Sme svedkami urbicídy

Autor/ka: Silvia Ruppeldtová

Ing. arch. Vladimír Husák, CSc.

Tesne po Veľkej noci 2009 sa náhle obnovila kauza v súvislosti s Parkom kultúry a oddychu (PKO), keď sa tam celkom bez ohlásenia začali asanačné práce.  

Park kultúry a oddychu nanešťastie ani zďaleka nie je jediný cenný objekt padajúci za obeť diktátu developerov a našej vlastnej kultúrnej ľahostajnosti. To, čo sa v súčasnosti deje so staršími stavbami v slovenských mestách, ale predovšetkým v Bratislave, nazýva architekt Vladimír Husák v duchu novej sociologickej terminológie zabíjaním mesta, teda urbicídou. O tomto, ale aj o historickom vývoji priemyslu na území Slovenska a jeho význame v celoeurópskom a celosvetovom kontexte sa rozprávame v čase, keď najcennejšie technické pamiatky padajú ako stromy počas kalamity a autentické historické prostredie sa stáva javiskom, na ktorom sa pretŕča čoraz viac bezduchých figúrok veriacich, že práve toto je spôsob, ako pozdvihnúť to, čo veľkohubo nazývajú „sebavedomím národa“.

S Vladimírom Husákom sa zhovárala Silvia Ruppeldtová

 
Ako vnímate myšlienku, že by súčasný objekt PKO mal z Bratislavy jednoducho zmiznúť?
– Túto myšlienku som zaregistroval v roku 2005, keď sa objavila správa, že sa predávajú pozemky pod PKO, a zdalo sa mi to veľmi nezrozumiteľné, ako asi doteraz takmer každému. Samotný nápad predať pozemky pod vlastným domom je postavený na hlavu a dá sa očakávať, že súvisí so zámermi developera na vybudovanie niečoho úplne nového. Ešte väčšmi ma však zarážal fakt, že pamiatkari vypracovali v roku 2005 a potom aj neskôr vyjadrenie, v ktorom spomínali viac menej len emocionálne hodnoty tohto kultúrneho stánku. Podstatnou chybou bol aj opis PKO ako stavebného diela, ktoré vzniklo niekedy v 50-tych rokoch.
 
Aj širšia verejnosť pobúrená zámerom likvidácie PKO argumentuje zväčša subjektívnou nostalgiou a emóciami, ktoré úrady, investori a kompetentné inštitúcie radi a často zosmiešňujú ako nedostatočné argumenty. Z ich strany je navyše veľmi rozšírené argumentovať všeobecným dešpektom voči architektúre z obdobia socializmu. Priblížte nám teda historickú hodnotu objektu.
– Park kultúry a oddychu veľmi úzko súvisí aj so šetrným rozvojom mesta. Vznikal na základe veľmi podrobnej prípravy, ktorú od roku 1940 spracovával architekt a urbanista Kamil Gross. Porovnával niekoľko významných zahraničných veľtržných areálov, pretože PKO bol pôvodne plánovaný ako výstavisko pre Medzinárodný dunajský veľtrh, ktorý nadväzoval na tradíciu Orientálnych veľtrhov v priestoroch prístavu na Dunaji z čias začiatku 1. Československej republiky. Veľmi dôležité bolo aj reprezentačné spoločenské umiestnenie na nábreží dunajského veľtoku, v pozadí s pahorkami Malých Karpát, hradným bralom a samotným hradom. V tom čase už navyše neďaleko stál významný funkcionalistický objekt, vysokoškolský internát Lafranconi od Klementa Šilingera.
 
Jeden z najvýznamnejších svetových architektov, Frank Lloyd Wright, hovorieval, že dobrá architektúra je tá, ktorá patrí tam, kde stojí, ktorá zdôrazňuje pôvab okolitej krajiny, a nie ju zohavuje.
– Áno, hodnota architektúry nespočíva len v „originalite“ či veľkoleposti, ale celkom prirodzene má korešpondovať s charakterom okolitého prostredia, rešpektovať urbanisticko-krajinársky kontext, teda predovšetkým umocňovať prirodzené prírodné prostredie – a nie mu konkurovať – ktoré je navyše v Bratislave vďaka kontrastom roviny a Karpát, Dunaja a hôr mimoriadne pôsobivé. Posudzovať objekt len podľa ideológie obdobia vzniku je zavádzajúce. Navyše, ako som už uviedol, tento urbanistický súbor nie je projektom 50-tych rokov a má historickú kontinuitu súvisiacu s hospodárskym významom Bratislavy starým rovnako ako jej dejiny.
 
Z pôvodného zámeru na vybudovanie veľtržného areálu pri Dunaji nakoniec zišlo.
– Súviselo to s tým, že po vojne sa obnovila Československá republika a veľtržné aktivity sa sústredili do Brna. Areál PKO ostal teda v tomto kontexte nevyužitý. V tom období vznikali mnohé kultúrne inštitúcie, ako napríklad Lúčnica, SĽUK, Slovenská národná galéria, Vysoká škola múzických umení, ďalšie vysoké školy, filmová tvorba a ďalšie. Za sídlo Slovenskej filharmónie sa určila Reduta a využitie výstavníckeho areálu PKO bolo neisté. Neskôr prišla myšlienka transformovať objekt na kultúrno-spoločenské zariadenie, ktoré neskôr získalo názov PKO. Tretia hala sa stala prvou športovou halou s tribúnami v Bratislave, vďaka čomu sa už aj u nás mohli konať medzištátne športové stretnutia. Štvrtá hala sa stala sídlom Výskumného ústavu vodného hospodárstva, v ktorom sa simulovali modely veľkých energetických vodných priehrad na Slovensku. Súbor PKO má teda v kontexte starších i mladších dejín obchodu, kultúry i techniky na Slovensku priam príznačný význam. V minulosti, ale najmä dnes v súvislosti so zámermi jeho likvidácie sa o ňom ale hovorí ako o „skromnej architektúre“.
 
Skromnosť v architektúre sa u nás všeobecne vníma negatívne?
– Vníma sa to ako nedostatočná, nevýrazná, zanedbateľná hodnota, nedostatočne využité prostredie, pretože v prípade PKO ide viac menej o prízemné haly. Lenže pri vyjadrení podstaty kultúrnej hodnoty objektu nemôžeme obchádzať samotnú príčinu, cieľ a účel jeho vzniku. To, že sa nakoniec obišla pôvodná myšlienka medzinárodného veľtržného areálu neznamená, že by sme mali zabúdať na fakt, že ide o dielo zo sféry industriálnej architektúry. Ak vychádzame aj z definícií Charty industriálneho dedičstva z roku 2003 prijatou Medzinárodnou organizáciou pre ochranu industriálneho dedičstva pri UNESCO, musíme si uvedomiť, že štruktúra jeho hodnôt, obsah, sú oveľa bohatšie, ako vyjadrenie, ku ktorému sa dopracovali pamiatkari azda v určitej náhlivosti, či dokonca nerozhľadenosti. Na Slovensku je  zatiaľ málo ľudí odborne pripravených na problematiku industriálnych pamiatok. Nemôžeme sa opierať len o súčasný zanedbaný stav objektu či znehodnotenie poslednými úpravami, ako napríklad nevhodná výmena okien či zanedbaná okolitá zeleň. To, čo mnohí vnímajú s nádychom dešpektu ako skromnosť, je v skutočnosti aj pozitívnym prínosom ich architektúry. Priestor PKO sa vytvoril na umelo vytvorenom území, ktoré vzniklo z vylámaného objemu kamenia z hradného brala pri stavbe tunela. Mimoriadne elegantné a účelové je aj vnútorné priestorové riešenie – vynikajúco riešená dvorana, osvetlenie, orientácia na západné slnko, ktoré pretepľuje interiéry, jednotlivé sály, vitrážové okná od Janka Alexyho, veľkorozmerné plátno Františka Gajdoša, plastiky na priečelí či mozaika knihy, lýry a divadelnej masky nad vchodom. Vonkajšie riešenie zodpovedá svetovým dobovým architektonickým trendom s prvkami modernizmu i funkcionalizmu a ako veľtržný areál má zámerne striedme a triezve vyjadrovacie prostriedky, ktoré by boli neutrálnou kulisou rušnému a pestrému výstavníckemu virvaru. Myslím si, že ako kultúrno-spoločenský, športový a zábavný areál je PKO prvým a hádam jediným podobne komplexným miestom v Bratislave dodnes a ako prvý „kamenný“ veľtržný areál u nás patrí k unikátom aj medzinárodného charakteru. Navyše je PKO vynikajúcou ukážkou transformácie pôvodného určenia objektu na nové využitie.
 
Dejinné udalosti vo viacerých obdobiach nútili alebo motivovali prispôsobovať objekty inému účelu. Mohli by ste uviesť iný exemplárny príklad?
– Okrem PKO je podobne dokonalou ukážkou transformácie hlavná budova Univerzity Komenského v Bratislave. Tá bola pôvodne naplánovaná ako štátny obchodný dom, resp. priemyselná či obchodná burza v medzivojnovom období, ktorá už pred svojím dokončením nestihla naplniť svoj pôvodný účel. Skvelá konštrukcia, ktorú vidíme v samotnej aule uprostred, je dokladom významnej konverzie na kultúrno-spoločenské účely. Málokto si dnes navyše vôbec uvedomuje, že v prípade PKO ide o odkaz kultúrneho diela z proveniencie priemyselného dedičstva.
 
Spomínali sme Chartu industriálneho dedičstva (ChID) prijatú v Nižnom Tagile v roku 2003. Podpísalo Slovensko túto chartu?
– Podľa mojich informácií nie.
 
Práve priemyselné dedičstvo je totiž v poslednom období najväčšmi postihovanou časťou pamiatok na Slovensku.
– Ochranou tzv. industriálu sa u nás, najmä v Bratislave, začala Mestská správa pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody zaoberať na svojom seminári v roku 1983 a zborník vyšiel v roku 1985. Seminára sa zúčastnilo vyše osemdesiat historikov, muzeológov, pamiatkarov, zástupcov mesta. Vtedy sa hovorilo o technických pamiatkach, čo je správne, pretože industriálne dedičstvo sa dnes vníma ešte širšie. Toto podujatie malo nadregionálny význam, ale neurobili sa z neho dostatočné závery. Predpokladalo sa, že sa v podobných seminároch bude pokračovať vo všetkých slovenských krajoch.
 
Odvtedy však uplynulo štvrťstoročie a situácia už nie je len kritická, ale katastrofická. Pritom vieme , že v mnohých krajinách sa k technickým a priemyselným pamiatkam pristupuje šetrnejšie.
– Problém vnímania technického dedičstva spočíva v tom, že ide o úplne nový fenomén, a u nás obzvlášť. Európski pamiatkari v ChID a predtým ešte účastníci Memoranda v banskom centre vo francúzskom Le Creusot v roku 1976 upozorňovali, že ide o hodnoty, ktoré je ťažké postrehnúť klasickými kritériami pamiatkovej starostlivosti. Stretnutie v Le Creusot vyvolali už predchádzajúce odborné stretnutia v Ironbridge v roku 1973 vo Veľkej Británii, kde už na konci 50-tych rokov začala dosť radikálna likvidácia objektov, ktoré sme neskôr začali nazývať priemyselným dedičstvom. Na nedávnom bienále v Prahe venovanom industriálnym stopám sa bývalý prezident English Heritage Neil Cossons vyjadril, že v tom období sa v Británii začínal kolaps priemyslu v rámci globalizačných tendencií, keď investori začali odchádzať do rozvojových krajín za lacnou pracovnou silou a takto sa celé súbory historických industriálnych diel opúšťali, začali chátrať, ľudia strácali prácu a začala sa zároveň aj vynárať otázka, čo s týmito objektmi. Západoeurópski pamiatkari sa vtedy začali zameriavať na novú, dovtedy obchádzanú dimenziu kultúrneho dedičstva a vnímať ju novou optikou. So zánikom týchto objektov totižto zanikali veľmi významné prejavy celého spoločenského rozvoja dokumentujúce formovanie priemyselnej spoločnosť od druhej polovice 18. storočia.
 
Odkedy sa dá datovať systematická ochrana technických pamiatok v Európe?
– Nedlho po stretnutí v Le Creusot podnietilo UNESCO vytvorenie organizácie sústreďujúcej  sa na industriálne dedičstvo, ktorá vznikla v roku 1978 a v celej Západnej Európe našla veľký ohlas. Z toho roku pochádza aj doplnkový súpis pamiatok tohto typu z Francúzska, ktorý zahŕňa dokonca aj objekty, ktoré v tom čase vôbec neboli ohrozené. Zaujímavé je, že už vtedy sa odborníci obracali na vlády, pretože videli, že nejde len o záležitosť kultúrnych inštitúcií, ale o fenomén, ktorý presahuje do všetkých oblastí života, vrátane politického, hospodárskeho, sociálneho vývoja.
 
Čo konkrétne vypovedajú fabriky o spoločenskom vývoji krajín?
– Technické pamiatky majú omnoho hlbšiu výpovednú hodnotu. Prostredníctvom nich môžeme pochopiť, ako sa vyvíjala výroba od remeselníckych dielní, cez manufaktúry až po prvé továrne, cez investície v šľachtických kruhoch a neskôr vďaka kapitálu novej spoločenskej vrstvy buržoázie, tak vidíme, ako veľmi jednotlivé fázy priemyselných revolúcií zmenili náš svet a prakticky všetko, čo nás v súčasnosti obklopuje.
 
Ako reagovalo vtedajšie Československo a vôbec socialistický blok na podnet z Le Creusot?
Už pri príprave spomínaného seminára v roku 1983 sa začala intenzívna spolupráca pamiatkarov s historikmi, archivármi podnikových archívov a mnohými ďalšími, napríklad aj s etnológmi, pretože priemyselná architektúra je vývojovo veľmi úzko prepojená aj s ľudovým staviteľstvom. Okrem toho sa viaže na železničnú a vodnú infraštruktúru, budovanie prístavov i tovární. Je pravda, že v 70-tych rokoch sa pozornosť sústredila najmä na ľudové staviteľstvo. Neskôr vzniklo aj Dokumentačné centrum železníc, čo bolo veľmi významné, pretože zber dokumentov predstavuje základný predpoklad porovnávacích štúdií, porozumenia významu tohto dedičstva i ďalšieho zaobchádzania s ním. Bez toho by sa vôbec nedalo pracovať na ochrane pamiatok technického charakteru.
 
Napriek tomu sa však často ukazuje, že pamiatkari dokumentačný materiál pripravený nemajú, alebo že zasiahnu, až keď treba hasiť už neuhasiteľný požiar. Mnohé z objektov, o kvalitách ktorých sa roky vie, do zoznamu kultúrnych pamiatok zaradené nie sú.
– Kameň úrazu dnešného prístupu tkvie v tom, že veľmi dôležitá je prípravná fáza, heuristika, od úplnosti ktorej závisí posúdenie,  kvalita vyhodnotenia. Podľa mňa to súčasná forma pamiatkovej starostlivosť nezvláda a nebude môcť zvládnuť, na čo už v 80-tych rokoch poukazoval muzeológ doktor Ladislav Šášky, keď z tohto hľadiska hovoril o potrebe reštrukturalizácie pamiatkovej starostlivosti, spolupráce s odborníkmi na techniku, ale zároveň poznamenal, že nemožno očakávať dobrovoľnosť tohto prístupu, a preto je potrebné zahrnúť túto koncepciu  do štátneho plánu rozvoja vedy a techniky.
 
To sa však do dnešného dňa neudialo.
– Je pre mňa nepochopiteľné, že hoci návrhy na zaradenie niektorých objektov do zoznamu kultúrnych pamiatok vznikli už v 80-tych rokoch, v mnohých prípadoch sa to dodnes nestalo. V tom období už bola dobre zdokumentovaná tá kategória priemyselného dedičstva, ktorá sa viazala na formy archaické formy výroby, napríklad hámre či valchy, banskoštiavnický vodohospodársky systém vznikajúci od 16. storočia a podobne, ale žiaľ, nedostali sa ešte do pozornosti aj mimoriadne dôležité diela z obdobia priemyselnej revolúcie, u nás po polovici 19. storočia. Navrhovalo sa, aby do zoznamu bola zaradená nedávno asanovaná Kablovka, Tabaková továreň a Kefová továreň, no návrh bol zamietnutý s odôvodnením, že by to mohlo brániť „rozvoju mesta“. V 90-tych rokoch teda už existoval dostatok podkladov, na ktorých sa dala vyšpecifikovať pamiatková hodnota závažných industriálnych diel. Niečo z toho sa aj podarilo zapísať do fondu kultúrnych pamiatok, napríklad cukrovar v Trebišove (dnes, žiaľ, ruina), ale nenašla sa dostatočná schopnosť brániť sa javom vyplývajúcich z prudkej privatizácie, koncepčného útlmu priemyslu, vplyvom prístupových podmienok pred vstupom do EÚ. Navyše boli všetky tieto objekty až asi do polovice 90-tych rokov plne funkčné, spomeňme napríklad len legendárny pivovar Stein či Gumonku. Asi aj preto zväčša neboli vnímané ako pamiatky.
 
Keďže technické pamiatky sa viažu na výrobu a obchod, spochybňuje sa okrem iného aj ich estetická hodnota.
– Technické a priemyselné pamiatky sú mimoriadne rôznorodé a nie je jednoduché nájsť odborníkov, ktorí by presvedčivo vystihli v súhrnnej pamiatkovej hodnote aj ich estetický a filozofický rozmer. Ako súčasť sa definovala najmä ich technologická zložka – tá po privatizácii zanikala ako prvá. Izolovanej stavebnej zložke sa zase neprisudzovala technická hodnota, neidentifikovali sa duchovné kvality diela. Zásadne chýbalo medzinárodné porovnanie. Industriál priniesol celkom nový typ stavebnej kultúry a architektúry, poznačený aj nadšením a kultom technického pokroku príznačného pre technické revolúcie. Nedá sa z neho vyčleniť nadšenie ich mimoriadne vzdelaných tvorcov, ktorí im dávali estetický prejav. Nové priemyselné areály takmer nikdy nenarúšali mestskú sídelnú štruktúru, naopak na ňu citlivo nadväzovali.
 
Vtedy podobne ako dnes menil stavebný boom súvisiaci s technickým pokrokom charakter života v meste, jeho sociálnu štruktúru a mesto samotné. Pri dnešnej likvidácii industriálu argumentujú predstavitelia mesta či stavebných spoločností takisto zmenou pomerov, pokrokom atď. V čom sa prítomnosť líši od minulosti?
– V prípade historického industriálu ide o diela mestskej kultúry, súvisel s nárastom poznatkov vedy a vzdelania vôbec, s nárastom pracovných miest v dôsledku potreby pracovnej sily v továrňach. Organizátori dokázali skoncentrovať veľké množstvo odborníkov rôznych profesií a vznikalo tak často priekopnícke, veľmi syntetické dielo s novými estetickými hodnotami, ktoré sú podľa docenta Petra Hollého z Ostravskej univerzity nielen v konkrétnych viditeľných prejavoch, ale sú rozpustené úplne vo všetkom. V počiatkoch 19. storočia aj v architektúre dominovala invencia jednoduchosti, od polovice romantizmus a historizmus, aby sa opäť vrátila vkusová orientácia k jednoduchosti, k moderne a k funkcionalizmu. V továrňach sa uplatňovali stroje, vyrábané aj vo veľkých sériách, z ich úžitkovej hodnoty – účelu vyplývala aj ich forma. Práve v tom období sa začalo rozvíjať priemyselné výtvarníctvo – priemyselný dizajn. Onen známy „Kunst“ sa prejavil súčasne vo vede i v estetickej forme. Niektoré dnešné architektúry nerešpektujú ani krajinu, ani významovú a znakovú kontinuitu mesta, motiváciou je len zisk. Pri rozrušení vývojového kontextu mesta ťažko hovoriť o tvorbe harmonického prostredia. sériách a dbalo sa okrem úžitkovej hodnoty aj na tvarovú stránku.
 
Vieme, že mnohé opustené technické stavby nachádzajú v zahraničí rôznorodé využitie. Aké sú jeho možnosti?
– Využitie historického industriálu má veľmi široké možnosti. Začali v nich vznikať napríklad rôzne technické múzeá zhromažďujúce technické pamiatky najrozličnejšieho charakteru. Jedným z najslávnejších príkladov je transformácia niekdajšej stanice Gare d´Orsay v Paríži na slávnu galériu postimpresionizmu, mnohé galérie tak našli svoje zastrešenie v Nemecku, v krajinách Beneluxu, Švajčiarsku, Taliansku. Expozícia Museo Nationale v Ríme našla vhodný priestor v bývalej elektrárni. Vznikali a vznikajú adaptácie na priestory vysokých škôl, knižnice či byty. Na tie sa zväčša transformujú bývalé textilné továrne vzhľadom na ich univerzálny konštrukčný systém, ktorý je vhodný aj na rôzne druhy ubytovania pre seniorov či telesne postihnuté osoby. Táto široká škála využitia vyplýva z takých riešení priestoru, ktoré sa dovtedy uplatňovali prakticky len v sakrálnej architektúre.
 
Hovoríme o pamiatkach „mestskej kultúry“. Nesúvisí súčasná bezohľadnosť aj so zámerne podporovaným kultom dedinského charakteru Slovenska? Mesto je v modernej slovenskej kultúre dlhodobo akýmsi „nedôveryhodným“ životným priestorom, čo ešte väčšmi upevňovali aj niektorí intelektuáli, napríklad Vladimír Mináč tvrdiac, že pre „Slováka je typická chalupa“.
– Súhlasím. Rurálne prostredie sa u nás oddávna zdôrazňovalo aj idealizovalo a často sa nedoceňovala ani skutočnosť, že v rozvinutých, najmä banských oblastiach bolo preniknuté mestskou kultúrou.To všetko však vyplýva z historickej situácie, a teda aj s malým zastúpením vzdelaného slovenského elementu na riadiacich pozíciách, čo pretrvávalo aj po rozpade monarchie. Nielen samotní Slováci, ale aj v českom prostredí sa pestoval obraz o Slovensku ako o krajine takmer výlučne poľnohospodárskej, obmedzené pomery motivovali (a motivujú) najvzdelanejších ľudí odchádzať, a tak postupne zanikalo vedomie o úžasných dielach priemyselného charakteru z nášho územia, ktoré mali často prvenstvo v celom stredoeurópskom kontexte. Slovensko veľmi dlho trpelo nedostatkom vysokých škôl, vynímajúc krátko trvajúcu Academiu Istropolitanu či neskôr Trnavskú univerzitu. V roku 1924 vyzvali českí inžinieri, aby sa venovala pozornosť technickým pamiatkam a aby sa rozšíril regionálny kontext do kontextu európskych dejín vývoja obchodu a priemyslu. Hoci v tomto období bol komisariát na dokumentovanie pamiatok na Slovensku veľmi malý, aj v ochrane technických pamiatok vyvinul nemalé úsilie napr. v téme Banskobystrického mediarskeho podniku a jeho medeného hámra. Treba však povedať, že nešlo o prvé pamiatkarske pokusy, pretože už v období Uhorska zaznamenávala pamiatková starostlivosť mnohé objekty, ale nie technického charakteru.
 
Hľadanie a spracovávanie kovov zanechalo na území Slovenska významné stopy minimálne od doby bronzovej. Slovensko bolo všeobecne známe bohatstvom rúd, drahých kovov a iných prírodných bohatstiev. Napriek tomu sa vytvorila predstava o jeho priemyselnej zaostalosti.
– To, že Slovensko bolo zaostalé územie s málo rozvinutým priemyslom je mýtus, ktorý žiaľ pomáha aj dnešnému „zabíjaniu“ miest okrem iného aj likvidáciou historických priemyselných objektov. V rámci celej monarchie malo v niektorých sférach absolútne dominantné postavenie, o čom svedčí aj mimoriadny význam pôsobenia Banskoštiavnickej banskej akadémie založenej Máriou Teréziou v roku 1762, kde pôsobila až do roku 1919. Hádam každý už počul o Kremnickej a menej o Smolníckej mincovni, ktoré založil Karol Robert z Anjou, čo priamo súviselo s exploatáciou drahých kovov na našom území a samozrejme, ovplyvňovalo rozvoj slovenských banských miest, celý jedinečný systém urbanizácie, umeleckého a technického prejavu v izolovaných horských oblastiach, a predsa s celoeurópskym dosahom. Dodnes takmer neprebádanou pôdou sú napríklad tzv. hornouhorské banské mestá, čo sú banské mestá na Východnom Slovensku. Samotná Kremnická mincovňa, činná od svojho založenia v roku 1328 podnes je niečo, čo pravdepodobne v danej kategórii pamiatok vo svete nemá páru.
 
K hospodárskemu rozvoju prispievali v neskorom stredoveku aj obchodné aktivity často s celosvetovým dopadom.
– V tom smere je určite jedinečný Banskobystrický mediarsky podnik (Der Neusohler Kupferhandel), ktorý pod týmto názvom založil Ján Thurzo z Betlanoviec spolu s Jakubom Fuggerom v roku 1494 (prvá dohoda bola podpísaná 15. novembra 1494 v Bratislave). Do roku 1500 sa podnik rozvinul do mohutného komplexu banských a hutníckych závodov rozložených na mimoriadne širokom území v okolí Banskej Bystrice, ale aj Villachu a Erfurtu. Zahŕňal množstvo technických prác, napríklad výrobu drevného uhlia, úpravu vodných tokov, hĺbenie šácht, stavby obrích čerpacích zariadení, zaviedol používanie kompasov, zhotovovanie banských máp a podobne. Rudné bohatstvo sa spracovávalo v niekoľkých hutách založených na geniálnom technickom experimente Jána Thurza, ktorým  objavil spôsob priemyselného veľkovýrobného spracovania medenej rudy obsahujúcej striebro. Na tomto poznatku vybudovali Thurzovci v Moštenici rafinačnú, tzv. šplajsovaciu hutu, a po záskaní panovníkovho privilégia aj prvú scedzovaciu hutu v Uhorsku. Zároveň vznikali výrobné komplexy hút prvotného tavenia v Starých Horách, v Harmanci, v Revúcej a v Balážoch, napokon veľký komplex rafinačných hút v Tajove. V medenom hámri sa z medi vykúvali priamo spotrebné tovary a odlievali produkty určené najmä na export do iných krajín. Úspešná prevádzka podniku preto priamo závisela od diaľkového tranzitného obchodu. Tovar sa transportoval do Frankfurtu nad Mohanom, Kolína, Štetína, Gdanska, do Antverp, Benátok, do Novgorodu či do Sevilly a Lisabonu, odkiaľ putoval ďalej do zámoria. Spoločnosť prakticky získala úplný medený monopol, a to v čase, keď bola meď aj v súvislosti s „objavením“ Ameriky hlavnou ekonomickou európskou komoditou.
 
Aj v 19. storočí bolo územie Slovenska jedným z najvýznamnejších priemyselných oblastí Uhorska, konkrétne Bratislava na dunajskej a železničnej tepne. Práve z tohto obdobia pochádza najviac historických priemyselných stavieb, ktorých počet sa stále zmenšuje.
– Dominovala tu výroba textilu a nití a existovali predstavy, že Bratislava by sa mala stať akýmsi uhorským Manchesterom, ale zároveň aj centrom elektrotechnického priemyslu. V Kablovke sa vyrábali najrôznejšie druhy káblových vedení, medzi inými napríklad aj podmorské káble. V Gumonke vznikali pogumované káble, Klingerova továreň vyrábala pogumované textílie, nedávno bezhlavo asanovaný Siemens-Schuckert (neskôr BEZ) bol celouhorsky významným podnikom výroby elektrotechnických zariadení. Je obrovská škoda a naša hanba, že sa tento prakticky intaktný areál s jedinečnými vnútornými kovovými konštrukciami nezachoval. Keď sme hovorili o možnostiach využitia industriálu, treba spomenúť, že v niektorých krajinách už existujú aj poznávacie cesty industriálnych pamiatok, podobne ako sú vínne alebo pútnické cesty. Dostávajú sa do nich aj zaniknuté areály s fotodokumentáciou. V tomto zmysle patrí medzi najstaršie priemyselné lokality Vydrická dolina, kde na stredovekých mlynoch v 19. storočí vznikla Patrónka a prvý parný mlyn pri Červenom moste, z ktorého vznikla Kühmayerova továreň vojenských doplnkov a neskôr technické sklo, dnes sídlo Pamiatkového úradu.
 
Asanácie sa takmer bez ohlasu dejú aj v oblasti Blumentálu...
– V tejto časti stoja pozostatky významnej kráľovskej štátnej manufaktúry Tabaková továreň a významnej Kefovej továrne, ktorej exportné teritórium siahalo až do Argentíny. Tabaková továreň obsahuje kompletné stavebné prvky pochádzajúce z výroby v rožňavských hutách, v ktorých sa zhotovovali napríklad aj všetky liatinové súčasti Reťazového mosta v Budapešti. (Podobné tabakové továrne v Hainburgu a v Kremži sa chránia a využívajú ich kultúrne inštitúcie.) V súvislosti s týmito továrňami používajú pamiatkari taktiež výraz „skromná architektúra“ znevažujúc tak skutočný význam objektov ako aj fakt, že po čase sa ich pôvodné historizujúce fasády zámerne prispôsobovali novému vkusu moderny a funkcionalizmu.
 
Oblúkom sa tak opätovne dostávame k PKO, ktorého exteriérová podoba zodpovedá funkcionalistickej estetike s veľkolepo riešenými interiérmi.
– Československý funkcionalizmus sa zaraďuje na popredné miesta svetovej architektúry vďaka svojim humánnym dimenziám a formám. Funkcionalizmus veľmi dôkladne rešpektuje nielen jednoduchosť foriem, ale aj situovanie v krajine, v ktorej na seba nechce pútať priveľa pozornosti. PKO by určite nemal chýbať v našom povedomí o kontinuite kultúrneho dedičstva. Myslím si, že miesto pri Dunaji bolo a je dobré, že sa tam nehodia obrie objekty  (ako dnešný River Park), ale naopak skromné stavby. Keď som napríklad v Česku nedávno spomenul, že sa má u nás takýto objekt zrúcať, nedokázali to vôbec pochopiť.
 
Momentálne prebieha pravý opak skromnosti a harmónie s krajinou, ktorá celkom ustupuje megalomanským projektom pútajúcim jedine svojou aroganciou v priestore. Ako vnímate dnešné premeny mesta?
– Vypomôžem si teóriou sociológa S. Grahama, na ktorý upozornila Zoja Droppová a  s ktorým sa stotožňujú významní architekti ako napríklad Bogdan Bogdanović či Rem Koolhaas. Takéto radikálne čistky nazývajú pojmom „urbicída“, teda genocída mesta. Urbicída je zámerné likvidovanie heterogenity a presadzovanie homogenity, a je teda podobne ako genocída formou vojny, ktorej ide o zničenie historických kultúrnych vrstiev (ako v genocíde o likvidáciu etnických skupín), vymazanie pamäti, teda likvidáciu ducha mesta a jeho degradáciu na bezfarebný homogénny celok. V konečnom dôsledku ide predovšetkým o zločin na nás samotných, pretože spolu s bezduchým mestom bez pamäte sa logicky stávame bezduchými v prvom rade my.
 
 
            Ing. arch .Vladimír Husák, CSc. vyštudoval odbor architektúry a urbanizmu na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Zúčastnil sa na niekoľkých architektonických a urbanistických súťažiach a na projektovaní Obchodného zastupiteľstva v Moskve či Generálneho konzulátu v Sankt Peterburgu. V rámci prác v architektonicko – typologickom výskume variantne riešil územie centrálnej mestskej zóny v Bratislave s jadrom na Obchodnej ulici, možnosti kultúrno-spoločenského a múzejného využitia historického súboru areálu Grassalkovichovho paláca.
            Od roku 1985 sa intenzívne zaujímal a neskôr od roku 1990 aj profesionálne venoval problematike historickej industriálnej architektúry a ich výpovedným kultúrnym hodnotám Je spoluautorom návrhu podkladu Banská Štiavnica a technické pamiatky v jej okolí zapísané na Listinu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO v roku 1993. Realizoval archívny a terénny výskum stavebného vývoja Kremnickej mincovne, výskum stavebných pamiatok Banskobystrického mediarskeho podniku. Svoje poznatky sústavne publikoval v odborných publikáciách SBM v Banskej Štiavnici a zborníkoch TU v Košiciach, odborných periodikách (Projekt, Eurostav, Stavitelství – ČR), teoretické zovšeobecnenie v skriptách Prezentácia architektonického dedičstva II, na odborných seminároch a na Bienále Industriálne stopy v Prahe. Je členom Slovenskej spoločnosti pre dejiny vied a techniky pri Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. 
 
Rozhovor bol uverejnený v Slove 22/2009
 
Priemerne (0 Hlasy)