Zverejňovač príspevkov Zverejňovač príspevkov

Späť

Vrahovia mesta

Autor/ka: Silvia Ruppeldtová

V diskusii sprevádzajúcej predvolebný súboj o post primátora Bratislavy, ktorej sa pred štyrmi rokmi zúčastnil primátor Andrej Ďurkovský a Monika Flašíková – Beňová, predniesol istý pán z publika nasledovnú emóciami očividne podfarbenú otázku: „Dokedy budú dvere na magistráte pre verejnosť zatvorené?“

Andrej Ďurkovský odpovedal tak, ako sa patrí na dokonalého byrokrata s absolútnou absenciou emócií, zato však s poriadnou dávkou cynizmu potrebnou pre morálku človeka zásadne konajúceho „v súlade so zákonom.“ Povedal: „Áno, uvedomujeme si, že s dverami sú isté problémy, ale už sme sa na nich rozhodli vymeniť kľučky“.

Dni bratislavského PKO sú definitívne spočítané, hoci nikto nevie, kedy má definitívne padnúť. Magistrát mlčí, i keď kľučky sa mu isto lesknú novotou. Primátor sa tváril prekvapene, keď sa na jar 2009 do estrádnej haly niekoľko dní pred Jazzovými dňami pustili bagre, o tom, že PKO pochováva, však dobre vedel, už keď mesto predalo pozemky pod ním bez akejkoľvek verejnej diskusie. Formálne síce bolo v marci 2009 zvolané rokovanie na pôde magistrátu, kde sa poslanci, nezávislí odborníci, osobnosti a zástupcovia iniciatívy Bratislava otvorene aj petičného výboru, zastupujúceho vyše 11-tisíc obyvateľov vyslovili za zachovanie PKO, vzhľadom na systematické vylučovanie verejnosti z verejného života muselo byť prezieravému pozorovateľovi jasné, že celé divadlo bolo prejavom rovnakého cynizmu, ako odpoveď o výmene kľučiek na magistráte. Parafrázajúc slová hovorkyne istej developerskej spoločnosti, je predsa absurdné, aby sa verejnosť vyjadrovala k tomu, čo má alebo nemá stáť na súkromnom pozemku.

Andrej Ďurkovský je primátorom osem rokov, takmer desaťročie, a toto desaťročie sa nieslo v duchu najzúrivejšieho neoliberálneho besnenia, aké malo do obdobia pred dvadsiatimi rokmi obdobu jedine v krajinách tretieho sveta. Morálne a fyzicky je dnes Bratislava zhumplovaná a vlastným obyvateľom odcudzená viac ako etnickými čistkami a budovateľským ošiaľom socialisticko realistického lumpenproletariátu. Zmizlo z nej úplne všetko: technické pamiatky, verejná zeleň, lokálne kultúrne, stravovacie aj obchodné priestory. Predovšetkým však zmizla verejnosť, ktorej sú systematicky upierané práva spolupodieľať sa na formovaní životného priestoru. Bratislavské noviny sú prešpikované zvolaniami o tom, koľko sa zrekonštruovalo, v skutočnosti sú to len kulisy zakrývajúce absolútnu genocídu mesta, ktorá je o to horšia, že zničila aj posledné mestské sociálne a morálne väzby a že sa na nej vedome alebo nevedome podieľajú aj tí, ktorí sa mohli hlásiť k dnes už prakticky neexistujúcej skupine kultúrnej verejnosti. Bolo by chybou domnievať sa, že pri likvidácii mesta hovoríme len o odstraňovaní jeho historických budov. Búranie PKO, Kablovky alebo okliešťovanie Sadu Janka Kráľa, pokusy o likvidáciu posledného kina v centre mesta či zánik mestských trhovísk neznamená len fyzický zánik miest, ku ktorým má údajne vzťah len hŕstka zamilovaných starousadlíkov (hoci toto označenie už dnes neznamená to isté, ako kedysi). Žiadna eurovea ich nedokáže nahradiť, pretože spolu s nimi zaniká to najdôležitejšie, vďaka čomu môže mesto žiť: vzájomné lokálne spoločenské väzby vytvárajúce sa nadväzovaním na minulosť a pomáhajúce pestovať vzájomnú solidaritu, spolupatričnosť a lásku. Je zbytočné argumentovať výlučne akousi estetickou stránkou nových a starých stavieb, čo je a či je to pekné a čo sa pozdáva tomu alebo onomu: pokiaľ mesto nepatrí ľuďom, ktorí v ňom žijú, pokiaľ tí, ktorí v ňom žijú, nemajú právo si vlastnou participáciou vytvárať k vlastnému prostrediu pozitívny vzťah a pokiaľ v ňom neexistuje plynulá kontinuita s minulosťou, mesto prestáva byť mestom a stáva sa kulisou existencie bezprizorných, odcudzených, znecitlivených a apatických ľudí zmenených na otrocké, nesvojprávne produkty. Takisto je zbytočné argumentovať moderným klišé o pravičiaroch a ľavičiaroch, či ešte obľúbenejším „sporom“ medzi kapitalizmom a komunizmom: nie je medzi nimi žiadny rozdiel, pokiaľ využívajú tie isté prostriedky a pokiaľ je ich jedinou myšlienkovou náplňou technofašizmus. Inými slovami, nestačí, keď sa súčasný „kádehák“ presunie na iný trón do parlamentu a vo vedení mesta ho nahradí, povedzme, budúci „smerák“. Nemôžeme vzývať etiku a zároveň rešpektovať systém, podľa ktorého sa demokracia končí vo volebnej miestnosti. Andrej Ďurkovský je len jeden z mnohých a nahraditeľných vrahov mesta. Nestačí písať petície. Je nevyhnutné pokúsiť sa zmeniť systém, ktorý umožňuje bezbrehú akumuláciu moci odcudzujúcu človeka vlastnému životu a ktorý ako na bežiacom páse produkuje nových a nových cynikov Ďurkovského rozmerov. Jedným zo spôsobov je pochopiť, že nie sme povinní kapitulovať pred mocou a že máme právo, či v súčasnom stave už aj povinnosť, ovplyvňovať veci verejné, a začať presadzovať princípy participatívnej demokracie.

Priemerne (0 Hlasy)