Právo na mesto (1)

Autor/ka: David W. Harvey

Žijeme v období, keď sa ideály ľudských práv dostali do centra politických a etických úvah. Vydávame veľa energie, aby sme zdôraznili, aké sú dôležité na vytvorenie lepšieho sveta. Väčšina rozšírených predstáv však nijako podstatne nespochybňuje hegemonickú liberálnu a neoliberálnu trhovú logiku alebo dominantné formy zákonnosti a činnosti štátu. Koniec koncov, žijeme vo svete, v ktorom práva na súkromný majetok a určitú mieru zisku prevážia všetky ďalšie predstavy o právach. V tomto texte chcem preskúmať ďalší typ ľudského práva – právo na mesto.

Prispelo úžasné tempo a rozsah urbanizácie v priebehu posledných sto rokov k ľudskému blahu? Podľa Roberta Parka, sociológa mesta, je mesto „najúspešnejší pokus prispôsobiť svet, v ktorom človek žije, túžbam jeho srdca. Ak je však mesto svet, ktorý stvoril človek, je to svet, v ktorom je odteraz odsúdený žiť. Pri vytváraní mesta teda nepriamo a bez akejkoľvek jasnej predstavy o charaktere svojho diela pretvoril sám seba." Otázka o tom, aký typ mesta chceme, sa nedá oddeliť od otázky, po akých spoločenských väzbách, vzťahu k prírode, životných štýloch, technológiách a estetických hodnotách túžime. Právo na mesto nie je len individuálna sloboda pri prístupe k mestským zdrojom: je to právo zmeniť samých seba premenou mesta. Keďže táto premena nevyhnutne závisí od uplatnenia spoločnej moci pri pretváraní procesu urba-nizácie, je to skôr kolektívne ako individuálne právo. Chcem ukázať, že sloboda vytvárať a pretvárať naše mestá a samých seba je jedným z najcennejších ľudských práv, hoci patrí medzi najviac zanedbané.

Mestá od začiatku vznikali v dôsledku geografickej a spoločenskej koncentrácie nadvýrobku. Urbanizácia vždy bola triedny fenomén – nadbytky sú odniekiaľ a niekomu odňaté a rozhodovanie o ich využití má zvyčajne v rukách len zopár ľudí. Samozrejme, v kapitalizme tento stav pretrváva. Odkedy však urbanizácia závisí od mobilizácie nadvýrobku, objavuje sa úzke prepojenie medzi rozvojom kapitalizmu a urbanizáciou. Kapitalisti sú nútení produkovať nadvýrobok, aby vytvorili nadhodnotu. Tú musia následne znovu investovať, aby získali ďalšiu nadhodnotu. Výsledkom ustavičného reinvestovania je, že nadvýroba rastie zloženým tempom, a preto sú logistické krivky (peňažná, výstupov a populačná), ktoré sú naviazané na dejiny akumulácie kapitálu, súbežné s krivkou nárastu kapitalistickej urbanizácie.

Politiku v kapitalizme formuje ustavičná potreba hľadať výnosný terén na tvorbu a absorpciu prebytkov kapitálu. Táto potreba stavia pred kapitalistu množstvo bariér, ktoré bránia trvalej a bezproblémovej expanzii. Ak je práca vzácna a mzdy sú vysoké, musí buď disciplinovať existujúcu prácu (dva hlavné spôsoby sú technologické vytváranie nezamestnanosti a útok na organizačné schopnosti robotníckej triedy) alebo nájsť čerstvú pracovnú silu (za pomoci imigrácie, exportom kapitálu alebo proletarizáciou doteraz nezávislých zložiek obyvateľstva). Kapitalisti tiež musia objavovať nové výrobné prostriedky a prírodné zdroje, čo zvyšuje tlak na prirodzené prostredie, ktoré musí vydať potrebné nerastné suroviny a pohltiť nevyhnutné množstvo odpadu. Musia sprístupniť terén na ťažbu nerastných surovín, čo je často cieľom imperialistických a neokoloniálnych dobrodružstiev.

Kým ustavičné zavádzanie nových technológií a organizačných foriem umožňuje kapitalistom získať výhodu nad konkurentmi, ktorí používajú zastaranejšie metódy, tlak zákonov konkurencie ich k tomu bude nútiť. Inovácie vymedzujú nové túžby a potreby, redukujú dobu obratu kapitálu a znižujú odpor vzdialenosti, ktorý obmedzuje geografický priestor v rámci ktorého sa kapitalista môže snažiť rozšíriť zásoby práce, nerastných surovín, atď. Ak nie je na trhu dostatočná kúpna sila, je potrebné nájsť nové trhy – rozširovať zahraničný obchod, presadzovať nové výrobky a životné štýly, vytvárať nové úverové nástroje a štátne a súkromné výdaje financovať dlhom. A nakoniec, ak je miera zisku príliš nízka, východisko poskytne štátna regulácia „nežiaducej konkurencie," monopolizácia (fúzie a akvizície) a vývoz kapitálu.

Ak nie je možné niektorú z uvedených bariér obísť, kapitalisti nebudú schopní znova investovať nadvýrobok so ziskom. Akumulácia kapitálu je zablokovaná a kapitalisti čelia kríze, v ktorej ich kapitál môže stratiť hodnotu, alebo môže byť dokonca fyzicky vymazaný. Nadbytočný tovar môže stratiť hodnotu alebo byť zničený, výrobná kapacita a aktíva môžu zostať nevyužité. Peniaze môže znehodnotiť inflácia a prácu obrovská nezamestnanosť. Ako však poháňa kapitalistickú urbanizáciu potreba obísť tieto bariéry a rozšíriť terén na ziskové aktivity? Tvrdím, že urbanizácia spolu s takým fenoménom, ako sú výdavky na zbrojenie, zohrávala obzvlášť aktívnu úlohu pri absorbovaní nadvýrobku, ktorý kapitalisti pri svojej ceste za ziskom stále vytvárajú.

Mestské revolúcie

Pozrime sa najprv na prípad Paríža počas druhého cisárstva. Rok 1848 priniesol jednu z prvých jednoznačných a celoeurópskych kríz, ktorú spôsobil nevyužitý prebytočný kapitál a práca. Paríž zasiahla kríza veľmi silno. Vyústila do nepodarenej revolúcie vedenej nezamestnanými robotníkmi a tými buržoáznymi utopistami, ktorí považovali sociálnu republiku za protijed na chamtivosť a nerovnosť júlovej monarchie. Republikánska buržoázia násilne potlačila revolucionárov, krízu však nebola schopná vyriešiť. Výsledkom bol vzostup moci Ľudovíta Bonaparteho, ktorý v roku 1851 zorganizoval prevrat a počas nasledujúceho roka sa vyhlásil za cisára. Aby politicky prežil, uchýlil sa k rozsiahlej represii alternatívnych politických hnutí. S ekonomickou situáciou sa vyrovnával pomocou ohromného programu investícií do infraštruktúry doma aj v zahraničí. Zahraničné investície zahŕňali budovanie železníc po celej Európe a do Orientu a zároveň podporu pre veľké projekty, ako bola napríklad výstavba Suezského prieplavu. Domáce investície smerovali do konsolidácie železničnej siete, budovanie prístavov a vysušovanie močiarov. Priniesli so sebou predovšetkým rekonfiguráciu mestskej infraštruktúry Paríža. Bonaparte v roku 1853 poveril vedením verejných stavieb v meste Georgesa-Eugenea Haussmanna.

Haussmann jasne pochopil, že jeho poslaním je pomôcť vyriešiť problémy s prebytočným kapitálom a nezamestnanosťou pomocou urbanizácie. Prebudovanie Paríža absorbovalo podľa vtedajších štandardov obrovské objemy práce a kapitálu a spolu s potlačením ašpirácií parížskej pracovnej sily položilo základy na stabilizáciu spoločnosti. Čerpal z utopických plánov na prestavbu Paríža, o ktorých v roku 1840 diskutovali fourieristi a saint-simonisti. Avšak s jedným veľkým rozdielom: zmenil mierku, v ktorej sa o rozvoji mesta premýšľalo. Keď Haussmannovi ukázal svoje plány na nový bulvár architekt Jacques Ignace Hittorff, ten mu ich vrátil so slovami: „Nie je dosť široký... navrhli ste 40 metrov a ja chcem, aby mal šírku 120 metrov." Anektoval predmestia a prestaval celé štvrte – napríklad Les Halles. Aby mohol Haussmann tieto plány uskutočniť, potreboval nové finančné inštitúcie a dlhové nástroje, Crédit Mobilier a Crédit Immobilier, ktoré boli vytvorené podľa vzoru saint-simonistov. V skutočnosti pomohol vyriešiť problém s disponibilnými prebytkami kapitálu. Vytvoril protokeynesiánsky systém, v ktorom boli investície na vylepšenie mestskej infraštruktúry financované dlhom.

Asi pätnásť rokov pracoval tento systém veľmi dobre. Neovplyvnil len prestavbu mestskej infraštruktúry, ale vytvoril aj nový spôsob života a nový typ mestskej osobnosti. Paríž sa stal „mestom svetla," veľkým centrom spotreby, turizmu a rozkoší. Kaviarne, obchodné domy, módny priemysel a veľké výstavy zmenili život v meste tak, že mohol absorbovať nesmierne prebytky prostredníctvom konzumerizmu. V roku 1868 však preťažený a špekulatívny finančný systém a úverové štruktúry skrachovali. Haussmann bol prepustený. Zúfalý Napoleon III sa rozhodol zaútočiť na Bismarckovo Nemecko a bol porazený. Počas nasledujúceho vákua vznikla Parížska komúna, jedna z najdôležitejších revolučných udalostí dejín kapitalistického mesta. K jej spusteniu prispela nostalgia za svetom, ktorý Haussmann zničil a túžba tých, ktorých jeho práca vyvlastnila, vziať si mesto späť.

Teraz sa rýchlo posunieme dopredu, do štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia v USA. Rozsiahla mobilizácia počas vojnového úsilia dočasne vyriešila problém s disponibilnými prebytkami kapitálu a nezamestnanosťou, ktorá ho sprevádzala. V tridsiatych rokoch sa zdalo, že tento problém je neriešiteľný. V štyridsiatych rokoch sa však všetci obávali, čo sa stane po vojne. Politická situácia bola nebezpečná: v tridsiatych rokoch vznikli silné sociálne hnutia, ktoré inklinovali k socializmu, federálna vláda spravovala prakticky znárodnenú ekonomiku a udržiavala spojenectvo s komunistickým Sovietskym zväzom. Vtedajšia vládnuca trieda, podobne ako v dobe Ľudovíta Bonaparta, žiadala veľkú dávku politickej represie. Následné dejiny politiky mccarthyzmu a studenej vojny, ktorých príznaky sa často objavovali už na začiatku štyridsiatych rokov, dobre poznáme. Na pôde ekonómie naďalej zostávalo otázkou, ako sa vyrovnať s prebytočným kapitálom.

V roku 1942 sa v časopise Architektonické fórum (Architectural Forum) objavil článok, ktorý rozvláčne hodnotil Haussmannove výsledky. Detailne dokumentoval jeho prácu a pokúšal sa analyzovať chyby, ktoré urobil, zároveň sa mu však pokúšal pripísať reputáciu jedného z najväčších urbanistov všetkých čias. Autorom článku nebol nikto iný ako Robert Moses, ktorý po druhej svetovej vojne urobil s New Yorkom to isté ako predtým Haussmann s Parížom. Aj Moses zmenil mierku, v ktorej sa o rozvoji mesta premýšľalo. Prostredníctvom budovania systému diaľnic a prestavby infraštruktúry, suburbanizácie (vytvárania predmestí) a úplnej reorganizácie nielen mesta, ale celej metropolitnej oblasti, pomohol vyriešiť problém s investovaním prebytočného kapitálu. Aby to mohol urobiť, využil nové finančné inštitúcie a daňové nástroje, ktoré oslobodzovali úver a umožňovali financovať rozširovanie mesta dlhom. Keď sa tento postup použil vo všetkých veľkých metropolitných centrách v celých USA (čo je ďalšia transformácia mierky), získal rozhodujúci podiel na stabilizácii globálneho kapitalizmu po roku 1945, v období, v ktorom si USA mohli dovoliť poháňať celú globálnu nekomunistickú ekonomiku riadením obchodných deficitov.

Suburbanizácia Spojených štátov amerických neznamenala len budovanie novej infraštruktúry. Podobne ako v Paríži počas druhého cisárstva, privodila radikálnu zmenu životných štýlov. Priniesla nové výrobky (od bytov po chladničky a klimatizačné zariadenia), dve autá na príjazdovú cestu a obrovský nárast spotreby ropy. Keďže dotované vlastníctvo domu pre stredné triedy zameralo pozornosť komunity na ochranu majetkových hodnôt a individualizovanej identity, upravila aj politickú krajinu a predmestského voliča posunula smerom ku konzervatívnemu republikanizmu. Hovorilo sa, že je menej pravdepodobné, že dlhom zaťažení vlastníci domov vyhlásia štrajk. Tento projekt úspešne absorboval nadbytok
a zabezpečil spoločenskú stabilitu, i keď to bolo za cenu vyprázdňovania stredu mesta a vytvárania mestských nepokojov medzi tými (predovšetkým Afroameričanmi), ktorým bol odopretý prístup k novej prosperite.

Na konci šesťdesiatych rokov sa začal rozvíjať nový typ krízy. Moses, podobne ako Haussmann, upadol do nemilosti a jeho riešenia sa začali považovať za nemiestne a neprijateľné. Tradicionalisti sa zhromaždili okolo Jane Jacobsovej a voči neznesiteľnému modernizmu Mosesových projektov sa bránili lokalizovanou sídliskovou estetikou. Predmestia však stáli a radikálna zmena životného štýlu, ktorú priniesli, mala mnoho spoločenských dôsledkov. Feministky napríklad priviedli k vyhláseniu, že predmestie je základným zdrojom všetkej ich nespokojnosti. Haussmannizácia sa podieľala na dynamike Parížskej komúny a bezduché kvality predmestského života zohrávali rozhodujúcu úlohu pri dramatických udalostiach roku 1968 v USA. Nespokojní bieli študenti pochádzajúci zo strednej triedy začali revoltovať a pokúšali sa uzatvárať spojenectvá s marginalizovanými skupinami, ktoré sa dožadovali ľudských práv a protestovali proti americkému imperializmu. Chceli vytvoriť hnutie, ktoré by vybudovalo iný svet a v jeho rámci iný druh mestskej skúsenosti.

V Paríži kampaň za zastavenie výstavby diaľnice na ľavom brehu Seiny a deštrukcie tradičných štvrtí inváziou „výškových obrov" ako Place d'Italie a Tour Montparnasse pomohla zvýšiť dynamiku povstania z roku 1968. V tejto situácii Henri Lefebvre napísal Mestskú revolúciu, ktorá predpovedala, že urbanizácia je pre prežitie kapitalizmu veľmi dôležitá, a preto sa musí stať ťažiskom politického a triedneho boja. Navyše, urbanizácia krok za krokom odstraňuje rozdiely medzi mestom a vidiekom, keď po celom území štátu (alebo aj za jeho hranicami) vytvára integrované priestory. Právo na mesto by malo zahŕňať právo riadiť celý proces urbanizácie, ktorý od chvíle, keď sa objavili javy ako agrobiznis, druhé domy a vidiecka turistika, vo zvýšenej miere dominuje vidieku.

V roku 1968 zároveň s revoltou vypukla v inštitúciách poskytujúcich úvery, ktoré v predchádzajúcich desaťročiach pomocou financovania na dlh poháňali realitný boom, aj finančná kríza. Kríza naberala rýchlosť až do konca šesťdesiatych rokov, keď celý kapitalistický systém skrachoval. Najprv v roku 1973 praskla bublina globálneho trhu s nehnuteľnosťami. Po nej v roku 1975 nasledoval finančný bankrot mesta New York. William Tabb tvrdí, že reakcia na následky bankrotu New Yorku razila cestu na vytvorenie neoliberálnej odpovede na problémy pretrvávajúcej triednej moci a obnovenie schopnosti absorbovať prebytky, ktoré kapitalizmus musí produkovať, aby prežil.

Obkľučovanie sveta

Presuňme sa znova rýchlo dopredu, do obdobia nedávnej konjunktúry. Nadnárodný kapitalizmus sa ocitol na horskej dráhe. Objavovali sa regionálne krízy a krachy – východná a juhovýchodná Ázia v rokoch 1997 – 1998, Rusko v roku 1998, Argentína v roku 2001. Až donedávna sa však vyhýbal globálnemu krachu, hoci čelil chronickej neschopnosti využiť prebytočný kapitál. Akú úlohu zohrala urbanizácia pri stabilizácii tejto situácie? V USA sa všeobecne uznáva názor, že sektor bývania bol, najmä potom, čo na konci deväťdesiatych rokov praskla high-tech bublina, dôležitým stabilizátorom ekonomiky, hoci sa na začiatku tohto desaťročia aktívne podieľal na expanzii. Trh s nehnuteľnosťami priamo absorboval obrovskú časť prebytočného kapitálu. Budovali sa centrá miest, predmestské domy a kancelárske priestory. Rýchle nafukovanie cien nehnuteľností, ktoré posilňovala vlna márnotratných hypotekárnych pôžičiek s historicky najnižšími úrokmi, zároveň oživilo domáci trh so spotrebným tovarom a službami. V období, keď obchod USA so zvyškom sveta vytváral ohromné deficity a Američania si požičiavali pri-bližne 2 miliardy dolárov denne, aby podporili vlastný nenásytný konzumerizmus a vojny v Afganistane a Iraku, expanzia amerických miest čiastočne stabilizovala globálnu ekonomiku.
Lenže proces urbanizácie prekonal ďalšiu zmenu mierky. Stal sa skrátka globálnym. Vzostup trhu s nehnuteľnosťami v Británii a Španielsku, podobne ako v iných krajinách, pomohol dodať kapitalistickej dynamike energiu rovnakým spôsobom ako v USA. Urbanizácia Číny mala počas posledných dvadsiatich rokov odlišnú podobu. Intenzívne sa zameriavala na rozvoj infraštruktúry, ten však bol omnoho významnejší ako jej rozvoj v USA. Po krátkej recesii v roku 1997 sa tempo rozvoja infraštruktúry ohromne zvýšilo. Do roku 2000 dosiahla urbanizácia rozsah, pri ktorom Čína spotrebovala takmer polovicu svetových zásob cementu. V tomto období viac ako stovka miest prekročila hranicu jedného milióna obyvateľov a kedysi malé dediny, ako napríklad Šenzen, sa stali obrovskými metropolami so šiestimi až desiatimi miliónmi obyvateľov. Ohromné infraštruktúrne projekty, medzi ktorými nájdeme priehrady a diaľnice (aj v tomto prípade sú všetky financované dlhmi), menia podobu krajiny. Na globálnu ekonomiku a absorbciu prebytočného kapitálu to malo závažné dôsledky: pretože je čínsky dopyt po nerastných surovinách veľmi silný, Čile vďaka vysokej cene medi zažíva hospodársky rozmach, Austrália prosperuje a čiastočne sa zotavili dokonca aj Brazília a Argentína.

Môžeme teda povedať, že dnes je čínska urbanizácia hlavným stabilizátorom globálnej ekonomiky? Odpoveďou by malo byť obmedzené áno. Čína je totiž iba epicentrom urbanizačného procesu, ktorý je dnes naozaj globálny. Globálnym sa stal aj pre ohromujúcu integráciu finančných trhov, ktoré využili vlastnú flexibilitu, aby pomocou dlhov financovali rozvoj miest po celom svete. Počas toho, ako sa napríklad banka Goldman Sachs intenzívne zapojila do rýchlo rastúceho trhu s nehnuteľnosťami v Bombaji, Čínska centrálna banka vyvíjala aktivitu na sekundárnom hypotekárnom trhu v USA a hongkongský kapitál investoval v Baltimore. Uprostred záplavy zbedačených migrantov sa prudko rozvíjala výstavba v Johannesburgu, Taipei a Moskve. Rovnako však aj v Londýne a Los Angeles, v mestách z najvýznamnejších kapitalistických krajín. Udivujúce alebo trestuhodne absurdné urbanizačné megaprojekty, ktoré zhltli nadbytok pochádzajúci z ropného bohatstva najnápadnejším, sociálne najnespravodlivejším a ekologicky najdeštruktívnejším možným spôsobom, sa objavili na Blízkom východe na miestach ako Dubaj a Abu Dabí.

Pre globálny rozsah urbanizácie je veľmi ťažké pochopiť, že to, čo sa deje, sa v podstate podobá na zmeny, na ktoré Haussmann dohliadal v Paríži. Boom globálnej urbanizácie bol, rovnako ako všetky ostatné pred ním, závislý od vytvárania nových finančných inštitúcií a mechanizmov, ktoré zaisťovali úver potrebný na jeho udržiavanie. Finančné inovácie, ktoré sa objavili v osemdesiatych rokoch – sekuritizácia a vytváranie balíkov s lokálnymi hypotékami, ktoré sú určené na predaj investorom na celom svete a presadzovanie nových nástrojov, aby sa udržali zaistené dlhové obligácie (CDO) – pri tom zohrávali kľúčovú úlohu. Medzi ich mnohé výhody patrilo, že rozkladali riziko a uľahčovali napojenie prebytočných zásob úspor na prebytočný dopyt po výstavbe bytov. Okrem toho zrážali úhrnné úrokové miery a finančným sprostredkovateľom, ktorí s týmito zázrakmi pracovali, prinášali nesmierne bohatstvo. Rozloženie rizika však neznamená, že sme ho eliminovali. Navyše, skutočnosť, že je ho možné rozložiť veľmi široko, povzbudzovala riskantnejšie lokálne správanie, pretože zodpovednosť bolo možné preniesť niekam inam. Bez adekvátnej kontroly vyhodnocovania rizika sa táto vlna financializácie zmenila na takzvanú hypotekárnu krízu. Jej dopad sa intenzívne prejavil v prvom rade v amerických mestách a ich okolí. Obzvlášť vážne dôsledky mala na ľudí s nízkymi príjmami, Afroameričanov z centier miest a domácnosti, ktoré vedú osamelé ženy. Zasiahla aj tých, ktorí nedokázali zaplatiť prudko stúpajúce ceny domov v centrách miest, predovšetkým na juhozápade, a museli sa presťahovať na ich semiperifériu, kde si za spočiatku nízke poplatky zaobstarali bývanie v špekulatívne postavenej radovej zástavbe, no teraz musia pre rastúce ceny ropy čeliť zvýšeným nákladom na cestu do práce a stúpajúcim platbám za hypotéky, pretože do platnosti vstúpili trhové sadzby.
Súčasná kríza, ktorá tvrdo zasiahla život v meste a mestskú infraštruktúru, ohrozuje architektúru celého globálneho finančného systému. Navyše môže spustiť ťažkú recesiu. Paralely so sedemdesiatymi rokmi sú zlovestné – v rokoch 2007 – 08 boli bezprostrednou odpoveďou FEDu na krízu lacné peniaze, ktoré v blízkej budúcnosti takmer určite vytvoria silné prúdy nekontrolovateľnej inflácie alebo stagflácie. Dnes je však situácia omnoho zložitejšia a otvorenou otázkou zostáva, či Čína dokáže vykompenzovať seriózny krach v USA. Zdá sa, že aj v Čínskej ľudovej republike rýchlosť urbanizácie klesá. Finančný systém je dnes prepojený oveľa tesnejšie ako kedykoľvek predtým. Pri počítačom riadenom obchodovaní prebiehajúcom v zlomkoch sekúnd (ktoré vytvára neuveriteľnú volatilitu pri obchodovaní s akciami), vždy hrozí, že na trhu vznikne veľká odchýlka, ktorá vyvolá obrovskú krízu. Preto musíme celkom prehodnotiť pôsobenie finančného kapitálu a fungovanie peňažných trhov a ich vzťah k urbanizácii.

Preložil Peter Vittek



David W. Harvey (*1935, v Gillinghame) je britský humánny geograf. Známym sa stal v roku 1973, keď vyšla jeho práca Social Justice and the City (Sociálna spravodlivosť a mesto). Harvey kritizuje neoimperialistický vývin, ktorý charakterizuje ako „akumulácia prostredníctvom vyvlastnenia".
Spočiatku sa Harvey pri geografickom výskume zameriaval na regionálno-historický kontext. Postupne sa však jeho záujem obracal smerom k metodológii a filozofii geografie. Od roku 1969 sa jeho meno začína spájať s geografickou analýzou sociálnej spravodlivosti a povahy kapitalistického systému. Jeho akademická kariéra ho viedla od Cambridge, cez Bristol do Baltimoru. Napriek početným pôsobeniam na univerzitách v Oxforde, či na London Scool of Economics a City University of New York, sa Baltimore stal jeho novým domovom. Práve toto mesto na východnom pobreží USA, ktorého podobu určil oceliarsky priemysel, sa stalo častým príkladom v jeho prácach, na ktorom dokumentuje svoje teoretické tézy o vývoji mestských priestorov a hospodárskych štrukturálnych premenách.
Harvey konštatuje, že veľká časť jeho práce „sa venuje snahe pochopiť proces, akým kapitál v istom časovom období formuje krajinu podľa vlastného obrazu, len preto, aby ju neskôr opätovne zničil, na základe vlastnej dynamiky nekonečnej akumulácie kapitálu, technologickej premeny a triednych bojov".

Výber z jeho prác:
Explanation in Geography (Vysvetlenie v geografii;1969), Social Justice and the City (Sociálna spravodlivosť a mesto; 1973), The Urbanization of Capital (Urbanizácia kapitálu; 1985), Consciousness and the Urban Experience (Vedomie a mestská skúsenosť; 1985), The New Imperialism (Nový imperializmus; 2003), A Brief History of Neoliberalism (Krátka história neoliberalizmu, 2005)

Zdroj: www.wikipedia.org

Zdroj: Newleftreview www.newleftreview.org
Priemerne (0 Hlasy)

Novinky Novinky

utopia.sk

Tie, na ktoré sme čakali

Čo dnes znamená byť verejne činnou rómskou ženou, komunitnou líderkou a organizátorkou? Ako sa dajú prekonať bariéry predsudkov a sociálneho vylúčenia, ktoré systematicky vytvára spoločnosť, v ktorej spoločne žijeme? Ako sa dá každodennou prácou prispieť k tomu, aby zmizlo podhubie plodiace etnický, sociálny či rodový útlak?

 

utopia.sk

Zabudnutá generácia: o ľudských právach bez strachu

V štvrtej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o ľudských právach, ich význame a dôvodoch, prečo sú často ľuďom odopierané.

 

utopia.sk

S Novembrom ´89 na večné časy a nikdy inak? Prísľuby, realita a budúcnosť

V tretej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o odkaze Novembra '89, prísľuboch, ktoré priniesol, výsledkoch politickej a ekonomickej transformácie a možnostiach ďalšieho spoločenského vývoja.

 

utopia.sk

Späť do budúcnosti. Perspektívy družstevníctva v strednej Európe

V druhej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o problémoch a úspechoch družstevníctva v strednej Európe a jeho budúcnosti.

 

utopia.sk

Načo nám je práca? Diskusia o súčasnosti a budúcnosti práce

V prvej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme sa bližšie pozreli na to, čo dnes považujeme za prácu a ako by mohla vyzerať jej budúcnosť.

 

Zastavme dohodu CETA

Zastavme dohodu CETA

Viac ako 450 organizácií z Európskej únie a Kanady podpísalo spoločné vyhlásenie, ktoré odmieta obchodnú dohodu CETA a žiada všetkých volených zástupcov a zástupkyne, aby ju v procese schvaľovania nepodporili. Opodstatnené obavy obrovského množstva ľudí neboli vypočuté. V súčasnosti už máme k dispozícii veľa analýz a argumentov, ktoré potvrdzujú, že táto dohoda len prehĺbi problémy, s ktorými zápasia nielen EÚ a Kanada. Preto treba dohodu CETA zastaviť a s ňou aj akékoľvek ďalšie pokusy o presadzovanie obchodnej politiky, ktorá škodí ľuďom a životnému prostrediu.

Celý text výzvy v anglickom jazyku so signatármi a odkazmi na zdroje tvrdení vo vyhlásení je zverejnený na adrese:
http://www.s2bnetwork.org/european-canadian-civil-society-groups-call-rejection-ceta/

Český preklad textu vyhlásenia si môžete prečítať nižšie.

 

Koalícia občianskej spoločnosti vyzýva vlády Európskych krajín, aby odmietli dohodu CETA

Koalícia občianskej spoločnosti vyzýva vlády Európskych krajín, aby odmietli dohodu CETA

Brusel 22. september – Široká skupina občianskych a spotrebiteľských organizácií ako aj odborových zväzov vyzýva ministrov a ministerky EÚ, aby odmietli podpísať Komplexnú hospodársku a obchodnú dohodu(CETA) s Kanadou [1]. Ministri a ministerky zodpovední za obchod sa dnes a zajtra zídu v Bratislave, aby prediskutovali schválenie dohody CETA.

Vyhodíš ich dvermi, vracajú sa oknom

Vyhodíš ich dvermi, vracajú sa oknom

Je možné, že sa to skončilo? Ak áno, je to víťazstvo kampane, ktorá ešte pred časom vyzerala beznádejne, čeliac hradbe politickej, korporátnej a byrokratickej moci. Zdá sa, že TTIP – dohoda o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve, je mŕtva. Nemecký minister hospodárstva Sigmar Gabriel vyhlásil, že „rokovania s USA fakticky zlyhali." Francúzsky premiér Manuel Valls oznámil, že rozhovory boli „jednoznačne zastavené". Podobne sa vyjadrili aj belgické a rakúske ministerstvá. Moc ľudí zvíťazila. Nateraz.

Akčná jeseň! Posledné dni dohody CETA

Akčná jeseň! Posledné dni dohody CETA

23. septembra 2016 sa v Bratislave stretnú ministri obchodu, aby sa pokúsili nájsť spoločnú pozíciu pred podpisom dohody o voľnom obchode medzi EÚ a Kanadou (The Comprehensive Economic and Trade Agreement, CETA). Táto chvíľa je nesmierne dôležitá, pretože ak sa zhodnú, CETA môže byť podpísaná a odoslaná do Európskeho parlamentu. Slovinsko, Rumunsko, Poľsko, Bulharsko a Valónsky parlament v Belgicku však vyjadrujú svoje znepokojenie a námietky proti prijatiu dohody CETA. Preto je veľmi dôležité, aby aj organízácie občianskej spoločnosti, združenia a odborové organizácie v nadchádzajúcom období prejavili svoj odmietavý postoj k dohode CETA. Spoločne tak pomôžu vytvárať tlak na ministrov obchodu, aby neodsúhlasili obchodnú dohodu, z ktorej budú mať prospech len korporácie, a ktorá poškodí záujmy občanov a pracujúcich.

Družstva přinášejí inspiraci a mají výsledky

Družstva přinášejí inspiraci a mají výsledky

Iniciativa Alternativa Zdola se v r. 2013 zapojila do projektu „Inclusive local economies through cooperatives development" podpořeného Visegrádským fondem. Projekt vede slovenské sdružení Utopia, zapojili se i maďarští a polští partneři. Hlavními cíli projektu bylo zmapovat postavení družstev v jednotlivých zemích a inspirovat se příklady dobré praxe jak v oblasti legislativní, tak v prezentaci ve sdělovacích prostředcích. Vyvrcholením projektu bude ve všech čtyřech zemích vytvoření „družstevního inkubátoru", který má sloužit jako informační a poradenské centrum pro zájemce o družstevnictví. Inspirací pro projekt se stala zpráva Evropského parlamentu z roku 2013, která hodnotila pozitivní příspěvek a odolnost družstev vůči krizi a nabádala členské státy k podpoře a posílení tohoto sektoru, včetně vytvoření potřební právní a finanční infrastruktury. Souvislost s lokální udržitelností i sociálními aspekty se odrazila v zaměření projektu, proto také název „Inkluzivní místní ekonomiky prostřednictvím rozvoje družstev."

 

 

First Previous Next Last

FB FB