Iný 11. september
Meď, liadok a guáno
Čile od Caupolicána po Pinocheta (4)

Autor/ka: Silvia Ruppeldtová

V dejinách existuje veľa politických osobností, ktoré nevynikali ani výnimočným nadaním, ani nemali vyhranené politické a svetonázorové presvedčenie a jediným dôvodom ich presadenia boli osobné ambície, ktoré boli schopní prejavovať a prispôsobovať akejkoľvek politickej klíme podľa potreby. Aj napriek vžitej predstave, že Augusto Pinochet Ugarte bol odvekým odporcom Salvadora Allendeho a jeho predstáv o sociálno-politických zmenách v Čile, neexistujú žiadne dôkazy, že bol v čase pred vojenským prevratom 11. septembra 1973 zapojený do aktivít namierených proti Salvadorovi Allendemu. Naopak, užíval si jeho plnej dôvery, čo sa prejavilo aj na jeho opätovných návštevách Moskvy ohľadom uzatvárania zmlúv o prípadnej vojenskej podpore, bol menovaný za hlavného veliteľa ozbrojených síl a osobne sprevádzal Fidela Castra pri jeho návštevách Čile. Po Allendeho zvolení za prezidenta sa minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger vyslovil, že Čile bude obrovským nebezpečenstvom pre demokraciu a USA urobia všetko preto, aby Allendeho vládu zvrhli. Ten istý Henry Kissinger sa v júni 1999 nechal pre BBC počuť, že v čase čilského prevratu v roku 1973 nemal ani najmenšej potuchy, kto je to akýsi Augusto Pinochet.

                                                                                                                 ...a nechajte ma plakať, hodiny, dni, roky,
                                                                                                                 slepé veky, hviezdne storočia.
                                                                                                                                                            Pablo Neruda

V dejinách existuje veľa politických osobností, ktoré nevynikali ani výnimočným nadaním, ani nemali vyhranené politické a svetonázorové presvedčenie a jediným dôvodom ich presadenia boli osobné ambície, ktoré boli schopní prejavovať a prispôsobovať akejkoľvek politickej klíme podľa potreby. Aj napriek vžitej predstave, že Augusto Pinochet Ugarte bol odvekým odporcom Salvadora Allendeho a jeho predstáv o sociálno-politických zmenách v Čile, neexistujú žiadne dôkazy, že bol v čase pred vojenským prevratom 11. septembra 1973 zapojený do aktivít namierených proti Salvadorovi Allendemu. Naopak, užíval si jeho plnej dôvery, čo sa prejavilo aj na jeho opätovných návštevách Moskvy ohľadom uzatvárania zmlúv o prípadnej vojenskej podpore, bol menovaný za hlavného veliteľa ozbrojených síl a osobne sprevádzal Fidela Castra pri jeho návštevách Čile. Po Allendeho zvolení za prezidenta sa minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger vyslovil, že Čile bude obrovským nebezpečenstvom pre demokraciu a USA urobia všetko preto, aby Allendeho vládu zvrhli. Ten istý Henry Kissinger sa v júni 1999 nechal pre BBC počuť, že v čase čilského prevratu v roku 1973 nemal ani najmenšej potuchy, kto je to akýsi Augusto Pinochet.

Lenže povedať, že Pinochet nikdy nebol severoamerickým kandidátom na zvrhnutie Allendeho ešte neznamená bagatelizovanie intenzity záujmov USA. Na zosadenie Allendeho vlády investovali USA v prvých rokoch vyše jeden a pol milióna amerických dolárov – a to hovoríme iba o mediálnej propagande. John Dinges a Saul Landau to v knihe Death on Embassy Row nazvali „rozsiahly tajný zásah“ do čilskej vnútropolitickej situácie. Počas predchádzajúcej šesť rokov trvajúcej vlády Eduarda Freia Montalvu získalo Čile od USA celkovo 592 miliónov dolárov, a za tri roky vlády Salvadora Allendeho sa rozpočet znížil na necelých 11 miliónov. V prejave na stretnutí OSN 4. decembra 1972 Salvador Allende napadol politiku USA rétorikou, ktorá mnohým mohla pripomínať rozhorčené prejavy Fidela Castra: Už od prvého dňa nášho legitímneho politického víťazstva sme začali citeľne pociťovať dôsledky všeobecného nátlaku, ktorému sme sa našou ústretovosťou tak veľmi usilovali vyhnúť. Od začiatku na nás boli vyvíjané aktivity usilujúce sa zvrhnúť demokraticky zvolenú vládu Čile, aktivity, ktoré sa nás usilovali izolovať od okolitého sveta, ochromiť našu ekonomiku, limitovať čo najväčšmi náš export medi a zabrániť nášmu prístupu k medzinárodným zdrojom financií.

Pomalý rozvrat
Allendeho odporcovia pripravili plán na odstránenie jeho vlády do roku 1972. V krajine tiahnucej sa ako dlhý úzky pás pozdĺž Tichého oceánu odjakživa zohrávala základnú a nevyhnutnú úlohu cestná sieť, ktorou sa dopravovala väčšina základných potravín do všetkých kútov krajiny. V najodľahlejších kútoch krajiny, napríklad v južnej provincii Aysén, odstavovali majitelia dopravné prostriedky na protest proti znárodňovaniu priemyslu. Tento spôsob protestov sa postupne rozšíril po celej krajine a napomáhala mu predovšetkým výdatná mediálna propaganda pravicových čilských médií viazaných na financie USA. Severoamerický novinár Jack Anderson v jednom zo svojich stĺpčekov uverejnil svoju domnienku, že tieto štrajky financovala predovšetkým severoamerická nadnárodná spoločnosť ITT (International Telephone and Telegraph Corporation) najmä v Čile.


V súvislosti s nedávnym výročím štátneho prevratu v Čile 11. septembra 1973 sa v našich médiách objavili informácie o tom, že počas Allendeho vlády sa krajina ocitla v hospodárskej kríze, čo bolo jednou z príčin krvavých udalostí sprevádzajúcich prevrat a následné nastolenie vojenského režimu. Je pravda, že v roku 1972 malo Čile skutočne hospodárske problémy, a to predovšetkým v potravinovej sfére, bolo to však priamym dôsledkom, resp. zámerom umelo vyvolávaným finančne dotovanými štrajkami, mediálnou propagandou a pokusmi prerušiť medzinárodné obchodné a diplomatické väzby so svetom. Paralyzovaný nervový systém ekonomiky Allendeho donútil k rozhodnutiu, že vojenskí hodnostári mu mohli radiť v politických záležitostiach. Prezident dúfal, že ak ukáže, že armáda nie len podporuje, ale že je dokonca priamo súčasťou jeho koalície Ľudovej jednoty (Unidad Popular), militantná pravica sa utíši a prestane s kampaňou sabotáží na cestách a železniciach prechádzajúcich krajinou. Napriek tomu, že ľavicové strany vládnej koalície Allendeho rozhodnutiu odporovali, od roku 1972 sa vojenskí hodnostári stávali členmi vládneho kabinetu. Jedným z najznámejších a najvýznamnejších z troch menovaných bol generál Carlos Prats, ktorý získal post ministra vnútra. Niekoľko vojenských hodnostárov mali na starosti vedenie čerstvo znárodneného medeného priemyslu.

Allendeho popularita a Pinochetov vzostup
Aj napriek mnohým neúspechom, zlyhaniam a predovšetkým pretrvávajúcej nejednotnosti Ľudovej jednoty a napriek intenzívnemu vplyvu a podpore USA ekonomických štrajkom a sabotážam, sa Salvadorovi Allendemu podarilo udržať všeobecnú popularitu, ktorá dokonca neustále vzrastala. Vo voľbách v marci 1973 získala vládna koalícia 43,4 percenta hlasov, teda o viac ako sedem percent ako vo voľbách v roku 1970 (36 percent). Jedna z koaličných strán (MAPU) v predvolebnej kampani dokonca použila slogan do veľkej miery okato vyjadrujúci prijatie niektorých dovtedy neakceptovateľných politických praktík: „Táto vláda je možno mizerná, ale aspoň je naša“.


V priebehu hektických rokov 1972 a 1973 Pinochetova kariéra úspešne prekvitala. Získal si dokonalú dôveru vládnej Ľudovej jednoty a aj preto to bol práve on, kto niekoľkokrát cestoval do Moskvy, aby tam v mene Allendeho vlády vyjednal dohody o nákupe zbraní. Bývalý dôstojník KGB Nikolaj Leonov povedal v roku 1999 britskému novinárovi Hughovi O´Shaugnessymu, že len krátko pred čilským vojenským prevratom bola zo ZSSR do Čile poslaná multimiliónová zásielka zbraní dohodnutá Augustom Pinochetom v mene vlády Salvadora Allendeho. Sovietsky zväz na poslednú chvíľu rozhodnutie stiahol – štátny prevrat bol na dosah a moskovská vláda nechcela, aby sa jej zbrane dostali do rúk konšpirátorov.

Oddaný prezidentovi a vlasti
Ako vysoko postavený generál a hlava vojenskej posádky v Santiagu de Chile mal Pinochet so svojou manželkou Lucíou dobré možnosti sociálnych kontaktov s mnohými najvyššími predstaviteľmi krajiny a vlády, napríklad s Allendeho ministrom obrany Josém (Pepe) Tohá. Jeho vdova Moy de Tohá v knihe Pabla Azócara Pinochet: Epitafio para un Tirano (Pinochet: Epitaf pre tyrana) opisuje, že pred prevratom Pinochet nikdy nevyslovil jediné krivé slovko na Allendeho adresu, naopak, pri jednej príležitosti v roku 1973, keď pravicová tlač Edwards press vydala mimoriadne príkry a agresívny útok na vládu, vyjadril svoje najhlbšie pohoršenie.


Po neúspešnom vojenskom puči v Santiagu de Chile Augusto Pinochet úzko spolupracoval s prezidentom. Otvorene fašistická strana Vlasť a sloboda (Patria y Libertad) pod vedením plukovníka Roberta Soupera sa tankami pokúsila prevziať moc. Strana Vlasť a sloboda dlhodobo organizovala protivládne sabotáže a výraznou mierou prispievala k zvyšovaniu napätia a verejným prejavom násilia v krajine. Salvador Allende napriek tomu trval na riešení problému mierovou cestou a vyjednávaním. Augusto Pinochet mu odporúčal vyslať proti Souperovi vojenské jednotky lojálne voči vláde.


Pinochetova pozícia vo vládnej koalície Ľudová jednota bola pevná a priateľstvo s Allendeho ministrom Josém Tohá, ktorého Allende po fašistickom pokuse o prevrat odvolal, ju len utužilo.

Hrmot pred búrkou
Allendeho predstava, že spolupráca vlády s armádou a priame členstvo príslušníkov armády vo vláde zastaví organizované štrajky, teroristické útoky a sabotáže militantnej pravice sa ukázala ako naivná. Počas júla a augusta 1973 zahynulo v politických potýčkach približne dvadsať ľudí. Zaznamenaných bolo 71 útokov na nákladné autá, ktorých majitelia odmietli účasť v dopravných štrajkoch, 77 útokov na autobusy, 16 útokov na benzínové pumpy a 37 na vlakové trate. Trinásteho augusta 1973 pravicoví teroristi vyhodili do povetria elektrické stĺpy vysokého napätia, čo spôsobilo výpadok elektrického prúdu v ôsmich provinciách. Čile sa prepadávalo do čoraz neprehľadnejšieho a neovládateľného chaosu.

 
Generál Carlos Prats si 22. augusta 1973 zaznamenal do denníka slová, ktoré Augusto Pinochet adresoval Salvadorovi Allendemu: „Prezident, buďte si istý, že som pripravený kedykoľvek položiť život v obrane konštitučnej vlády, ktorú reprezentujete.“


Generál Prats, symbol podpory vojenských síl Allendeho vláde sa v ten istý mesiac ocitol uprostred konfliktu v uliciach Santiaga de Chile. Osoba v okuliaroch a s krátkymi vlasmi mu adresovala niekoľko nepriateľských a obscénnych gest, na čo Prats vytiahol pištoľ a namieril na ňu hlaveň. Ukázalo sa, že provokatérom bola žena a rozvášnený dav v dôsledku toho Pratsa vypískal a vysmial. Dvadsiateho prvého augusta sa pred jeho domom zhromaždilo približne tristo žien, zväčša manželiek vojenských dôstojníkov. V priebehu niekoľkých hodín sa dav rozrástol o tisícky demonštrantiek. V nasledujúce ráno Prats zvolal zhromaždenie členov armády a žiadal o ich pomoc, ale väčšina sa obrátila proti nemu. Generál Prats si uvedomil, že mu neostáva iná možnosť, ako odstúpiť z funkcie.


Po Pratsovom odstúpení menoval prezident Allende Augusta Pinocheta veliteľom ozbrojených síl Čile. Odpotručil mu to samotný generál Prats, Pinochetov dlhoročný priateľ a kolega. Siedmeho septembra 1973 dostal Carlos Prats list s nasledujúcim znením:

„Môj drahý generál a priateľ, nahradzujem Ťa na pozícii hlavy telesa, ktoré si Ty riadil s takou dôstojnosťou, a píšem Ti, aby som vyjadril moje hlboké a nezmenené city voči Tebe a dojatie a radosť z toho, čomu všetkému sme spoločne museli čeliť a čelili sme.... Vyjadrujem preto moje najúprimnejšie pozdravy Tebe, Tvojej panej a rodine a uisťujem Ťa, že ja, ktorý Ťa nahradzujem vo vedení armády ostávam bezvýhradne k Tvojim službám, ako v profesionálnom, tak v osobnom živote. S najvrúcnejšími pozdravmi, Augusto Pinochet Ugarte.“

Vzmužte sa, generál
Salvador Allende nemohol predvídať Pinochetovu účasť v podvratnej činnosti a nemal na to žiadne dôvody. Vojenskí generáli odporujúci v opozícii voči Allendemu Pinochetovi nedôverovali – bol v úzkom prepojení s vládou a veliteľom ozbrojených síl, ktorého menoval samotný prezident Allende, ktorý bol dobrým priateľom nenávideného Carlosa Pratsa a ktorý nikdy neprejavil ani najmenší náznak opozície voči vládnej koalícii. Z týchto dôvodov ho o zamýšľanom prevrate neinformovali. Ľudová jednota Pinochetovi bezvýhradne dôverovala a Pinochet mal všetky informácie o obranných plánoch vlády.


Prípravy na puč však prebiehali a velitelia námorných síl a vojenského letectva váhali s prípravou puču na vlastnú päsť. Bez podpory Carlosa Pratsa riskovali konfrontáciu s armádou a tým pádom občiansku vojnu. Velitelia letectva sa nakoniec rozhodli podporiť armádu.


Kocky boli hodené 8. septembra 1973. Generál Prats, ktorý odstúpil z pozície veliteľa vojenských síl osobne navštívil prezidenta Allendeho a na druhý deň po návšteve Allende zvolal stretnutie s generálom Pinochetom a generálom Orlandom Urbinom, počas ktorého im oznámil, že sa rozhodol vyhlásiť referendum o budúcnosti vlády. Napriek politickým a ekonomickým ťažkostiam bol presvedčený, že väčšina obyvateľov krajiny vládu podporí. V ten istý deň Pinocheta navštívil Gustavo Leigh, len nedávno Allendem menovaný veliteľ vojenských síl a opýtal sa ho na jeho plány. Obaja muži dostali list od veliteľa námorných síl admirála Josého Toribia Merinu odhodlaného uskutočniť puč. V liste Leighovi a Pinochetovi oznamoval: „Gustavo a Augusto, prisahám na svoju česť, že dňom s veľkým D bude 11. september a hodinou s veľkým H bude 6.00 ráno. Ak akciu nemôžete podporiť so všetkými silami, ktorým v Santiagu velíte, napíšte to na druhú stranu papiera... Gustavo, je to posledná príležitosť. Augusto, ak nevyšleš podporu zo Santiaga, budúcnosť už nikdy neuvidíme. Pepe.“


Chýbali už len podpisy Leigha a Pinocheta. Leigh okamžite podpísal. Pinochet však naďalej váhal, vedomý si toho, že ak komplot „praskne“ bude to mať veľmi vážne následky. Muky jeho tichého rozhodovania Leigh prerušil vetou: Rozhodnite sa, generál. Vzmužte sa.


Augusto Pinochet, zbožný malý chlapec, ktorý vždy túžil byť vojakom, list podpísal a pod svoj podpis pridal pečiatku veliteľa vojenských síl.

Strčte si vrtuľník do zadku!
Ráno 11. septembra 1973 zatelefonovali Pinochetovi z prezidentskej kancelárie a oznámili mu, že do prezidentského paláca dorazili informácie o podozrivom pohybe vojenských jednotiek. Pinochet sa vyhovoril, že práve vstáva a sľúbil, že sa onedlho telefonicky ozve. Salvador Allende odišiel do prezidentského paláca La Moneda o siedmej ráno potom, ako sa dozvedel o vzbure námorných jednotiek vo Valparaíse. Palác bol obkľúčený vzbúrenými generálmi a keď sa prezident s ťažkosťami predsa len dostal dnu, dozvedel sa, že sa vzbúrili aj ozbrojené sily. Generál Pinochet riadil vojenské operácie z Peňaloléu, admirál Merino z Valparaísa, generál Leigh z leteckej základne El Bosque a admirál Carvajal z ministerstva obrany. Salvador Allende sa zatiaľ obával o Pinochetovu bezpečnosť uprostred hrozivej vzbury. Osnovatelia štátneho prevratu doručili prezidentovi list od polície a ozbrojených síl, v ktorom mu oznamovali, že prezident musí okamžite rezignovať na svoju funkciu a ustúpiť ozbrojeným silám, ktoré sú odhodlané zohrať svoju historickú úlohu v boji za oslobodenie krajiny spod marxistického jarma a zaviesť poriadok a zákon; robotníci krajiny sa nemusia obávať o sociálne a ekonomické výsady, ktoré získali; tlač, rozhlasové a televízne stanice Ľudovej jednoty musia okamžite ukončiť činnosť, v opačnom prípade budú napadnuté armádou a obyvatelia Santiaga nesmú opustiť svoje domovy. Prvým z podpísaných generálov bol Augusto Pinochet, čo bolo pre Allendeho zrejme najväčším šokom. Podľa Allendeho dcéry Beatriz, ktorá bola s otcom v paláci, niekoľko členov osobnej stráže s ním odmietlo ostať až do konca.


Ozbrojené sily vyhodili do povetria provládny rozhlasový vysielač, prerušili všetky medzinárodné telefonické spojenia a lety. Admirál Gustavo Carvajal zavolal v Pinochetovom mene do prezidentského paláca a ponúkol Allendemu vrtuľník a bezpečný prechod do bezpečia pre neho, jeho rodinu a spolupracovníkov. Allendeho odpoveď admirálovi bola jadrná: „Čo si vlastne myslíte, vy zradcovské zmije? Strčte si celý vrtuľník do zadku! Hovoríte s prezidentom republiky! A prezident zvolený občanmi sa nevzdá!“ O pol desiatej dopoludnia odkázal prezident Allende svoje posledné slová prostredníctvom Rádia Magellanes, ktoré bolo posledným dostupným provládnym rozhlasovým médiom. Obyvateľom Čile oznámil, že všetky rozhlasové stanice sú zbombardované a že je to posledný raz, čo sa im prihovára z rádia, ktoré onedlho takisto zanikne. Nijako sa neusiloval prikrášliť skutočnosť – ľudí vystríhal pred možným mučením, zatýkaním a terorom, poďakoval sa robotníkom, roľníkom, mužom, ženám, intelektuálom, umelcom, ktorí ho podporovali a vyjadril poľutovanie nad novou formou fašizmu, ktorá sa po rokoch v Čile obnovila v novej podobe.


Onedlho nato dal Pinochet Carvajalovi príkaz zaútočiť na La Monedu. Allende ostal v paláci spolu s niekoľkými ministrami a s priateľom Augustom Olivaresom, ktorého zavraždili ako prvého ihneď po preniknutí do budovy. Pinochet sa pohrával s myšlienkou, že prezident by mal byť zajatý zaživa. Carvajalovi vysielačkou odkázal, aby sa poradil s Leighom ohľadom spôsobu likvidácie Allendeho a jeho ľudí: „Opýtaj sa Leigha. Podľa mňa by sme tých pánov mali nasadiť do lietadla a potom ich niekde po ceste vyhodiť.“


Salvador Allende unikol smrti, ktorú podstúpili jeho najvernejší spojenci vysotením z lietadla. Niekedy medzi druhou a pol treťou hodinou na obed zomrel, pravdepodobne vlastnou rukou, vo chvíľach, keď vojenské jednotky prenikli do horiaceho paláca La Moneda.

Karavána smrti
Niekoľko dní po čilskom prevrate uverejnil The Observer reportáž z rozvráteného Čile. Opisuje, ako televízne stanice vysielali svoje vysvetlenia národu o tom, že urobili to najlepšie, čo mohli, pretože Allende rozvrátil krajinu, že zbytočne plytval peniazmi na telesnú stráž, mal priveľa oblekov a kravát a príliš rád whisky Chivas Regal. Navyše sa ako zbabelec sám zastrelil. Správy boli spestrené vsuvkami z epizód filmov o Mickey Mousovi, z Posledného Mohykána či vystúpeniami Freda Astaira. Na uliciach a na univerzitách prebiehalo masívne zatýkanie – oficiálne správy hovorili o zatknutí okolo 600 študentov počas jedného dňa a počet mŕtvych za jeden týždeň sa odhadoval na tisíc až pätnásťtisíc ľudí.


Pinochetov osobný pilot, kapitán Antonio Palomo dostal onedlho od čerstvo vládnuceho diktátora mimoriadnu úlohu. Bol poverený nasadiť do jednotlivých helikoptér politických väzňov podľa kategórií, do ktorých boli rozdelení. Ľudia zaradení do kategórie Puerto Montt boli z vrtuľníkov vyhodení nad pohorím Ánd, tých v kategórii Moneda vysotili do Tichého oceánu. Na otázku, či mali na tele upevnené závažie alebo boli zranení, aby nemohli plávať, odpovedal generál Benavente apaticky: „Tuším, že ich vyhodili s čímsi na krku.“ V októbri 1973 prebiehala po celom Čile vojenská inšpekcia, ktorá vošla do dejín ako Karavána smrti. Len štyri dni po puči a len dva mesiace potom, ako Pinochet poslal priateľský a srdečný list Josému Tohá a jeho manželke sa niekdajší veliteľ ozbrojených síl spolu s Allendeho bývalým veľvyslancom vo Washingtone Orlandom Letelierom a viacerými Allendeho spolupracovníkmi ocitol v pracovnom tábore na jednom z odľahlých ostrovov v Ohňovej zemi. Vo februári 1974 bol s podlomeným zdravím prevezený do nemocnice v Santiagu de Chile, kde onedlho zomrel. Oficiálna príčina smrti znela, že sa obesil na opasok vo vojenskej nemocnici. Podobný osud postretol aj generála leteckých jednotiek Alberta Bacheleta (otec súčasnej prezidentky Čile Michelle Bacheletovej Jeria), ktorý po niekoľkodennom mučení jeho niekdajšími podriadenými zomrel vo verejnej väznici.

Ruky Victora Jaru
Umenie v Čile pretrvalo len pokiaľ reprezentovalo klasické alebo konzervatívne formy, ako napríklad opera alebo balet. Celá generácia spisovateľov, básnikov, dramatikov, hudobníkov a pesničkárov bola buď vyvraždená alebo vyhostená režimom.


Hudobník, gitarista, spevák, básnik a herec Victor Jara bol spolu s piatimi tisíckami študentov, umelcov a intelektuálov 11. septembra 1973 odvlečený na štadión v Santiagu de Chile. Ruky, ktorými na gitare celosvetovo preslávil svoju zhudobnenú poéziu, mu rozdrvili pažbou pušiek. Jeho telo sa našlo o tri dni neskôr a podľa vyhlásenia Rady pre pravdu a zmierenie (Comisión de Verdad y Reconciliación) z roku 1990 zomrel 16. septembra 1973, prestrelený 44 guľkami.


Pablo Neruda, najväčší čilský a určite jeden z najväčších svetových básnikov, zomrel na infarkt dvanásť dní po štátnom prevrate a smrti jeho blízkeho priateľa Salvadora Allendeho. Jeho dom bol vyrabovaný a niektorých z tých tisícov ľudí, ktorí prišli na jeho pohreb, už nikdy nikto nevidel.

Cirkev
Štrnásteho júna 1974 bola formálne založená organizácia DINA, štátna tajná služba, ktorá Pinochetovi slúžila predovšetkým na hľadanie a likvidáciu odporcov jednak v celej krajine, jednak vo vlastných radoch. Po Pinochetovom zatknutí v Británii v roku 1998 jeho prívrženci prehlasovali, že Pinochet nikdy nevedel o mučení a porušovaní ľudských práv v Čile. Bývalý Pinochetov generál Manuel Conreras potvrdil, že bol menovaný hlavou DINA Pinochetom osobne. DINA dozerala a organizovala všetky zatknutia aj mučenia v krajine a dalo by sa povedať, že bola niečím ako očami a ušami Augusta Pinocheta. Jej aktivitám sa nevyhla ani cirkev, ktorá v prvých rokoch Pinochetovho režimu predstavovala vážnu opozíciu. Opozícia ani tak veľmi nevyrastala z nenávisti kňazov voči novému vodcovi – väčšina s uspokojením prijala zmenu – ako z nezvyčajnej vážnosti a rešpektiu voči arcibiskupovi v Santiagu de Chile, kardinálovi Raúlovi Silvovi Hernándezovi (Slovo...) Vďaka svojej konciliantnej povahe sa Silva Hernández spolu s brazílskym arcibiskupom Hélderom Pessoasom Camarom zaradil medzi najvýnimočnejšie a najrešpektovanejšie postavy katolíckej cirkvi v Latinskej Amerike. Ich rešpekt a všeobecná popularita boli natoľko veľké, že akokoľvek by bolo bývalo „príjemnejšie“ fyzicky ich odstrániť, mohlo by to znamenať definitívnu stratu násilím uchopenej pozície. Ako sme už spomínali, arcibiskup mal veľmi dobré vzťahy s kresťansko-demokratickým prezidentom Eduardom Freiom Montalvom a aj so samotným Salvadorom Allendem. Po svojom zvolení mu Allende povedal: „Don Raúl, cirkvi sa vôbec nedotknem, ani len kvetinou.“ Aj napriek tomu, že medzi arcibiskupom a Allendem existovali v istých sférach nezhody, arcibiskup si prezidenta vážil a v roku 1983 opísal Allendeho nasledovne: „Vždy bol ochotný diskutovať a nájsť riešenie.“ Hernándezova neochota vystupovať proti Allendeho vláde mu spôsobila mnohé problémy vo vnútri cirkvi i medzi mnohými Čiľanmi. Počas represálií nasledujúcich po štátnom prevrate sa nepríjemnostiam nevyhol ani on.

Te Deum za Augusta
Raúl Silva Hernández odmietol Pinochetov rozkaz odslúžiť Te Deum za novú vládu vo Vojenskej škole. Pod Silvovým vedením biskupská konferencia dokonca odmietla vyhlásiť prevrat za „prejav vlastenectva a národnej záchrany“. Čiastočne aj dôsledkom toho bolo niekoľko dní po prevrate zavraždených niekoľko kňazov. Medzi nimi Michael Woodward, ktorý zahynul po niekoľkohodinovom mučení na palube vojenskej lode Lehú v prístave vo Valparaíse, Joan Alsina, ktorého telo vylovili rybári z rieky Mapocho prestrelené trinástimi guľkami, Antonilo Llidó a Gerardo Poblete, ktorého oficiálna verzia smrti znela, že spadol z nákladného auta.


Aj najkonzervatívnejší z konzervatívnych bývajú obvykle znepokojení, keď sa vraždí v ich radoch. Z cirkvi boli tyrani exkomunikovaní aj za menej, za koľko bol zodpovedný Augusto Pinochet. Napriek tomu mal nový čilský diktátor ruky slobodnejšie ako by sa zdalo, a to aj vďaka kňazovi Raúlovi Hasbúnovi, ktorý objavil svoju životnú príležitosť na postup v spolupráci s vojenskou juntou, alebo vďaka biskupovi Alfredovi Cifuentesovi de La Serena, ktorý po troch týždňoch po prevrate daroval novému režimu mimoriadny dar: „S hlbokým vlasteneckým dojatím mám tú česť vložiť do rúk Ctihodnej Junty môj pastoračný prsteň ako skromný príspevok k práci za rekonštrukciu Čile.“


Raúl Silva Hernández sa za daných okolností stával čoraz nebezpečnejším. Mesiac po prevrate vytvoril ekumenickú organizáciu za ľudské práva, ktorej poslaním bolo pomáhať obetiam vojenských akcií. Organizáciu Pro Paz viedli členovia nie len katolíckej, ale aj židovskej, baptistickej, metodistickej, luteránskej a pravoslávnej komunity a onedlho sa po udalostiach v Čile dozvedel aj Rím.

Koho vyslyšal boh?
Junta mala prirodzený záujem o odstavenie Raúla Silvu Hernádeza a s pomocou prívržencov španielskeho diktátora Francisca Franca medzi španielskymi biskupmi bolo podniknutých niekoľko krokov, ako dostať Silvu z Čile. Organizácia Pro Paz bola násilne rozpustená koncom roku 1975, ale Silva Hernández založil novú organizáciu Vicaría de Solidaridad. Pinochetovi sa nikdy nepodarilo Raúla Silvu Hernádeza a jeho vplyv zlikvidovať, rovnako ako sa arcibiskupovi nepodarilo presvedčiť Rím na podniknutie radikálnejších krokov vedúcich k diktátorovej exkomunikácii. V roku 1983 Pinochet dosiahol, že 76-ročný Silva Hernández v Ríme rezignoval. Pinochetova manželka Lucía údajne komentovala udalosť slovami: „Zdá sa, že boh nás konečne vyslyšal.“

Operácia Condor. Archívy teroru
Operácia Condor bola kampaň štátneho terorizmu realizovaná pravicovými diktatúrami Latinskej Ameriky v období od 50-tych až 80-tych rokov 20. storočia s výdatnou podporou a koordináciou USA. Celé desiatky rokov dokázala pracovať v utajenosti, ale v roku 1992 boli v Paraguaji objavené tzv. Archívy teroru, podľa ktorých bolo v rámci Operácie Condor zavraždených približne 50 tisíc ľudí, okolo 30 tisíc ľudí je nezvestných a približne pol milióna skončilo vo väzení. Zhodné údaje poskytuje aj tzv. Valechova správa – štúdia o zločinoch vojenského režimu Augusta Pinocheta, ktorá bola vypracovaná pod vedením biskupia Sergia Valecha a čiastočne zverejnená na prelome rokov 2004 – 2005. Hlavným zmyslom Operácie Condor bolo násilné dosadzovanie a udržiavanie pravicových režimov v krajinách, v ktorých by demokratické voľby priniesli výsledky ekonomicky nevýhodné pre USA. Operácia Condor sa uplatňovala v Argentíne, Čile, Bolívii, Peru, Paraguaji, Uruguaji a Brazílii za priamej podpory prezidentského poradcu a neskôr ministra zahraničných vecí USA Henryho Kissingera – nositeľa Nobelovej ceny za mier. Okrem Augusta Pinocheta v Čile boli do Operácie zapojení paraguajský diktátor Alfredo Stroessner Matiauda, Jorge Rafael Videla v Argentíne či Anastasio Somoza Debaye v Nikarague. Kampani štátneho terorizmu okrem samotných diktátorov výdatne pomáhali najímaní teroristi z radov miamských Kubáncov – dvaja najslávnejší – Orlando Bosch a Luis Posada Carriles, ktorí majú na svedomí 73 životov po teroristickom útoku na kubánske lietadlo v roku 1976, nikdy neboli uznaní vinnými a dnes dožívajú v bezpečí miamského exilu.


Augusto Pinochet odstránil prostredníctvom Operácie Condor generála René Schneidera a neskôr Carlosa Pratsa a Orlanda Leteriéra, čo zaňho fyzicky uskutočnili Posada Carriles a Orlando Bosch.


Dokončenie nabudúce

Meď, liadok a guáno Čile od Caupolicána po Pinocheta (1)

Meď, liadok a guáno Čile od Caupolicána po Pinocheta (2)

Meď, liadok a guáno Čile od Caupolicána po Pinocheta (3)

Priemerne (0 Hlasy)

Novinky Novinky

utopia.sk

Tie, na ktoré sme čakali

Čo dnes znamená byť verejne činnou rómskou ženou, komunitnou líderkou a organizátorkou? Ako sa dajú prekonať bariéry predsudkov a sociálneho vylúčenia, ktoré systematicky vytvára spoločnosť, v ktorej spoločne žijeme? Ako sa dá každodennou prácou prispieť k tomu, aby zmizlo podhubie plodiace etnický, sociálny či rodový útlak?

 

utopia.sk

Zabudnutá generácia: o ľudských právach bez strachu

V štvrtej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o ľudských právach, ich význame a dôvodoch, prečo sú často ľuďom odopierané.

 

utopia.sk

S Novembrom ´89 na večné časy a nikdy inak? Prísľuby, realita a budúcnosť

V tretej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o odkaze Novembra '89, prísľuboch, ktoré priniesol, výsledkoch politickej a ekonomickej transformácie a možnostiach ďalšieho spoločenského vývoja.

 

utopia.sk

Späť do budúcnosti. Perspektívy družstevníctva v strednej Európe

V druhej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme diskutovali o problémoch a úspechoch družstevníctva v strednej Európe a jeho budúcnosti.

 

utopia.sk

Načo nám je práca? Diskusia o súčasnosti a budúcnosti práce

V prvej zo série diskusií o Ekonomike ako priestore spolupráce sme sa bližšie pozreli na to, čo dnes považujeme za prácu a ako by mohla vyzerať jej budúcnosť.

 

Zastavme dohodu CETA

Zastavme dohodu CETA

Viac ako 450 organizácií z Európskej únie a Kanady podpísalo spoločné vyhlásenie, ktoré odmieta obchodnú dohodu CETA a žiada všetkých volených zástupcov a zástupkyne, aby ju v procese schvaľovania nepodporili. Opodstatnené obavy obrovského množstva ľudí neboli vypočuté. V súčasnosti už máme k dispozícii veľa analýz a argumentov, ktoré potvrdzujú, že táto dohoda len prehĺbi problémy, s ktorými zápasia nielen EÚ a Kanada. Preto treba dohodu CETA zastaviť a s ňou aj akékoľvek ďalšie pokusy o presadzovanie obchodnej politiky, ktorá škodí ľuďom a životnému prostrediu.

Celý text výzvy v anglickom jazyku so signatármi a odkazmi na zdroje tvrdení vo vyhlásení je zverejnený na adrese:
http://www.s2bnetwork.org/european-canadian-civil-society-groups-call-rejection-ceta/

Český preklad textu vyhlásenia si môžete prečítať nižšie.

 

Koalícia občianskej spoločnosti vyzýva vlády Európskych krajín, aby odmietli dohodu CETA

Koalícia občianskej spoločnosti vyzýva vlády Európskych krajín, aby odmietli dohodu CETA

Brusel 22. september – Široká skupina občianskych a spotrebiteľských organizácií ako aj odborových zväzov vyzýva ministrov a ministerky EÚ, aby odmietli podpísať Komplexnú hospodársku a obchodnú dohodu(CETA) s Kanadou [1]. Ministri a ministerky zodpovední za obchod sa dnes a zajtra zídu v Bratislave, aby prediskutovali schválenie dohody CETA.

Vyhodíš ich dvermi, vracajú sa oknom

Vyhodíš ich dvermi, vracajú sa oknom

Je možné, že sa to skončilo? Ak áno, je to víťazstvo kampane, ktorá ešte pred časom vyzerala beznádejne, čeliac hradbe politickej, korporátnej a byrokratickej moci. Zdá sa, že TTIP – dohoda o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve, je mŕtva. Nemecký minister hospodárstva Sigmar Gabriel vyhlásil, že „rokovania s USA fakticky zlyhali." Francúzsky premiér Manuel Valls oznámil, že rozhovory boli „jednoznačne zastavené". Podobne sa vyjadrili aj belgické a rakúske ministerstvá. Moc ľudí zvíťazila. Nateraz.

Akčná jeseň! Posledné dni dohody CETA

Akčná jeseň! Posledné dni dohody CETA

23. septembra 2016 sa v Bratislave stretnú ministri obchodu, aby sa pokúsili nájsť spoločnú pozíciu pred podpisom dohody o voľnom obchode medzi EÚ a Kanadou (The Comprehensive Economic and Trade Agreement, CETA). Táto chvíľa je nesmierne dôležitá, pretože ak sa zhodnú, CETA môže byť podpísaná a odoslaná do Európskeho parlamentu. Slovinsko, Rumunsko, Poľsko, Bulharsko a Valónsky parlament v Belgicku však vyjadrujú svoje znepokojenie a námietky proti prijatiu dohody CETA. Preto je veľmi dôležité, aby aj organízácie občianskej spoločnosti, združenia a odborové organizácie v nadchádzajúcom období prejavili svoj odmietavý postoj k dohode CETA. Spoločne tak pomôžu vytvárať tlak na ministrov obchodu, aby neodsúhlasili obchodnú dohodu, z ktorej budú mať prospech len korporácie, a ktorá poškodí záujmy občanov a pracujúcich.

Družstva přinášejí inspiraci a mají výsledky

Družstva přinášejí inspiraci a mají výsledky

Iniciativa Alternativa Zdola se v r. 2013 zapojila do projektu „Inclusive local economies through cooperatives development" podpořeného Visegrádským fondem. Projekt vede slovenské sdružení Utopia, zapojili se i maďarští a polští partneři. Hlavními cíli projektu bylo zmapovat postavení družstev v jednotlivých zemích a inspirovat se příklady dobré praxe jak v oblasti legislativní, tak v prezentaci ve sdělovacích prostředcích. Vyvrcholením projektu bude ve všech čtyřech zemích vytvoření „družstevního inkubátoru", který má sloužit jako informační a poradenské centrum pro zájemce o družstevnictví. Inspirací pro projekt se stala zpráva Evropského parlamentu z roku 2013, která hodnotila pozitivní příspěvek a odolnost družstev vůči krizi a nabádala členské státy k podpoře a posílení tohoto sektoru, včetně vytvoření potřební právní a finanční infrastruktury. Souvislost s lokální udržitelností i sociálními aspekty se odrazila v zaměření projektu, proto také název „Inkluzivní místní ekonomiky prostřednictvím rozvoje družstev."

 

 

First Previous Next Last

FB FB