Príhovor prezidenta Špecializovaného zväzu kooperatívov Mercosur-u Daniela Betancura na slávnostnom zahájení činnosti venezuelských Národných združení kooperatívov (Cencoop) v máji 2006 v Caracase.

 
„Práve teraz máme viac práce ako kedykoľvek predtým“, hovorí s úsmevom Nelsa Inês Fabian Nespolo. „Sme naozaj úspešní.“ Vedie ma hore betónovým schodiskom, až sa nám naskytne pohľad na pracovisko pod nami, nachádzajúce sa v budove získanej pred pár rokmi pomocou pôžičky španielskej mimovládnej organizácie. „Splácame ju v mesačných splátkach, takže naša federácia kooperatívov môže posunúť prostriedky ďalšiemu kooperatívu, ktorý to potrebuje“, hovorí.
Na opačnom konci miestnosti tri ženy strihajú dlhý zvitok modrej látky. Pod nami sedí za šijacími strojmi dvojica žien v strednom veku a potichu sa rozpráva. Nelsa Inês ma vedie do ďalšej miestnosti, v ktorej štyri ženy a jediný mužský člen kooperatívu označujú lístkami objednávku tričiek pre miestne združenie.
Môžete si povedať, že to nie je bežný textilný podnik. Keď vstúpite do miestnosti, zastavia sa, aby vás privítali. Ktosi povie vtip. Všetci sa smejú. Atmosféra je uvoľnená, po obede idú všetci domov, a aj keď je objem výroby vyšší ako kedykoľvek predtým (približne 13-tisíc kusov oblečenia mesačne), nemajú žiadne cvikačky alebo šéfa, ktorý by na nich dohliadal.
Univens (The “We Will Overcome Cooperative of United Seamstresses”) je kooperatív, ktorý pred štrnástimi rokmi v Sarandi, robotníckej štvrti v juhobrazílskom meste Porto Alegre založili tri desiatky žien. Spočiatku mali k dispozícii len pár šijacích strojov. Nemali žiadne pracovisko ani zdroje. „Mohla by som tu celý deň sedieť a rozprávať vám o všetkých našich problémoch,“ hovorí Nespolo.
V súčasnosti má kooperatív 26 členov. Všetci majú rovnaký plat. Rozhodnutia prijímajú demokraticky na zhromaždeniach, ktoré sa konajú v dvadsiaty tretí deň každého mesiaca.
„Diskutujeme o všetkom. Preberáme to všetci. Ak si nie sme istí, že je to pre nás najlepšie rozhodnutie, o ničom nerozhodneme“, hovorí Nespolo. „Nerobí nám žiaden problém stretnúť sa dva alebo trikrát, kým príjmeme rozhodnutie.“
Univens môže byť pre členov kooperatívu splneným snom. V dlhej histórii kooperativizmu v tejto časti sveta je to však len jedna z mnohých takýchto skúseností.
 

Počiatky kooperatívov v Cono Sur
 

Prvé kooperatívy začali vo väčšine juhoamerických krajín vznikať na začiatku dvadsiateho storočia, keď so sebou imigranti, ktorí sa preplavili cez Atlantický oceán, priniesli ideály spolupráce. Tie sa zmiešali so spoločenskými tradíciami mnohých juhoamerických domorodých predchodcov.
V šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia narástol sektor kooperatívov znova. Medzinárodná iniciatíva USA, Aliancia pre pokrok, začala povzbudzovať latinskoamerické vlády, aby pre marginalizované komunity zriaďovali kooperatívy. Cieľom bolo obmedziť rastúcu podporu pre Kubou inšpirované gerilové hnutia, ktoré sa uchytili v celej oblasti.
Je iróniou osudu, že neskôr juhoamerické diktatúry sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktoré mali podporu USA, robili všetko pre to, aby kedysi mohutné hnutia kooperatívov udusili. Hnutia, ktoré práve program Aliancie pomohol podnietiť. Rovnako pôsobili deregulované trhy neoliberálnych deväťdesiatych rokov, ktoré, či už úmyselne alebo nie, prestali podporovať niektoré z najstarších kooperatívnych skúseností v oblasti.
Neskôr sa pri ekonomickom krachu v Argentíne v roku 2001 (a v menšom rozsahu v Uruguaji a Brazílii) na scéne v oblasti v nebývalom rozsahu náhle objavili okupované továrne a podniky a družstvá zamestnancov. Pre pracovníkov to bol spôsob, ako pokračovať vo výrobe aj potom, čo sa brány tovární zatvorili.
„My, pracujúci, sme začali hovoriť: sú tu budovy, sú tu stroje a aj pracovníci. Chýba jedine šéf. Pokračujme vo výrobe. A to sme aj urobili,“ hovorí José Abelli, spoluzakladateľ Argentínskeho národného hnutia okupovaných podnikov (MNER) a prezident Argentínskej federácie samosprávnych zamestnaneckých kooperatívov (FACTA).
Známe brazílske Hnutie roľníckych bezzemkov (Movimento dos Trabalhadores Rurais Sem Terra – MST) začalo vytvárať miestne zamestnanecké kooperatívy a kooperatívy výrobcov, aby podporilo ich autonómny zápas za pozemkovú reformu v najväčšej krajine Južnej Ameriky.
Každá z týchto skúseností je jedinečná. Tvaruje ju rôznorodá história domácich krajín, z ktorej vyplýva, že kooperatívy prijímajú určité charakteristické rysy špecifické pre konkrétny región. Poľnohospodárske, finančné, spotrebiteľské, zdravotnícke, zamestnanecké kooperatívy, kooperatívy služieb a bytové družstvá nájdeme takmer v každej krajine. Uruguaj je ale napríklad známy svojimi bytovými družstvami, ktoré sa zrodili v šesťdesiatych rokoch a v sedemdesiatych rokoch sa stali baštou odporu proti uruguajskej represívnej diktatúre. Argentína je známa kooperatívmi služieb a od krízy v roku 2001 aj okupovanými továrňami. Paraguaj má bohatú tradíciu finančných kooperatívov. V Brazílii je veľké množstvo družstiev zamestnancov a poľnohospodárskych kooperatívov. História venezuelských kooperatívov je spojená s federáciami pohrebných kooperatívov a tá novšia za vlády prezidenta Huga Cháveza s družstvami zamestnancov.
 

Integrácia kooperatívov

Nespolo ma okolo počítača vedie do bočnej miestnosti na prvom poschodí centrály. Priestor je zaplnený materiálmi na výrobu odevov, tovarom a škatuľami navŕšenými do výšky čosi cez meter.
„Toto je Justa Trama“, hovorí. Ponúka mi školskú stoličku a posúva kovový ventilátor, aby na nás fúkal. Za mnou sa až po strop týčia police zaplnené organickými košeľami, tričkami, taškami, nohavicami a šatami, ktoré sú súčasťou tohtoročného sortimentu oblečenia od Justa Trama, inovatívnej siete lokálnych brazílskych kooperatívov, okupovaných podnikov a remeselníkov. Sieť vznikla, aby zjednotila všetky stupne odevného dodávateľského reťazca a odrezala sa od korporátnych prostredníkov.
Nespolo vysvetľuje, že úspech Univensu „nestačí.“ Majú radi výzvy. „Je to súčasť našej dynamiky. Ak tu nie sú žiadne výzvy, vytvárame nové“, hovorí Nespolo. „Dnes máme v Porto Alegre sieť kooperatívov a objednávky niekedy plníme spoločne.“
V roku 2005 Univens vyrobil 50 – tisíc tašiek pre Svetové sociálne fórum v Porto Alegre. Aby to však dokázali, museli spojiť sily s ďalšími 35 odevnými kooperatívmi a malými podnikmi solidárnej ekonomiky v južnej Brazílii. Splnili objednávku, a keďže sa zbavili nadbytočných nákladov na korporácie, ktoré sú obsiahnuté vo väčšine obchodných transakcií, kooperatívy mohli za jednu tašku pýtať viac ako dvojnásobok ceny, za ktorú by ich predali na trhu a Svetové sociálne fórum zaplatilo za tašku menej ako pri predchádzajúcich fórach.
Táto skúsenosť bola hybnou silou pri prijímaní ďalšej výzvy. V tom istom roku vznikla Justa Trama, ktorá zjednotila malých farmárov pestujúcich organickú bavlnu s okupovanými podnikmi spracovávajúcimi bavlnu na vlákno v São Paule, kooperatívmi, ktoré tkajú z vlákna látky a nakoniec s odevnými kooperatívmi v južnej Brazílii. Každý článok dodávateľského reťazca je v rukách lokálnych výrobcov, kooperatívov, okupovaných alebo malých podnikov solidárnej ekonomiky. Do celého procesu je zapojených sedemsto pracovníkov. Dnes vyrábajú 10 ton organického oblečenia ročne a vyvážajú ho aj do Európy.
Nespolo hovorí: „Toto je pre mňa integrácia. Integrácia je to vtedy, keď je dobrá pre všetkých. Keď sa spojíte a nakoniec to každého posilní. A integrácia môže prebiehať rôznymi spôsobmi.“
Je to široký pojem. Pre niekoho znamená pridať sa k procesu výroby výrobku, pre ostatných je to spojenie kooperatívov v zväzoch, federáciách a sekundárnych či terciárnych organizáciách. Myšlienka integrácie je takmer rovnako stará ako samotný koncept kooperativizmu. Medzinárodné združenie kooperatívov (ICA) vzniklo v roku 1895 a podľa vlastnej internetovej stránky má v súčasnosti „222 členských organizácií z 85 krajín, ktoré zastupujú viac ako 800 miliónov jednotlivcov z celého sveta.“
Pre ďalších to znamená časté trhy kooperatívov a solidárnej ekonomiky. Každý rok v júli sa v brazílskom najjužnejšom štáte Rio Grande do Sul vo vidieckom meste Santa Maria koná Trh solidárnej ekonomiky Mercosur-u. Zíde sa na ňom viac ako 700 kooperatívov a malých podnikov solidárnej ekonomiky z celej oblasti, aby predstavili a predali svoje výrobky. Popri po portugalsky hovoriacich Brazílčanoch sa na nich Uruguajci a Argentínčania dohovárajú po španielsky. V roku 2008 sa konal štvrtý ročník. Bol to zároveň pätnásty ročník štátneho trhu kooperatívov. Nespolo hovorí: „Vždy na ten trh chodíme. A tento rok tam bude niekoľko naozaj skvelých vecí.“ Univens regionálne trhy nezvykne prepásť.
Cezhraničná integrácia kooperatívov v oblasti krajín Mercosur-u však nebola vždy taká jednoduchá, obzvlášť keď zoberieme do úvahy regionálne rozdiely, veľkosť a skutočnosť, že na štátnej úrovni sa v každej krajine môžu riadiace orgány, kooperatívna legislatíva, verejná politika, dohľad, regulácia a dokonca aj definícia kooperatívu podstatne odlišovať.
Preto sa členovia kooperatívov spájali so svojimi susedmi v rámci Mercosur-u (Spoločný trh juhu), ktorý vznikol v roku 1991 ako neoliberálne obchodné zoskupenie Argentíny, Uruguaja, Paraguaja a Brazílie. V poslednom desaťročí sa kooperatívna vetva zoskupenia pokúšala zahodiť jeho neoliberálnu minulosť a uľahčiť koordináciu a integráciu kooperatívov na celom kontinente.
 

Preložil Peter Vittek
 

Kooperatívy krajín Mercosur v ére integrácie II.