Zverejňovač príspevkov Zverejňovač príspevkov

Späť

Ľudová moc vo Venezuele

Autor/ka: John Riddell

Venezuelské mesto Libertador sa nachádza v štáte Carabobo a na jeho čele stojí Argenis Loreto. „Deväťdesiat percent obyvateľov tu žije v chudobe. Našou prioritou je skoncovať s ňou. Som presvedčený, že štát v dnešnej podobe toho nie je schopný. Je nevyhnutné, aby sa väčšina obyvateľov zapojila do rozhodovacieho procesu.“

Libertador má 200-tisíc obyvateľov a leží v prevažne rurálnej oblasti. Väčšina populácie pracuje v neďalekom industriálnom centre, Valencii. Počas utrmácanej cesty po rozbitých cestách v zadnej časti pickupu sme navštívili mestskú časť, ktorá bola kedysi totálne zdevastovaná, nie však prírodnou katastrofou, ale sociálnou kalamitou – desaťročiami systematického zanedbávania.

Člen miestnej komunitnej samosprávy Félix Hernandéz spomína: „Cesty boli v absolútne zúfalom stave, elektrinu sme mali jeden alebo dva dni a potom nastal výpadok. Zdravotná starostlivosť bola chaotická, zásobovanie vodou tiež.“

Vybavovanie na miestnom úrade bola strata času. „Bolo to hrozné“, hovorí iná členka samosprávnej rady Virginia Diaz. „Chodili sme s petíciami a vysvetľovali. Niekedy nás navštívili a  projekt odobrili, ale potom sa nič nedialo. „Keď sme opäť prišli na úrad, tvárili sa, že o nás nikdy nepočuli, o ničom nechyrovali...“

Postupy ľudovej moci
Argenis Loreto pochádza z roľníckej rodiny, školskú dochádzku ukončil po šiestich rokoch základnej školy. Hneď nato začal pracovať vo fabrikách, neskôr v nižších vedúcich pozíciach, potom ako farmár a nato opäť v továrňach. Ako 17-ročný sa pridal k revolučnej skupine, k Bolívarskému hnutiu a v roku 1992 sa zúčastnil neúspešného puču. Po dvoch desaťročiach podzemnej aktivity sa stal primátorom Libertadoru.

Z presvedčenia, že len samotní chudobní a znevýhodnení dokážu zrekonštruovať mesto – a národ – hľadal spôsoby preklenutia priepasti medzi nimi a inštrumentmi vládnutia.
Argenis a jeho kolegovia našli spôsob, ako toho dosiahnuť, a to formou delegovania právomocí samosprávneho rozhodovania na úroveň komunít – komunitných rád.
Tento presun právomocí je autorizovaný v článku 184 venezuelskej bolívarskej ústavy prijatej v roku 1999.

V roku 2006 sa formovanie komunitnej štruktúry zavŕšilo. Vzniklo celkom 35 „sociálnych teritórií“ združujúcich obyvateľov s podobnými problémami, projektami a spolupatričnosťou k istému prostrediu.
Svojou veľkosťou sa rôznia od tisíc po 15-tisíc obyvateľov. Každé teritórium si spomedzi seba na ľudovom zhromaždení volí svojich zástupcov. Činnosť vo zvolenom komunitnom výbore je dobrovoľná – nie je platená – hoci relevantné výdavky sa hradia.

„Mnohí z radov pravicovej opozície sa zapojili do aktivít komunitnej rady“, hovorí Argenis. „Cítia, že nemôžu ostať bokom od sociálnych programov a lokálnych projektov, ktoré komunitné rady realizujú... Zapojením opozície do rád sa uvoľnilo politické napätie.“

Štruktúra ľudovej moci má dve línie. Každé sociálne teritórium, alebo komúna, obsahuje menšie a homogénnejšie komunity, z ktorých každá má svoju komunitnú radu. Ich veľkosť závisí od sociálnej geografie: mestské rady obyčajne pojmú 200 až 400 rodín; vidiecke 20 až 50 rodín. V meste Libertador je 204 komunitných rád.

Participatívny rozpočet
Každá komunitná rada ako aj sociálne teritórium zvoláva zhromaždenia, kde sa voľbou ustanovia priority a desať najpreferovanejších projektov pre nadchádzajúci rok. Mestská plánovacia rada následne prehodnotí prvé tri návrhy z každého sociálneho teritória, a ak to financie dovolia, tak aj viac ako tri. Známky od 1 do 9 sa prisudzujú každému z kritérií, akými sú: množstvo obyvateľov, počet tých, ktorí budú mať z realizácie projektu osoh, cena, ako dlho sa už návrh opakovane predkladá, množstvo schválených projektov danej komunity a pod.

Z takéhoto hodnotenia vzíde zoznam projektov, ktorý sa následne prezentuje na zhromaždení vo všetkých sociálnych teritóriach. Zhromaždenie môže zmeniť svoje priority a žiadať prehodnotenie – napríklad v prípade, ak sa ukáže, že favorizovaný projekt je príliš drahý.

Po schválení zoznamu víťazných projektov sa prerozdelia finančné zdroje príslušným komunitným administratívnym orgánom, ktoré nakúpia materiál a najmú pracovnú silu alebo dodávateľa, pričom sa preferujú kooperatívy. Komunitná prepojenosť a know-how napomáha znižovať náklady a ušetrené prostriedky ostávajú v komunite na iné projekty.
Argenis odhaduje, že každoročne sa elimináciou súkromného zisku podarí ušetriť v prepočte približne milión dolárov.

„Napríklad projekt protipovodňových úprav bol schválený vo výške 184 miliónov bolívarov (okolo 90-tisíc dolárov),“ hovorí Fidel Hernández. „V skutočnosti to komunitná rada zvládla za 47 miliónov bolívarov a ostalo nám dosť prostriedkov na opravu ciest.“

„V inom prípade miestna rada dostala 80 miliónov na privedenie elektriny do mestskej časti. Reálne sa však za túto cenu podarilo zaviesť elektrinu ešte aj do ďalších dvoch mestských častí.“

„Minulý rok sa na projekty cez komunitné rady vyčerpalo 84 percent z mestského rozpočtu.“

Výsledky
Argenis upozornil na 74 zdravotných centier postavených susediacimi radami, ktoré spočiatku dokonca vyrábali tehly. „Predtým sme mali iba 9 centier“, hovorí.
Tiež spomína, že komunitné samosprávy v tomto roku dobudujú 48 základných škôl – obyčajne ide o budovy s jednou veľkou miestnosťou, slúžiace okoliu. V Libertadore dnes majú aj tri univerzitné internáty.

„Pokiaľ ide o šport, v Libertadore sú asi len dve alebo tri komunity, ktoré nemajú základné športové vybavenie“, to znamená ihrisko.

Obyvatelia mesta sa usilujú zakladať kultúrne centrá v každom sociálnom teritóriu, obyčajne sú to amfiteátre. Osem takýchto centier je momentálne vo výstavbe. V niektorých prípadoch dali obyvatelia združení v komunitných radách prednosť kultúrnym centrám pred opravami ciest alebo pouličného osvetlenia.

Prvé prieskumy z rokov 2004/2005 ukázali, že medzi najurgentnejšie potreby obyvateľov patrili zdravotné a vzdelávacie zariadenia. V prieskume z roku 2007 už nikto nepovažoval zdravotnú starostlivosť za problém a takmer nikto sa v tomto zmysle nevyjadroval ani o školstve. Ba čo viac, „dnes už sotva natrafíte na deti žijúce na ulici“, hovorí Argenis, „a problém s bezdomovcami je tiež takmer vyriešený.“

Deficit v bytovej výstavbe
Podľa oficiálnych štatistík chýba vo Venezuele 2,3 milióna bytov, kým ďalších 1,3 milióna ubytovacích jednotiek je v neadekvátnom stave. Ide prevažne o narýchlo postavené chatrče. V roku 2006 sa postavilo 200-tisíc bytov, čo je síce pozitívny výsledok, ale absolútne nepostačujúci.
Argenis je presvedčený, že komunitné rady, ktoré potrebu bývania cítia najakútnejšie, sú na ich realizáciu najlepše vybavené. V niektorých prípadoch „postavili 10, 12, 15 domov za peniaze určené pre sedem“, povedal.

„Zúfalo však potrebujeme suroviny. Naša ekonomika bola zničaná a teraz nemáme dostatočné kapacity na výrobu cementu, farby, keramických toaliet. Venezuela preto na dosiahnutie tohto cieľa spolupracuje s Čínou, Brazíliou a Iránom.

Celonárodná expanzia
V 2006 sa Hugo Chávez postavil za zakladanie komunitných rád po celej Venezuele a vyhlásil to za jednu z priorít vlády. V januári 2007 ich prehlásil za inštitúcie ľudovej moci, zárodok nového štátu ľudu. Patričná legislatíva bola schválená v apríli a dnes v celej krajine existuje viac ako 10-tisíc komunitných rád.

Kým na jednej strane tento celoplošný trend dal za pravdu inovatívnemu programu mesta Libertador, na strane druhej to so sebou prinieslo aj problémy. Najproblematickejšie je však počínanie mnohých úradov, konkrétne v štáte Carabobo. Medzi veľmi ilustratívne príbehy, proti čomu stojí rodiaca sa ľudová moc, patrí jeden, ktorý opísal Argenis – takzvaná epizóda s prasacím hnojom.

Mestská samospráva vyvíja veľké úsilie na pomoc množstvu farmárov žijúcich v Libertadore, z ktorých mnohí chovajú ošípané. Ministerstvo životného prostredia z obavy o kvalitu vody pred časom zakázalo ich chov v meste, ale nikdy sa ani nepokúsilo si toto nariadenie vynútiť. Libertador sa pokúsil pomôcť farmárom vyriešiť problém s vodou na vlastnú päsť. Zadovážili sa septiky, čím sa zaručila hygienická bezpečnosť. Znečisťujúce plyny z rozkladu hnoja sa zachytávali a využívali spaľovaním ako bežný plyn na varenie. „Znelo to ako zázrak“, hovorí Argenis. „Zbavili sme sa zápachu a využili ho ako plyn!“

Ministerstvo však intervenovalo a zrušilo projekt, ktorý vraj ide proti jeho zákazu chovu ošípaných. Metódy byrokracie sa už ani nedajú demonštrovať názornejšie: platné sú iba oficiálne formálne nariadenia, skutočné problémy znečisťujúceho hnoja ich nezaujímajú. „Byrokracia nás zožiera zaživa. Takto v tomto štáte nič nezmeníme“, komentoval Argenis.

Aj medzi mestskými úradníkmi je štádium apatie barbarské. „Musíme zaviesť novú koncepciu rozhodovania“, hovorí Argenis. „Chcel by som rozpustiť mestskú administratívu a vytvoriť konfederáciu komunitných rád.“

Preložil Dušan Krnáč

Krátené

Zdroj: Venezuela Analysis http://venezuelanalysis.com/analysis/3064
Priemerne (0 Hlasy)