Myslieť alternatívu - predznamenávajúce inštitúcie

Autor/ka: Peter Nedoroščík

Text vyšiel v knihe Svet v bode obratu, ktorú vydalo vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied VEDA.

V predkladanom texte sa pokúsim zamyslieť nad pojmom alternatíva. V jeho prvej časti sa zameriam na pojem alternatívy vo filozofickom diskurze z historického hľadiska, pričom budem vychádzať z prác dvoch autorov – M. Walzera a S. Žižeka. V druhej časti skúsim vymedziť alternatívy voči kapitalizmu a o zadefinovať ich základné charakteristiky. V tretej časti v skratke naznačím priamu praktickú aplikáciu predchádzajúcich úvah. Kľúčový pojem tu predstavuje predznamenávajúca inštitúcia, ktorú chápem ako formalizovanú alternatívnu spoločenskú prax.

Premýšľanie o inej, respektíve novej spoločnosti je projekt nanajvýš rizikový. Nemám teraz na mysli ani tak možnosť blamáže spočívajúcej v rôznych formách omylov, ako napríklad v neschopnosti správne predpovedať ďalší vývin, alebo v objavení sa logických rozporov, ktoré predkladaný koncept znemožňujú hneď v zárodku, či v neschopnosti zachytiť popperovské „nezamýšľané dôsledky", ktoré by tento koncept obrátili na totalitný systém podobný kapitalizmu. S týmito aspektmi sa síce koncept – nech aj ide o najpredbežnejší prvý náčrt, musí konfrontovať, no riziko takéhoto myšlienkového experimentu číha už na jeho počiatku.

Pravdepodobne jedným z prvých krokov (minimálne z metodologického hľadiska), je totiž spôsob vymedzenia sa. Čiže nielen definovanie inakosti, ale zároveň aj určenie, akým spôsobom sa má toto vymedzenie realizovať. Daný problém sa vo filozofii tematizuje veľmi intenzívne najneskôr od vzniku prvých utopických konceptov a v posledných storočiach naberá podobu otázky prekonania či vymanenia sa z kapitalizmu.

V praktickej rovine sa tu vytvára jasná deliaca línia v politickom ľavicovom hnutí takmer od jeho začiatkov. Pozície sociálnych demokratov a radikálov predovšetkým komunistického razenia sa filozoficky reflektovali mnoho krát. Veľmi precíznu reflexiu ukotvenú v historických súvislostiach predkladá medzi inými aj Michael Walzer na príklade ruských boľševikov a menševikov, pričom zlomový rozdiel identifikuje práve v spôsobe vymedzenia sa k existujúcej spoločnosti. Menševici v jeho reflexii zastávajú pozíciu „imanentnej kritiky", pre ktorú je vlastná sebaidentifikácia s kritizovanou spoločnosťou a snaha o jej prekonanie cestou, ktorá sa opiera a rozvíja to, čo sa považuje za dobré a hodnotné. Pozíciu boľševikov vníma Walzer ako vonkajšiu a konštatuje, že „postup dištancujúceho sa kritika je akousi asociálnou kritikou, vonkajšou intervenciou, aktom prinútenia, ktorého forma je síce intelektuálna, vo svojej realizácii však môže mať podobu fyzického prinútenia." ([12], 69)

Z uvedeného je celkom zrejme, že Walzer jednoznačne inklinuje k menševickej verzii. Ako filozofa ho k tomu vedie jeden zásadný argument, ktorý sa vzťahuje k pozícii „vonkajšej kritiky". Ak totiž nevychádza z kritizovanej spoločnosti, z čoho potom? Zdá sa, že štandardnou výbavou tohto druhu kritiky je odvolávanie sa buď na „božské oko", alebo na „železné zákonitosti vedy", či „všeľudské dobro", respektíve „ľudskú prirodzenosť". Walzerovi ako komunitaristovi je jasné, že ani jedna z týchto pozícii nie je filozoficky dostupná, a aj preto je ktorákoľvek z nich a dokonca aj všetky naraz vždy už vopred odsúdené na neúspech, ktorý z alternatívy voči totalite kapitalizmu činí inú verziu totality.

Ani prístupy sociálnych demokratov, ktorých vo Walzerových úvahách zastupujú ruskí menševici, však nedosahujú ciele, ktoré si stanovili. Dokonca možno konštatovať radikálnu zmenu v samotných cieľoch. Sociálna demokracia sa na začiatku jednoznačne snažila o prekonanie kapitalizmu reformnými krokmi, aby sa neskôr sústredila na čo najsociálnejšiu podobu trhového hospodárstva. V súčasnosti sa už len neúspešne pokúša zachovať to, čo sa jej v predchádzajúcich desaťročiach podarilo vytvoriť, ba dokonca už aj sama búra to, čo postavila.(1) Napriek Walzerovmu presvedčeniu sa ani menševická cesta neukázala ako schodná. Zatiaľ čo boľševici, respektíve komunisti dnes plnia v podstate už len úlohu ideologického strašiaka,  menševici, či sociálni demokrati zohrávajú úlohu, ktorá je blamážou. Costas Douzinas odvolávajúc sa na prácu Ralpha Milibanda Štát v kapitalistickej spoločnosti konštatuje, že vlády zastupujúce pracujúcich sa premenili na „opory ustanoveného poriadku" vytvárajúc ešte hodnotnejší vklad do „posilňovania kapitalistického štátu" než ich protivníci. (pozri [3])(2)

Celkom nebadane ale o to nástojčivejšie sa tým otázka podoby alternatívy a spôsobu jej realizácie transformuje do problému, či je takýto krok v dlhodobejšom horizonte vôbec možný. Táto zásadná pochybnosť sa objavuje v alternatívnom diskurze veľmi často. Slavoj Žižek formuluje toto stanovisko so silne fatalistickým podtónom, keď píše: „Jedna z najjasnejších lekcií posledných niekoľko desaťročí je, že kapitalizmus je nezničiteľný. Marx ho prirovnal k upírovi, a jednou z najpozoruhodnejších vecí prirovnania sa tu zdá byť to, že upíry vždy znova povstávajú po tom, ako sú pobodaní k smrti. Dokonca i Maov pokus v Kultúrnej revolúcii vymazať dráhy kapitalizmu skončil jeho triumfujúcim návratom". (pozri[13]) V texte s názvom Odpor je kapitulácia odkiaľ citovaná pasáž pochádza, Žižek analyzuje podľa neho veľmi biednu situáciu ľavice, pričom uvádza niekoľko spôsobov, ako sa ľavica pokúša vyrovnať s údajnou nezničiteľnosťou kapitalizmu. Pozornejší čitateľ si zrejme všimne, že v skutočnosti Žižek píše len o dvoch spôsoboch, ktoré majú rôzne varianty. Tieto spôsoby sa bezprostredne vzťahujú na prístup k moci stelesnenej štátom, medzi ktoré kladie tento filozof ostrú hranicu. Buď sa ľavica snaží o priame uchopenie moci, čoho príkladom je venezuelský prezident Hugo Chávez, alebo na moc rezignuje, ako v prípade subcomandanta Marcosa – vedúcej postavy zapatistického hnutia. Žižek jednoznačne preferuje Cháveza a týmto krokom sa dostáva do dvoch rozporov, pričom už ten prvý je preňho len ťažko riešiteľný.

Ukázalo sa totiž v nedávnych dejinách niekoľko krát, že ani radikálna premena a zavrhnutie kapitalizmu nielenže neprinieslo želaný efekt v podobe lepšej spoločnosti, ale že sa dokonca po istom čase kapitalizmus opätovne vrátil. Sám Žižek spomína Maa a Kultúrnu revolúciu. Prečo by sme si teda mali myslieť, že Chávezov pokus bude úspešnejší? Podľa Žižeka  je to zrejme preto, že Chávez volí inú stratégiu. Zásadnou úlohou pri formovaní novej spoločnosti totiž má byť snaha: „vytvoriť novú stranícku funkciu nie ako typickú štátne socialistickú (alebo peronistickú) stranu, ale ako prostriedok mobilizácie nových foriem politiky (ako slumové výbory prostých ľudí)." (pozri [13]). Ak by sa túto úlohu Chávezovi podarilo zvládnuť, zrejme by to malo znamenať smrť kapitalistického upíra.

Tu sa však dostávame k druhému rozporu, ktorý je asi v Žižekovom rozvrhu neriešiteľný. V prípade, že by riešením pre udržateľnú a životaschopnú alternatívu mali byť nové formy politiky – a Žižek tu má určite na mysli participatívnu demokraciu, prečo musí byť nastolená klasickým kapitalistickým mocenským postupom? Jeho odpoveď v tomto texte je implicitná a dá sa vyčítať z jeho postoja k Marcosovi a zapatistom. Pretože protivníci, teda korporácie a štát, sú príliš silní. Participatívne štruktúry samé od seba ich nedokážu poraziť a potrebujú podporu v podobe opanovania štátnych štruktúr. Lenže kedy už budú tieto štruktúry dostatočne silné? Keď už nebude existovať jediný štát ovládaný korporáciami? A ako sa k sebe navzájom vzťahujú participatívne a štátne štruktúry? Ak sa slumové výbory zhodnú na inom postupe ako prezident Chávez, koho vôľa sa bude realizovať? A ak sa tieto výbory rozhodnú odvolať prezidenta, odstúpi?

Vráťme sa však od politologických úvah späť k filozofii.(3) Ak som už uviedol na začiatku tohto textu, uvažovanie o alternatíve nevyhnutne hneď na začiatku potrebuje jasné vymedzenie inakosti a určenie spôsobu, ako sa k nej dopracovať. Ak sa tento spôsob výrazne líši od cieľa, ktorý má dosiahnuť, vzniká medzi nimi diera, ktorú môže vyplniť jedine viera alebo presvedčenie, že spontánna politická činnosť ľudí – čo nepochybne participatívna demokracia je, sa dá aktivizovať direktívou. Nech je takáto direktíva akokoľvek mienená dobre, teda nech nariaďuje vznik „výborov prostých ľudí", zostáva príkazom. Predstava, že sa moc môže rozpustiť sama od seba, v skutočnosti nie je vlastná ani samotnému Žižekovi. Inak by nepovažoval požiadavku na Cháveza, aby sa vzdal moci za absurdnú. Žižek má samozrejme na mysli vzdanie sa moci v prospech korporácií a miestnych elít, ale na mieste je otázka, prečo sa nevzdá moci v prospech ľudových výborov. V prvom rade preto, že ľudové výbory, ktoré by plnili vytúženú funkciu,  nevznikajú, lebo si to želajú ministerstvá. Vznikajú jedine preto, že si to želajú ľudia.(4) Zdá sa, že Žižek tu nakoniec predsa len podlieha archetypu osvieteného vládcu, ktorý v rozprávkach prenecháva vládu ľudu a ten ju s vďakou prijíma a panuje si sám. Niet najmenších pochýb o tom, že Chávezove úspechy sú ohromujúce. Aj Chomsky v citovanom rozhovore konštatuje, že vznikol lepší svet, rozhodne však nevznikol svet iný.

Predchádzajúce riadky by nás mohli priviesť k predpokladu, že ak má byť alternatíva úspešná, musí byť alternatívou od začiatku do konca, čo znamená, že nemôže kopírovať kapitalistické mocenské štruktúry a prax ani s najlepším úmyslom. A z tohto predpokladu ďalej sformulovať základnú hypotézu, že ani vyššie uvedené – radikálne i reformistické koncepty nedokázali vykročiť poza rámec kapitalizmu, pretože napriek vlastnej radikálnosti neboli schopné preklenúť to najpodstatnejšie – fundamentálne základy kapitalizmu, ktoré spočívajú v mocenskej štruktúre a s ňou korešpondujúcim chápaním a prežívaním ľudskej subjektivity. Zlyhali tak už v prvom kroku pri vymedzovaní inakosti, teda v pochopení toho, od čoho sa chceli odlíšiť. Takto sformulovaná hypotéza rozčleňuje z filozofického hľadiska problém na tri základné otázky:

1. Sociálne – politickú, a síce, aká je povaha moci a praxe, ktorá z nej vyplýva; Pri tejto otázke je potrebné ponoriť sa ešte hlbšie než k problému, či formovať alternatívu radikálnou cestou uzurpácie moci alebo procesom postupnej transformácie, teda situovať skúmanie a uvažovanie ďaleko za problém štátnej moci. Kľúčovou sa tu javí pyramidálna štruktúra moci, ktorá je predpokladom pre vytváranie gramsciovskej hegemónie. Cieľom alternatívy potom nemá byť formovanie kontra - hegemónie, ale a – hegemónie, teda (politických) inštitúcií, ktoré nemajú pyramidálnu štruktúru moci. Filozofická analýza tu musí dospieť k realizácii moci, ktorá nemá len teoretický charakter, ale musí ju priamo nachádzať v spoločenskej praxi, nech predstavuje akokoľvek menšinový prúd. David Graeber to formuluje takto: „Nepochybnou úlohou radikálneho intelektuála je robiť presne toto: pozorovať tých, ktorí vytvárajú životaschopné alternatívy, pokúšať sa predstaviť si, aké by mohli byť širšie následky toho, čo (už) robia a potom im ponúknuť tieto myšlienky nie ako recepty, ale ako príspevky, možnosti - ako dary." ([7], 118) Predstava širších dôsledkov tu znamená začleňovanie aktivít a štruktúr do celkového spoločenského rámca.(5) Ide tu o formovanie a prepájanie toho, čo môžeme pomenovať predznamenávajúcimi inštitúciami.

2. Epistemologickú, teda, či existujú alternatívne spôsoby získavania a formulovania poznania a akú podobu toto vedenie nadobúda; Tu je potrebné ukázať, že alternatívny spôsob realizácie moci formuluje vedenie vytvárajúce nový typ praxe, ktorý prekračuje kapitalizmus. Kľúčovou je tu otázka, či tento nový typ vedenia a produkcie poznatkov dokáže konkurovať kapitalistickej štruktúre. Je dôležité zdôrazniť, že tieto úvahy sa musia koncentrovať aj na súčasné podmienky, teda in ceteris paribus. Analýzy, ktoré ukazujú výhody alternatívnych štruktúr v kontexte ropného zlomu alebo hypotézy civilizačnej implózie, sú veľmi dôležité(6), vedú však zároveň bezprostredne k rezignácii na priame pôsobenie v dominujúcich hegemonických spoločenských inštitúciách a vzťahoch. Úlohou filozofie tu preto je preskúmanie a vytváranie argumentačnej bázy pre taký typ praxe ako predstavujú ekonomické a sociálne fenomény participatívneho charakteru: croudsourcing, prosumerizmus, wikinómia, tematické sociálne siete, Creative Commons Attribution kontra copyright a podobne, ktoré sa dnes rozširujú a vstupujú do rôznych vzťahov s pyramidálnymi štruktúrami produkcie vedenia a praxe.

3. Morálnu, čiže, ako človek chápe samého seba a aké možnosti subjektivity sa mu ponúkajú; Táto otázka má najzásadnejší význam, pretože bez jej zodpovedania zostáva kapitalizmus žižekovským upírom, ktorý nikdy nezomiera. Problém subjektu sa z filozofického diskurzu vytratil a dnes, ako konštatuje M. Hauser, sa premenil „ v akéhosi bieleho trpaslíka, vo hviezdu, ktorá zostarla a prestala vyžarovať svetlo, alebo dokonca na čiernu dieru, ktorá svetlo pohlcuje. Subjekt ako biely trpaslík už nedáva ostatným veciam význam a stáva sa neviditeľným" ([8], 158). Formulovanie akejkoľvek alternatívy totiž nedáva žiaden význam, ak nie je možné predpokladať alternatívnu formu subjektivity. Ani homo oeconomicus, ani postmoderný typ subjektu, ktorý sa čoraz častejšie definuje klinickou kategóriou poruchy osobnosti typu border line(7), neumožňuje predstavu žiadnej alternatívnej praxe. Pred filozofiou tak stoja dve zásadné úlohy. V prvom rade preskúmať nové typy praxe, o ktorých píšem na predchádzajúcich riadkoch, z hľadiska subjektivity, pričom kľúčové je zachytiť jej nové štrukturálne prvky. V druhom rade je potrebné nanovo preskúmať vlastnú myšlienkovú tradíciu subjektivity a pokúsiť sa nové štrukturálne prvky sformulovať do podoby subjektu, pre ktorý je vlastná participatívna podoba bytia a existencie. Dôležitý krok, o ktorý sa možno oprieť vytvoril napríklad už E. Fromm svojim konceptom sociálneho charakteru.  

Na nasledujúcich riadkoch sa pokúsim aspoň sčasti osvetliť prvú otázku, avšak ešte raz zdôrazním, že bez odpovede na všetky tri, nie je sformulovanie udržateľnej a funkčnej alternatívy veľmi pravdepodobné a zrejme ani možné.

Povaha spoločenskej moci a praxe, ktorá z nej vyplýva, sa dnes často diskutuje na podklade dvoch literárnych vízií – Aldousa Huxleyho ([9]) a Georga Orwella[10]), pričom obe nachádzame v podobe filozofických úvah v práci M. Foucaulta. Orwellovská vízia tvrdého teroru a neustáleho dohliadania sa u Foucaulta objavuje v podobe analýzy práce J. Benthama v podobe známeho panoptikálneho modelu([5], 118). Huxleyovská verzia totality zábavy sa – aspoň čiastočne, nachádza vo Foucaultových úvahách o neoliberalizme pod názvom biopolitika(pozri [6]). Zásadný rozdiel týchto dvoch totalitárnych systémov spočíva v procese realizácie moci prostredníctvom zvnútorňovania pravidiel – alebo v spôsobe introjekcie ako tento proces nazýva súčasná neopsychoanalýza. Introjekty tvoria kľúčové figúry ako súčasť psychiky človeka a predstavujú istú formu modelov správania a sebaprežívania, takže možno povedať, že vytvárajú základnú štruktúru subjektivity. V prvom prípade tvorí fundamentálnu figúru všemocný a vševidiaci „Veľký brat", takže subjekt sa vníma v prvom rade ako neustále pozorovaný, čomu sa prispôsobuje jeho správanie aj sebavnímanie. Paradoxne sa tak základná figúra nestáva introjektom a v situáciách, keď subjekt nadobúda presvedčenie, že ho Veľký brat nevidí, môže modifikovať a často aj modifikuje želané správanie. V druhom prípade sa figúra pozorovateľa zvnútorňuje a stáva sa pre pozorovaného neustálou úlohou. Základným fokusom jeho pozorovania je, či nevybočuje zo svojho okolia a správa sa priliehavo. Bez akýchkoľvek pochybností možno konštatovať, že súčasná podoba kapitalizmu čoraz zreteľnejšie stelesňuje oba spôsoby mocenského vplyvu. V každom prípade napriek rozdielnemu spôsobu zvnútorňovania oba typy realizácie moci majú niekoľko zásadných vplyvov na subjektivitu, ktoré sú v oboch prípadoch totožné a pravdepodobne ich môžeme pokladať za dištinktívne znaky akejkoľvek modernej totality – nielen kapitalizmu.

Organizácia moci má striktne hierarchický pyramidálny vzorec. Jeho aplikácia vo verejnom priestore má za následok absolútnu pasivitu väčšiny spoločnosti, pričom subjekt ktorý nie je zaradený na vrchole, respektíve v horných poschodiach pyramídy sa usiluje len o jedno – čo najlepšie sa prispôsobiť. Aktivita, ktorej cieľom je organizácia, posilňovanie alebo transformácia moci, je vyhradená len pre najvyššie poschodia. Inštalácia subjektu v tejto časti pyramídy spôsobuje jeho celkovú orientáciu na moc ako jedinú motiváciu, čo Orwell prostredníctvom jednej z postáv jeho románu charakterizuje nasledovne: „Staráme se pouze o moc. Ne o bohatství nebo dlouhý život nebo o štěstí: pouze o moc, čistou moc. Co znamená čistá moc, to hned pochopíte. Lišíme se ode všech oligarchií minulosti v tom, že víme, co děláme. Všichni ostatní, dokonce i ti, kdo se nám podobali, byli zbabělci a pokrytci. Němečtí nacisté a ruští komunisté se nám svými metodami velmi přiblížili, ale nikdy neměli odvahu přiznat si vlastní motivy. Předstírali, a možná tomu dokonce věřili, že převzali moc nechtěně a jen na omezený čas, a že hned za rohem leží ráj, kde lidské bytosti budou žít ve svobodě a rovnosti. My takoví nejsme. Víme, že nikdo nikdy nepřevzal moc s úmyslem se jí vzdát. Moc není prostředek; je to cíl. Nikdo nezaloží diktaturu, aby zabezpečil revoluci; dělá revoluci, aby založil diktaturu. Smyslem persekuce je persekuce. Smyslem mučení je mučení. Smyslem moci je moc." ([10], 278).

Tento mocenský model má za následok vytváranie nepreklenuteľných, respektíve len veľmi ťažko preklenuteľných bariér medzi indivíduami, takže dochádza k atomizácii. Atomizácia sa neprejavuje len v kapitalizme, ktorý zvýrazňuje individualizmus, ale aj v totalitách, ktoré tendujú ku kolektivizmu, pretože pred Veľkým bratom, či už v externej podobe alebo ako introjekt, kde pozorovaný splýva s pozorovateľom, je každý skrz naskrz pasívny a osamelý. Snaha o rovnakosť či totožnosť preto oveľa skôr než vzájomnú spolupatričnosť produkuje atomizáciu a izoláciu. Podstatným dôvodom je tu nemožnosť spontánnej aktivity ako pri formovaní vlastnej subjektivity, tak aj pri vytváraní verejného priestoru. Dobrým príkladom sú tu Huxleyho „blíženci", kde ani absolútna totožnosť jednotlivcov nijako nesmeruje k osobnému vzájomnému vzťahovaniu sa ale práve naopak.

Vzájomné vzťahovanie sa však je dôležitým faktorom, pričom pre totalitnú spoločnosť platí, že má jeden dominantný spôsob a tou je transakcia. Nezáleží na tom, či ide o kapitalistický obchod, alebo o pravidelné záznamy v straníckej knižke či osobnom spise, dôležitý je aspekt odmeňovania a trestu „tu a teraz". Precízne sformulovaný mytologický koncept celku určovaný hegemonickou úlohou kapitálu, strany alebo inej entity sprevádza na úrovni indivídua strata kontinuity v podobe krátkych sekvencii neustáleho prispôsobovania sa bez istoty, že aj nasledujúca transakcia dopadne úspešne. Spoločnosť neistoty ako charakteristika tak v tomto zmysle nie je vlastná len kapitalizmu.

Ak predchádzajúce riadky zhrniem, vytvárajú schému spoločenskej moci a praxe v kapitalizme tieto základné pojmy: pyramída, resp. hierarchia, pasivita, resp. prispôsobovanie sa, atomizácia, totožnosť, resp. rovnakosť a transakcia, pričom táto schéma vytvára hegemóniu. Formovanie alternatívy s prívlastkom a – hegemonická vyžaduje prax a realizáciu moci, ktoré narúšajú všetky články uvedenej schémy a vytvárajú jej protiklad. A práve toto je zásadnou úlohou predznamenávajúcich inštitúcií. Fungovanie týchto inštitúcií smerom do vnútra by sa tak malo riadiť touto schémou: sieťová štruktúra, aktivita, komunita, rôznorodosť a reciprocita.

Dôležité je však aj to, akým spôsobom pôsobia predznamenávajúce inštitúcie smerom navonok teda vo vzťahu k hegemonickým inštitúciám, čo opäť otvára otázku prechodu, resp. prekonania kapitalizmu. Okrem schopnosti alternatívneho výkonu moci je preto dôležité, aby predznamenávajúca inštitúcia vykonávala aj dohľad, teda kontrolovala hegemonickú moc, čím dochádza k jej oslabovaniu a vnucovaniu jej fungovania alternatívnym spôsobom. Aspekty praxe predznamenávajúcich inštitúcií a kontroly hegemonickej moci ukazujú, že rozdiel medzi radikálnym a reformistickým postupným prekonávaním kapitalizmu sa stiera. Radikálnosť ich praxe zamedzuje nebezpečenstvo vzniku novej totality a kontrola moci vylučuje ich neškodnosť, respektíve znižuje nebezpečenstvo likvidácie hegemonickými inštitúciami.

Ak sa vrátim k zadaniu, ktoré sformuloval Graeber v kontexte tohto textu, úlohou intelektuála je skúmať a - hegemonickú prax a realizáciu moci. Druhou úlohou, ktorú Graeber kladie, je snaha predstaviť si širšie následky takejto praxe. Takáto predstava vytvára tretí dôležitý aspekt predznamenávajúcej inštitúcie a pri jej dostatočne precíznej formulácii môže slúžiť ako regulatívna idea umožňujúca nielen kritiku a kontrolu hegemonickej moci, ale aj neustále preverovanie vlastnej praxe smerom do vnútra. Širšími následkami a - hegemonickej spoločenskej praxe je participácia, teda najširšia možná spoluúčasť akéhokoľvek občana, ktorý prejaví záujem, na spoločenskej praxi a realizácii moci.

V závere tohto textu sa ešte pokúsim názorne ukázať ako možno predchádzajúce riadky priamo aplikovať v politickej praxi.(8) Pre formovanie predznamenávajúcej inštitúcie je teda dôležitá identifikácia životaschopnej alternatívy, jej doplnenie o kontrolnú funkciu vo vzťahu k hegemonickej moci a regulatívna idea. Životaschopnú alternatívu môže predstavovať mechanizmus participatívneho rozpočtu, ktorý sa dnes v rôznych podobách a v rozličnom rozsahu aplikuje vo viac ako osemdesiatich mestách na celom svete ako spôsob spoluriadenia samosprávy.(9)

V súčasnosti realizujeme v Bratislave pilotný projekt participatívneho rozpočtu(10) a jeho formu sme zvolili aj na základe schémy, ktorú tu v texte uvádzam ako schému predznamenávajúcej inštitúcie. Sieťovú a komunitnú štruktúru vytvárajú formujúce sa tematické participatívne komunity, ktoré sú od seba navzájom nezávislé. Do týchto komunít vstupujú jednotliví občania, avšak rozhodnutia o krokoch a aktivitách sa prijímajú spoločne prostredníctvom verejného zvažovania a hlasovania. Aspekt aktivity sa v participatívnom rozpočte uskutočňuje dvoma zásadnými spôsobmi. Prostredníctvom navrhovania, akým spôsobom sa majú financovať jednotlivé rozpočtové položky, ale aj navrhovaním vlastných riešení ako projektov. V pilotnej fáze sa realizuje druhý typ aktivity, takže jednou z úloh tematických participatívnych komunít je predložiť dva projekty navrhnuté danou komunitou. Prvotným výstupom pilotnej fázy tak bude niekoľko projektov z rôznych oblastí verejného života, ktoré sa stanú predmetom verejného zvažovania zástupcov jednotlivých komunít a výsledkom bude výber len niekoľkých projektov, ktoré by však mali mať podporu všetkých zúčastnených. Tento výber projektov a ich vzájomná podpora by mali položiť základy reciprocity pre ďalšie roky, pretože sa dá očakávať vznik konkrétnych mechanizmov vzájomnej podpory napríklad na základe postupného určovania priorít ako v rámci jednotlivých komunít tak aj medzi nimi.

Kontrolná funkcia hegemonickej moci sa tu vykonáva dvoma spôsobmi. Prvý predstavujú snahy o sformulovanie konkrétnych krokov, ktoré by slúžili ako formalizovaná podoba protokolu určujúceho, akým spôsobom bude prebiehať komunikácia medzi participatívnymi komunitami, jednotlivými oddeleniami magistrátu a poslancami miestnej samosprávy. Druhý predstavuje doplnenie o projekt OpenData, ktorý realizujeme spolu s ďalšími mimovládnymi organizáciami. Jeho cieľom je zverejňovanie informácií o fungovaní štátnych a samosprávnych inštitúcií. Už dnes majú tieto inštitúcie záväzok zverejňovať napríklad uzatvorené zmluvy, deje sa to však veľmi neprehľadným a mätúcim spôsobom. Spojenie projektov Participatívny rozpočet a OpenData vytvára dostatočné predpoklady na to, aby informácie zo samospráv nadobudli podobu, ktorá korešponduje s reálnymi potrebami občanov. Zároveň sa tým bude vyvíjať neustály nátlak a dá sa predpokladať, že dôjde nielen k vzniku nových služieb ako aj skvalitneniu a priblíženiu terajších, ale aj to, že samotná samospráva prejde radikálnou premenou.

Táto premena bude smerovať k regulatívnej idey, ktorá určuje mechanizmus participatívneho rozpočtu a ňou je participatívna demokracia, ktorá tento mechanizmus posúva ďaleko za rozhodovanie o redistribúcii samosprávnych financií smerom k spolupodieľaniu sa na zásadných rozhodnutiach týkajúcich sa verejného života. Pri udržaní všetkých troch aspektov tejto predznamenávajúcej inštitúcie, je šanca, že práve takýmto spôsobom vzniká životaschopná a udržateľná alternatíva, veľmi pravdepodobná. Kľúčovou úlohou však bude realizovať predznamenávajúce inštitúcie aj v ďalších oblastiach spoločenskej praxe.

Poznámky:

1. Takéto závažné tvrdenie by si samozrejme vyžadovalo dôkladnú historickú analýzu. Pre potreby tohto textu sa však obmedzím len na odkaz na dve kľúčové postavy, ktoré tento zlom v sociálnej demokracii reprezentujú možno najlepšie. Prvou je dlhoročný vedúci predstaviteľ nemeckej sociálne demokracie Friedrich Ebert (1871-1925). Za viac než desať rokov vo vedení posunul ciele sociálnych demokratov smerom k pragmatizmu, ktorý priniesol niekoľko dôležitých úspechov. Historik R. J. Evans ho charakterizoval nasledovne: „Rešpektoval síce marxistickú ideológiu, ale v praxi sa sústreďoval skôr na využitie svojich znalostí týkajúcich sa konkrétnych problémov (napríklad pracovné právo či sociálne poistenie) v snahe dosiahnuť tak postupné každodenné zlepšovanie podmienok života robotníckej triedy". ([4], 94). Druhou postavou je vodca anglickej sociálnej demokracie Tony Blair, ktorý začal uvedenú tretiu etapu, naštartovaním tzv. tretej cesty. Pod týmto názvom začali labouristi demontáž sociálneho štátu a štandardné neoliberálne reformy.

2. Douzinas zdôrazňuje pre neho a vlastne pre celé Grécko bolestnú skutočnosť, že „v Grécku padlo práve na „socialistickú" stranu, aby zdecimovala povojnový štát blahobytu, ktorý pomáhala vytvoriť".

3. Ako dodatok k politologickému kontextu už len odcitujem krátky úryvok z rozhovoru N. Chomského pre denník Guardian: otázka novinára: Pobyt Huga Cháveza na Kube v posledných týždňoch podľa mnohých ľudí ukazuje, že od neho závisí príliš veľa, pretože počas jeho absencie sa zdá, ako by sa takmer všetko zastavilo - aj v politickej sfére. Ako to vnímate? Leží ťažisko až príliš na jednom mužovi a jeho charizme? A odpoveď: Kdekoľvek v Latinskej Amerike je potenciálne nebezpečenstvo caudillismu, je potrebné byť voči tomuto ostražitý. Či je k tomuto nebezpečenstvu Venezuela príliš blízko? Nie som si istý, ale myslím, že je to možné. ([11])

4. Tejto otázke sa ako centrálnemu problému venuje aj veľmi zaujímavá kniha B. Dangla s názvom Dancing with Dynamite ([1]), kde ju autor formuluje nasledovne: Diskusiu, ktorá trvá už storočia obklopuje otázka, či sa premena sveta má udiať prevzatím štátnej moci alebo či pokračovať cestou autonómie. Vitalita nových sociálnych hnutí v Južnej Amerike a nedávny príklon doľava v sídlach vládnej moci, robí z tohto regiónu príhodný objekt štúdia v rámci uvedenej prebiehajúcej diskusie." Jednu z najzásadnejších odpovedí na túto otázku, ku ktorej sa prikláňa aj samotný autor tejto práce, dáva jeden z aktivistov bezzemkov z Paraguaja, keď konštatuje: „Agrárna reforma sa neuskutoční na vládnych ministerstvách. Zrealizuje sa v uliciach, na námestiach; uskutoční sa okupáciou pôdy." ([1], 153)

5. Graeber tu píše o „prefigurative politics".

6. Dobrým príkladom je ([2])

7. Ide o prednedávnom zadefinovaný nový typ poruchy osobnosti, ktorý sa do slovenčiny prekladá ako hraničná porucha osobnosti.

8. Na nasledujúcich riadkoch opisujem iniciatívu občianskeho združenia Utopia, ktorého som členom.

9. Dostatok informácií o mechanizme participatívneho rozpočtu možno nájsť na www.utopia.sk

10. Viac informácií na pr.bratislava.sk

Zoznam použitej literatúry:

[1] Dangl, B.: Dancing with Dynamite: Social Movements and States in Latin America. Ak Press 2010.
[2] Dolejší, K.: Sociální darwinismus 2.0 aneb Když se hlavní voj stáva avantgardou. Ekolist.cz. http://ekolist.cz/cz/publicistika/nazory-a-komentare/karel-dolejsi-socialni-darwinismus-20-aneb-kdyz-se-hlavni-voj-stava-avantgardou
[3] Douzinas, C.: Grécke povstanie. http://utopia.sk/liferay/rss-feeds/-/asset_publisher/Gjz3/content/id/270883
[4] Evans, R. J.: Nástup třetí říše. Dobrovodský – BETA, Ševčík, Praha 2006.
[5] Foucault, M.: Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Kalligram 2000.
[6] Foucault, M.: Zrození biopolitiky. CDK. Brno 2009.
[7] Graeber, D.: Fragments of an Anarchist Anthropology http://www.prickly-paradigm.com/titles/fragments-anarchist-anthropology
[8] Hauser, M.: Prolegomena k filosofii současnosti. Filosofia. Praha 2007.
[9] Huxley, A.: Konec civilizace. MAŤA. Praha 1998.
[10] Orwell, G.: 1984. Levné knihy. Praha 2000
[11] Rozhovor s N. Chomskym. The Guardian. http://www.guardian.co.uk/world/2011/jul/04/noam-chomsky-venezuela
[12] Walzer, M.: Interpretace a sociální kritika. Filosofia. Praha 2000.
[13] Žižek, S.: Resistance is Surrender. London Review of Books. http://www.lrb.co.uk/v29/n22/zize01_.html

Obrázok: Matt Redmond

Priemerne (0 Hlasy)

Novinky Novinky

utopia.sk

Tie, na ktoré sme čakali

Čo dnes znamená byť verejne činnou rómskou ženou, komunitnou líderkou a organizátorkou? Ako sa dajú prekonať bariéry predsudkov a sociálneho vylúčenia, ktoré systematicky vytvára spoločnosť, v ktorej spoločne žijeme? Ako sa dá každodennou prácou prispieť k tomu, aby zmizlo podhubie plodiace etnický, sociálny či rodový útlak?

 

utopia.sk

Zabudnutá generácia: o ľudských právach bez strachu

V štvrtej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o ľudských právach, ich význame a dôvodoch, prečo sú často ľuďom odopierané.

 

utopia.sk

S Novembrom ´89 na večné časy a nikdy inak? Prísľuby, realita a budúcnosť

V tretej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o odkaze Novembra '89, prísľuboch, ktoré priniesol, výsledkoch politickej a ekonomickej transformácie a možnostiach ďalšieho spoločenského vývoja.

 

utopia.sk

Späť do budúcnosti. Perspektívy družstevníctva v strednej Európe

V druhej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o problémoch a úspechoch družstevníctva v strednej Európe a jeho budúcnosti.

 

utopia.sk

Načo nám je práca? Diskusia o súčasnosti a budúcnosti práce

V prvej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme sa bližšie pozreli na to, čo dnes považujeme za prácu a ako by mohla vyzerať jej budúcnosť.

 

Zastavme dohodu CETA

Zastavme dohodu CETA

Viac ako 450 organizácií z Európskej únie a Kanady podpísalo spoločné vyhlásenie, ktoré odmieta obchodnú dohodu CETA a žiada všetkých volených zástupcov a zástupkyne, aby ju v procese schvaľovania nepodporili. Opodstatnené obavy obrovského množstva ľudí neboli vypočuté. V súčasnosti už máme k dispozícii veľa analýz a argumentov, ktoré potvrdzujú, že táto dohoda len prehĺbi problémy, s ktorými zápasia nielen EÚ a Kanada. Preto treba dohodu CETA zastaviť a s ňou aj akékoľvek ďalšie pokusy o presadzovanie obchodnej politiky, ktorá škodí ľuďom a životnému prostrediu.

Celý text výzvy v anglickom jazyku so signatármi a odkazmi na zdroje tvrdení vo vyhlásení je zverejnený na adrese:
http://www.s2bnetwork.org/european-canadian-civil-society-groups-call-rejection-ceta/

Český preklad textu vyhlásenia si môžete prečítať nižšie.

 

Koalícia občianskej spoločnosti vyzýva vlády Európskych krajín, aby odmietli dohodu CETA

Koalícia občianskej spoločnosti vyzýva vlády Európskych krajín, aby odmietli dohodu CETA

Brusel 22. september – Široká skupina občianskych a spotrebiteľských organizácií ako aj odborových zväzov vyzýva ministrov a ministerky EÚ, aby odmietli podpísať Komplexnú hospodársku a obchodnú dohodu(CETA) s Kanadou [1]. Ministri a ministerky zodpovední za obchod sa dnes a zajtra zídu v Bratislave, aby prediskutovali schválenie dohody CETA.

Vyhodíš ich dvermi, vracajú sa oknom

Vyhodíš ich dvermi, vracajú sa oknom

Je možné, že sa to skončilo? Ak áno, je to víťazstvo kampane, ktorá ešte pred časom vyzerala beznádejne, čeliac hradbe politickej, korporátnej a byrokratickej moci. Zdá sa, že TTIP – dohoda o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve, je mŕtva. Nemecký minister hospodárstva Sigmar Gabriel vyhlásil, že „rokovania s USA fakticky zlyhali." Francúzsky premiér Manuel Valls oznámil, že rozhovory boli „jednoznačne zastavené". Podobne sa vyjadrili aj belgické a rakúske ministerstvá. Moc ľudí zvíťazila. Nateraz.

Akčná jeseň! Posledné dni dohody CETA

Akčná jeseň! Posledné dni dohody CETA

23. septembra 2016 sa v Bratislave stretnú ministri obchodu, aby sa pokúsili nájsť spoločnú pozíciu pred podpisom dohody o voľnom obchode medzi EÚ a Kanadou (The Comprehensive Economic and Trade Agreement, CETA). Táto chvíľa je nesmierne dôležitá, pretože ak sa zhodnú, CETA môže byť podpísaná a odoslaná do Európskeho parlamentu. Slovinsko, Rumunsko, Poľsko, Bulharsko a Valónsky parlament v Belgicku však vyjadrujú svoje znepokojenie a námietky proti prijatiu dohody CETA. Preto je veľmi dôležité, aby aj organízácie občianskej spoločnosti, združenia a odborové organizácie v nadchádzajúcom období prejavili svoj odmietavý postoj k dohode CETA. Spoločne tak pomôžu vytvárať tlak na ministrov obchodu, aby neodsúhlasili obchodnú dohodu, z ktorej budú mať prospech len korporácie, a ktorá poškodí záujmy občanov a pracujúcich.

Družstva přinášejí inspiraci a mají výsledky

Družstva přinášejí inspiraci a mají výsledky

Iniciativa Alternativa Zdola se v r. 2013 zapojila do projektu „Inclusive local economies through cooperatives development" podpořeného Visegrádským fondem. Projekt vede slovenské sdružení Utopia, zapojili se i maďarští a polští partneři. Hlavními cíli projektu bylo zmapovat postavení družstev v jednotlivých zemích a inspirovat se příklady dobré praxe jak v oblasti legislativní, tak v prezentaci ve sdělovacích prostředcích. Vyvrcholením projektu bude ve všech čtyřech zemích vytvoření „družstevního inkubátoru", který má sloužit jako informační a poradenské centrum pro zájemce o družstevnictví. Inspirací pro projekt se stala zpráva Evropského parlamentu z roku 2013, která hodnotila pozitivní příspěvek a odolnost družstev vůči krizi a nabádala členské státy k podpoře a posílení tohoto sektoru, včetně vytvoření potřební právní a finanční infrastruktury. Souvislost s lokální udržitelností i sociálními aspekty se odrazila v zaměření projektu, proto také název „Inkluzivní místní ekonomiky prostřednictvím rozvoje družstev."

 

 

First Previous Next Last

FB FB