Zverejňovač príspevkov Zverejňovač príspevkov

Späť

Quo vadis

Autor/ka: Noam Chomsky

Príhovor z 9. októbra 2010 v Turecku.

V krátkych úvodných poznámkach som dnes ráno načrtol základný fakt, že práva obvykle nie sú dané, ale získané oddaným a informovaným ľudovým bojom. V tom tkvie kľúčová podstata slobody prejavu. Domnievam sa, že práve vedomie o tejto skutočnosti by malo slúžiť ako sprievodca vtedy, keď uvažujeme o spôsoboch podnikania krokov na mnohých frontoch: keď odporujeme prebiehajúcim vlnám represií na celom svete, keď ďalej rozvíjame získané privilégiá, ktoré sú dnes opätovne v ohrození, ako aj vo väčšmi jasnozrivom spôsobe, ktorý odporúčali organizátori konferencie majúc na mysli vyhliadky toho dnes stále vzdialeného dňa, keď sa zavedú štandardy obrany slobody prejavu a keď sa budú ako také sledovať.

Spomenul som aj, že hoci sa Spojené štáty americké a Turecko v mnohých ohľadoch líšia, jasne a priam graficky poskytujú náčrt ciest, ktorými sa práva získavajú, a ktorými sa potom chránia. V súvislosti s USA sa všeobecne verí, že právo na slobodu prejavu a tlače garantoval prvý dodatok ústavy pred dvomi storočiami. Je to pravda len do veľmi obmedzenej miery. Po prvé pre formuláciu, ale predovšetkým preto, že v skutočnosti je právo to, čo rozhodne súd a to, čo je verejnosť ochotná brániť. Dnes sa k tomu ešte vrátim, rád by som však teraz zdôraznil, že súdy USA sa zásadne nepostavili za ochranu slobody slova skôr ako až v 60-tych rokoch 20. storočia. Urobili tak pod tlakom hnutí za občianske práva a rôzneho aktivizmu na veľmi širokom poli. S úpadkom občianskeho aktivizmu sa získané práva opäť začínajú porušovať, ako sme už dnes počuli a k čomu by som sa takisto ešte chcel vrátiť.

 
Podobné skutočnosti otvárajú otázku o slobode prejavu, ktorá vyvstáva pri dlhodobých cieľoch. Mám na mysli otázku, ktorá vôbec nie je nová. Jednou z tých osôb, ktorá ju vyzdvihla, bol George Orwell, najlepšie známy svojou kritikou totalitných nepriateľov, no o nič menej uštipačný v kritike chorôb vlastnej spoločnosti. Jedným z náležitých príkladov je esej na tému toho, čo nazval „literárnou cenzúrou v Anglicku“. Esej vznikla ako úvod do Zvieracej farmy, jeho prenikavej satiry zločinov stalinizmu. V úvodnej eseji Orwell vysvetľuje britským čitateľom, že by si nemali priveľmi samoľúbo hovieť v jeho odhalení Stalinových zločinov. V slobodnom Anglicku, píše, sa dajú myšlienky potláčať bez použitia sily. Uvádza pár príkladov a len niekoľko vysvetľujúcich viet, tie však dokonalo vystihujú dôležité pravdy.


„Pochmúrnym faktom o literárnej cenzúre v Anglicku“, napísal Orwell, „je to, že je mimoriadne dobrovoľná. Nepopulárne myšlienky sa dajú umlčať a nepohodlné skutočnosti utajiť bez najmenšej potreby oficiálneho zákazu.“ Jednou z príčin je centralizácia tlače v rukách „bohatých mužov, ktorí majú všetky dôvody na to, aby boli v súvislosti s niektorými dôležitými záležitosťami neúprimní“. Inou a podľa mňa dôležitejšou príčinou je dobré vzdelanie a pohrúženie sa do prevládajúcej intelektuálnej kultúry, ktorá nám vštepuje „všeobecný tichý súhlas s tým, že sa nespomenie konkrétny fakt“.


Úvodná esej nie je veľmi známa, na rozdiel od samotnej knihy, trpkého odsúdenia sovietskej tyranie, ktoré je slávne a číta sa na celom svete. Dôvodom je to, že esej nevyšla v tlači, čo veľmi pravdepodobne potvrdzuje Orwellovu tézu o cenzúre v slobodnom Anglicku. Našla sa oveľa neskôr v nevydaných Orwellových spisoch.


Vyplýva z toho základný poznatok, že aj v nejakej budúcnosti, v čase, keď sú práva zavedené a skutočne sa sledujú, vyrastajú vždy nové a zásadné otázky.


Na tomto mieste sa hodí malý historický vhľad. V čase pred storočím bolo v slobodnejších spoločnostiach čoraz ťažšie kontrolovať populáciu silou. Vznikali robotnícke spolky, rozširovalo sa volebné právo, ľudové hnutia odolávali svojvoľným autoritám. Nebolo to po prvý raz, zato však na širšej základni a s väčším úspechom. V najslobodnejších spoločnostiach – v Anglicku a v USA – si začali dominantné sektory uvedomovať, že na udržanie kontroly budú musieť silu nahradiť inými prostriedkami, predovšetkým kontrolou postojov a názorov. Poprední intelektuáli volali po rozvoji účinnej propagandy, ktorá by na nevzdelané masy uvrhla „potrebné ilúzie“ a „emotívne vplyvné zjednodušenia“. Naliehali na tom, že bude potrebné vymyslieť prostriedky „výroby súhlasu“, aby sa tým dosiahlo, že „primitívni a dotieraví vyvrheli“, teda väčšina obyvateľstva, budú udržaní na „svojom mieste“ len ako pozorovatelia, nie priami účastníci akcie, aby mohla malá privilegovaná skupinka „zodpovedných mužov“ naďalej vytvárať politiku nerušenú „hnevom a lomozom popleteného davu“.


Citujem slová najuznávanejších progresívnych intelektuálov 20. storočia v USA, Waltera Lippmanna a Reinholda Niebuhra, oboch stúpencov liberalizmu Wilsona, Roosevelta a Kennedyho, pričom Niebuhr je obľúbeným filozofom prezidenta Obamu.


Súčasne s tým sa začal rozvíjať obrovský priemysel vzťahov s verejnosťou zasvätený tomu istému cieľu. Slovami čelných predstaviteľov liberálnej časti spektra, priemysel musí viesť široké obyvateľstvo k „povrchným veciam života, napríklad módnemu konzumerizmu“, aby mohla „inteligentná menšina“ slobodne určovať vlastné smerovanie politiky.
Tieto záujmy pretrvávajú naďalej. Demokratické povstania šesťdesiatych rokov 20. storočia ohrozovali mienku elity. Intelektuáli z Európy, USA a Japonska volali po „konci rozširovania demokracie“. Obyvateľstvo treba navrátiť apatii a pasivite a inštitúcie zodpovedné za „indoktrináciu mládeže“ – školy, univerzity, kostoly a pod. – musia zaviesť striktnejšie opatrenia. V tomto prípade citujem slová spektra internacionalistických liberálov, ktorí obsadzovali čelné miesta v Carterovej administratíve v USA a jej náprotivkov v rôznych ďalších priemyselných demokraciách.


Právo volalo po oveľa striktnejších opatreniach. Na obmedzenie hrozby demokracie sa čoskoro začalo podnikať veľké úsilie, čo sa stretlo s istou mierou úspechu. A dnes v žijeme práve v tom období.


Premýšľanie nad týmito záležitosťami by nás malo doviesť k poznatku, že za ťažkou úlohou zavedenia práv na slobodu prejavu a jeho následnej obhajoby sa vždy ukrývajú ďalšie a ďalšie hory výziev, ktoré bude treba zdolávať.


Ak sa zameriame na Turecko, okamžité úlohy sú oveľa zložitejšie. Pred piatimi rokmi ma požiadali napísať komentár pre konferenciu na tému slobody prejavu v Turecku. Rád by som zopakoval niečo z toho, čo som vtedy povedal a čo sa mi zdá dôležité mať stále na mysli. Turecko má svoje široké spektrum nesmierne vážnych porušovaní ľudských práv, vrátane najhorších zločinov. Po dnešnej diskusii to ani nemusím rozvádzať. Turecko však má zároveň pozoruhodnú tradíciu odboja voči týmto zločinom. Sú to predovšetkým a nadovšetko obete odporujúce poddať sa a pokračujúce v zápase za svoje práva s takou odvahou a odhodlaním, ktoré nemôže nevyvolať pokoru v tých, ktorí sa tešia privilégiu bezpečia. Ale nadovšetko – a v tom Turecko zastáva nezvyčajné a možno jedinečné miesto na celom svete – tieto boje podporujú poprední spisovatelia, umelci, novinári, vydavatelia, univerzitní profesori a mnohí ďalší, ktorí nielenže proti zločinom protestujú, ale zachádzajú oveľa ďalej za obvyklé hranice odporu: osobne riskujú a niekedy odolávajú krutým trestom. Na Západe nič podobné neexistuje.


Keď pri mojich návštevách Európy počúvam farizejské vyhlásenia, že Turecko ešte stále nedozrelo na vstup do osvietenej spoločnosti Európskej únie, často cítim a hovorím, že možno to napokon bude práve naopak. A obzvlášť pri obrane slobody slova, čo je črta, na ktorú môže byť Turecko veľmi hrdé a z ktorej sa všetci z nás môžeme veľa priučiť.

Preložila Silvia Ruppeldtová

Zdroj: ZCommunications http://www.zcommunications.org/quo-vadis-by-noam-chomsky
Priemerne (0 Hlasy)