Reflexia mesta je možná z mnohých perspektív pohľadu. Nejde o to, stanoviť ktorá je objektívne pravdivá, ale postaviť ich vedľa seba a vykresliť tak čo najkomplexnejší obraz mesta, jeho funkcií, jeho možností, ale aj nedostatkov. Na základné problémy socio-kultúrno-ekologickej interakcie môžeme nahliadať napríklad z pohľadu urbánnej filozofie, permakultúry, ekológie, ekonómie, psychológie, či súčasnej architektúry (ale aj iných "oborov"). Každý z pohľadov vykresľuje svoj vlastný postoj k mestu a jeho fungovaniu. Zámerom je získať čo najširšie spektrum.

Zatiaľ len veľmi laicky...čo Vás prvé napadne, keď sa povie MESTO?

U mňa to boli budovy! Je to smutné, ale vedome si to priznávam. Pojem mesta mám v nevedomí v prvom rade ako množstvo budov. Celkom ma to zarazilo a to z jednoduchého dôvodu: Kde sú ľudia? Samozrejme že v tých budovách, ale prečo najprv budovy, až potom ľudia? Azda preto, že vo väčšine svetových miest sú dominantou budovy a nie ľudia. Budovy veľké. Budovy lesklé. Budovy mnohé. V tom lepšom prípade aj budovy historické. Ale prečo budovy?? Nie je mesto predovšetkým o ľuďoch? Mesto ako veľká komunita spolu-nažývajúcich ľudí?

Možno kedysi bolo. Dnes je však realita iná. Miliónom ľudí sa počas svojho života ani nepodarí stretnúť a nie to ešte spolu tvoriť, nebodaj samotné mesto. Možno by im práve mesto malo poskytnúť priestor aby sa stretávali. AGORA! Dnes spĺňa vo väčšine prípadov len estetickú funkciu. Kedysi však predovšetkým priestor kde sa stretávali ľudia verejne a diskutovali o samotnom meste jeho fungovaní, smerovaní a orientácii. Miesto kde mohli prejaviť svoj názor na chod mesta. Názor na to ako a s kým viesť obchody.

No dnes sa na nich vyjadrujú predovšetkým skorumpovaní politici, ktorí sa snažia obalamútiť svojich potenciálnych voličov. V lepšom prípade sa agora (námestie) stáva priestorom pre kultúrne podujatia, ktoré však tiež často bývajú organizované tými istými ľuďmi, aby sa tak mohli zviditeľniť a namotávať ľudí. Samozrejme historicky daný potenciál agory je stále prítomný. Ešte stále sa na námestiach môžu ľudia stretnúť a porozprávať o tom ako funguje ich mesto, alebo vyjadriť svoj názor verejne. Škoda len, že sa potenciálna možnosť tak málo stáva reálnym aktom a manifestáciou aktívnej participácie.

Mestskou dominantou sa dnes stalo úplne niečo iné ako stretnutia ľudí. Budovy, siahajúce do neba - babylónske veže, ktoré robia z ľudí zanedbateľných a nepodstatných. Alebo nám majú vysoké budovy pripomenúť naše postavenie v kozme? Vyvolať bázeň pred nekonečnosťou miliardy rokov rozpínajúceho a formujúceho sa vesmíru? To zaváňa až prílišným idealizmom. V súčasnej dobe ide skôr o manifestáciu ekonomickej sily investora. Stačí keď sa pozrieme na štatistiku. Najvyššia budova na svete a zároveň najprudší stavebný boom prebieha v najbohatšej krajine sveta, ktorá takmer pláva na čiernom zlate - Saudská Arábia.

Vyzerá to tak, že teória odcudzenia sa človeka, sa odráža aj v súčasnej architektúre. Nejde o tom dať ľuďom priestor pre život, ale demonštrovať silu. Viete čo mi príde na tom všetkom najsmutnejšie? Presun! Lebo ľudia z agory nezmizli. Presunuli sa. Hádajte, čo im tak učarovalo...

...TRHOVISKO...