Zverejňovač príspevkov Zverejňovač príspevkov

Späť

Chomsky o Venezuele

Autor/ka: S Noamom Chomskym sa zhováral Rory Carroll

Na konci roku 2009 zatkla venezuelská tajná polícia sudkyňu Mariu Lourdes Afiuniovú. Jej rozhodnutie prepustiť z väzby podnikateľa obvineného z obchádzania menových kontrol rozhnevalo prezidenta Huga Cháveza. Sudkyňa podnikateľa prepustila, keď doba jeho zadržania prekročila limity stanovené venezuelskou legislatívou. Po jej zatknutí sa rozvírili diskusie o nezávislosti venezuelského súdnictva. Noam Chomsky adresoval prezidentovi Chávezovi otvorený list, v ktorom ho vyzval k zhovievavosti a prepusteniu sudkyne. (pvi)

Na úvod niekoľko otázok o kauze sudkyne Marie Lourdes Afiuniovej. Myslíte si, že tejto sudkyni by mohol byť vo Venezuele umožnený nestranný súdny proces?
 
- Pokiaľ viem, neuskutočnil sa žiadny súdny proces, takže skôr pochybujem. Bol by som skôr skeptický, že by sa jej dostalo právo na nezávislý súdny proces. Myslím, že je celkom pozoruhodné, nakoľko mám informácie, možno o tom viete viac, ale ostatní sudcovia jej nevyjadrili podporu, čo sa vzhľadom na okolnosti zdá byť zvláštne. Ak jej Amnesty International vyjadrí podporu, nevidím dôvod, prečo by tak nemali urobiť aj sudcovia vo Venezuele.
 
A čo by nám mohol tento prípad povedať o nezávislosti súdnictva vo Venezuele? Existuje tam nezávislé súdnictvo, alebo ho kontroluje exekutíva?

- Možno o tom viete viac než ja. Môžem len vyjadriť podozrenia, pretože som to bližšie neskúmal. Mám podozrenie, že súdnictvo nie je nezávislé do tej miery, ako by malo byť. Môžeme to porovnať so susednou Kolumbiou. Stav ľudských práv v Kolumbii je neporovnateľne horší. Sudcovia ústavného súdu, ktorí vyšetrovali prípady korupcie a zločinov na najvyšších politických poschodiach, boli zastrašovaní. Vyhrážali sa im smrťou a museli mať ochranky atď. A očividne to pokračuje naďalej aj za prezidenta Josého Manuela Santosa.
 
Vráťme sa však ku kauze sudkyne, čo si myslíte o intervencii prezidenta, ktorý žiadal tridsaťročné väzenie. Čo by sme z tohto mohli vyvodiť?

- Je očividne nepatričné, aby exekutíva zasahovala a ukladala trest uväznenia bez súdneho procesu. A musím povedať, že Spojené štáty americké rozhodne nie sú v pozícii, aby v tomto prípade podávali sťažnosti. Bradley Manning bol zatknutý bez obvinenia, vystavený týraniu, čo uväznenie na samotke určite je. V tomto prípade v skutočnosti tiež intervenoval prezident. Obamu sa pýtali na podmienky jeho väznenia a on odpovedal, že Pentagon ho ubezpečil o tom, že sú dobré. Toto je intervencia exekutívy v prípade závažného porušenia ľudských práv a určite nie je jedinou tohto typu. Nič to nemení na hodnotení Venezuely. Ukazuje to však, že čo počujeme v USA, nemusíme brať do úvahy.
 
Dá sa povedať, že v prípade Venezuely sa ľavicoví myslitelia zdráhajú kritizovať veci, ktoré kritizovala Amnesty International, pretože tunajšiu vládu vnímajú ako bojovníka za ľavicové hodnoty a v zásade (požíva) požívala ohľadom ľavicovej kritiky nedotknuteľnosť. Čo si o tom myslíte?
 
- Nemyslím si, že existuje organizovaná ľavica, za ktorú môže niekto hovoriť. Mám však dojem, že toto váhanie je tu preto, že na Venezuelu brutálne a neustále útočia Spojené štáty americké a všeobecne celý Západ – nielen mediálne, ale aj politicky. USA koniec koncov sponzorovali neúspešný ozbrojený prevrat a odvtedy sa angažujú v rozsiahlej subverzii. A tvrdá kritika v komentároch voči Nikarague alebo voči Venezuele je aj preto groteskná. Takže myslím si, že je prirodzené, že ľavicoví komentátori nechcú sledovať túto líniu. Vezmite si napríklad sovietskych disidentov: ani tí čestnejší by sa nechceli prihlásiť k verejnému odsúdeniu údajných amerických zločinov v novinách ako Pravda alebo Izvestija.
 
Je váš list prvou verejnou kritikou, ktorú ste v súvislosti s ľudskými právami adresovali Venezuele?

- Nespomínam si, ale pravdepodobne nie. Neustále sa zapájam do takýchto protestov po celom svete, od Sýrie cez Kubu až po Irak. Takže voči Venezuele tu už niečo podobné mohlo byť, ale teraz si nespomínam.
 
Objavila sa nejaká odpoveď na váš list? Ak dobre viem, v decembri ste o prípade Afiuniovej poslali tamojším úradom súkromný list. Dostali ste nejakú spätnú väzbu?
 
- Táto iniciatíva vznikla v spolupráci s Carrovým centrom pre ľudské práva na Harvarde, ktoré ju iniciovalo. Ak by teda prišla odpoveď, oni by o nej vedeli. Možno tu bola nepriama odpoveď. O ničom inom neviem. Ide o to, že po zaslaní listu a ďalších interných diskusiách bola sudkyňa Afiuniová prepustená do domáceho väzenia s lepšími podmienkami a so zdravotnou starostlivosťou. Či došlo k nejakým priamym kontaktom s úradmi, to neviem.
 
Označujú vás za anarchistického libertariána. Ako z tejto perspektívy vnímate zákonné právomoci a rozvoj výkonnej moci vo Venezuele?

 
- Staviam sa proti akumulácii výkonnej moci kdekoľvek. Mohli by ste sa opýtať, či je to vzhľadom na bezpečnostnú situáciu a útoky na Venezuelu ospravedlniteľné. Osobne si to nemyslím. Myslím však, že by to bolo jediné kritérium, ktoré by to uľahčilo.
 
Znamená to, že si myslíte, že nadobúdanie moci je neospravedlniteľné?
 
- Z môjho uhla pohľadu je to neoprávnené. Viem si predstaviť priestor, v ktorom by sa o tom dalo diskutovať, ale môj postoj v tejto diskusii hovorí, že argumenty v prospech získavania moci nie sú presvedčivé.
 
Počas vašej návštevy v roku 2009 ste povedali, že sa tu vytvoril lepší svet. Platí ešte stále toto tvrdenie?
 
- Naozaj som vtedy povedal, že sa urobili kroky vpred, smerom k lepšiemu svetu vo Venezuele a pokiaľ viem, je to pravda. Uskutočnili sa niektoré významné kroky – výrazne sa zredukovala chudoba, pravdepodobne najviac v celej Amerike a sociálne programy s názvom misie a samosprávne komunity pôsobia ako sľubné iniciatívy. Je ťažké posúdiť do akej miery sú úspešné, ale ak sú úspešné, mohli by byť zárodkami lepšieho sveta.

Medzinárodné iniciatívy sú podľa mňa tiež veľmi významné. Venezuela zohráva signifikantnú úlohu vo veľmi dôležitom vývoji v Južnej a Latinskej Amerike. Najmä pri krokoch smerom k zjednoteniu a integrácii, ktoré sú nevyhnutným predpokladom nezávislosti. Venezuela zohrávala vedúcu úlohu pri zakladaní Unasur-u (Únie národov Južnej Ameriky), pri vzniku Banky juhu a prednedávnom aj pri vytváraní Celac-u (Komunity Latinskej Ameriky a karibských štátov), ktorej prvý summit sa má uskutočniť teraz v júli. Ak bude Celac fungovať, stane sa na západnej pologuli prvou organizáciou, ktorá by zahŕňala všetky krajiny tejto oblasti s výnimkou Spojených štátov amerických a Kanady, čo by znamenalo významný krok k ich integrácii a nezávislosti. Takže áno, myslím si, že sú to veľmi pozitívne iniciatívy, ktoré musíme porovnávať s ďalšími záležitosťami.

Pobyt Huga Cháveza na Kube v posledných týždňoch podľa mnohých ľudí ukazuje, že od neho závisí príliš veľa, pretože počas jeho absencie to vyzerá, ako by sa takmer všetko zastavilo - aj v politickej sfére. Ako to vnímate? Nie je všetko až príliš závislé na jednom mužovi a jeho charizme?
 
- Keď niekde v Latinskej Amerike potenciálne hrozí caudillismo, musíme byť ostražití. Či je k tomuto nebezpečenstvu Venezuela príliš blízko? Nie som si istý, ale myslím, že je to možné.
 
Prečo to hovoríte? Týka sa to len súčasnosti, alebo ide o trend prebiehajúci niekoľko posledných rokov?
 
- Je to trend, ktorý sa vyvinul vzhľadom na centralizáciu moci v exekutíve, čo podľa mňa nie je zdravý vývin.
 
Máte konkrétne na mysli súdnictvo alebo iné činitele?
 
- Sily, ktoré prijímajú rozhodnutia, sa vo všeobecnosti zadajú byť, hm... existujú obmedzenia dané legislatívou, sú však asi veľmi skromné.
 
Ak by ste sa vrátili späť do Venezuely, čo by ste prezidentovi Chávezovi poradili alebo odkázali?
 
- Počas mojej predchádzajúcej návštevy som mu nedával žiadne odporúčania. Bol som tam len niekoľko hodín a väčšinu času som počúval jeho popis toho, ako sa zmenila jeho úloha vo venezuelskej politike. Nemyslím si však, že by za mnou chodil pre radu.
 
Keď sa na Latinskú Ameriku pozrieme zo širšej perspektívy, ste vzhľadom k vládam, ktoré vzišli z nedávnych volieb, optimistický? Uberá sa vývoj pozitívnym smerom?
 
- Myslím, že to, čo sa odohralo v Latinskej Amerike za posledných desať rokov, je pravdepodobne najvzrušujúcejší a najpozitívnejší vývoj na celom svete. Latinskoamerické krajiny boli po príchode európskych moreplavcov od seba 500 rokov odlúčené. Mali len veľmi obmedzené vzťahy. Integrácia je nevyhnutným predpokladom nezávislosti. Okrem vzájomného odlúčenia sa vo všetkých týchto krajinách navyše realizoval veľmi podobný model: veľmi malá, europeizovaná, často biela elita, ktorá uprostred neuveriteľnej biedy koncentrovala enormné bohatstvo. A toto je región (predovšetkým Južná Amerika) veľmi bohatý na nerastné suroviny, ktoré by za primeraných podmienok priniesli ďaleko lepší vývoj než napríklad v južnej Ázii. Ale to sa nestalo.

Za posledných desať rokov sa po prvý krát uskutočnili významné kroky smerujúce k prekonaniu týchto problémov. Na prvom mieste smerom k integrácii. A v niektorých z týchto krajín aj smerom k riešeniu zničujúcich vnútorných sociálnych problémov. Ak by som tvrdil, že sa predtým neuskutočnili nejaké pokusy, nebola by to celkom pravda. Objavili sa tam pokusy, tie však boli zvyčajne mocensky zlikvidované. Pozrite sa na Lulovu Brazíliu, najdôležitejšiu krajinu tohto regiónu.

Teraz si Spojené štáty americké vybrali Lulovu Brazíliu ako obľúbenca, ale jeho politika nie je veľmi odlišná od postupov vlády prezidenta Joaa Goularta na začiatku šesťdesiatych rokov. Vtedy sa Kennedyho administratíva podobnej politiky tak zľakla, že zorganizovala vojenský prevrat, ktorý sa uskutočnil tesne po atentáte na Kennedyho. V Brazílii sa inštitucionalizoval prvý z krutých štátov národnej bezpečnosti v Latinskej Amerike, ktorý sa rozšíril ako nákaza po celej západnej hemisfére. Teraz však dosiahli istý stupeň nezávislosti a slobody, ktorý im umožňuje postupovať ďalej. Toto je veľmi dôležité. V skutočnosti sa to veľmi podobá na arabskú jar prebiehajúcu posledných pár mesiacov. Možno práve dochádza na Blízkom východe ku krokom, ktoré tento región oslobodia od kontroly tradičnými imperiálnymi mocnosťami a posunú ho smerom k istému stupňu nezávislosti a k riešeniu vlastných vnútorných problémov. Majú pred sebou dlhú cestu, sú to však veľmi dôležité svetové udalosti a myslím, že tie v Južnej Amerike sú najdôležitejšie.

Pán profesor, posledná otázka sa týka obáv ohľadom koncentrácie výkonnej moci vo Venezuele. Do akej miery by tento proces mohol ohroziť demokraciu v krajine?
 
- Koncentrácia výkonnej moci, aj za veľmi krátky čas a za špecifických okolností, povedzme, napríklad, počas druhej svetovej vojny, je vždy útokom na demokraciu.

A v prípade Venezuely sa to deje, alebo hrozí, že sa to bude diať?
 
- Ako som už povedal, môžete diskutovať o tom, či to okolnosti vyžadujú – vnútorné okolnosti a tiež vonkajšia hrozba útoku a tak ďalej, toto je legitímna diskusia – ale moje stanovisko v tejto diskusii je, že nevyžadujú.

Preložil Peter Nedoroščík

Zdroj: Z Communications http://www.zcommunications.org/noam-chomsky-on-venezuela-the-transcript-by-noam-chomsky#comment_container_179528
Priemerne (0 Hlasy)