Zverejňovač príspevkov Zverejňovač príspevkov

Späť

Tancovanie na dynamite

Autor/ka: Benjamin Dangl

Po diaľnici smerom k ceste v džungli zo sypkého červeného prachu burácali motocykle. Po ceste lemovanej stromami, rodinami posedávajúcimi pred farmárskymi domami a malými skupinkami znudených kráv. Zastavili sme pred zaprášeným obchodom, aby sme si kúpili jedlo na pobyt vo vidieckej komunite v Oñondivepá v Paraguaji a opýtali sa ženy za pultom, čo majú na predaj. Pokývla hlavou, vzala pílku a začala odrezávať dlhý plát z bravčového. Uviazali sme jedlo a škatuľu pív na motorky a pokračovali ďalej.

Keď sme dorazili do oblasti, kde žije bezzemok a aktivista Pedro Caballero, práve sa odohrával volejbalový zápas. Jeho žena nám ponúkla čerstvé pomaranče, zatiaľ čo ich deti pobehovali v prachu naokolo hrajúc sa s mačkami. Slnko zapadalo a preto Caballerova žena zapla elektrickú žiarovku pripojenú k železnému drôtu napojenému k nekrytému elektrickému vedeniu nad domom. Zrazu vyskočili psy, spustili štekajúci chór a rozbehli sa k hranici lesa. Objavili jedovatého hada, ktorý je zvyčajnou príčinou smrti v tejto malej komunite ďaleko od akejkoľvek nemocnice.

„Sme bezzemkovia", vysvetľuje Caballero, drobný, mladý muž s čiernymi vlasmi po plecia a lúpe pomaranč pre malú dcéru. Ako osadník na vidieku pracuje spolu so susedmi a príbuznými, aby vypestovali dostatok jedla na prežitie. Dostáva sa však do problémov s represívnym štátom, ktorý často aktívne vystupuje proti farmárom bez pôdy, alebo ich ignoruje. „Nikto nás nepočúva, takže musíme vziať veci do vlastných rúk", hovorí Caballero a ďalej rozpráva o potrebe okupovať pôdu ako o poslednej možnosti prežitia. „Legálna cesta nefunguje, takže musíme ísť ilegálnou cestou, ktorá funguje."

Caballero bol dlhý čas priateľom a prívržencom súčasného paraguajského prezidenta Fernanda Luga. Pracoval v prezidentskej kampani a prechovával nádej, že keď sa Lugo dostane do úradu, zavedie veľmi potrebnú pozemkovú reformu pre tisícky roľníkov bez pôdy. Teraz je už ale presvedčený, že prezident „sa obrátil chrbtom k skupine, ktorá mu dala všetko". Ale Caballero spolu s mnohými ďalšími vodcami bezzemkov nezastavil militantné akcie. „Poľnohospodárska reforma sa neuskutoční na vládnych ministerstvách. Zrealizuje sa v uliciach, na námestiach; uskutoční sa okupáciou pôdy."

Rozpráva príbehy o mnohých komunitných konfrontáciách s brazílskymi vlastníkmi pôdy, ktorí odkupujú pôdu a sadia na nej sóju – prudko expandujúcu plodinu, ktorá vytláča paraguajských campesinos (maloroľníkov) neuveriteľným tempom vďaka nebezpečným zmesiam pesticídov, skorumpovaným sudcom a ozbrojeným bandám. Nebezpečenstvo tejto toxickej plodiny chránenej a podporovanej štátom sa pre Caballera a jeho rodinu doslova týči na horizonte. Za jeho malou farmou sa na susednom kopci smerom k rieke tiahne sójová plantáž. Pesticídy používané na sóju už znečistili lokálne zásoby vody. Komunita doteraz odporovala zásahom mačetami a organizovaním sa.

Ramón Denis, Caballerov strýko, je neoblomný. Jeho komunita, ktorá sa sformovala sama, bude odporovať súdnemu vysťahovaniu. „Nedovolíme ani meter sóje v našej komunite", hovorí Denis. „V tejto komunite pracujeme spolu. Ak je komunita apatická, všetko je nemožné. Ak však komunita koná, všetko je naopak možné."

Príbeh Oñondivepá je časťou komplikovaného vzťahu, o ktorom je táto kniha. O tanci medzi sociálnymi hnutiami a štátmi. V tomto tanci naliehavosť prežitia triumfuje nad právom, ľudia konajú na základe práv, ktoré im patria od narodenia a činia štát irelevantným. A všetko je možné, ak komunita koná.

Zúfalstvo má tendenciu ľudí spájať dohromady a táto neskrotná sila premeny môže vyrastať práve z tohto puta. Situácia väčšiny ľudí naprieč Južnou Amerikou je dnes rovnako katastrofálna ako to bolo pre mnohých v USA počas veľkej hospodárskej krízy. John Steinbeck dojemne píše o solidarite, ktorá vznikla v spomínanom mučivom období v knihe Ovocie hnevu (The Grapes of Wrath): Dôvody tkvejú hlboko a zrozumiteľne – dôvodmi sú hlad v bruchu, znásobený milión násobne; hlad po radosti a troche bezpečia, znásobený miliónkrát; svaly a mozgy boľavé na to, aby rástli, pracovali, tvorili, znásobené miliónkrát ... Je tu nebezpečenstvo, že dvaja ľudia nie sú takí osamelí a zmätení ako jeden. A z tohto prvého „my" rastie ešte nebezpečnejšia vec: „Mám trochu jedla" plus „nemám žiadne". Ak z tohto problému vyplynie zhrnutie „Máme trochu jedla", vec je na správnej ceste, pohyb má smer. Teraz už len jednoduché násobenie a táto krajina, tento traktor je náš."

Tieto slová hovoria o hlade, ktorý tlačil ľudí k organizovaniu sa, ktorý ich tlačil k tomu, aby využívali odbory a bojovali proti vykorisťujúcemu ekonomickému systému a ideológiám. Desaťročia neskôr píše brazílska obyvateľka slumu Carolina María de Jesús o chudobe v jej komunite: „Hlad je dynamitom ľudského tela." Dynamit hladu môže byť sebadeštruktívny, ale taktiež môže prinútiť ľudí konať radikálne a oslobodzujúco.

Hlad pritlačil bolívijských baníkov k tomu, aby v revolúcii v roku 1952 využili svoj dynamit na zvrhnutie vojenskej diktatúry. Zostupujúc do La Paz 10. apríla za splnu obkľúčili mesto a zaviedli novú vládu. „Zdráhaví revolucionári" uvedení do úradu museli byť tlačení zdola, aby v krajine uskutočnili zmeny. Baníci bojovali a získali svoje bane do vlastníctva. Bezzemkovia okupovali rozľahlé pozemky a prinútili vládu, aby uskutočnila pozemkovú reformu. Na nátlak hnutia zdola odpovedali zdráhaví revolucionári všeobecným volebným právom a širším prístupom k vzdelaniu.

Ministerstvo zahraničných vecí USA v tom čase o revolúcii v Bolívii napísalo, že „celkový komplex bezprávia, kombinovaný so zjavnou neochotou alebo neschopnosťou kontrolovať prispieva k značnému stupňu anarchie v krajine." Historik Vijay Prashad napísal, že táto „anarchia" pre Spojené štáty americké bola ľudovou demokraciou pre Bolívijčanov.

Umiernení chamtivci riadiaci bolívarskú revolúciu zhora napriek tomu ďalej nezájdu. Napokon podľahnú vlastnej túžbe po moci a tlaku z Washingtonu a tvrdo zakročia proti rebelujúcemu obyvateľstvu. V päťdesiatych rokoch a nasledujúcich desaťročiach vláda rozpútala vlnu násilia proti tým istým hnutiam zdola, ktoré ju priviedli k moci.

Lenže dynamit verejných požiadaviek vybuchoval naďalej. V roku 1964 vyslala vláda jednotky proti baníkom v Oruro, ktorí nesúhlasili s krvavým zákrokom vlády proti aktivistom za pracovné práva. Baník menom Domingo hovoril o násilí, ktoré vypuklo, keď vojaci napadli jeho komunitu: „Vošli dokonca aj do domácností rodín a vyťahovali odtiaľ ľudí von. Vytlačili ich na ulice v spodnej bielizni a zabíjali ich. My, baníci v Itose, sme sa pokúšali brániť bane. Urputne sme sa bránili dynamitom... Nenechali nás odísť. Vytvorili sme kordón a zostali sme hore celú noc, od ôsmej až do svitania." Vojaci v boji zvíťazili a Domingo odvtedy trpel nespavosťou.

Tanec medzi vládou a ľuďmi môže byť explozívny a tragický. Rovnako tak však môže priniesť výhody pre marginalizované skupiny spoločnosti. V roku 2007, desaťročia po bojoch baníkov s vlastizradnou vládou, vyplnili ulice Orura opäť dynamitom. V tomto čase však už mali odlišný cieľ. Obranu vlády Eva Moralesa pred násilným rasistickým pravým krídlom a pomoc pri prijímaní novej ústavy. V tomto prípade sa záujmy hnutí prelínali so záujmami vlády. Tento ich tanec je symbolom širších vzťahov medzi hnutiami a štátmi naprieč Južnou Amerikou v dnešných dňoch.

Kniha sa venuje tancom medzi dnešnými formálne ľavicovo orientovanými vládami Južnej Ameriky a dynamickými hnutiami, ktoré im pomohli vydláždiť cestu k moci v Bolívii, Ekvádore, Argentíne, Uruguaji, Venezuele, Brazílii a v Paraguaji. Diskusiu, ktorá trvá už storočia obklopuje otázka, či sa premena sveta má udiať prevzatím štátnej moci alebo či pokračovať cestou autonómie. Vitalita nových sociálnych hnutí v Južnej Amerike a nedávny príklon doľava v sídlach vládnej moci, robí z tohto regiónu príhodný objekt štúdia v rámci uvedenej prebiehajúcej diskusie. Aj keď sa daný problém často v súčasných reportoch a analýzach o tejto oblasti prehliada, tanec je kľúčovou silou určujúcou kolektívny osud mnohých krajín.

Každá kapitola v tejto knihe sa zameriava na súčasný vzťah v konkrétnej krajine. V prvej kapitole sa venujem bolívijskému hnutiu Smerom k socializmu, „strane sociálnych hnutí" a komplexným vzťahom medzi rozličnými hnutiami a administratívou Eva Moralesa. V druhej kapitole skúmam nástup a vplyv ekvádorského indiánskeho hnutia a ako zradila administratíva Rafaela Correu túto dynamickú skupinu. V tretej kapitole skúmam argentínskych piqueteros, okupované fabriky a hnutia za ľudské práva, ich participáciu na povstaní v rokoch 2001 – 2002 a ich následné vzťahy s administratívou Néstora Kirchnera. V štvrtej kapitole prejednávam históriu Frente Amplio (FA) v Uruguaji, aj ako hnutie aj ako politickú stranu a skúmam súhru medzi hnutím zdola a logikou politickej strany v rámci volebných úspechov FA a administratívami Tabarého Vázqueza and Josého Mujicu. V piatej kapitole skúmam ľudové venezuelské sily vedúce k získaniu moci Hugom Chávezom a súčasnej scéne týchto hnutí, štátom iniciovaných programov a straníckej politiky vytvárajúcej bolívarskú revolúciu. V šiestej kapitole sa venujem paralelným históriám hnutia bezzemkov a Strany pracujúcich v Brazílii a ich vzájomným vzťahom plným úskalí od volieb v roku 2002, v ktorých zvíťazil Luiz Inácio Lula da Silva. Nakoniec v siedmej kapitole skúmam Paraguaj, kde ukazujem, ako hnutie Campesino bojuje so sójovým biznisom a agrárnym priemyslom, a ako vláda Fernanda Luga do značnej miery pracovala proti tomuto hnutiu.

Tanec s dynamitom sa končí tvrdením, že lekcie od sociálnych hnutí Južnej Ameriky môžu aplikovať aktivisti v Spojených štátoch amerických, ktorí čelia podobnému štátu, podobným politickým stranám a ekonomickým výzvam. Na ilustráciu tohto návrhu uvádzam príklady konkrétnych akcií a skupín, ktoré čerpali z juhoamerických stratégií: okupáciu továrne „Okná a dvere republiky" v Chicagu v roku 2008, ktorá čerpala z postupov v Argentíne, hnutia za prístup k vode v Detroite a v Atlante, ktoré reflektovali taktiku a boje v Bolívii, hnutie Zoberme si pôdu späť (Take Back the Land) na Floride, ktoré organizovalo bezdomovcov pri okupovaní nevyužívaných pozemkov a rodiny bezdomovcov, ktorí prišli o domy pre nesplácanie hypotéky odrážajúce postupy a filozofiu hnutia bezzemkov v Brazílii.

Od Paraguaja po Detroit pracujú ľudia zdola na budovaní vlastných utópií. Vedia, že lepší svet môže vzniknúť napredovaním (kráčaním vpred). „Ona je na horizonte". Uruguajský autor Eduardo Galeano píše o utópii: „Utópia žiari na horizonte. Keď urobím dva kroky, ona sa o dva kroky vzdiali. Urobím krokov desať, ona sa o desať posunie. Je jedno, ako dlho pôjdem, nikdy ju nedosiahnem. Na čo je teda utópia? Presne na toto – aby sme za ňou ustavične kráčali." Dúfam, že kniha prispeje k našej kolektívnej ceste smerom k utópii.

Preložil Peter Nedoroščík

Zdroj: Dancing with Dynamite http://www.dancingwithdynamite.com/
Priemerne (0 Hlasy)