PKO

Priemyselné dedičstvo v architektúre

Autor/ka: Ing. arch. Vladimír Husák, CSc.

/Prednáška z roku 2006, FA STU, publikovaná v Montánnej histórii 2, 2009. Ročenka o dejinách baníctva a hutníctva /M. Lacko a kolektív, vydavateľstvo LC, spol. s.r.o., Mlynské pole 10, 900 91 Limbach,2009/. Úryvok z prednášky, vybratá téma : PKO v Bratislave.


Priemyselné dedičstvo je dokument a prameň poznania civilizačného vývoja Slovenska v európskom prostredí.

Industriálna architektúra predstavuje štrukturálne veľmi zložité, organizačne a finančne náročné dielo, a preto aj z hľadiska dlhodobej efektívnosti často zahŕňalo už v koncepcii svojho vzniku potrebu a predpoklady inovačných riešení ako základu dlhodobej životnosti v jej univerzálnej a flexibilnej koncepcii /priestorovej, stavebno-konštrukčnej, materiálovej/ – výsledne vysokej vnútornej mnohofunkčnosti. Z týchto účelových požiadaviek často vyplývalo ich priekopnícke konštrukčné riešenie, ktoré sa prejavilo tiež aj v ich architektonickom výraze. Táto historicky, v typológii nová a ešte nerozpoznaná geniálna hodnota, málokedy býva v pamiatkovom výskume vôbec vyjadrená a ocenená. Má však závažné dôsledky.

Ako príklad, ktorý poukazuje na dôsledok absencie analýzy hodnotovej štruktúry industriálnej architektúry, možno uviesť hodnotenie Pamiatkového úradu SR bratislavského funkcionalistického súboru areálu Parku kultúry a oddychu s prezentovaním emocionálnej hodnoty resp. hodnoty vžitej podoby pamiatky, v ktorom sa celkom obchádza podstata, t. j. vývinový pôvod tejto u nás najvýznamnejšej a najrozsiahlejšej konverzie súboru pochádzajúceho z proveniencie priemyselného dedičstva na kultúrno – spoločenské účely. Uskutočnila sa v období, kedy sa o téme funkčnej premeny diel PD ani nehovorilo a ani nebola ešte systémovo aktuálna, a preto sa nepomýlime, ak ju aj v tomto smere považujeme za priekopnícky čin.

V hodnotení zatiaľ absentuje základná podstata tejto pamiatky z hľadiska spôsobu nadobudnutia pamiatkovej hodnoty, t.j. v tom, že areál súboru 4 rozľahlých hál, spojených do dvojíc, vznikol ako prvý „kamenný“ veľtržný komplex na Slovensku pre Medzinárodný dunajský veľtrh, v lokalite určenej uznesením mestského zastupiteľstva z roku 1931 ako náhrada výstaviska tzv. Orientálneho trhu. Vybudovalo sa v roku 1921 s drevenými, z požiarneho hľadiska riskantnými pavilónmi v málo príťažlivej a nedôstojnej polohe medzi továrňami a vlečkami dunajského prístavu, zle prístupnej z mesta a celkom neprístupnej k Dunaju. Výstavisko sa budovalo ako provizórium pôvodne na 3 roky, avšak ešte v roku 1940, už pod názvom Dunajský veľtrh, bolo funkčné, v čase konania výstav príťažlivé pre obchodníkov, priemyselníkov i obyvateľov mesta. Preto sa už od 20. rokov minulého storočia uvažovalo a hľadalo iné, vhodnejšie umiestnenie v meste.
Po rozsiahlom štúdiu zahraničných príkladov nových veľtržných areálov vo svete v roku 1940, ktorému predchádzal „Projekt úpravy nového dunajského nábrežia v Bratislave“ s jeho funkčným zhodnotením, a následne po vyhodnotení siedmych návrhov z architektonicko –urbanistickej súťaže /!/ na nový veľtržný areál v roku 1941 sa v rokoch 1943 -1948 kompletne realizoval najvyššie ocenený návrh architektov J. Štefanca, P. Andríka, K. Grossa, okrem plánovaného vstupného areálu zo strany promenády, kde neskôr postavili budovu Útvaru hlavného architekta Bratislavy / po jeho zrušení asi v roku 1990 sídlo KDH/.

Nový veľtržný areál, ktorého koncepcia dozrievala v rokoch 1921 - 1940, vznikal vo vojnovom období v 40. rokoch minulého storočia /a nie v 50.rokoch, ako sa chybne uvádza/, pre potreby obchodnej výmeny priemyselnej produkcie Slovenska, vitálne dôležitej funkcie, s ktorým sa zároveň riešili aj celkom nové úlohy komplexných nárokov na reprezentáciu mesta a štátu v súlade s atraktivitami jestvujúcimi v prírodných a estetických hodnotách prostredia. V urbanistickej a architektonickej koncepcii víťazného návrhu vzniklo konštrukčne originálne a priestorovo úplne flexibilné vysoko funkčné riešenie ich architektúr v zjednotenom architektonickom výraze, ktorá súbežne rozvíjala spoločenskú nábrežnú promenádu mesta, koncipovanú s veľtržným areálom ako vstupná brána do mesta.

Predchádzajúce kritické analýzy zahraničných príkladov /Lyon, Tripolis, New Castle, Essen, Brno a ďalších asi 22 lokalít/ sa stali spolu s výstavníckymi požiadavkami podkladom pre predvídavé a prezieravé skĺbenie funkcie výstavného areálu pre medzinárodné veľtržné podujatia, ale zároveň /napr. na rozdiel od Brna/ tiež s funkciou celoročne využiteľného kongresového, rokovacieho a kultúrno - spoločenského zariadenia s integrovaným miestom pre športy, umenie, zábavu a s parkami pre oddych /vzor Lyon, New Castle/. Už v koncepcii projektu celého nábrežia z roku 1929, do ktorej boli zahrnuté prvé moderné vysokoškolské internáty novej univerzity v lokalite Lanfranconi až po športový areál s veslárskymi klubmi v karloveskej zátoke /základná koncepcia bola ešte širšia/, celá hmotová kompozícia veľtržného areálu vznikla veľmi koordinovaným riešením, na umelom teréne, vytvorenom z vylámaného skalného objemu tunela pod hradom, ktorý sa budoval ako šetrná spojnica starého mesta s nábrežím /aby nezasiahla historické štvrte v Podhradí/ a zároveň ako zariadenie civilnej ochrany /protiletecký úkryt/. Zároveň maximálne ohľaduplne a harmonicky voči jestvujúcemu prostrediu spojila dva najcharakteristickejšie elementy a znaky mesta a Slovenska, veľrieky Dunaj a úpätia Karpát s najvýznamnejším symbolom mesta – hradom. Tieto umocnila formou primeraných decentných dimenzií a tvarov, usporiadaných do línie a popri pavilónoch mestskej a štátnej reprezentácie, ako aj príležitostných firemných pavilónoch mala výstavníckej pestrosti v exteriéri vytvárať relatívne neutrálne pozadie. Vo svojom vnútornom koncepte však vytvorila maximálne vhodné funkčné podmienky s elegantnými, dynamicky gradovanými sálovými priestormi pre veľtržné a sprievodné spoločenské podujatia s originálnymi konštrukciami, s ušľachtilými detailami a designom /kongresové centrum/.

Keď však v roku 1948 vzniklo na Slovensku prvé profesionálne filharmonické teleso s V. Talichom na čele, prisúdili mu dôstojný stánok v bratislavskej Redute. Veľtržné aktivity sa v obnovenom Československu koncentrovali do Brna. Ale Bratislava – hlavné mesto Slovenska – prišla o svoj vrcholne spoločenský priestor – Redutu. Nedostatočne využitý veľtržný areál, v 50. rokoch uvádzaný ako Výstavný palác, po čiastočnej adaptácii pôvodným architektonickým kolektívom /J. Štefanec, P. Andrík, K. Gross/, kontinuálne nahradil a rozšíril možnosti spoločenských, kultúrnych a športových aktivít pre obyvateľov a návštevníkov mesta. Vo dvoch veľtržných halách, spojených veľmi dobre dimenzovanou vzdušnou dvojpodlažnou vstupnou dvoranou, vznikli veľká estrádna /pôvodne kongresová/ a spoločenská sála s najväčším / u nás dosiaľ najkvalitnejším/ tanečným parketom v strednej Európe, ktoré svojou návštevníckou kapacitou /asi 2200 miest/ a kvalitou nemá zatiaľ v Bratislave porovnanie a ani náhrady. Tretiu halu autori adaptovali pre sálové športy, ktorá prvá a dlhodobo jediná s tribúnami pre divákov umožňovala usporiadanie už aj medzinárodných súťaží. Štvrtú halu adaptovali na industriálne účely ako hydrotechnické laboratórium Vodohospodárskeho ústavu, v ktorej sa mohli overovať koncepcie zložitých vodohospodárskych diel celého povojnového obdobia, vrátane unikátneho technického projektu komplexu vo vnútrozemskej dunajskej delte na našom území /Gabčíkovo/. Všetky haly určené pre spoločenské podujatia významne prispeli ku kultúrnemu a spoločenskému životu obyvateľov mesta, stali sa dôstojným a funkčne ešte pestrejším pokračovateľom bratislavskej Reduty. Autori budov areálu im svojou adaptáciou, resp. konverziou vdýchli esteticky natoľko nevtieravý a prispôsobiteľný interiér, že si dnes jeho návštevníci ani neuvedomujú pôvod budov v industriálnych parametroch pôvodného funkčného zamerania. Areál /v správe bratislavského Mestského domu kultúry a osvety/ sa kultivovanou konverziou okamžite a prirodzene vžil do povedomia všetkých generácií, a to aj s nábrežnou spoločenskou promenádou. /Viď zatiaľ identifikované emocionálne hodnoty a hodnoty vžitej podoby pamiatky./

Vďaka svojim funkčným a estetickým vlastnostiam sa PKO stal tiež prvým festivalovým spoločenským strediskom. Spolu s mestskými amfiteátrami umožnil vznik tradície letných filmových festivalov, medzinárodných súťaží v spoločenskom tanci /Dunajský pohár/, športových akcií, vznik hudobných festivalov a stretnutí /Bratislavská lýra, Džezové dni/, vystúpení folklórnych a divadelných súborov, mnohých domácich a zahraničných speváckych osobností, ale aj výstavných podujatí /Flóra, CONECO/, umožnil vôbec obnovu veľtržných tradícií v meste /Incheba/.

Paradoxne, pri 60. výročí vzniku areálu /1948 -2008/, prostredníctvom neúplných a len postupne dávkovaných informácií sa dozvedáme, že sa má PKO zbúrať a má ho na tomto mieste nahradiť vysokokoncentrované sídlisko s kanceláriami a luxusným hotelom, s „charakterizačným sebaprezentačným“ reklamným logom ako „miestom pre tých, pre ktorých je život výsadou“. Takým miestom, už takmer 60 rokov a pre tisícky /!/ občanov Bratislavy a jej návštevníkov je práve PKO! Bratislava príde tak o svoj historický súbor vrcholne spoločenských priestorov. A už druhýkrát, ale definitívne, stratí svoju Redutu. Prvýkrát však bez adekvátnej náhrady! Svojim odborne neúplným, nekomplexným a aj chybným stanoviskom v datovaní vzniku hodnoty pamiatky, pamiatkari do istej miery prispeli k tomuto vrcholne nekultúrnemu činu - zabránením opodstatneného vyhlásenia zákonnej pamiatkovej ochrany tohto prvého a dlhodobo jediného, jedinečného funkčného druhu, ojedinelého v skĺbení výstavníckych a kultúrno - spoločenských funkcií, prvého koncepčne sformovaného a dosiaľ funkčného kongresového centra v Bratislave, harmonickej funkcionalistickej architektúry vrcholne spoločenského charakteru, zapísaného do kultúrnych dejín mesta a Slovenska, ktorý má svoj pôvod práve v stavebno-typologickej industriálnej forme. Preto sme mu pre jeho symbolický význam venovali širšiu pozornosť.

Priemerne (0 Hlasy)