Za tým účelom založil 2. októbra 2011 politické hnutie MORENA, ktorého názov nie je iba skratkou plného názvu Movimiento de Restauración Nacional (Hnutie národnej obrody). Una morena je žena tmavej pleti, reprezentujúca mexický ľud. Pred niekoľkými mesiacmi Obradorov tím zverejnil video k oficiálnej piesni hnutia, v ktorom využili symbol príťažlivej tmavej mladej ženy ako predstaviteľky ľudu, mladosti, optimistickej perspektívy.

Čo predchádzalo tejto premyslenej kampani? Po prehre v kontroverzných, pravdepodobne sfalšovaných voľbách v roku 2006 López Obrador vystupoval ako „legitímny prezident Mexika", za ktorého ho prehlásili jeho priaznivci. Päť rokov strávil ako potulný večný kandidát strany PRD, navštevoval dediny a mestá krížom-krážom po Mexiku, budujúc tak základy pre svoju novú politickú organizáciu. Neúnavne rečnil miliónovým davom v metropole México, desiatkam tisícov poslucháčov v ďalších mestách a stovkám i hŕstkam obyvateľov na dedinách, len aby udržiaval svoje meno na očiach verejnosti, podkopával legitímnosť vlády PAN-u a Felipeho Calderóna a presadzoval svoj vlastný, čoraz väčšmi „stredový" program.

Milujúca republika

Založiť hnutie MORENA bolo potrebné kvôli korupcii a vnútornej roztrieštenosti v strane PRD a kvôli slabému postaveniu zvyšných dvoch ľavicových strán, ktoré podporujú Obradora v posledných rokoch (PT a MC). Založenie vlastnej organizácie zároveň presne zodpovedá charakteru a ambíciám Lópeza Obradora. Charizmatický caudillo – vodca, chcel vlastný politický nástroj, ktorým by bol schopný spojiť voličskú základňu pracujúcich a chudobných a časť strednej a podnikateľskej triedy. Zo svojich „pútnických" rokov si López Obrador priniesol do MORENY okolo 2 217 miestnych výborov, 37 453 miestnych skupín a 179 000 lokálnych lídrov štyroch miliónov oficiálne zaregistrovaných členov. To sú jeho osobní prívrženci, ktorí predstavujú jeho politický kapitál.

Potom ako založil MORENU López Obrador oznámil, že sa pokúsi vytvoriť „milujúcu republiku". Takýto slogan mu umožňuje vyhýbať sa závažným sociálnym otázkam či konkretizovaniu politického programu. Zakurizoval aj podnikateľskej triede, dúfajúc v širšiu podporu od pravicovejších voličov. Ohradil sa proti médiám v rukách súkromných vlastníkov, ktoré v ňom naďalej chceli vidieť toho Lópeza Obradora z roku 2006, „chrliaceho oheň", a neustále ho prirovnávali k radikálnemu venezuelskému prezidentovi Hugovi Chávezovi, volajúcemu po „socializme dvadsiateho prvého storočia". Radšej by ho vraj mali nazývať umiernencom a porovnávať ho s brazílskym Luisom Ináciom Lulom da Silva, ktorého prezidentské obdobie prinieslo chudobným sociálne zabezpečenie, a zároveň úzko spolupracoval aj s bankami a stavebnými spoločnosťami.

Medzi lídrami zamestnaneckých organizácií, ktorí sa radi pridali ku hnutiu MORENA, je napríklad bývalá spolupredsedníčka konfederácie odborových zväzov Frente Auténtico del Trabajo (FAT) Bertha Luján, ktorá pôsobila aj ako ministerka práce a sociálnych vecí v Obradorovej tieňovej „legitímnej vláde" a dnes pracuje ako jeho regionálna organizátorka vo svojom domovskom štáte Chihuahua.

PRD, PT a odbory

MORENA nie je registrovaná ako politická strana, ale ako občianske združenie. Jej predstavitelia preto musia kandidovať za volebnú alianciu Movimiento Progresista (PRD, PT a MC). Stranu PRD založili v roku 1989 viaceré ľavicové skupiny, medzi inými aj odídenci z PRI a celkom sa do nej pretavila mexická Komunistická strana. Ako taká bola PRD vždy znôškou nevraživých frakcií a rivalských lídrov, s hŕstkou nefalšovaných idealistov a množstvom oportunistických politikov. V priebehu rokov získala v kongrese pozíciu akéhosi hlasu nezávislej zamestnaneckej federácie Unión Nacional de Trabajadores de México (UNT). Napriek tomu má UNT celkom mizivý vplyv na politiku PRD. Viacerí odborárski lídri zostali roztrpčení, keď sa PRD rozhodla umiestnením na kandidátke radšej odmeňovať vlastných funkcionárov. Odborárom nezostalo iné, ako skúsiť sa poobzerať inde.

Napríklad Martín Esparza zo Sindicato Mexicano de Electrisistas (SME), Francisco Hernández Juárez zo Sindicato de Telefonistas de la República Mexicana (STRM) a niektorí ďalší sa obrátili na menšiu, ale ústretovejšiu Stranu práce (PT). Stranu PT založila v roku 1990 s podporou vtedajšieho prezidenta Salinasa skupina maoistov a s nimi spriaznených robotníckych a roľníckych organizácií. Od roku 2000 tvoria spolu so stranami PRD a MC parlamentnú ľavicu.

Nezávislá robotnícka strana?

Časť ľavicových odborárskych únií nechce spolupracovať s hnutím MORENA, ani so stranami PRD a PT. Vedie ich k tomu odhodlanie sformovať celkom nezávislú robotnícku stranu, aká v Mexiku vlastne nikdy neexistovala. Zatiaľ čo o ľavicové strany nebola za posledných 50 rokov núdza – komunistické, maoistické, trockistické a niekoľko ďalších, ako napr. populistická Partido Mexicano de los Trabajadores (PMT) – Mexiko nikdy nemalo stranu, ktorá by vyrástla ako vyjadrenie zamestnaneckých zväzov a robotníckych hnutí. Nič podobné britskej Labor Party, európskym socialistickým a sociálno-demokratickým stranám alebo brazílskej Partido dos Trabalhadores (PT).

Dnešná snaha o vytvorenie takejto strany mala od začiatku základňu v najaktívnejšej, najviditeľnejšej mexickej odborovej únii – v únii zamestnancov v elektropriemysle SME. Ako už bolo spomenuté, jej líder Martín Esparza skúša šťastie zároveň ako kandidát za stranu PT. Jeho hnacou silou je viac ako dvojročná skúsenosť členov SME, ktorým sa nedarí vybojovať si späť stratené zamestnanie. V októbri 2009 policajné a armádne jednotky obsadili na rozkaz prezidenta Felipeho Calderóna prevádzky spoločnosti Mexican Light and Power, ktorá šla následne do likvidácie a 45-tisíc zamestnancov tak prišlo o prácu. Odvtedy sa 16 500 členov SME ozýva so svojimi požiadavkami na súdoch i v uliciach, pokúšajú sa uspieť cez zákonodarný zbor i s pomocou medzinárodných organizácií.

Prečo práve OPT?

V auguste 2011 sa v meste México stretla tisícka delegátov rôznych zamestnaneckých únií, sociálnych hnutí a politických organizácií z 22 mexických štátov. Najviac ich bolo práve z únie SME. Založili Organización Política del Pueblo y los Trabajadores (OPT) s cieľom „vylúčiť z vlády tých, ktorí sú zodpovední za národnú katastrofu." Ani OPT, podobne ako MORENA, nie je politickou stranou. Je to len prvotná organizácia určená na sformovanie nezávislej mexickej robotníckej strany, ku vytvoreniu ktorej vyzýval líder SME Esparza už v októbri 2010 pred 60-tisíc ľuďmi na Aztéckom štadióne v meste México. V zakladajúcich dokumentoch OPT sa zdôrazňuje potreba nového ekonomického a politického smerovania krajiny –  spomína sa v nich aj socializmus, ale ako vzdialený cieľ. Za aktuálne považujú sústrediť sa na vytváranie opozície voči najbohatším mexickým priemyselníkom, voči politickému establišmentu strán PAN a PRI a voči pozícii Spojených štátov amerických v Mexiku.

Keď sa bývalým zamestnancom Mexican Light and Power nepodarilo získať podporu strany PRI, obrátila sa ich únia SME na Lópeza Obradora. Pridali sa ku jeho kampani aj organizáciou OPT. Začiatkom februára tohto roku López Obrador na stretnutí s lídrami a členmi SME prisľúbil robotníkom pomoc pri opätovnom získaní stratenej práce.

Prečo počúvať stranu PRT

Do založenia a propagácie OPT je významnejšie zaangažovaná aj trockistická socialistická strana Partido Revolucionario de los y las Trabajadores (PRT). Jej ciele siahajú ďalej ako po návrat elektrikárov do zamestnania. Na vytvorenie novej robotníckej strany chce využiť masovú mobilizáciu okolo Lópeza Obradora a nalieha na OPT, aby zastrešila aj baníkov, búriacich sa učiteľov a ostatné skupiny rozčarovaných zamestnancov.

OPT je v tejto chvíli dosť slabou organizáciou, v zásade ju tvoria protestujúci zamestnanci elektropriemyslu (ani nie všetkých 16 500). Nie je to veru veľa v porovnaní s členskými základňami niektorých iných spomínaných organizácií, zmobilizovaných za konkurenčné strany a ich prezidentských kandidátov: s miliónom učiteľov z únie SNTE, alebo 350-tisíc zamestnancov vládnej sociálno-zdravotnej IMSS, či dokonca oproti niekoľkým miliónom robotníkov v Kongrese práce CT a Konfederácii mexických robotníkov CMT. Strana PRT je však presvedčená, že OPT je ešte len v úplných začiatkoch a elektrikári zo SME predstavujú iba predvoj celej mexickej robotníckej triedy – a že OPT zatiaľ nemá masovejší charakter kvôli tomu, že úprimne dbá o udržanie si rýdzo ľavicovej orientácie. Preto sa nemôže pridružiť k hnutiu MORENA, ktoré síce do svojej agendy začlenilo aj odborové zväzy, zďaleka v ňom však nemajú dosť významný hlas. Nakoniec v OPT možno zistia, že bude veľmi ťažké, ak nie úplne nemožné, nenechať sa vtiahnuť do silného prúdu kampane Lópeza Obradora – ale aspoň sa o to s maximálnym nasadením pokúsia. Zdá sa, že v kakofónii odborárskych hlasov OPT trafila čistý, i keď nie veľmi hlasný tón. Čoskoro sa uvidí, či mu niekto načúva.

Preložila Elena Teplanová

Fotografia: mary holman