Zverejňovač príspevkov Zverejňovač príspevkov

Späť

Emma Goldman: Celkom súčasná anarchistka

Autor/ka: Ally Fogg

Sto rokov od vydania jej vrcholného diela sú myšlienky Emmy Goldmanovej rovnako súčasné.

Najlepšie politické postrehy letia vekmi ako snehová guľa a s každým novým uznaním naberajú väčšiu intenzitu. Bez ohľadu na práve prevládajúcu politiku nachádza väčšina z nás stále platné potvrdenia či inšpiráciu v dielach Paina či Burkeho, Milla alebo Marxa. Keď ma teda vyzvali napísať vyznanie môjmu ideologickému idolu, pionierke anarchistického feminizmu Emme Goldmanovej, neprekvapil ma tak veľmi súčasný, jasný, priezračný a stále prenikavý zvuk jej slov. Ako sa blíži sté výročie vydania jej prvej a najlepšej knihy Anarchizmus a ďalšie eseje (Anarchism and Other Essays), ohromuje pretrvávajúca závažnosť jej hlavnej témy. Čítajúc knihu dnes by sme z nej mohli komentovať ktorékoľvek večerné správy a udalosti.

Existuje lepšia a pohotovejšia reakcia na tému sexuálneho obchodu, ako táto?

„O čo v skutočnosti ide v obchode so ženami? O vykorisťovanie, prirodzene, o nemilosrdného molocha kapitalizmu tlstnúceho na podhodnotenej práci a tým doháňajúceho tisícky žien a dievčat k prostitúcii... Naši reformátori prirodzene o týchto príčinách nehovoria nič. Dobre o tom vedia, no neopláca sa na margo toho spomenúť ani slovko. Oveľa výnosnejšie je totiž zhostiť sa úlohy farizejov a predstierať rozhorčenú morálku, než zacieliť priamo k podstate problému.“

Či obhajoba ateizmu po návšteve pápeža?

„Náboženstvo! Ako len ovláda myseľ človeka, ako ponižuje a hanobí jeho dušu. Boh je všetko, človek je nič, tvrdí náboženstvo. No z toho ničoho onen „boh“ stvoril kráľovstvo takej despocie, takej tyranie, také kruté a tak strašne strohé, že od počiatku vlády bohov svetu vládne len beznádej, slzy a krv.“


Alebo na stále sa opakujúcu tému o zastúpení žien v parlamentoch: 

„Nevidím ani fyzické, ani psychologické a psychické príčiny, pre ktoré by ženy nemali mať rovnaké právo voliť, ako majú muži. To ma však za žiadnych okolností nemôže zaslepiť pred absurdnou myšlienkou, že ženy úspešne dovedú do konca to, v čom muži zlyhali... Mali by sme predpokladať, že keby ženy vstúpili do politickej arény, oslabil by sa už priam dedičný jed ovládajúci politiku?“


Myslím, že aj dnes by bola toto jej odpoveď na súčasné tendencie výchovy k sexuálnej zdržanlivosti a takzvanej čistoty:

„Môže byť niečo odpornejšie, ako myšlienka, že zdravá dospelá žena plná života a vášne musí potláčať svoje prirodzené potreby, musí premáhať svoje najintenzívnejšie túžby, zničiť si zdravie a zlomiť ducha, musí brániť svojim predstavám, zdržiavať sa hĺbky a rozkoše sexuálneho života do chvíle, kým nepríde „dobrý“ muž a neujme sa jej ako svojej manželky?“


Toto bolo len niekoľko drobných príkladov Goldmanovej myšlienok reagujúcich nie len na témy jej čias, ale aj na témy súčasné (či stále súčasné). Jej kniha dešifruje nevyhnutnosť politického násilia ako dôsledku represií a surovosti; večný nedostatok väzníc ako následok neschopnosti odstraňovať príčiny zločinu, zahŕňa problematiku nenásytného rozmachu militarizmu a mnohé ďalšie témy. Dielo sa venuje mnohým záležitostiam, no v každom bode argumentuje so železnou presnosťou neotrasiteľného syndikalistického anarchizmu: základným presvedčením jednak o absolútnej autonómnosti indivídua, jednak o humánnej potrebe sociálneho kolektivizmu.


Ak je niečo ešte pozoruhodnejšie, ako slová a myšlienky Emmy Goldmanovej, určite je to jej život. Narodila sa ako litovská židovka. Keď mala 16 rokov, utiekla pred manželstvom z nanútenia do Spojených štátov amerických a začala tam pracovať ako šička a neskôr zdravotná sestra. V podobne mladom veku sa zamilovala do rozvíjajúceho sa anarchistického hnutia a do aktivistu Alexandra Berkmana. Berkmana čoskoro usvedčili z pokusu o vraždu priemyselníka Henryho Claya Fricka, čo bola reakcia na zavraždenie deviatich štrajkujúcich oceliarenských robotníkov detektívnou agentúrou Pinkerton (Pinkerton National Detective Agency). Goldmanovú vyšetrovali pre podozrenie z komplotu, a hoci ju nikdy neusvedčili, po zvyšok života ju polícia sledovala, štvala a prenasledovala. V roku 1893 strávila rok v žalári za podnecovanie nepokojov, internovali ju v dôsledku vraždy McKinleyho, v roku 1916 opätovne uväznili za šírenie „obscénnej“ literatúry týkajúcej sa antikoncepcie a regulácie pôrodnosti a v roku 1917 za organizovanie odboja proti brannej povinnosti.


Emma Goldman neprestajne cestovala po krajine, rečnila na masových stretnutiach aspoň dva razy za mesiac a súčasne písala tisícky esejí, článkov a listov.

V roku 1919 ju deportovali do porevolučného Ruska, kde skôr ako ktokoľvek rozoznala, že boľševizmus je barbarským znevážením socialistických myšlienok a ideálov. Už ako staršia žena sa s vervou vrhla do služieb španielskej anarchistickej republiky, a napokon videla jej sen rozdrvený železnými klepetami fašizmu a stalinizmu. Popri tom všetkom si vždy uchovávala figliarsky humor a zmyselnosť. Je ironické, že spisovateľka, ktorá za sebou zanechala toľko nezabudnuteľných riadkov, sa najväčšmi preslávila citátom, ktorý v skutočnosti nikdy nepovedala. Predsa však môžeme predpokladať, že ako epitaf by sa jej mohol veľmi páčiť: „Ak nemôžem tancovať, nechcem byť vo vašej revolúcii.“

V jej vyše polstoročia trvajúcej politickej kariére prirodzene nie je ťažké nájsť aj stanoviská, s ktorými sa dá nesúhlasiť. Sama menila niektoré názory, najmä tie týkajúce sa zmyslu politického násilia, v čom samozrejme nie je žiadna chyba. Jej možno najvýznamnejšie a najprenikavejšie pozorovanie pochádza z titulnej eseje jej prvej knihy:

„Anarchizmus je žijúca sila všetkých zložiek našich životov, neprestajne vytvárajúca nové a nové podmienky. Metódy anarchizmu sa preto nezakladajú na železne stanovenom programe, ktorý sa musí udržiavať za akýchkoľvek okolností. Metódy musia vyrastať z ekonomických potrieb jednotlivých miest a politickej klímy, ako aj z intelektuálnych a impulzívnych potrieb jednotlivca.“

Pre mňa to znamená, že zmyslom politiky nie je samotný cieľ, ale cesta za ním. Spoločnosť je živá, rastúca bytosť, a anarchizmus, ak môže existovať, sa objavuje v tom, čo psychológ Vygotsky nazýval zónou proximálneho vývoja – prchavým štádiom medzi detstvom, ktoré musíme opustiť, a dospelosťou, ktorú nikdy celkom nedosiahneme. Stále si udržiavam nádej, že Emma Goldman nám môže pomôcť kráčať v ústrety ľudskejšiemu, spravodlivejšiemu a plnohodnotnejšiemu svetu. Neviem, či by so mnou v tomto súhlasila, ale môžeme si byť istí minimálne jednou vecou: V tmavom svete dogiem by táto žena bola aj dnes rovnako nebezpečným Luciferom – svetlonosom...

Ally Fogg je manchesterský spisovateľ a novinár

Preložila Silvia Ruppeldtová 

Zdroj: ZCommunications http://www.zcommunications.org/emma-goldman-a-thoroughly-modern-anarchist-by-ally-fogg
Priemerne (0 Hlasy)