Zverejňovač príspevkov Zverejňovač príspevkov

Späť

Židovskí ajatolláhovia

Autor/ka: Uri Avnery

Newyorský arcibiskup vyhlási, že každý katolík, ktorý prenajme židovi byt, pácha smrteľný hriech a riskuje exkomunikáciu. Protestantský pastor v Berlíne oznámi, že kresťan, ktorý zamestná žida, bude vyhnaný zo svojej obce. Nemožné? Naozaj. Okrem Izraela – kde to samozrejme platí obrátene.

Rabín zo Safedu, štátny zamestnanec, nariadil striktný zákaz prenajímať byt Arabom – vrátane arabských študentov, ktorých fakulta medicíny sa tu nachádza. Dvadsať ďalších mestských rabínov, na ktorých platy sa skladajú zväčša sekulárni daňoví poplatníci vrátane arabských občanov, toto nariadenie verejne podporilo.

Skupina izraelských intelektuálov podala žalobu na prokuratúre, v ktorej tvrdí, že v tomto prípade ide o kriminálne poburovanie. Prokurátor prisľúbil, že prípad preskúma s „náležitým chvatom". Bolo to pred viac než pol rokom. Náležitý chvat doteraz neviedol k rozhodnutiu.

To isté platí o inej skupine rabínov, ktorí zakazujú zamestnávanie gójov. (V starej hebrejčine znamenal gój ľud, nejaký ľud. V biblii sa Izraeliti nazývajú „boží ľud". Lenže v posledných storočiach označuje tento termín nežida a má výrazne znevažujúci podtón).

Začiatkom júla vládol v Izraeli veľký rozruch. Spôsobilo ho zatknutie rabína Dova Liora. Aféra sa začala knihou, ktorú viac než pred rokom napísal rabín Izák Shapira. Shapira je asi najextrémistickejší obyvateľ Jitzharu, zrejme najextrémistickejšej osady na Západnom brehu. Jej obyvatelia často čelia obvineniam z páchania pogromov v blízkych palestínskych dedinách – zvyčajne ako „akty pomsty" za akcie armády proti budovám, ktoré postavili osadníci bez oficiálneho povolenia.

Kniha s názvom Torat ha Melekh (Náuka kráľa) sa zaoberá zabíjaním gójov. Konštatuje, že gójovia by sa v mierových časoch zvyčajne nemali zabíjať – nie kvôli prikázaniu „nezabiješ", ktoré sa podľa tejto knihy vzťahuje len na židov, ale kvôli božiemu prikázaniu po potope (Genesis 9,6), ktoré nariaďuje: „Kto prelieva ľudskú krv, nech jeho krv tiež prelejú ľudia; pretože boh stvoril človeka na svoj obraz." To platí pre všetkých gójov, ktorí dodržiavajú niekoľko základných prikázaní. (Takzvané Noeho prikázania, kam patrí sedem zákazov ako napr. kradnúť, zabíjať a podobne – pozn. prekl.).

Vo vojnových časoch je však situácia úplne iná. A podľa rabínov bol Izrael od svojho založenia vo vojnovom stave a pravdepodobne v ňom zostane navždy.

Vo vojne, kde prítomnosť nežida ohrozuje žida, je dovolené zabiť ho dokonca aj vtedy, ak je to spravodlivý gój nenesúci za situáciu nijakú zodpovednosť. Nie je dovolené – v skutočnosti sa to dokonca odporúča – zabíjať len nepriateľských bojovníkov, ale aj tých, ktorí ich „podporujú" alebo povzbudzujú. Je dovolené zabíjať nepriateľských civilistov, ak je to pre vedenie vojny užitočné. (Či už náhodou alebo aj nie, ide o totožnosť s taktikou, ktorú použila naša armáda pri operácii „Liate olovo"; pri záchrane života jediného izraelského vojaka je dovolené zabiť toľko Palestínčanov, koľko je potrebné. Výsledkom bolo 1400 mŕtvych Palestínčanov, polovica z toho civilistov a päť zabitých vojakov nepriateľskou akciou. Šesť ďalších vojakov zabili omylom vlastní ľudia).

Čo spôsobilo skutočne búrku, bola pasáž v spomínanej knihe, kde sa tvrdí, že je dovolené zabíjať deti, ak je jasné, že keď vyrastú, môžu sa stať „škodlivými".

Je zvyčajné, že kniha rabína, ktorá interpretuje židovský zákon, vykazuje „Haskama" – zhodu, s inými prominentnými rabínmi. Tento mimoriadny majstrovský kúsok vykazuje zhodu so štyrmi prominentnými rabínmi. Jedným z nich je Dov Lior.

Rabín Lior – toto meno možno preložiť ako „mám svetlo" alebo „bolo mi dané svetlo", je známy ako jeden z najextrémistickejších rabínov z osád na Západnom brehu. Nie je to žiaden amatérsky výkon, ak si uvedomíme, že ide o oblasť oplývajúcu hojným množstvom extrémistických rabínov, ktorých by vo väčšine iných krajín nazývali „fašistami". Lior je rabínom v osade Kiryat Arba, ktorá hraničí s Hebronom a nasleduje učenie rabína Meira Kahaneho, ktoré preslávil masový vrah Baruch Goldstone.

Lior je aj rektorom jednej z ješív Hesder Ješiva – náboženskej školy, ktorá je úzko prepojená s armádou. Jej žiaci spájajú štúdia (len náboženské témy) s privilegovanou vojenskou službou.

Keď kniha prvýkrát vyšla – teraz vychádza už v treťom vydaní – objavilo sa prvé pobúrenie. Žiaden rabín neprotestoval, aj keď mnohí s jej náboženskou argumentáciou nesúhlasili. Ortodoxní sa dištancovali, pretože porušuje náboženské predpisy, ktoré zakazujú „provokáciu gójov".

Na základe všeobecnej požiadavky začal prokurátor trestnoprávne vyšetrovanie proti autorovi a štyrom rabínom, ktorí podpísali Haskama. Boli predvolaní na výsluch a väčšina z nich prišla a protestovala, že nemali dostatok času, aby knihu prečítali.

Lior, ktorého text „zhody" jasne ukazoval, že knihu dôkladne čítal, nevenoval opakovaným predvolaniam na výsluch žiadnu pozornosť. Otvorene a pohŕdavo ich ignoroval. Tento týždeň polícia reagovala na jeho urážky. Vysledovali ho na „Tunelovej ulici" – ulici len pre Židov s viacerými tunelmi medzi Jeruzalemom a Hebronom, a zatkli ho. Nenasadili mu putá a neposadili ho do policajného auta, čo je zvyčajná prax, ale len šoféra nahradili policajtom, ktorý ho priviezol priamo na policajnú stanicu. Tam ho hodinu zdvorilo vypočúvali a opäť prepustili na slobodu.

Správa o jeho zatknutí sa rozšírila po osadách ako požiar a stovky mladých zo skupín osadníkov, ktorí vykonávajú pogromy a pľujú na zákon, sa zhromaždili pri vstupe do Jeruzalema, pobili sa s políciou a zablokovali hlavnú ulicu v hlavnom meste. (Proti tomu vlastne nemôžem nič namietať, keďže som bol prvý, kto niečo také uskutočnil. V roku 1965 som bol zvolený do Knessetu a Teddy Kollek bol vtedy primátorom Jeruzalema. Jedna z prvých vecí, ktorú urobil bola, že sa vtieral do priazne ortodoxných a nechal na šabat uzavrieť celé mestské časti. Jednou z prvých vecí, ktoré som zas urobil ja, bolo, že som zvolal svojich podporovateľov, aby sme protestovali. Zablokovali sme prístup do Jeruzalema na niekoľko hodín, až kým nás násilím neodvliekli.)

Avšak zablokovanie ulíc a triumfálny pochod s prepusteným Liorom na pleciach nebolo jediné, čo mladí fanatici podnikli. Pokúsili sa aj zaútočiť na budovu Najvyššieho súdu. Prečo práve táto budova? To si vyžaduje presnejšie vysvetlenie.

Izraelská pravica a predovšetkým osadníci a ich rabíni majú dlhé zoznamy nenávidených objektov. Niektoré z nich sú verejne známe. Mám tu česť objavovať sa na väčšine z nich. Lenže Najvyšší súd stojí takmer na prvom mieste tohto zoznamu.

Prečo? Nemožno povedať, že by sa tento súd nejako preslávil prípadmi zaoberajúcimi sa okupovanými územiami. Povolil zničenie mnohých palestínskych domov ako pomstu za „teroristické" činy, schválil „primerané" mučenie, odsúhlasil „deliaci múr", ktorý odsúdil Medzinárodný súd v Haagu a sám seba stavia do polohy predĺženej ruky okupácie.

V niekoľkých prípadoch však zákon neumožnil súdu dostať sa do pozície, aby sa vzdal svojej zodpovednosti. Vyzval k zrušeniu „vonkajších kontrolných stanovíšť", ktoré sa zriadili na súkromnej palestínskej pôde. Zakázal „cielené zabíjanie", ak dotyčná osoba môže byť zatknutá bez rizika. Potvrdil, že je nezákonné brániť arabskému občanovi Izraela žiť v dedine, ktorá sa nachádza na štátnej pôde, atď.

Každé z týchto rozhodnutí spôsobilo zúrivé jačanie pravice. Pre toto extrémne nepriateľstvo však existuje ešte jeden hlbší dôvod.

Na rozdiel od moderného kresťanstva, ale veľmi podobne ako v islame, je židovské náboženstvo nielen záležitosťou medzi človekom a bohom, ale aj záležitosťou medzi človekom a človekom. Náboženstvo nežije v kúte verejného života. Náboženské zákony zasahujú všetky časti verejného aj súkromného života. Preto je pre zbožného žida alebo moslima európska myšlienka oddelenia štátu a náboženstva nepochopiteľná.

Židovská halacha podobne ako islamská šaría regulujú každý jednotlivý aspekt života. Vždy, keď sa dostane židovský a izraelský zákon do konfliktu, vzniká otázka, ktorý zákon má získať nadradené postavenie. Ten, ktorý prijal demokraticky zvolený Knesset a ktorý sa dá v každom okamihu zmeniť, ak to chce ľud, alebo ten, ktorý udelil boh na Sinaji na všetky časy a ktorý sa nikdy nemôže zmeniť, môže sa nanajvýš len nanovo interpretovať.

Náboženskí fanatici v Izraeli trvajú na tom, že náboženský zákon stojí nad sekulárnym rovnako ako v niektorých arabských krajinách, a že štátne súdy nemajú žiadnu jurisdikciu nad klerikmi v záležitostiach náboženstva, rovnako ako v Iráne. Ak Najvyšší súd rozhodol inak, najuctievanejší ortodoxný rabín v Jeruzaleme ľahko zmobilizoval stotisíc demonštrantov. Už roky sa veriaci ministri vlády, právni učenci a politici ako aj ich politickí prívrženci usilujú o obmedzenie integrity, nezávislosti a vykonávania súdnej právomoci Najvyššieho súdu.

Toto je podstata celej záležitosti. Prokurátor vníma knihu, ktorá vyzýva k vraždeniu nevinných detí, ako akt kriminálneho poburovania. Rabíni a ich prívrženci však daný postoj vnímajú ako nehanebné miešanie sa do učenej náboženskej debaty. Medzi týmito dvoma pohľadmi nemôže existovať žiaden reálny kompromis.

Pre Izraelčanov to nie je žiadna abstraktná záležitosť. Celé náboženské spoločenstvo so všetkými jeho frakciami teraz patrí k pravicovému, ultranacionalistickému táboru (s výnimkou poľutovaniahodnej malej skupiny reformného a konzervatívneho židovstva, kam patrí väčšina severoamerických židov). Premeniť Izrael na štát halachy znamená zničiť demokratický štát a premeniť ho na druhý Irán riadený židovskými ajatolláhmi.

Táto zmena by spôsobila, že mier by už nikdy nebol možný, pretože podľa rabínov patrí celá svätá zem medzi Stredozemným morom a riekou Jordán výlučne židom. Dať gójom čo len piaď zeme je smrteľným hriechom, ktorý sa potrestá smrťou. Za tento hriech bol Jitzchak Rabin zavraždený študentom náboženskej univerzity a bývalým osadníkom.

Nie celý náboženský tábor považuje neúprosný extrémizmus rabína Liora a jeho prívržencov za dobrý. Existujú aj iné prúdy, ale tie mlčia. Je to Lior, rabín, ktorý „vlastní svetlo" a jeho rovnako zmýšľajúci kolegovia, kto určuje smer.

Preložil Peter Nedoroščík

Zdroj: Z Mag http://www.zmag.de/artikel/die-juedischen-ayatollas
Priemerne (0 Hlasy)