Zverejňovač príspevkov Zverejňovač príspevkov

Späť

Telesné pozostatky Salvadora Allendeho stále neodpočívajú

Autor/ka: Ernesto Carmona

Týždeň na to, ako sudca Mario Carroza prijal oficiálne vyhlásenie, že dr. Salvador Allende spáchal samovraždu, a na základe vyhlásenia nariadil vydanie tela rodine, pozostatky bývalého čílskeho prezidenta stále ležia v márnici v Santiagu de Chile a čakajú na nový pohreb, ktorý Allendeho dcéra, senátorka za Socialistickú stranu Isabel Allendeová, naplánovala na 4. septembra tohto roku.

Najdôležitejšími dedičmi Allendeho myslenia sú dnes státisíce mladých ľudí, ktorí sa narodili dávno po jeho smrti: študenti presadzujúci znárodnenie medi, ktorej vyšliapala cestu k privatizácii vojenská junta a dvadsať nasledovných rokov tento stav udržiavala vládna stredo-ľavá koalícia Concertación. „Doktrína Allende" vyvoláva ideologické spory aj po 38-ich rokoch od smrti jej autora, ako sa to často stáva aj v súvislosti s inými veľkými protagonistami svetového myslenia. Súčasťou sporov sú aj odborné posudky hovoriace o Allendeho samovražde.

Predpokladaný dátum nového pohrebu, 4. september, má v čílskej politike mimoriadne silné symbolické konotácie týkajúce sa vlastne celého mesiaca septembra. Osemnásteho septembra sa oslavovalo prvé otvorené zastupiteľské zasadnutie z roku 1810, ktoré zahájilo prechod k nezávislosti od Španielska. September sa aj preto zvykne nazývať „mesiacom vlasti". V septembri sa udiali aj viaceré štátne prevraty, vrátane Pinochetovho puču 11. septembra 1973. Tento dátum bol vyhlásený za štátny sviatok, ktorý platil až do roku 1998 a aj dnes ho pripomína meno významnej ulice v najzámožnejšej štvrti Santiaga, ktorá sa chápe ako pokračovanie známej avenidy Bernarda O´Higginsa.

Nikto sa nikdy vážne nepokúsil zmeniť meno tejto dôležitej tepny v Providencii, čo je mestská štvrť vedená starostom z radov extrémnej pravice, bývalým vojakom a členom špionážnej služby Augusta Pinocheta. Žiadna relevantná tepna hlavného mesta nenesie meno „ulica 18. septembra", okrem štyroch malých ulíc a uličiek. Meno Salvadora Allendeho takisto nepripomína žiadny z význačných ťahov. Má ho pár ulíc a uličiek v periférnych štvrtiach mestského okruhu zvaného Santiago Centro, a tri ďalšie miesta metropolitnej oblasti veľkého Santiaga.

Štvrtý september je deň prezidentských volieb, ktoré sa podľa právneho nariadenia zrušeného vojenským pučom konali každých šesť rokov. Doktor Allende v týchto voľbách zvíťazil v roku 1970, na čele koalície Unidad Popular. Prvýkrát kandidoval už v roku 1952 len s podporou malej frakcie Socialistickej strany, zatiaľ čo hlavná časť strany sa priklonila k niekdajšiemu diktátorovi Carlosovi Ibáñezovi del Campo (1927 – 1931), vojenskému generálovi na dôchodku zvolenému na roky 1952 až 1958, ktorého vláda bola často kritizovaná za korupciu. V roku 1958 sa Allende opäť pokúsil uspieť ako reprezentant koalície so socialisticko – komunistickým smerovaním s názvom Frente de Acción Popular, FRAP, a získal takmer o 30-tisíc hlasov menej ako Jorge Alessandri Rodríguez (1958 – 1964), jediný pravicový prezident, ktorý bol (až do zvolenia Sebastiána Piñeru v roku 2010) zvolený legitímnym spôsobom vo volebných miestnostiach. Alessandri sa pokúsil vládnuť s kabinetom „konateľov", ako sa v tých časoch všeobecne označovali vysokí úradníci súkromného sektora. Neúnavný Allende pokračoval v „súboji" aj v roku 1964, opätovne na čele koalície FRAP, tentoraz sa však presadil kresťanský demokrat Eduardo Frei Montalva (1964 – 1970), ktorý začal program poľnohospodárskej reformy a tzv. „revolúcie v slobode". V roku 1970 odovzdal moc Allendemu a v roku 1973 sa stal jedným z autorov puču, ktorý obhajoval aj pred Marianom Rumorom, vtedy talianskym prezidentom Svetovej jednoty kresťanských demokratov. Napokon sa však Frei Montalva ako aj jeho strana odklonili od pôvodne podporovanej Pinochetovej diktatúry a sám Frei Montalva bol zavraždený v roku 1982.

Predchádzajúce pohreby

Allendeho telesné pozostatky sa prvého verejného pohrebu dočkali v Santiagu de Chile 4. septembra 1990, keď bolo jeho telo exhumované z anonymného hrobu na cintoríne Santa Inés vo Viña del Mar. Tam boli v tajnosti, bez obradu a v urne zapečatenej vojakmi uložené v noci 12. septembra 1973. Telo bývalého prezidenta bolo nanovo exhumované 23. mája 2011 na príkaz sudcu Carrozu za účelom objasnenia jeho smrti pomocou nových expertíz, ktoré mali dokázať alebo vyvrátiť, či išlo o samovraždu alebo vraždu. Celkovo bolo telo ľudového vodcu podrobené trom pitvám: prvú vykonali vojenskí lekári v roku 1973; druhá v roku 1990 za vlády Patricia Aylwina, viac-menej identifikačná, bola skôr neoficiálnou revíziou, a zatiaľ posledným úkonom je autopsia nariadená sudcom Carrozom.

Súdne orgány prípad Allendeho smrti prakticky uzavreli posudkom samovraždy, ktorý vykonalo jedenásť forenzných expertov zostavených Komisiou súdneho lekárstva (KSL), hoci najvyššiemu súdnemu úradníkovi Carrozovi stále ostáva vyšetrovanie formálne uzavrieť. Allendeho rodina nenamietala, nakoľko sa vždy prikláňala skôr k verzii samovraždy. Medzičasom sa však vynorili otázniky k verdiktu o samovražde, ktorý podpísalo jedenásť osôb: antropologička Marisol Intriago Leiva z Jednotky forenznej identifikácie KSL; Germán Tapia Coppa, súdny lekár; Ángel Medina Bejarano, antropológ; Isabel Martínez Armijo, archeologička; Agustín Hernández Canihuante, forenzný fotograf; Douglas Ubelaker, antropológ; Mary Luz Morales, súdna lekárka; David Pryor, balistický znalec; znalec ad hoc Francisco Etxeberría Gabilondo, súdny lekár poverený rodinou Allendeovcov; medzinárodní pozorovatelia: Felipe Donoso, predstaviteľ regionálneho Medzinárodného výboru Červeného kríža pre oblasť Cono Sur; Morris Tidball-Binz, lekár a forenzný koordinátor tej istej organizácie; a Luis Fondebrider, antropológ a člen Argentínskeho antropologického forenzného tímu, ktorý podlieha vysokému komisariátu pre ľudské práva pri OSN.

Nový pohreb

Senátorka Socialistickej strany Isabel Allendeová sa pre tlač vyjadrila, že rozhodnutie rodiny reaguje na viaceré žiadosti vykonať nový obrad a dodala, že táto iniciatíva počíta s podporou jej strany. „Už som sa o tom zhovárala s prezidentom Socialistickej strany Osvaldom Andradem. Samozrejme, že súhlasia, a preto sme prišli s návrhom pohreb vykonať 4. septembra", dodala.

Kým podaktorí sa usilujú prostredníctvom pohrebu, ktorého sa zaiste zúčastnia tisícky ľudí, zaodieť do politického šatu, skutočné dovolávanie sa myšlienok Salvadora Allendeho už dnes nevychádza z jeho strany, ale z radov študentov požadujúcich bezplatné a kvalitné vzdelanie, financované štátom a zabezpečené opätovným znárodnením medi, ktorej produkcia dnes vo viac ako 70-ich percentách patrí súkromným čílskym a zahraničným korporáciám. Len zvyšných 30 percent má skrz spoločnosť Codelco (Corporación del Cobre) v rukách štát. Politická pamäť Salavdora Allendeho sa viaže na redistribúciu príjmov z ťažby hlavného nerastného bohatstva krajiny, ktoré zlepšili kvalitu pracujúcich ľudí.

Keď sa moci v roku 1990 ujala koalícia Concertación, až 90 percent výnosov z produkcie medi prúdilo štátu (80% Codelco, 10% Enami). Ale zákony presadzované stranami vládneho konglomerátu umožnili v spojení s tradičnou pravicou vklady súkromného kapitálu, ktoré zmenili vlastníctvo produkcie medi, dnes desaťnásobne väčšej ako v Allendeových časoch (podľa ekonóma Juliána Alcayagu). Len v roku 2010 súkromné spoločnosti dosiahli zisk viac ako 25 miliárd dolárov, čo je päťnásobok hodnoty za vyššie vzdelanie, ktoré platia rodiny s minimálnou podporou štátu, ako uviedol ekonóm Manuel Riesco. Organizátori nového Allendeho pohrebu boli priami účastníci procesu utajovanej privatizácie, ktorá sa opierala o zákon z roku 1983 a ktorú spustil José Piñera, brat súčasného prezidenta.

Spochybnenie samovraždy

Prvé právne spochybnenie odborného posudku o samovražde predstavil súdu advokát Roberto Ávila zastupujúci „skupinu socialistov". Iní ľudia, ktorí boli bývalému prezidentovi blízki, napríklad jeho priateľ Víctor Pey, majiteľ Pinochetom zakázaného a skonfiškovaného denníka Clarín (ktorý už 14 rokov bojuje so štátom za návrat tohto „allendistického" denníka) skôr zastávajú názor, že samovražda sa síce môže čílskej spoločnosti s kresťanskými základmi javiť ako niečo „nepekné" alebo „nedôstojné", ale napriek tomu je presvedčený, že doktor Allende volil pred ponížením radšej dobrovoľnú smrť. Domnieva sa, že jeho posledné slová odvysielané naživo vďaka novinárovi Guillermovi Ravestovi prostredníctvom prerušovaného vysielania rádia Magallanes jasne ohlasovali úmysel jeho samovraždy, keď povedal: „Na križovatke dejín zaplatím za vernosť môjho ľudu životom." Allende bol jediný latinskoamerický prezident – minimálne v 20. storočí – ktorý radšej obetoval život, ako by sa podrobil zavŕšenému vojenskému puču.

Podľa Víctra Peya „vládne v Čile istý fenomén, ktorého príčiny nedokážem pochopiť a ktorý novinárov a iných ľudí vedie k tomu, že o Allendeho smrti zastávajú tie najblúznivejšie teórie. Pritom ani sami nevedia, aký cieľ tými prepiatymi fantáziami sledujú, keď sa zmieňujú napríklad o „asistovanej samovražde" vykonanej eskortou, alebo o projektile, ktorý vraj preletel Allendeho okom a o mnohých ďalších". Nepriaznivo sa vyjadril aj o „historických pitvách" založených na obyčajných analýzach dokumentov, a kritizoval patetické puntičkárstvo ohľadom „svätosvätej súdnej pravdy", akoby boli dejiny exaktnou vedou, ktorá sa napája len z nich, z tých takzvaných „súdnych právd".

Rovnako ako Pey, aj mnohí z nás si myslia, že samovražda nijako neznevažuje politiku doktora Allendeho a ani neznižuje význam novinára Augusta Olivaresa Becerru, jeho priateľa, ktorý v ten deň v paláci La Moneda takisto obetoval život. Len málo Allendeho spolupracovníkov prežilo. Väčšina tých, ktorých vojaci zajali, sa zaradila do smutnej skupiny zmiznutých.

Preložila Silvia Ruppeldtová

Zdroj: Rebelión http://www.rebelion.org/noticia.php?id=133554
Priemerne (1 Hlas)