Zverejňovač príspevkov Zverejňovač príspevkov

Späť

Netvrďte, že vás nevarovali!

Autor/ka: Zygmunt Bauman

Nasledovné myšlienky si treba uchovať v pamäti prv, než zajtrajšie a pozajtrajšie titulky novín spravia to, čo vyplýva z ich hlavnej funkcie (i keď viac skrytej ako očividnej): že túto správu vymažú z ľudskej pamäte. Tá zapamätaniahodná vec je editoriál z New York Times s veľavravným názvom „Ďalšia bublina“ (The Next Bubble).

 

Informuje sa v ňom, že na Wall Street je najnovšou módou nakupovanie akcií rozvojových ekonomík. Len tento rok sa na ich nákup minie 825 miliónov dolárov (čo je 42-percentný nárast oproti minulému roku), zatiaľ čo na nákup dlhu týchto ekonomík sa minie 272 miliárd. Daný objem peňazí približne zodpovedá sume, ktorú už Wall Street viac nebola ochotná investovať do čoraz väčšmi insolventných amerických dlžníkov. Inými slovami: ako sa dalo očakávať, pre kapitál so stratégiou parazita zúfalo hľadajúceho nový hosťovský organizmus, keď predchádzajúci usmrtil, objavili nebojácni skauti z Wall Street nové panenské územie. Očividne ešte úplne nevyužité, či skôr nevydrancované, sľubujúce rýchle a vysoké zisky. Tie treba okamžite vyťažiť skôr, ako nehorázne slabo plateným pracovníkom narastie chuť a zatúžia sa pridať ku konzumnému ošiaľu, rovnakému, akému sa ich americkí a európski kolegovia už dlho oddávajú a oddávať budú. Pokiaľ si to len budú môcť dovoliť...

Autor editoriálu poznamenáva, že navzdory pôvodnému úžitku pre miestnych obyvateľov, masívne zahraničné investície „zdvíhajú hodnotu ich meny, zvyšujú import, pribrzďujú export a podporujú rýchlu expanziu úverov, ktorá môže spôsobiť infláciu, nafúkne bublinu aktív a zvyčajne za sebou zanechá hromadu zlých pôžičiek. Tieto investície sa vytratia pri prvých náznakoch problémov a uvrhnú krajinu do krízy“. Potom autor čitateľom pripomína vzorce, ktoré sa pravdepodobne budú znova opakovať rovnako, ako sa opakujú v životoch všetkých parazitov: 1994 – tequilová kríza v Mexiku, 1997 – ázijská kríza, 1998 – ruská katastrofa, 1999 – brazílsky debakel, alebo 2002 – kolaps v Argentíne, atď.

Autor nešiel v texte tak ďaleko, aby spochybňoval „ekonomický názor“ súčasného šialenstva na Wall Street: „Dosiaľ ešte nie je čas na paniku. Rozvojové krajiny sú v pomerne dobrom ekonomickom stave, zatiaľ čo úrokové sadzby v bohatých krajinách zostanú nadlho nízke“. Inými slovami, pravdepodobne ešte nejaký ten čas budú zisky plynúť do vreciek akcionárov a na účty bánk. Čoho sa obáva autor a mal by sa toho obávať aj čitateľ, je možnosť ďalšieho šoku, podobného napríklad aktuálnej neschopnosti splácať úvery v Írsku a Grécku. To môže odhaliť neschopnosť vybudovaných orgánov - od ktorých sa očakáva, že zabránia tomu, aby sa kapitalizmu nevyschli, nevyčerpali a nevytratili pasienky, ktoré ho živia a udržujú - vykonávať svoju úlohu. A najmä, začať ju vôbec skôr, než bude neskoro.

Nemalo by však byť uistenie o tom, že „ešte nie je čas na paniku“, zahrnuté medzi hlavné príčiny tejto neschopnosti, ktorú už rutinne vždy objavujeme až ex post a podobne rutinne na ňu okamžite zabúdame? Koľko panenských území sa ešte musí priviesť ku katastrofe, aby sa rutina skončila? Alebo to znamená, že kapitalizmus a jemu slúžiace politiky úplne stratili schopnosť poučiť sa?

Preložil Gabriel Hrustič

Zdroj: Social Europe Journal http://www.social-europe.eu/2010/10/dont-say-you-havent-been-warned/
Priemerne (0 Hlasy)