![čeština [Beta]](http://utopia.sk/utopia-theme/images/spacer.png "čeština [Beta]")
Bez pochybností sa žije spoločnosti dobre najmä vtedy, ak má totalitný charakter, respektíve ak je uzavretá a presvedčená, že s vedomosťami a informáciami treba narábať opatrne. Vzdelanie sa tu stáva privilégiom a jeho strážcovia vynakladajú veľké úsilie, aby dostali dianie na univerzitách pod kontrolu. Vo svojich dejinách tak univerzity bojovali s troma druhmi strážcov, ktorí vždy plnili aj úlohu mecenášov – cirkvou, štátom a trhom.
Je asi celkom pozoruhodné, že dnes sa univerzita ocitla v rovnakej situácii ako v čase, keď sa zrodila. Podobne ako vtedy, aj dnes musí bojovať o svoju slobodu. Lenže kým na začiatku sa sloboda okliešťovala v mene bohorúhačstva, dnes má blasfémia iné meno. Volá sa neefektívnosť. Od dušpastierov k trhpastierom však vedie dlhá cesta, poďme teda pekne po poriadku.
Za hrsť prehistórie
Na začiatku európskej univerzity koncom desiateho a začiatkom toho nasledujúceho storočia stáli skupinky vzdelancov, ktoré si zarábali vyučovaním mladíkov zo šľachtických rodín. Zväčša sa špecializovali a vyučovali jeden predmet, buď medicínu alebo právo. Okrem tejto špecializácie však poskytovali aj to, čo sa dnes považuje za bezcenné, pretože je neefektívne, teda klasické vzdelanie.
Ešte skôr, než toto vzdelávanie nadobudlo formalizovaný charakter, prišiel v roku 1155 cisársky dekrét Fridricha Barbarossu, ktorým univerzita v Bologni získala niekoľko privilégií, predovšetkým vlastnú súdnu právomoc – matku akademickej slobody. Možno to neznie príliš presvedčivo, ale pohnútkou cisára k udeleniu právomocí pre bolonskú univerzitu nebola viera, že vzdelávanie si zaslúži slobodu, ale boj o moc, ktorý zvádzal s pápežskou stolicou. Reakcia pápežského stolca na seba nenechala dlho čakať a tak sa zrodila druhá európska univerzita s privilégiami – parížska Sorbona. Slobodu Bologne chránil cisár a slobodu Paríža zase pápež, a tak sa tradícia pastierstva, či presnejšie pasáctva (pretože univerzity sa v slabých chvíľkach, ktorých bolo žiaľ viac než dosť, správali predsa len skôr ako prostitútky než ako ovečky), udomácnila natrvalo. Napriek tomuto strastiplnému vzťahu však treba zdôrazniť, že univerzita je jednou z najcennejších inštitúcií, aké nám história zanechala, pretože jej vďačíme za všetko poznanie, ktoré sa euroatlantickej civilizácii podarilo nadobudnúť a ktoré jej umožnilo dominovať svetu na viac než päťsto rokov.
So stredovekom sa univerzita lúči ako relatívne konsolidovaná inštitúcia s tromi dôležitými právomocami. Okrem akademickej slobody je to právo udeľovať odborné tituly, tzv. promočné právo, a zriaďovať kolegiáty, z ktorých sa neskôr stali internáty. Univerzita sa tak stala činorodým a živým spoločenstvom pedagógov a študentov, ktoré spolu žilo a užívalo si väčšiu či menšiu mieru slobody.
Sedem slobodných umení a veda
Trom dnešným základným stupňom štúdia, teda bakalárskemu, magisterskému a doktorskému dlhé obdobie predchádzalo dvojstupňové štúdium. V prvom sa študenti vzdelávali v siedmich slobodných umeniach a na jeho konci získavali titul bakalára. Druhý stupeň ponúkal na výber z troch možností – medicína, právo a teológia, ku ktorým sa neskôr pridáva filozofia.
Bakalársky stupeň ako vstupná brána k špecializácii zhŕňal v podobe siedmich slobodných umení všetky vedomosti, ktoré sa vtedajšej spoločnosti podarilo počas storočí zhromaždiť. Je na mieste zdôrazniť, že bez židovskej a islamskej kultúry by toho nebolo veľmi veľa. Sedem slobodných umení sa ešte delilo na dve časti. Takzvané trívium zahŕňajúce gramatiku (vyučovala sa latinčina a praktická jazykoveda na príklade klasických diel), rétoriku a dialektiku, resp. logiku (vychádzala z aristotelovského Organonu). Kvadrívium obsahovalo štúdium aritmetiky, geometrie, hudby a astronómie. Celková koncepcia štúdia nesledovala len celostnosť v zmysle širokej databázy poznatkov, ale mala aj veľmi praktický charakter. Študenti sa učili základným zručnostiam vzdelanca – myslieť logicky, vedieť narábať s textom a zručne používať jazyk. (Mimochodom, veľmi podobnú štruktúru má najrozsiahlejší svetový výskum kvality vzdelávania, známy pod názvom PISA). Takto univerzitné vzdelávanie položilo základ pre rozmach vedy, ktorý priniesol novovek.
Prudký rozvoj vedy a vznik jednotlivých vedeckých disciplín spôsobili, že štruktúra univerzity sa čoraz väčšmi podobala tej dnešnej. Politické zmeny prispeli k tomu, že univerzitné vzdelanie sa síce pomaličky, ale predsa otváralo pre čoraz väčšiu časť populácie. Tieto zmeny a z nich prameniaca postupná roztrieštenosť jednotlivých vedných odborov vyvolali potrebu opätovnej formulácie cieľov, poslania, výučby a vôbec fungovania univerzity. Pokus o (staro)nový koncept prinieslo 19. storočie. Jeho tvorcom sa stal nemecký učenec Wilhelm von Humboldt.
O Humboldtovom ideáli univerzity, o tom, čo sa stane, keď univerzitu začne naplno kontrolovať štát a keď sa spod kontroly úplne vymkne, ale aj o ceste, ktorá zdá sa, vedie späť do Bologne, už v ďalšom pokračovaní.
