Přejít k obsahu

Agregátor obsahu Agregátor obsahu

Zpět

Čo je chudoba?

Vážené dámy a páni,

Dovoľte mi úvodom poďakovať organizátorom, ktorí ma pozvali. Rád sa podelím o svoje skúsenosti v oblasti chudoby, o práci s ľuďmi združenými  v Európskej sieti proti chudobe, o ich postavení v spoločnosti a ich budúcnosti a o budúcnosti  ďalších generácií v Európskej únii.

Jo Bothmer

Čo je chudoba?

Je to nedostatočný príjem, ktorý by človeku umožnil žiť dôstojne. 

Je to o plate, ktorý je nízky a nestačí pre vás a  zabezpečenie vašej rodiny.

Je to o samote, bez rodiny, bez priateľov. Aj preto, že nedokážete prijať pozvanie na oslavu narodenín, bez zakúpenia  darčeka.

Je to aj o tom, že deti nemôžu študovať to, čo vnútorne chcú.

Znamená to, že sa ľudia boja ísť k doktorovi, keď  nedokážu zaplatiť účty za ošetrenie a ďalšie s tým spojené výdavky.

Je to postavenie, v ktorom sú ľudia vylúčení zo spoločnosti, a dokonca sa aj sami izolujú od ostatných a prestávajú sa zapájať do okolitého diania.

 

Výzvou je, čo s tým?

Ako môžeme zviditeľniť túto  skrytú stranu chudoby?

Ako dokážeme rozpoznať občanov, ktorí potrebujú našu pomoc?

Ako dokážeme získať dôveru občanov?

Ako im môžeme pomôcť?

Ako dokážeme vybudovať schodište, aby sa zapojili ?

Pracujem s rôznymi skupinami ľudí, so skúsenosťou chudoby,  združenými v organizáciách, ktoré si vytvorili sami na miestnej úrovni už 32 rokov.  Podľa mojich skúsenosti, dokážeme tento temný svet prekročiť  tromi krokmi k návratu:  z tmy k nádeji a svetlej budúcnosti.

Svet  chudoby je plný temnoty a beznádeje.  Ľahko človek doň vstúpi, ale mimoriadne náročné je dostať sa von. Často potrebujete mať jednu alebo  viac pomocných rúk  a viac pokusov, aby vám to vyšlo, zatiaľ čo väčšine sa to nikdy nepodarí. Takže, ako im to dokážeme uľahčiť, aby to viacerým vyšlo?

Aby sme našli odpoveď, je potrebné  jasne vidieť  svet chudobných, v ktorom dnes pracujú desať tisícky organizácií, včítane tých, ktoré sú platené vládami alebo ináč  dotované. Je to priemysel, v ktorom sa dajú  zarobiť peniaze. Je to aj svet, v ktorom sa dá získať pozíciu. A je to svet, v ktorom nájdete ľudí rôzneho vzdelania, profesií, rôzne zručných, skúsených. A toto  spôsobuje, že je tento svet tvorivý , ale aj vnútorné boje medzi  skupinami.  Ak chceme znížiť a odstrániť  chudobu, ak chceme vytvoriť svetlú budúcnosť pre chudobných,  vylúčených zo spoločnosti, musíme si byť vedomí týchto faktov a rešpektovať, že je tu viac ako iba jeden hovorca v ich mene. A to je krok k rozpoznaniu ich potrieb  a k získaniu ich dôvery.

Pre takú Sieť ako je Európska sieť proti chudobe, ktorá funguje v  strede toho, sú dôležité tri veci:

Prvou je jej rast, druhou udržateľnosť a treťou múdrosť.  Potrebujeme sa zväčšovať,  dokonca napriek tomu, že sme najväčšou neziskovou organizáciou EÚ. Lebo rast znamená, že budeme viditeľnými, že získame silnejší hlas a budú nás počuť a počúvať, že sa otvorí priestor pre dialóg a nové dvere. Čím väčšia bude naša Sieť, tým ju ťažšie bude ignorovať.

A čo sa týka udržateľnosti?

Pokiaľ ide o otázku „Ako dlho je potrebná podpora?“  my chudobní, vylúčení, ktorí pracujeme ruka v ruke, sa musíme pripraviť, že pôjde o dlhý zápas. Musí nám byť všetkým jasno, že musíme byť vynaliezaví, vytvárať nové myšlienky, návrhy, riešenia. Že sa musíme stať pozitívnym motorom, ktorý vydrží, nevzdá to v našej komunite – a to hlavne vytvára nádej.

A po tretie potrebujeme múdrosť, pretože tí ostatní od nás neočakávajú, že vieme. Chudobní, vylúčení sú často považovaní verejnosťou za lenivých, len sa snažiaci získať od štátu podporu, neschopní sa o seba postarať sami. Pozerajú na nás ako na parazitov.

Potrebujeme sa vyhnúť tomuto typu diskusie a navodiť iný typ diskusie, ukázať inú podobu chudobných, iný obraz toho, čo pre spoločnosť znamenajú. Mnohí z nich sú sociálne cítiaci a dlhodobo pracujú bez príjmu ako dobrovoľníci, ktorí sa starajú o iných, alebo sú to ľudia, ktorí čelia zamestnaneckej chudobe, alebo znevýhodnení a postihnutí ľudia, priatelia, ktorí sa vedia podeliť aj o to málo, čo majú.

Pre našu organizáciu EAPN  to znamená, že neustále včleňujeme marginalizovaných,  ľudí v núdzi, umožňujeme im vyjadriť sa a vysloviť svoj názor, aby ich bolo počuť, vidieť ich pravú tvár. Takto nemôžu byť ignorovaní, nedá sa chudobu nevidieť. Zväčša po takýchto stretnutiach a konferenciách postrehneme údiv, počudovanie, že existujú také fakty, ktoré sme priniesli do diskusie, či postrehy, ktoré sme vyslovili vo workshopoch.  A práve to robí z neviditeľného znovu  viditeľné.  A tiež to vytvára priestor pre chudobných, aby sami začali malými projektmi a prestali byť izolovaní, osamotení.   To otvára dvere k zapájaniu sa a znovu vzbudzuje dôveru.

My využívame v našej praxi „rebríček participácie, zapájania sa“, ktorého autorkou je

Dr. Leni Jansen, s ktorou dlhodobo spolupracujeme. Vytvorila rebríček so 4 úrovňami:

  1. Prístup k informáciám
  2. Zapájať sa do dialógu
  3. Vyjadriť vlastné myšlienky a návrhy riešení
  4. Prehovoriť pri rozhodovaní

V Holandsku sme zdôraznili nutnosť zapájania sa a vytvorili postup participácie pred 30 rokmi, aby sa chudobní stávali členmi alebo klientmi rady, oddelenia sociálnej starostlivosti, atď. Takto sme boli schopní a sme schopní  ovplyvniť  dodržiavanie právnych predpisov a vytvárať rebrík k participácii, Pre nás participovať je viac ako mať pár hodín denne platenú prácu. Je to o kontakte  s  ľuďmi, aby sme sa cítili plnohodnotnými občanmi tejto spoločnosti. Je to o ovplyvňovaní našej budúcnosti .

Na konci tejto cesty kráčať  svetom sťaby chudobní a vylúčení,  chcem povedať  pár slov o Európe. Pre mňa narodeného blízko nemeckých hraníc a Belgicka je to jasné, že máme spolupracovať a že EÚ je veľký projekt, ako zabrániť vojnám.  Čo si však máme uvedomiť, že Európa sa stále mení a bude meniť, že prosperita a chudoba idú ruka v ruke. Preto musíme bojovať proti chudobe, vylúčeniu zo spoločnosti, nerovnosti  s p o l o č n e, ako priatelia, spojenci, ktorí spolu kráčajú životom  a tvoria Európu , v ktorej  ďalšie generácie budú vyrastať v prosperite  a solidarite. Ďakujem.

Jo Bothmer z Holandska, spoluzakladateľ Európskej  siete  proti chudobe

Reflexiu o CEIF 2016 s Jo Bothmer-om si môžete pozrieť tu:

https://www.youtube.com/watch?v=MRwnKEjjjMk


Webový obsah - zobrazení Webový obsah - zobrazení

Stanovisko SAPN k odmene generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne

Autor: SAPN D. Obšasníková - Z. Kusá

Slovenská sieť proti chudobe pokladá za výsmech do tváre občanov na hranici prežitia návrh ministra práce a sociálnych vecí Jozefa Mihála, aby vláda generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne (SP) Ľubošovi Lopatkovi priznala za dvojročné pôsobenie odmenu takmer 55,4 tisíc eur.


V čase, keď  priebežný dôchodkový systém má dlhodobo negatívnu bilanciu považujeme takéto odmeny aj za hazard s verejnými zdrojmi a s finančným bezpečím dôchodcov.  Vznikajúca príjmová nerovnosť musí urážať každého slušného človeka.  Priznaná odmena totiž dosahuje sumárnu výšku mesačného dôchodku pre takmer 153 dôchodcov, ktorí poberajú priemerný starobný dôchodok  (k 31.12.2011 362,08 eur). Je to suma, ktorá sa vyplatí invalidnému dôchodcovi, ktorý poberá priemerný invalidný dôchodok (255,63 eur), za celých osemnásť rokov!   
Keby všetky peniaze zo štátneho rozpočtu určené na nadštandardné platy a nezmyselne vysoké  odmeny išli na vytváranie nových pracovných miest – situácia na trhu práce by sa určite zlepšila. Pozitívnym efektom by bolo aj to, že vysokí štátni úradníci, ktorí sú aj tak slušne platení za svoju prácu, by boli nútení žiť  aspoň trochu v slovenskej realite a vnímať potreby a možnosti ostatných občanov. Zdá sa, že v súčasnosti ani oni a ani mnohí politici nemajú ani zdanie a ani záujem zaoberať sa hrozbou chudoby, ktorá na Slovensku už dosahuje nebezpečné rozmery.
 

Webový obsah - zobrazení Webový obsah - zobrazení

Rok 2011 sociálne bilancie

komentár pre denník Pravda

Tento komentár bilancuje sociálnu politiku nielen rezortu práce a sociálnych vecí. Je písaný pre denník Pravda, kde bol v štvrtok 29. 12. 2011 publikovaný. 

Je za nami ďalší rok politiky bez schopnosti „vidieť za roh" v inom ako účtovníckom zmysle. Otázka budúcnosti každej spoločnosti – investovanie do ľudského kapitálu – bola opäť odsunutá a o negatívach šetrenia v tejto oblasti sa mlčalo.
Mlčalo sa aj o nízkych príjmoch z práce, nedostatočných sociálnych príjmoch a chabej podpore zamestnanosti. Experti z ministerstva práce dokázali ignorovať nepomer počtu nezamestnaných a voľných pracovných miest a médiá kŕmili historkami o rozmaznaných nezamestnaných, ktorým sa nechce pracovať.
Pre Ministerstvo práce je najväčším zárezom na pažbe novelizácia Zákonníka práce. Aj keď sa sľubované zvýšenie zamestnanosti nekonalo, Slovensko sa vraj posunulo medzi desať krajín s najflexibilnejšou legislatívou v OECD. Pre ľudí to však znamená zníženie pracovných a životných istôt. Ukazuje to aj novembrový Eurobarometer, podľa ktorého je u nás nadpriemerne veľa ľudí, ktorí nie sú istí svojou prácou.  Útechou môže byť len to, že zápas o zákonník práce mohol posilniť vedomie, že kolektívna obrana je potrebná.
Ministerstvo sa chváli aj zlepšením podmienok pre rodiny s deťmi, no len pre daňovníkov. Jeho vizitkou zostane aj podpora návrhu Kaníka a spol. krátiť rodičovský príspevok tým, čo pred narodením dieťaťa nepracovali. A rovnako to, že dávky v hmotnej núdzi druhý rok nevalorizovalo.  
Sociálnu oblasť v roku 2011 charakterizuje aj niekoľko zmrazených projektov. Jedným je nový zákon o hmotnej núdzi spojený s drastickým znížením základnej dávky. Za zmienku  stojí aj projekt zasielania dávok na elektronické e-pay karty podľa orwellovsko-makarenkovských nápadov štátnej tajomníčky Nicholsonovej. V týchto projektoch sa okrem nedostatku úcty k právu ľudí na dôstojnosť prejavila aj neschopnosť pripravovať materiály v previazaní  tak, aby zníženie ochrany bolo kompenzované rozšírením príležitostí. Tie mala priniesť dodnes meškajúca novela zákona o službách zamestnanosti. Zdá sa, že zázračný liek nazývaný medzitrh práce, expiroval ešte pred jej schválením. Rozpočet na budúce roky totiž neráta so štedrejším financovaním programov zamestnanosti.
Sociálnu oblasť poznačilo aj dedičstvo volebnej kampane, ktorá spolu s nepodareným pilotom sociálnych podnikov zhanobila aj sociálnu ekonomiku. Odvrátenie sa od tohto dôležitého nástroja viedlo k strate času nad nápadmi z tretej ruky a objavmi teplej vody. Obeťou hrubozrnnej nedôvery sa stala aj horizontálna priorita marginalizované rómske komunity. Vypracované stratégie komplexného prístupu boli škandalizované a zastavené.  Premrhala sa tak dlho pripravovaná šanca meniť k lepšiemu najdevastujúcejšie životné podmienky. Náhradné iniciatívy ako podpora  komunitných centier sú dôležité, no nedokážu túto šancu nahradiť.
Tento rok sa neznížila len podpora verejného nájomného bývania, ale búrali sa príbytky tých najchudobnejších - bez poskytnutia náhrady. Zapamätáme si, že búranie príbytkov v košickom Somotore a v Žiari nad Hronom nestálo za kritické slovo humánnej predsedníčke vlády či rezortnému ministrovi Figeľovi. Neželane aktívny bol naopak minister vnútra, ktorého iniciatívy by mali byť mementom ciest, ktorými by sociálna politika nemala ísť.  
   Na šetrenie doplatila aj oblasť vzdelania. V roku 2011 sa do predškolskej výchovy detí žijúcich v chudobe neinvestovalo ani euro viac. Povinnosť zamestnať jedného asistenta učiteľa na 100 detí je výsmechom potrebe individuálneho prístupu k deťom, ktoré majú jazykové a sociálne hendikepy.
 Temné stránky roku 2011 v sociálnej oblasti nám pomohli jasnejšie vidieť kompetencie a filozofiu rôznych politických hráčov. Pre ľudí v núdzi je to však slabá útecha.

Zuzana Kusá, sociologička,  Slovenská sieť proti chudobe