Participatívna ekonomika

Autor/ka: Peter Vittek

Michael Albert: Participatívna ekonomika, alebo skrátene parecon, je vízia ako riadiť ekonomiku beztriednym spôsobom. Prináša pracujúcim a spotrebiteľom príležitosť samosprávne sa vyjadriť k ekonomickému životu, solidaritu s ostatnými, spravodlivé príjmy za ich prácu, rôznorodé príležitosti a možnosti a ekologickú rovnováhu.

 Motto

"Úlohou modernej priemyselnej spoločnosti je dosiahnuť to, čo je dnes technologicky realizovateľné, menovite spoločnosť skutočne založenú na slobodnej dobrovoľnej participácii vyrábajúcich a tvoriacich ľudí žijúcich svoje životy slobodne v rámci inštitúcií, ktoré kontrolujú a ktoré majú obmedzenú alebo prípadne vôbec žiadnu hierarchickú štruktúru."   Noam Chomsky

Ľudia už od pradávna túžia po dôstojnej práci a rovnosti. Dejiny sú plné povstaní, vzbúr a revolúcií, ktoré boli výrazom tejto ľudskej túžby. Jej ďalším prejavom vždy bola ľudská potreba vytvárať utópie - predstavy sveta, ktorý by bol lepší ako ten skutočný, sveta, v ktorom by malá skupinka ľudí neovládala všetkých ostatných. Svet taký napriek všetkým úsiliam stále nie je. Neboli však márne. Naši predkovia a predchodcovia nám zanechali množstvo podnetných impulzov, ktoré neustále rozvíjame. Projekt participatívnej ekonomiky patrí k tejto tradícii a jeho rozvíjaním môžeme aj v súčasnosti čímsi prispieť k neutíchajúcemu zápasu za slobodu, rovnosť a solidaritu pre všetkých.
 
Participatívna ekonomika (skrátene parecon) je ekonomický model, ktorý v roku 1991 vytvorili Michael Albert a Robin Hahnel. Obaja sú ekonómovia a sú aj dlhoročnými občianskymi aktivistami. Michael Albert sa v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia stal členom hnutia Študenti za demokratickú spoločnosť a zapojil sa do protestov proti vojne vo Vietname. V roku 1977 sa podieľal na založení vydavateľstva South End Press, ktoré dodnes pracuje podľa princípov pareconu. Neskôr založil časopis ZMagazine, ktorý stále vedie, a internetovú stránku www.zcommunications.org. Robin Hahnel sa v šesťdesiatych rokoch takisto zapojil do protivojnového hnutia. Väčšinu života prednášal ekologickú ekonómiu na Americkej univerzite. V deväťdesiatych rokoch sa začal zaujímať o korporáciami sponzorovanú podobu demokracie a pridal sa k hnutiam, ktoré jej vzdorovali. Pri demonštráciách proti stretnutiu Svetovej obchodnej organizácie v Seattli v roku 1999 patril medzi najznámejších ekonomických analytikov, ktorí sa snažili vzdelávať aktivistov z ľudových hnutí. Od vzniku modelu pareconu sa obe jeho kľúčové osobnosti venujú jeho vylepšovaniu a obhajobe. Podarilo sa im vytvoriť silnú skupinu podporovateľov, medzi ktorých patria Noam Chomsky, Cynthia Peters, Chris Spannos, Vandana Shiva, Justin Podur, Stephen Shalom, Lydia Sargent a mnohí ďalší. V krátkom úvode do pareconu, ktorý nasleduje, vám chceme slovami jeho zakladateľov priblížiť, aké základné inštitúcie model obsahuje a aké motivácie a úvahy k ich k nemu priviedli.
   

Základné inštitúcie participatívnej ekonomiky a participatívnej spoločnosti
 

 Matt Grinder: Môžete nám v krátkosti povedať niečo o participatívnej ekonomike alebo parecone? 
 

Michael Albert: Participatívna ekonomika alebo skrátene parecon je vízia, ako riadiť ekonomiku beztriednym spôsobom. Prináša pracujúcim a spotrebiteľom príležitosť samosprávne sa vyjadriť k ekonomickému životu, solidaritu s ostatnými, spravodlivé príjmy za prácu, rôznorodé príležitosti a možnosti a ekologickú rovnováhu.

            Parecon sa tieto ciele usiluje dosiahnuť pomocou niekoľkých kľúčových inštitúcií, i keď pri ich zavádzaní v skutočných historických spoločnostiach by sa tieto kľúčové inštitúcie mali rozširovať a vylepšovať v závislosti od rozvinutosti spoločnosti, jej veľkosti, jej dejín, atď. a zavádzať sa s rozsiahlymi odlišnosťami medzi krajinami, vo vnútri krajín, medzi priemyselnými odvetviami a aj medzi pracoviskami v rámci odvetví. Medzi kľúčové inštitúcie tejto ekonomickej vízie, ktorú si dnes môžeme zmysluplne predstavovať a presadzovať, patria:
 

  • produktívny majetok kontrolovaný a riadený tými, ktorých životy ovplyvňuje, ktorý ale nikto nevlastní – teda participatívne vlastníctvo
  • zamestnanecké a spotrebiteľské rady, v ktorých majú ich členovia individuálne a kolektívne slovo pri príjmaní rozhodnutí v rozsahu, v akom na nich tieto rozhodnutia vplývajú, či už ako na jednotlivcov alebo ako na skupiny – teda samospráva
  • odmena za spoločensky hodnotnú prácu úmerná jej trvaniu, intenzite a vynaloženému úsiliu – teda spravodlivá odmena
  • deľba práce, pri ktorej každý pracovník vykonáva viacero úloh naplánovaných tak, aby priemerná pracovná situácia každého pracovníka oprávňovala k miere rozhodovania porovnateľnej s ostatnými – teda vyvážené komplexy zamestnaní
  • alokácia pomocou kooperatívneho vyjednávania medzi zainteresovanými pracovníkmi a spotrebiteľmi, ktorá bude prebiehať prostredníctvom ich rád – teda participatívne plánovanie

 

M.G.: Povedze nám niečo o spoločenských sférach a participatívnej spoločnosti.

M.A.: Samotný parecon je len víziou ekonomiky spoločnosti, ale želáme si, samozrejme, spravodlivú spoločnosť aj vo všetkých ostatných spoločenských dimenziách, nie len v jednej. Tie najdôležitejšie sféry spoločenského života, ktoré je zmysluplné vyzdvihnúť a rozšíriť o ne našu víziu, sú prinajmenšom: 

  • politické zriadenie – alebo inštitúcie, ktoré zodpovedajú za súdne rozhodovanie, vytváranie zákonov a uskutočňovanie spoločnej agendy
  • príbuzenstvo – alebo inštitúcie, ktoré sú zodpovedné predovšetkým za plodenie, živenie a výchovu novej generácie, ako aj za sexualitu a to, čo by sme mohli nazvať každodenné spoločenské vzťahy v základných jednotkách, v ktorých žijeme
  • komunita/kultúra – alebo inštitúcie zodpovedajúce za to, ako ľudia definujú a ako pristupujú k svojim národným, rasovým, etnickým alebo ďalším kultúrnym identitám, vrátane kultúrnych zvykov, sviatkov, jazyka, atď.
  • ekonomika – alebo inštitúcie zodpovedajúce za výrobu, alokáciu a spotrebu tovarov a služieb

 

Navyše, na určitej úrovni sa aj tá najosamotenejšia spoločnosť stretáva s ekológiou a inými spoločnosťami alebo „medzinárodným svetom," a obe tieto oblasti si zaslúžia pozornosť vízie, keďže sa snažíme vzniesť požiadavku na víziu kľúčových vlastností lepšej spoločnosti, v našom prípade na participatívnu spoločnosť.

Participatívna spoločnosť by teda mala mať rovnaké základné inštitúcie ako jej jadro. Samozrejme, v každej participatívnej spoločnosti prípad od prípadu v inej variácii. Mali by nimi byť základné inštitúcie - politické zriadenie, príbuzenstvo, komunita/kultúra, ekonomika a vzťah k ekológii a iným národom.

(Text pochádza z rozhovoru Matta Grindera s Michaelom Albertom - Parecon a participatívna spoločnosť)

Celý článok v anglickom jazyku: http://www.zcommunications.org/parecon-and-participatory-society-by-michael-albert

 

Úvod do pareconu

     

1. Ako parecon vznikol? Aká je jeho história?

         Participatívna ekonomika - parecon, vyplýva z mnohých bojov rozličných skupín obyvateľstva, ktoré sa pokúšali oslobodiť od kapitalizmu. Parecon konkrétne patrí k anarchistickému a libertariánsko-psocialistickému dedičstvu, k nedávnym skúsenostiam novej ľavice zo šesťdesiatych rokov, ale rovnako ku každému takému historickému povstaniu a projektu od počiatku až dodnes, ktorý sa zameriaval na odstránenie triednej spoločnosti. Učil sa z úspechov a zo zlyhaní.

         Kedysi som počul o štrajku egyptských roľníkov proti faraónovi, ktorý im prestal poskytovať jedlo a namiesto šiestich dní práce na pyramídach v týždni začal požadovať sedem. Hovorí sa o ňom ako o prvom štrajku. Myslím, že parecon sa vracia až k tomuto povstaniu. Domnievam sa, že je zaviazaný každej eseji, prednáške a knihe, a všetkým aktivistickým projektom a hnutiam, ktoré sa pokúšali osvetliť alebo zrealizovať beztriednosť.

         Ako beztriedny koncept sa parecon zrodil, keď si revolucionári z rôznych táborov – Kropotkin , Rocker , Bakunin alebo Pannekoek – začali predstavovať a hľadať beztriednu ekonomiku. Presne to je parecon – beztriedna ekonomika. Nie je to kapitalizmus, ale ani ekonomika ovládaná zhruba pätinou populácie, ktorá si monopolizovala prideľovanie oprávnení. V parecone niekoľkí účastníci neovládajú tých zvyšných.

         Model samotného pareconu s konkrétnou koncepciou a zadefinovanými inštitúciami ale vznikol neskôr, keď sme s Robinom Hahnelom premýšľali o našich reakciách na rôzne školy antikapitalistického aktivizmu a vyložili naše názory v knihe nazvanej Pohľad do budúcnosti približne pred šestnástimi rokmi (1991). Odvtedy sme parecon opakovane vylepšovali. Čiastočne jeho koncepciu, ale predovšetkým formu, akou o ňom hovoríme.

2. Niekedy ľudia o participatívnej ekonomike hovoria, akoby hovorili o niečom, čo je v ich hlave. Inokedy akoby hovorili o niečom, čo existuje vo vonkajšom svete. Je to myšlienkový model alebo je to skutočný systém, niečo ako miesto, ktoré sme ešte nenavštívili? Čo je participatívna ekonomika? Výtvor, ktorý popisujeme, alebo vec, ktorú odhaľujeme?

         Aj jedno, aj druhé. Parecon je odhaľovaná vec v tom zmysle, že pomenúva ekonomiku s reálnymi produkujúcimi a spotrebujúcimi pracovníkmi a spotrebiteľmi z mäsa a kostí, ktorá raz bude existovať. Áno, v tomto zmysle môžeme parecon charakterizovať ako miesto, ktoré sme ešte nenavštívili. Premýšľame o ňom, odhadujeme jeho vlastnosti, a nakoniec ich odhaľujeme. V tomto zmysle je parecon niečo, čo existuje kdesi vo vonkajšom svete, nie však v priestore, ale v čase.   

         Parecon je tiež názov určitého ekonomického modelu, slobodného výtvoru mysle, usilujúceho sa zachytiť podstatu skutočnej budúcej beztriednej ekonomiky, z ktorej sa budeme tešiť. Model zvaný parecon sa nachádza v ľudských hlavách. Ekonomika zvaná parecon sa nachádza v budúcnosti. Model umiestnený v mysli sa snaží popísať ekonomiku umiestnenú vo svete. To, z čoho sa budeme tešiť, je ekonomika, ktorá sa objaví v budúcnosti. Model, ktorý dnes máme v hlave, možno budeme musieť prispôsobiť alebo zmeniť, keď sa budeme dozvedať viac o systéme, aký sa snaží objasniť.      

         Myslím, že model je presný, pretože má široko zadefinované vlastnosti. Myslím, že ho potrebujeme pre pomoc, ktorú nám môže poskytnúť pri zavádzaní systému. Model tu nie je pre zábavu. Nepotrebujeme ho na precvičovanie myslenia. Model má viacero bezprostredných a praktických účelov. Existuje, aby poskytoval nádej zreálňovaním požiadavky na novú ekonomiku. Existuje, aby poskytoval cieľ, ktorý nám môže pomôcť pri súčasnom úsilí zasievať zárodky budúcnosti. Existuje, aby pomohol viesť naše požiadavky a aktivizmus skôr k cieľu ako len k odporu. Model existuje, aby predstavil alternatívnu ekonomiku a pomohol nám ju dosiahnuť. Preto musí zachytiť kostru budúcej participatívnej ekonomiky. Musí odhaliť vymedzené cestičky. Nemusí sa však zaoberať detailmi, ktoré sa budú prípad od prípadu pri každej udalosti líšiť.  

3. Bez ktorých základných inštitucionálnych prvkov by ekonomika viac nebola pareconom? A okrem prvkov nevyhnutných pre zotrvanie v rámci pareconu: aký rozsah rozmanitosti a možností voľby poskytuje akákoľvek špecifická participatívna ekonomika?

         Hlavnými prvkami modelu zvaného parecon sú samosprávne zamestnanecké a spotrebiteľské rady, vyvážené komplexy zamestnaní, odmena za dĺžku, intenzitu a vynaložené úsilie pri spoločensky hodnotnej práci a participatívne plánovanie.

Myslím, že tieto inštitucionálne prvky sú pre model pareconu tým, čím súkromné vlastníctvo, korporátna deľba práce, odmena za vlastníctvo, moc a produkt a trhová alokácia pre kapitalizmus. Bez týchto charakteristických prvkov nie je beztriedna ekonomika možná.

         Kapitalizmus sa objavuje v mnohých podobách, ktoré sa od seba často výrazne odlišujú. Túto odlišnosť nespôsobuje len rozdielne obyvateľstvo, zdroje, úroveň technológie alebo rozdiely v iných zložkách spoločenského života v jednotlivých krajinách, ale aj nespočetné variácie pri zavádzaní kľúčových ekonomických prvkov ako aj pri zavádzaní obrovského počtu ekonomických prvkov druhého, tretieho a štvrtého rádu. To isté bude platiť pre reálne participatívne ekonomiky. 

         Rozdielne formy participatívnej ekonomiky sa teda budú odlišovať v tom, ako budú merať prácu, ako budú vyvažovať zamestnania, ako sa budú stretávať rady a ako budú prijímať rozhodnutia, ako budú vykonávať participatívne plánovanie, a okrem toho vo všetkých menej dôležitých rysoch v rámci pracovísk a komunít a medzi nimi.

         Uviaznuť pri hľadaní nepružného, nemenného vzoru je vysiľujúci omyl. Parecon nie je nepružný ani nemenný. Nešpecifikuje detaily všetkých budúcich pareconov viac, než nám akýkoľvek všeobecný popis charakteristických prvkov kapitalizmu hovorí všetko o USA, Švédsku, Čile a Južnej Afrike. Model neukazuje nič viac, ani nič menej, ako základné charakteristické prvky.   

4. Prečo považujete každý z charakteristických prvkov pareconu za kľúčový? Môžete začať vysvetlením, prečo si myslíte, že bez samosprávnych zamestnaneckých a spotrebiteľských rád by ekonomika nebola parecon?

         Pri definovaní post-kapitalistickej ekonomiky je jedným z rozhodujúcich cieľov stanovenie vhodného prístupu k prijímaniu rozhodnutí v jej rámci. Ak má byť ekonomika beztriedna a spĺňať naše najvyššie očakávania (a Kropotkinove, Rockerove a všetkých ostatných), musí všetkým pracovníkom a spotrebiteľom zabezpečiť participáciu na rozhodnutiach, ktoré majú vplyv na ich životy.

         Presnejšie, ak nikto nemá obsadiť privilegovanejšiu pozíciu ako majú ostatní, musí byť každá osoba v rovnakej miere zapojená do rozhodovacieho procesu. Môžeme to dosiahnuť rozličnými spôsobmi. Každý napríklad môže mať jeden hlas pri každom rozhodovaní. To je ale očividne absurdné. Mnohé rozhodnutia na mňa nemajú takmer žiaden vplyv. Prečo by som mal mať pri nich rovnaké slovo ako ľudia, ktorí sú priamo zainteresovaní a ďaleko viac ich to ovplyvňuje? Na druhej strane, pri rozhodnutiach, ktoré na mňa majú veľký vplyv, by som mal mať silnejší hlas, ako ľudia dotknutí okrajovo. Keď premýšľam o tejto jednoduchej predstave a riadim sa požiadavkou, aby rovnaký model platil pre všetkých, vyplynie z toho norma, ktorá hovorí, že každý aktér by mal mať pri ekonomickom rozhodovaní slovo podľa toho, do akej miery naň toto rozhodovanie vplýva. Táto formulácia stanovuje ideál, ktorý sa snažíme dosiahnuť. Samotná norma, ktorú nazývam samosprávou, nie je pravdivá ani nepravdivá. Je to hodnota, ktorá, keď zoberieme do úvahy jej dôsledky, sa nám páči alebo nie.    

         Ďalší môj krok je v tejto zjednodušenej úvahe nasledovný: Ak pracovníci a spotrebitelia budú mať vplyv na výsledky v miere, v akej sú nimi dotknutí, kde budú tento vplyv vykonávať?

         Môže to byť nedostatkom predstavivosti, ale je veľmi ťažké predstaviť si akúkoľvek inú odpoveď ako tú, že pracovníci a spotrebitelia ho budú musieť vykonávať na zhromaždeniach a v spojení s ostatnými pracovníkmi a spotrebiteľmi. Niekedy budú vystupovať samostatne a často v skupinách, budú používať relevantné informácie a prostriedky a získajú tiež náležitú sebadôveru a schopnosti.

         Zdá sa to byť jasné: niekedy sa budeme rozhodovať ako jednotlivci, niekedy ako členovia malej skupiny, niekedy väčšej. Budeme mať, buď ako jednotlivci alebo ako členovia skupiny, väčšie či menšie slovo pri rozhodovaní, v závislosti od toho, ako nás jeho výsledky ovplyvnia v porovnaní s tým, ako ovplyvnia ostatných. Táto logika vedie k myšlienke, že pracovníci a spotrebitelia vyjadrujú a prejavujú svoje preferencie pomocou samosprávnych metód ako jednotlivci, v malých kolektívoch, v radách celých pracovísk alebo štvrtí, rovnako ako v združeniach rád.

         Ak má byť participácia prostriedkom samosprávy, potom rady a ďalšie úrovne by mali využiť prostriedky na spoločné používanie informácií, diskutovať o alternatívach a následne vypočítať preferencie, ktoré pridelia každému pracovníkovi a spotrebiteľovi, hlas primeraný miere, do akej je ovplyvnený. Vyčerpávajúce diskusie o cieľoch samosprávy by mali popísať rozdielne prípady, metódy, atď. Vo všeobecnosti je však táto myšlienka jednoduchá. Niekedy sa ľudia rozhodnú, že najlepšia je demokracia. Niekedy sa rozhodnú, že môžu vyžadovať rozdielnu silu hlasov, napríklad dvojtretinové alebo trojštvrtinové. Niekedy sa rozhodnú, že najlepší je konsenzus. Niekedy preferencie prejavuje jedna osoba alebo niekoľko ľudí, alebo všetci pracovníci v prevádzke alebo spotrebitelia na nejakom mieste, ale vždy k tomu dochádza v kontexte širšieho celkového rozhodovania o vstupoch a výstupoch, takže každý má primeraný vplyv na všetky výsledky.

         Mal by som dodať, že zamestnanecké a spotrebiteľské rady majú dlhú a povznášajúcu históriu v zápase pracujúcich a pri revolúcii na pracovisku a občas aj pri organizovaní komunít. Zrejme preto si nedokážem ako hlavné dejisko prijímania rozhodnutí predstaviť nič iné ako zamestnanecké a spotrebiteľské rady. Samotných pracovníkov a spotrebiteľov táto možnosť priťahuje vždy, keď vznikne široké hnutie odporu. Parecon explicitne vyhlasuje, že samospráva je norma pre prijímanie rozhodnutí. Je to inovácia, ku ktorej sa ľudia už dlho implicitne prikláňajú.         

5. Ako je to s odmenou za úsilie a obetu pri spoločensky hodnotnej práci? Aká logika vás doviedla k tomu, že je to jediný spôsob o rozhodovaní o príjme, ak má byť ekonomika pareconom?

Od normy odmeňovania očakávame dve veci. Po prvé: chceme od nej, aby spoločenské výstupy rozdeľovala eticky prijateľným spôsobom. Každý by mal získať odmenu, ktorá skôr odráža ako porušuje vhodné morálne preferencie. Po druhé: schéma odmeňovania by mala ľudí rozumne ekonomicky stimulovať. Aby bez mrhania uspokojovala potreby, musí nútiť k správnemu využívaniu spoločenských aktív.

         Etické posudzovanie zapríčiňuje, že vás parecon odmení lepšie, ak pracujete dlhšie, ťažšie alebo vo vysiľujúcich podmienkach, a že vyššiu odmenu nezískate za väčšiu moc, za vlastníctvo majetku alebo preto, že náhodou pracujete v odvetví, ktoré vyrába niečo hodnotnejšie, že máte veľmi produktívnych kolegov či lepšie pracovné nástroje. Nedá sa dokázať, že je to etický postup. Je to otázka hodnôt. Môžeme povedať, k čomu takýto prístup vedie a čomu predchádza. Pre vás to môže alebo nemusí byť eticky prijateľné. No či sa vám to páči alebo nie, je to tak.  

         Takýto prístup vedie k spravodlivosti. Všetci sme rovnako ohodnotení. Všetci zarábame s rovnakými vyhliadkami. Nevykorisťujeme sa navzájom. Nikto nezarába neprimerane veľa, pretože nemôže pracovať omnoho dlhšie ani ťažšie ako ostatní. Preto, keď niekto zarobí viac, všetci súhlasia, že je to opodstatnené. Dôkladnejšia diskusia by samozrejme otvorila konkrétnejšie problémy, ale základné hodnoty normy by mali byť celkom jasné. Namiesto odmeňovania za majetok, moc či dokonca výstup sa parecon prikláňa k odmeňovaniu za to, ako dlho a ťažko pracujeme a aké nepohodlie musíme pri práci znášať. Parecon tvrdí, že toto je náš príspevok, za ktorý si zaslúžime mzdu.

         Aby mali podmienky odmeňovania stimulačnú zložku, parecon vyhlasuje, že práca, za ktorú získame mzdu, musí byť spoločensky hodnotná. Ak by som povedal: zaplaťte mi za hodiny, ktoré som strávil skladaním hudby, okopávaním trávnikov alebo hraním v športovom tíme, nebudem presvedčivý. Ak by som takúto prácu vykonal ja, nebude spoločensky hodnotná, pretože ju nie som schopný vykonávať tak, aby bola pre spoločnosť užitočná. Jednoducho nemám také schopnosti. Ak namiesto toho poviem: zaplaťte mi za hodiny, ktoré som strávil výrobou bicyklov, liekov alebo snáď aj za písanie spoločenských komentárov, a je to produkt, o ktorý má spoločnosť záujem a dokážem ho užitočne vyrábať, potom mi môže byť za moje úsilie zaplatená bežná odmena. Nemôžem len tak postávať niekde nablízku a hovoriť: hej, pracoval som, zaplaťte mi. Musím vytvoriť výstup zodpovedajúci času, o ktorom tvrdím, že som ho strávil prácou. Nie som platený za hodnotu výstupu, ktorý vytvorím. Ak by sme mali uznať, že moju prácu a prácu ostatných členov rady stojí za to odmeniť, musí vytvárať hodnotný výstup.

         Myslím, že takáto norma odmeňovania je pre beztriednosť potrebná, pretože nie je ľahké predstaviť si iný prístup, ktorý by vytváral spravodlivosť a vhodné stimuly. Odmenu si zaslúžia etika, trvanie, intenzita a vynaložené úsilie pri práci. Toto sú atribúty, ku ktorým môžu motivovať stimuly. A pokiaľ ide o výstupy – práca musí byť spoločensky žiaduca a efektívna, aby sme zaistili, že všetko, čo sa vyrobí, bude ekonomicky rozumné.

6. Povedali ste, že vyvážené komplexy zamestnaní sú pre beztriednosť tiež dôležité, a že bez nich ju nemožno dosiahnuť. Ako ste dospeli k tomuto tvrdeniu?

         Chceme beztriednu spoločnosť a podľa definície triedy to znamená, že naše ekonomické inštitúcie nemôžu dať niektorým výrobcom väčšiu moc, aby ju nepoužili na nahromadenie nadbytočného bohatstva, lepších podmienok, atď.

         Vieme, že ak umožníme ľuďom vlastniť výrobné prostriedky a rozhodovať o ich využití, zmocnia sa výstupov a nahromadia extrémne bohatstvo. Parecon, ktorý sa snaží o beztriednosť, to vylučuje. Potiaľto je to jednoznačné.

         Ak ale niektorí ľudia poslušne vykonávajú iba mechanickú a suchopárnu prácu, kým iní ľudia vykonávajú iba prácu, ktorá ovplyvňuje podmienky oprávňovania, vyjde najavo, že prvú skupinu – tradičných pracovníkov – ovláda tá druhá. Nazývam ju trieda koordinátorov. Logika hľadania vyvážených komplexov zamestnaní pramení z tohto pozorovania.

         Ak odmietame, aby si niektorí ľudia monopolizovali oprávňujúce podmienky a postavenie, budeme potrebovať deľbu práce, ktorá nepridelí oprávňujúcu prácu len niektorým ľuďom a väčšine prácu, ktorá ju zbavuje vplyvu. Tento posudok je základom pre voľbu vyvážených komplexov zamestnaní, ktoré jednoducho ukazujú praktický spôsob ako sa vyhnúť triedne rozdelenej distribúcii úloh.

         Samozrejme, vážime si odbornosť, ale v rámci vyvážených komplexov zamestnaní každý pracovník vykonáva niekoľko úloh, ktoré nie sú ani výhradne mechanické ani výhradne oprávňujúce. Tak každého jeho ekonomická pozícia porovnateľne a dostatočne pripravuje na participáciu v samosprávnych radách. Musíme zaviesť vyvážené komplexy zamestnaní, v ktorých všetci vykonávame niekoľko úloh s porovnateľným oprávňujúcim vplyvom, aby sme sa vyhli deľbe práce separujúcej triedu nadriadených koordinátorov od triedy pracovníkov pod nimi.  

7. Nakoniec: prečo musíme v parecone participatívne plánovať? Nebolo by jednoduchšie zostať pri trhoch alebo si vybrať centrálne plánovanie? Aká logika v sebe zahŕňa neprekročiteľnú potrebu tejto novej formy alokácie?

         Áno, bol by to určite jednoduchý prístup, ale myslím si, že nesprávny. Trhy aj centrálne plánovanie obsahujú chyby, ktoré nútia pracovníkov a spotrebiteľov robiť voľby odporujúce udržaniu samosprávy, solidarity, beztriednosti, atď. Ak by sme chceli predostrieť všetky dôkazy, bolo by to dlhé rozprávanie. Logika je však celkom jednoduchá. Centrálne plánovanie zo samotnej definície udeľuje nadmerný vplyv plánovačom a znižuje vplyv ostatných. Ukáže sa, že plánovači potrebujú v továrňach lojálnych spojencov, takže keď sa prach usadí, budeme mať znova výrobcov s právomocami a bez nich – koordinátorov a pracovníkov. Tí prví budú navyše prispôsobovať rozhodnutia predovšetkým svojim záujmom a nie záujmom pracovníkov. S trhmi je to podobné, v niektorých súvislostiach ale ešte horšie. Tam, kde centrálne plánovanie môže pravdepodobne dospieť k celkom presným hodnoteniam, trhy nemôžu. Skresľujú ceny, ktoré sa týkajú verejných a spoločenských statkov, ekologických dopadov, atď. Trhy rovnako nútia aktérov, aby sa správali individualisticky a sebecky v tom najhoršom zmysle slova. Solidárne správanie sa trestá. A znova, trhy vyvolávajú triednu nadvládu. V honbe za trhovým podielom, pri snahe konkurovať a vyhnúť sa neúspechu, je nevyhnutné znižovať náklady. V určitej chvíli je to možné robiť len na úkor pracovníkov a spotrebiteľov. Aby sa to dalo vykonať, potrebujeme skupinu, ktorá je bezcitná k potrebám všetkých a pri úsporných opatreniach neutrpí žiadne straty. Je to trieda koordinátorov, ktorú firmy najímajú, aby si zaistili zisky, a to aj proti túžbam po samospráve.

         Ak by sme vyššie uvedené tvrdenia detailnejšie preskúmali, získali by sme dôvody pre trhový abolicionizmus a aj pre zapojenie sa do rozšíreného chóru proti centrálnemu plánovaniu. Prečo ale máme prijať participatívne plánovanie?

         Základná argumentácia znova nie je komplexná. Uprednostňujeme spoločenské správanie pred protispoločenským. Chceme samosprávu, teda informovanú participáciu s príslušnou úrovňou rozhodovacích právomocí. Chceme, aby sa pri rozhodnutiach o možnostiach zohľadňovali všetky spoločenské zisky a náklady. Tieto želania nás privádzajú k tomu, že tí, ktorí sú rozhodnutiami ovplyvnení – pracovníci a spotrebitelia vo svojich radách – spoločne vyjednávajú o výstupoch. Domnievam sa, že takýto popud celkom postačuje k tomu, aby sme zúžili hľadanie na participatívne plánovanie načrtnuté v modeloch pareconu, alebo v každom prípade niečo veľmi podobné. Pracovníci a spotrebitelia vyjadrujú preferencie. Ak chceme samosprávu, nie je možné sa tomu vyhnúť. Musia zobrať do úvahy to, čo hovoria ostatní a prispôsobiť sa tomu. Tento proces teda má obojsmernú dynamiku. Domnievam sa, že keď už raz máte všetko toto na mysli, k zvyšku vás v podstate dovedie nutnosť presného oceňovania a primeraného hlasu pre účastníkov. Takto sme v každom prípade s Hahnelom načrtli obrysy a pridali potrebné kroky a pomocné štruktúry, aby bol proces životaschopný a efektívny.

         Participatívne plánovanie je len dlhodobé rozhodnutie anarchistov a decentralistických socialistov, že pracovníci a spotrebitelia by sa mali o výrobe a spotrebe rozhodovať sami, v súlade so svojimi potrebami a túžbami, bez toho, aby ich do niečoho nútila úzka elita alebo vládnuca trieda, doplnené o samosprávnu normu pareconu, ktorá ho zreálnila, keď mu dala inštitucionálny obsah.

8. Prečo by niekto mal brať vážne už len možnosť, že by sme tieto štyri vami určené prvky mohli považovať za žiaduce? Ak by bola táto požiadavka správna, nemalo by, napríklad, omnoho viac ľudí hovoriť a diskutovať o parecone a obhajovať ho? Prečo sa o parecone nepíše viac recenzií či prác a prečo nemá silnejšiu podporu, keď si to zaslúži?

         Keď sme parecon prezentovali po prvý raz, bol úplne neviditeľný, rovnako ako akýkoľvek konceptuálny model alebo argument pri svojom vzniku. O jeden a pol desaťročia neskôr je vo veľkej mierke stále takmer neviditeľný, ak sa však pozeráme len na svet antikapitalistov, veci sa menia k lepšiemu. Stále viac ľudí sa dostáva s pareconom do styku a začína ho oceňovať. Myslím, že väčšina ho považuje za hodnotný. Prečo však tento proces trval tak dlho a prečo sa aj dnes, keď rastúci počet radových aktivistov berie parecon vážne, o ňom pozoruhodne málo diskutuje a premýšľa v tlačených médiách? 

         Jedna možná (mierna a bez širších záverov) odpoveď je, že nové myšlienky a formulácie často potrebujú veľa času, aby presiakli do povedomia a ešte viac času, aby ich verejnosť ocenila. Myslím, že je to bezpochyby časť príbehu pareconu. Rovnako si ale myslím, že to nie je celý príbeh.          

         Prečo sa napríklad o parecone nepísali ani veľmi kritické rozsiahlejšie práce a ani také, ktoré by ho mierne alebo agresívne podporovali? Myslím, že odpoveď má dve časti.

         Prvá časť hovorí, že v tomto období sa relatívne málo napísalo, či už vo forme recenzie alebo inak, o akejkoľvek ekonomickej vízii. Dokonca aj v alternatívnych médiách sa nedostatočne diskutovalo nielen o parecone, ale aj o iných ekonomických víziách (a vlastne vôbec o akejkoľvek vízii). V skutočnosti by v tomto bode niekto mohol namietnuť, že parecon získal o dosť väčšiu pozornosť ako iné vízie. Takže sa domnievam, že veľkou časťou problému je averzia k víziám. Vyhláste niečo nové o kapitalizme, rasizme alebo čomkoľvek inom, a bude sa to rozpitvávať tak, až vám z toho bude nevoľno. Vyhláste niečo o tom, čo by malo nahradiť kapitalizmus, rasizmus, atď. - a nastúpi silnejúce ticho. Platí to bez ohľadu na obsah vyhlásení. 

         Myslím si však, že kým averzia k nešpecifikovaným víziám vysvetľuje dlhé a pomalé ťaženie akýchkoľvek vizionárskych požiadaviek, druhá časť odpovede, obzvlášť v prípade pareconu je, že parecon obsahuje atribúty pôsobiace proti tomu, aby ich brali vážne ľudia prevádzkujúci vydavateľstvá recenzií a iných tlačených publikácií. Ak teda parecon získa širokú podporu ľavice, vzrastie v ľavicových inštitúciách tlak na zmeny smerom k usporiadaniu podľa predstáv pareconu. Vzostup feminizmu alebo černošského hnutia je nepresná, ale poučná analógia. Keď tieto široké perspektívy získali silu, vznikli veľké tlaky na zníženie rasizmu a sexizmu v ľavicových hnutiach a projektoch. Tieto tlaky zároveň aktívne napomáhali, aby ich nahradila kultúrna diverzita a feminizmus. K týmto rámcom rovnako vznikol značný odpor, a to nielen zo strany ľudí, ktorí ich vnímali ako hrozbu pre vlastné postavenie. Myslím, že to isté platí pre parecon. Ľudia, ktorí vlastnia alebo spravujú ľavicové projekty, publikácie a hnutia, si často, buď implicitne alebo explicitne uvedomujú, že ak by prevládol ekonomický pohľad pareconu, ich súčasné ľavicové agendy by narušil posun smerom k spravodlivosti, samospráve a konkrétne vyváženým komplexom zamestnaní.

         V minulosti mohlo periodikum, ktoré nevydávalo recenzie o parecone alebo preň nebol parecon vôbec príťažlivý, legitímne vyhlásiť, že je to preto, lebo parecon je len súbor poznámok pod čiarou bez veľkej podpory. A aj preto, lebo periodiká v skutočnosti nedostávali žiadne práce o parecone. To, že takéto práce nežiadali, nemôže dokazovať aktívny odpor, len nedostatok náklonnosti k vízii v akejkoľvek forme alebo len jej úprimnú neznalosť. Dnes však viaceré ľavicové periodiká dostávajú (v niektorých prípadoch mnohé) príspevky a aktívne ich odmietajú. Myslím, že je to veľmi očividne iná situácia ako neškodná nevšímavosť.

         Súhlasím s vami, že bez ohľadu na príčiny tohto stavu je relatívny nedostatok ľudí, ktorí vážne diskutujú o kvalitách pareconu v rozličných tlačených médiách, veľkou prekážkou jeho rozšírenia. Potenciálny čitateľ uvažuje: Mal by som sa prehrýzť touto knihou? Mal by som študovať túto internetovú stránku? Mal by som pracovať na pochopení týchto myšlienok? No, možno by som nemal. Napokon, moje obľúbené časopisy ich nespomínali. Počkám a uvidím, či parecon získa vierohodnosť ešte predtým, ako investujem svoj čas, aby som to zistil. Myslím, že takéto pochybnosti čitateľov, či zobrať parecon vážne, ktoré spôsobila neprítomnosť skutočnej diskusie v tlačených médiách, účinkovali viac ako jedno desaťročie. Keď sa na to pozeráme týmto spôsobom, vzostup počtu ľudí, ktorí si našli k pareconu vzťah napriek absencii diskusie v tlačených médiách, je skôr preukázateľne nápadne rýchly ako pomalý. V každom prípade, či pomaly alebo rýchlo, či zbrzdene alebo prirodzene, pozornosť dosahovaná pareconom sa blíži úrovni, ktorá si bude vynucovať verejné uznanie modelu. To si myslím, alebo v to celkom isto dúfam.                 

9. Akú zmenu môže parecon priniesť už dnes? Je to len vízia pre budúcnosť, alebo ju môžeme uplatniť v súčasnosti? A ak je to tak, ako?

         Ak by sa týkala iba budúcnosti, prečo by sme na nej pracovali teraz? Nie, myslím, že parecon má úžasný význam už dnes a rovnako v najbližšom období, keďže sa darí rozvíjať naše aktivity. Myslím, že ak by mal mať súčasný postup väčší úspech, záviselo by to vo veľkej miere od realizácie vízie. Práve to je podľa mňa je v skutočnosti hlavným cieľom neustálej obhajoby potreby vízie a argumentácie v prospech pareconu.    

         Potrebujeme ekonomickú víziu a iné vízie, aby sme prekonali cynizmus, ktorý tvrdí, že utláčateľské podmienky nemajú žiadnu alternatívu. Potrebujeme ekonomickú a iné vízie, aby sme získali náhľad, ktorý nám umožní začleniť zárodky budúcnosti do našej súčasnej organizačnej práce a aktivizmu. A potrebujeme ekonomickú a iné vízie, aby sme nasmerovali a tvarovali našu kritiku existujúceho stavu a naše požiadavky a činnosti, ktoré majú tento stav zmeniť tak, aby nás naše úsilie viedlo k vytúženému cieľu. Bude to lepšie, ako točiť sa v kruhu, alebo v horšom prípade vytvárať nový svet, ktorý si neželáme a neočakávame.

         Parecon nám v súčasnosti naznačuje, že by sme mali žiadať príjem, ktorý nás posunie smerom k spravodlivosti a moc, ktorá nás posunie smerom k samospráve. Predpokladá, že si musíme vydobyť zmeny, ktoré umožnia zaviesť vyvážené komplexy zamestnaní. Predpokladá, že musíme bojovať za pretvorenie a obmedzenie trhov, ktoré nás privedie k participatívnemu plánovaniu. Objasňuje, prečo je vhodné zakladať zamestnanecké a spotrebiteľské rady a prečo by naše hnutia mali byť pri rozhodovacích procedúrach, úlohách a formách odmeňovania vnútorne usporiadané podľa modelu pareconu. Predpokladá, že reorganizujeme naše inštitúcie v súlade s našimi ekonomickými cieľmi tak, ako nám to umožňujú dnešné obmedzujúce podmienky, aby sme sa naučili viac o ich budúcom zavádzaní a tiež preto, aby sme inšpirovali a prinášali prospech ľuďom v súčasnosti. A môže nám povedať veľa nielen o tom, za čo bojujeme našimi požiadavkami, kampaňami atď., ale predovšetkým o tom, ako hovoriť o našom úsilí. Mali by sme diskutovať o našich projektoch a požiadavkách spôsobom, ktorý povedie k lepšiemu pochopeniu túžby po štruktúrach a výstupoch pareconu.

         Keď ľudia hovoria, že vízia nemá žiaden vlastný význam, som bezradný. Pre mňa je to ako povedať niekomu, kto hľadá svoj terminál na letisku: „Nie je dôležité kam chcete ísť, len mi povedzte, ako sa teraz cítite. To bude na určenie vášho terminálu stačiť." Ten problém je pochopiteľný – kým neviete, čo sa snažíte dosiahnuť, nemôžete vytvoriť dobrú stratégiu pre aktivistov, dobrú organizačnú štruktúru, viesť dobrú politiku vo vnútri hnutia ani vo vzťahu k širšej spoločnosti. Bez vízie môžete vašu stratégiu prispôsobiť vašim možnostiam a prostriedkom. Môžete zariadiť, aby odporovala všetkému, čo nemáte radi. Nemôžete ju však nasmerovať tak, aby ste dospeli na miesto, ktoré preferujete. Koľkokrát musia ľudia pretrpieť porážku aktivizmu bez jasného nasmerovania, kým povýšime potrebu cieľa na dôležitú prioritu?

(Text pochádza z rozhovoru Michaela Alberta s Chrisom Spannosom - Parecon dnes)

Celý článok v anglickom jazyku: http://www.zcommunications.org/parecon-today-by-michael-albert

Základná literatúra:

Domáca stránka pareconu:

http://www.zcommunications.org/topics/parecon

Michael Albert a Robin Hahnel: Politická ekonómia participatívnej ekonomiky

http://www.zcommunications.org/zparecon/pepe.htm

Michael Albert: Parecon - život po kapitalizme

http://www.zcommunications.org/zparecon/pareconlac.htm

Michael Albert a Robin Hahnel: Pohľad do budúcnosti - participatívna ekonomika pre 21. storočie

http://www.zcommunications.org/zparecon/lookfor.htm

Michael Albert: Cesta k pareconu - program pre participatívnu ekonomiku

http://www.zcommunications.org/zparecon/movingforward.htm

V slovenčine vyšlo - Michael Albert: Naša nádej - Svet bez kapitalizmu

http://www.vsss.sk/dispatcher.php?action=PrezeratKnihu&command=ukazKnihu&id=358&VSSS_session=9cba6f69c3ab3d132403d1d9b226a88d

Návrh na založenie Internacionály participatívneho socializmu:

 

Nedávno propagátori participatívnej ekonomiky navrhli založiť Internacionálu participatívneho socializmu. K podporovateľom sa môžete pridať na adrese: http://www.zcommunications.org/newinternational.htm

 

Všetci záujemcovia, ktorí by mali chuť pridať sa k rozvíjaniu myšlienok pareconu na Slovensku, nás môžu kontaktovať na e-mailovej adrese: utopia@utopia.sk

Priemerne (0 Hlasy)

Novinky Novinky

utopia.sk

Tie, na ktoré sme čakali

Čo dnes znamená byť verejne činnou rómskou ženou, komunitnou líderkou a organizátorkou? Ako sa dajú prekonať bariéry predsudkov a sociálneho vylúčenia, ktoré systematicky vytvára spoločnosť, v ktorej spoločne žijeme? Ako sa dá každodennou prácou prispieť k tomu, aby zmizlo podhubie plodiace etnický, sociálny či rodový útlak?

 

utopia.sk

Zabudnutá generácia: o ľudských právach bez strachu

V štvrtej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o ľudských právach, ich význame a dôvodoch, prečo sú často ľuďom odopierané.

 

utopia.sk

S Novembrom ´89 na večné časy a nikdy inak? Prísľuby, realita a budúcnosť

V tretej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o odkaze Novembra '89, prísľuboch, ktoré priniesol, výsledkoch politickej a ekonomickej transformácie a možnostiach ďalšieho spoločenského vývoja.

 

utopia.sk

Späť do budúcnosti. Perspektívy družstevníctva v strednej Európe

V druhej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o problémoch a úspechoch družstevníctva v strednej Európe a jeho budúcnosti.

 

utopia.sk

Načo nám je práca? Diskusia o súčasnosti a budúcnosti práce

V prvej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme sa bližšie pozreli na to, čo dnes považujeme za prácu a ako by mohla vyzerať jej budúcnosť.

 

Zastavme dohodu CETA

Zastavme dohodu CETA

Viac ako 450 organizácií z Európskej únie a Kanady podpísalo spoločné vyhlásenie, ktoré odmieta obchodnú dohodu CETA a žiada všetkých volených zástupcov a zástupkyne, aby ju v procese schvaľovania nepodporili. Opodstatnené obavy obrovského množstva ľudí neboli vypočuté. V súčasnosti už máme k dispozícii veľa analýz a argumentov, ktoré potvrdzujú, že táto dohoda len prehĺbi problémy, s ktorými zápasia nielen EÚ a Kanada. Preto treba dohodu CETA zastaviť a s ňou aj akékoľvek ďalšie pokusy o presadzovanie obchodnej politiky, ktorá škodí ľuďom a životnému prostrediu.

Celý text výzvy v anglickom jazyku so signatármi a odkazmi na zdroje tvrdení vo vyhlásení je zverejnený na adrese:
http://www.s2bnetwork.org/european-canadian-civil-society-groups-call-rejection-ceta/

Český preklad textu vyhlásenia si môžete prečítať nižšie.

 

Koalícia občianskej spoločnosti vyzýva vlády Európskych krajín, aby odmietli dohodu CETA

Koalícia občianskej spoločnosti vyzýva vlády Európskych krajín, aby odmietli dohodu CETA

Brusel 22. september – Široká skupina občianskych a spotrebiteľských organizácií ako aj odborových zväzov vyzýva ministrov a ministerky EÚ, aby odmietli podpísať Komplexnú hospodársku a obchodnú dohodu(CETA) s Kanadou [1]. Ministri a ministerky zodpovední za obchod sa dnes a zajtra zídu v Bratislave, aby prediskutovali schválenie dohody CETA.

Vyhodíš ich dvermi, vracajú sa oknom

Vyhodíš ich dvermi, vracajú sa oknom

Je možné, že sa to skončilo? Ak áno, je to víťazstvo kampane, ktorá ešte pred časom vyzerala beznádejne, čeliac hradbe politickej, korporátnej a byrokratickej moci. Zdá sa, že TTIP – dohoda o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve, je mŕtva. Nemecký minister hospodárstva Sigmar Gabriel vyhlásil, že „rokovania s USA fakticky zlyhali." Francúzsky premiér Manuel Valls oznámil, že rozhovory boli „jednoznačne zastavené". Podobne sa vyjadrili aj belgické a rakúske ministerstvá. Moc ľudí zvíťazila. Nateraz.

Akčná jeseň! Posledné dni dohody CETA

Akčná jeseň! Posledné dni dohody CETA

23. septembra 2016 sa v Bratislave stretnú ministri obchodu, aby sa pokúsili nájsť spoločnú pozíciu pred podpisom dohody o voľnom obchode medzi EÚ a Kanadou (The Comprehensive Economic and Trade Agreement, CETA). Táto chvíľa je nesmierne dôležitá, pretože ak sa zhodnú, CETA môže byť podpísaná a odoslaná do Európskeho parlamentu. Slovinsko, Rumunsko, Poľsko, Bulharsko a Valónsky parlament v Belgicku však vyjadrujú svoje znepokojenie a námietky proti prijatiu dohody CETA. Preto je veľmi dôležité, aby aj organízácie občianskej spoločnosti, združenia a odborové organizácie v nadchádzajúcom období prejavili svoj odmietavý postoj k dohode CETA. Spoločne tak pomôžu vytvárať tlak na ministrov obchodu, aby neodsúhlasili obchodnú dohodu, z ktorej budú mať prospech len korporácie, a ktorá poškodí záujmy občanov a pracujúcich.

Družstva přinášejí inspiraci a mají výsledky

Družstva přinášejí inspiraci a mají výsledky

Iniciativa Alternativa Zdola se v r. 2013 zapojila do projektu „Inclusive local economies through cooperatives development" podpořeného Visegrádským fondem. Projekt vede slovenské sdružení Utopia, zapojili se i maďarští a polští partneři. Hlavními cíli projektu bylo zmapovat postavení družstev v jednotlivých zemích a inspirovat se příklady dobré praxe jak v oblasti legislativní, tak v prezentaci ve sdělovacích prostředcích. Vyvrcholením projektu bude ve všech čtyřech zemích vytvoření „družstevního inkubátoru", který má sloužit jako informační a poradenské centrum pro zájemce o družstevnictví. Inspirací pro projekt se stala zpráva Evropského parlamentu z roku 2013, která hodnotila pozitivní příspěvek a odolnost družstev vůči krizi a nabádala členské státy k podpoře a posílení tohoto sektoru, včetně vytvoření potřební právní a finanční infrastruktury. Souvislost s lokální udržitelností i sociálními aspekty se odrazila v zaměření projektu, proto také název „Inkluzivní místní ekonomiky prostřednictvím rozvoje družstev."

 

 

First Previous Next Last

FB FB