Socializmus aký mal vždy byť II.

Autor/ka: Michael Albert

Spotrebiteľská rada

Každý jednotlivec, rodina alebo životná jednotka by mali byť súčasťou miestnej spotrebiteľskej rady. Každá takáto rada by zas tvorila súčasť federácie miestnych rád. Federácia by dosahovala veľkosť mestskej štvrte alebo vidieckeho okresu. Každá mestská štvrť by bola súčasťou mestskej spotrebiteľskej rady, každá mestská a okresná rada zas súčasťou celoštátnej spotrebiteľskej rady. Hlavným dôvodom takéhoto reťazenia spotrebiteľských rád je skutočnosť, že rôzne druhy spotreby ovplyvňujú rôzny počet ľudí.

Ak sa pre všetkých, ktorých spotrebiteľské aktivity ovplyvňujú, nepodarí zabezpečiť participáciu na ich výbere, nebude to znamenať len porážku samosprávy, ale (v prípade, že sa budú preferencie niektorých ľudí ignorovať alebo budú skreslené) aj zníženie efektivity. Medzi najdôležitejšie nedostatky trhových systémov patrí neschopnosť počítať s vyjadrením požiadaviek sociálnej spotreby na rovnakej úrovni, ako s vyjadrením požiadaviek na spotrebu súkromnú. Rôzne úrovne federácií participujúcich na rovnakej úrovni na plánovacej procedúre bránia, aby sa takéto skreslenie objavilo v našom modeli participatívnej ekonomiky.


Členovia miestnych rád by mali prezentovať požiadavky na spotrebu spolu s hodnotením vlastného úsilia, ktoré by urobili ich spolupracovníci na pracovisku. Na základe predbežných cien by sa vypočítali spoločenské náklady každého návrhu. I keď by miestna spotrebiteľská rada nemohla odoprieť žiadnu požiadavku na spotrebu odôvodnenú hodnotením úsilia, susedia by mohli vyjadriť názor, že požiadavka nie je rozumná. Miestne rady by mohli rovnako ako na základe zásluh schvaľovať požiadavky na základe potreby. Jednotlivci by si mohli "požičať" alebo "usporiť," ak by spotrebovali viac alebo menej, než im zaručuje úroveň ich úsilia počas celého roka. Každý, kto by chcel predložiť anonymnú požiadavku, by tak mohol urobiť.


Hlavnou otázkou zostáva, či je maxima „každému podľa jeho úsilia" spravodlivá a či sa dá zladiť s efektivitou. Znova v krátkosti zhrniem naše názory. Kapitalistické ekonomiky stelesňujú nasledovnú maximu distribúcie: „Každému podľa hodnoty jeho osobného príspevku a príspevku jeho vlastníctva." Trhové ekonomiky s verejnými podnikmi sa riadia zásadou: „Každému podľa hodnoty jeho osobného príspevku." V participatívnej ekonomike bude jediným dôvodom odlišnej úrovne spotreby rozdiel v pracovnom úsilí a v potrebách. Úsilím myslíme čokoľvek, čo predstavuje osobnú obeť za účelom poskytnutia spoločensky užitočných tovarov a služieb. Ak budú pracovné komplexy naozaj vyvážené tak, aby boli príťažlivé a ak bude každý pracovať rovnako intenzívne, úsilie by sa malo merať v počte odpracovaných hodín. Za iných okolností by na seba úsilie mohlo zobrať podobu práce v menej príjemnom alebo nebezpečnom zamestnaní alebo podobu školenia, ktoré by bolo nepríjemnejšie ako bežný prípravný proces.


Socialisti dlho tvrdili, že spotrebné práva odvodené z vlastníctva produktívneho majetku nie sú oprávnené. Okrem zjavného faktu, že vytvárajú hrubo nerovné spotrebiteľské príležitosti, sa obvykle argumentuje, že tí, ktorí obdržia zvláštny príjem, nerobia nič alebo len veľmi málo na to, aby si ho zaslúžili. Svojou prácou neprispievajú k hodnote spoločenskej produkcie viac ako ostatní, ani nepostupujú väčšie osobné obete.


Milton Friedman však už dávno v práci Kapitalizmus a sloboda upozornil, že je pokrytecké odsudzovať príjmové rozdiely, ktoré spôsobujú rozdiely vo veľkosti vlastneného majetku, kým tolerujeme rozdiely spôsobené rozdielnym talentom. „Môžeme vysoké výnosy jednotlivca, ktorý po svojich rodičoch zdedí veľmi žiadaný mimoriadny hlas, odôvodniť eticky lepšie ako vysoké výnosy jednotlivca, ktorý zdedí majetok?" Z nášho pohľadu je čestná odpoveď na Friedmanovu námietku: „Nie.“ Lotéria plodenia nie je napriek historickému faktu, že súkromné vlastníctvo produktívneho majetku malo na ekonomickej nespravodlivosti omnoho väčší podiel ako rozdielny talent, o nič spravodlivejšia ako lotéria dedenia. Legitímnym základom pre lepší prístup k spoločensky prospešným tovarom a službám je väčšia osobná obeť podstúpená pri ich výrobe. Podľa nás však ani vlastníctvo majetku, ani vlastníctvo talentu, ktoré „objektívne“ umožňuje vyprodukovať viac hodnotných tovarov a služieb, nemá žiadnu morálnu váhu.


Myslíme si (ako sme uviedli v úvode), že tento prístup vytvára etickú dilemu pre podporovateľov trhových systémov s verejnými podnikmi. Ak príjmy určuje trh, niektorí ľudia zarobia viac ako iní, ktorí pracujú dlhšie a ťažšie. Ak sú ale príjmy nastavené spravodlivo, t. j. podľa úsilia alebo osobnej obete, užívatelia vzácnych ľudských zdrojov budú musieť zaplatiť ceny, ktoré sa odchyľujú od spoločenských nákladov príležitosti. Vzniká tak cenový systém, ktorý systematicky nesprávne oceňuje spoločenské náklady a výnosy. V ekonomike s voľným trhom práce sa podľa nás táto dilema nedá vyriešiť.


V participatívnej ekonomike jednotlivci spotrebúvajú podľa svojho pracovného úsilia a užívatelia vzácnych zdrojov práce platia podľa svojich nákladov príležitosti, ako uvidíme pri opise participatívneho plánovania, ktorý bude nasledovať neskôr. Takto sa môžeme vyhnúť rozporu medzi rovnosťou a alokačnou efektívnosťou v trhovej ekonomike. Ako sa ale vyrovnať s bežným názorom, že odmena podľa osobného príspevku jednotlivca poskytuje efektívne stimuly a odmena podľa osobného úsilia ich neposkytuje?


Rozdiely v hodnote osobného príspevku jednotlivých ľudí sú výsledkom rozdielneho talentu, školenia, pracovného zaradenia, šťastia a úsilia. Keď si ujasníme, že „úsilie“ zahŕňa osobné obete podstúpené počas školenia, jediný faktor vplývajúci na výkon, ktorý môže jednotlivec ovplyvniť, je úsilie. Ani talent, ani šťastie nemôžu, samozrejme, prinášať odmenu. Ak odmeníme pracovníka v určitom zamestnaní za príspevok, ktorý je vlastný tomuto zamestnaniu, nezvýšime tým výkon. A pokiaľ sa budú školenia konať na verejné a nie súkromné náklady, ľudia ich budú vyhľadávať aj bez odmeny. Stručne povedané, ak do našej definície úsilia zahrnieme aj úsilie vynaložené na školenia, jediným ovplyvniteľným faktorom, ktorý vplýva na výkon je úsilie a jediným faktorom, ktorý by sme mali odmeňovať, keď chceme zvýšiť výkon je úsilie. Takto celkom isto obrátime bežné názory hore nohami! Nielen že je odmeňovanie úsilia v súlade s efektívnosťou, ale platí aj to, že odmeňovanie kombinovaných vplyvov talentu, školenia na verejné a nie súkromné náklady, pracovného zaradenia, šťastia a úsilia s ňou v súlade nie je. (Čitateľov šokovaných týmto záverom odkazujeme na kapitolu 3 z knihy Participatívna ekonomika, v ktorej vyvraciame tri najrozšírenejšie dôvody, prečo ľudia veria, že rovnosť je v rozpore s efektívnosťou. Menovite sú to tieto: 1. Ak budú spotrebiteľské príležitosti približne rovnaké, ľudia nebudú mať žiaden dôvod rozvíjať svoje schopnosti. 2. Ak budú príjmy rovné, ľudia nebudú mať žiadne stimuly, aby sa ďalej vzdelávali spoločensky najhodnotnejším spôsobom. 3. Úsilie je na rozdiel od výstupov ťažké merať, takže odmeňovanie za výkon je v skutočnosti najlepší spôsob odmeňovania.)

 
Participatívne plánovanie


Na plánovacej procedúre sa zúčastňujú zamestnanecké rady a federácie, spotrebiteľské rady a federácie a Komisia pre uľahčenie iterácie (KUI). Teoreticky je plánovacia procedúra celkom jednoduchá. KUI pre všetky tovary, zdroje, pracovné kategórie a základný akciový kapitál oznámi tzv. „indikatívne ceny.“ Spotrebiteľské rady a federácie zareagujú návrhmi na spotrebu, pričom používajú indikatívne ceny konečných tovarov a služieb ako odhady spoločenských nákladov na ich zaobstaranie. Zamestnanecké rady a federácie zareagujú návrhmi na výrobu. Vytvoria zoznam výstupov, ktoré by poskytli a vstupov, ktoré by na ich výrobu potrebovali. Indikatívne ceny znova poslúžia ako odhady spoločenských výnosov z výstupov a skutočné náklady príležitosti vstupov. KUI potom vypočíta prebytočný dopyt alebo ponuku a podľa výsledku zvýši alebo zníži indikatívne ceny tovaru. Spotrebiteľské a zamestnanecké rady a federácie následne na základe nových indikatívnych cien prehodnotia a znova potvrdia svoje návrhy.


Táto procedúra vlastne dvoma spôsobmi „skresáva“ príliš optimistické, neuskutočniteľné návrhy do podoby realizovateľného plánu. Spotrebitelia požadujúci viac, ako im zaručuje ich úsilie, musia znížiť svoje požiadavky alebo presmerovať svoje požiadavky na spoločensky menej nákladné položky, aby získali súhlas ostatných spotrebiteľských rád, ktoré ich požiadavky považujú za chamtivé. Zamestnanecké rady, ktorých návrhy majú podpriemerný pomer spoločenských výnosov k spoločenským nákladom, musia buď zvýšiť úsilie alebo efektivitu, aby získali súhlas ostatných pracovníkov. Pri každej ďalšej iterácii sa návrhy približujú vzájomnej realizovateľnosti a indikatívne ceny sa približujú skutočným spoločenským nákladom príležitosti. Keďže žiaden účastník plánovacej procedúry nemá oproti ostatným žiadne výhody, procedúra vytvára zároveň aj rovnosť aj efektivitu.

Záver


Otázka je jednoduchá:
Chceme sa pokúsiť merať hodnotu príspevku každého človeka k spoločenskej produkcii a umožniť jednotlivcom, aby preto spoločenskú produkciu zanechali? Alebo chceme založiť rozdiely v spotrebiteľských právach na rozdieloch v osobných obetách, ku ktorým prichádza pri produkcii tovarov a služieb? Inými slovami, chceme ekonomiku, ktorá uskutočňuje maximu „každému podľa hodnoty jeho osobného príspevku“, alebo ekonomiku riadiacu sa maximou „každému podľa jeho úsilia?“


Chceme, aby menšina plánovala a koordinovala prácu väčšiny, alebo chceme, aby mal každý možnosť participovať na ekonomickom rozhodovaní v takej miere, v akej ho výstup ovplyvňuje? Chceme naďalej organizovať prácu hierarchicky, alebo chceme komplexy zamestnaní, ktoré budú každého vyvážene oprávňovať?
Chceme, aby vyjadrovanie preferencií malo takú štruktúru, ktorá predpojato uprednostňuje individuálnu spotrebu pred spoločenskou spotrebou? Alebo chceme, aby sa preferencie spoločenskej spotreby dali vyjadriť rovnako ľahko ako preferencie individuálnej spotreby? Inými slovami, chceme trhy alebo zoskupenia federácií spotrebiteľských rád?

Chceme, aby boli ekonomické rozhodnutia určované konkurenciou medzi proti sebe stojacimi skupinami, ktoré bojujú o blahobyt a prežitie? Alebo chceme naše spoločné úsilie plánovať demokraticky, spravodlivo a efektívne? Inými slovami, chceme sa vzdať ekonomického rozhodovania v prospech trhu alebo prijmeme možnosť participatívneho plánovania?

Na posúdenie fundamentálnych zlyhaní trhových systémov tu nemáme dosť priestoru. Argumenty proti trhu sme zhrnuli v prvej kapitole Participatívnej ekonomiky a detailnejšie v práci Quiet Revolution in Welfare Economics, (Princeton NJ: Princeton University Press, 1990). Vysvetlili sme, prečo sú trhy nezlučiteľné s rovnosťou a prečo systematicky rozkladajú solidaritu. Vysvetlili sme, prečo trhové ekonomiky budú aj naďalej ničiť životné prostredie, prečo z radikálneho pohľadu na spoločenský život vyplýva, že externality sú pravidlom a nie výnimkou, z čoho vyplýva, že trhy vo všeobecnosti nesprávne odhadujú spoločenské náklady a výnosy a nesprávne alokujú vzácne výrobné zdroje. A vysvetlili sme, prečo trhy, napriek tomu, že napĺňajú liberálnu víziu individuálnej ekonomickej slobody ľubovoľne nakladať so svojimi schopnosťami a majetkom, nie sú v súlade s radikálnym cieľom samosprávy pre každého. Aj keď nám mnohí bezstarostne tvrdili, že trhy nie sú také zlé ako ich vykresľujeme, žiaden politický ekonóm doposiaľ konkrétne nezareagoval ani na jednu našu námietku. Nemôžeme si pomôcť, ale cítime, že diskusia medzi progresívne zmýšľajúcimi zástancami trhu a propagátormi „tretej cesty“ ako sme my, by bola omnoho pútavejšia, ak by zástancovia trhu priamo odpovedali na kritiku, tak ako sme sa o to pokúsili my.

Veríme, že tí, ktorí sa prikláňajú k modelom trhového „socializmu,“ tak činia nelogicky a zbytočne. Nelogicky, pretože negatívna skúsenosť s autoritatívnym plánovaním nám o možnostiach participatívneho plánovania hovorí veľmi málo alebo vôbec nič. Nelogicky, pretože pád komunizmu neprispel k redukcii nevýhod trhových systémov, ktoré sú stále viditeľnejšie. Zbytočne, pretože socializmus aký mal vždy byť, sa vždy považoval za neuskutočniteľný. A zbytočne, pretože vízia spravodlivej demokratickej ekonomiky, ktorá medzi jej účastníkmi zvyšuje solidaritu, je tak ako vždy predtým atraktívna a príťažlivá.

Preložili Peter Vittek a Martin Jankovič

Socializmus aký mal vždy byť I.

Zdroj: Z Communications : http://www.zcommunications.org/socialism-as-it-was-always-meant-to-be-by-michael-albert
Priemerne (0 Hlasy)