Projekt má ambíciu koncentrovať informácie z rôznych zdrojov o občianskej participácii v stredoeurópsom regióne.

Súčasťou projektu je technologická a metodická podpora aktívnych občanov, komunít, samospráv a iných inštitúcií zavádzajúcich prvky občianskej a zamestnaneckej participácie.

Téme Participatívnych rozpočtov ako jednej z aplikácie občianskej participácie na úrovni samospráv sa venuje aj projekt Porto Alegre.

Novinky z komunít Novinky z komunít

Späť

Čile: Zabudnite na diktatúru

(alebo ako sa likviduje schopnosť uvažovať historicky)

Autor/ka: S Albertom Harambourom sa zhovárala Ramona Wadi

Po rezignácii Alejandra Goica, člena Národného výboru pre vzdelávanie, sa zrušilo rozhodnutie odstrániť termín „vojenská diktatúra" z učebníc čílskych základných škôl. V liste, ktorý v súvislosti so svojím odstúpením napísal ministrovi školstva Haraldovi Beyerovi, naráža Goic na problémovú spoluprácu s bývalým členom Národnej informačnej centrály (Central Nacional de Informaciones) Alfredom Ewingom Pinochetom. „Boli tam ľudia, s ktorými nezdieľam ich pohľad na historické udalosti. Som prekvapený, že po štyridsiatich rokoch stále veria, že v Čile neexistovala vojenská diktatúra", tvrdí Goic.

Ale opätovné zavedenie termínu „vojenská diktatúra" ostáva len povrchovou úpravou bez zmienky o vojenskom prevrate a porušovaní ľudských práv. Historik Alberto Harambour z Univerzity Diega Portalesa objasňuje dynamiku čílskej politiky a pozostatky diktatúry Augusta Pinocheta, ktoré môžu novú generáciu Čiľanov izolovať od historickej pamäti.

Môžete vysvetliť, ako Pinochetove zákony týkajúce sa vzdelávania aj naďalej posilňujú diskrimináciu v čílskej spoločnosti?

– Kombinácia štátneho terorizmu a neoliberálnej reformy radikálne zmenili čílsky spoločenský život. Od zákona o vlastníctve po sociálnu súdržnosť, od školstva po dôchodky; zlučovanie základného a stredného vzdelávania ako aj zmeny v systéme financovania vysokoškolského vzdelávania znamenali nárast segregácie. Sprevádzala to zmena bytovej politiky, ktorá vyhnala chudobné komunity na perifériu, čo výrazne narušilo solidárne siete. Nakoľko tieto opatrenia prechodná demokracia neupravila, vyústili do priameho prepojenia medzi príslušnosťou k spoločenskej triede a kvalitou vzdelávania. Okresy zakladali nové školy, pričom v tých bohatších sú školy hmatateľne kvalitnejšie. Okrem toho platia majetní ľudia za relatívne kvalitné základné a stredné súkromné školy extrémne vysoké ceny, kým zvyšok spoločnosti vo všeobecnosti dostáva vzdelanie, ktoré neumožňuje dostať sa na dobré, vybrané univerzity.

Rozhodnutie zmeniť terminológiu z „vojenskej diktatúry" na „vojenský režim" vzniklo v období úradu prezidentky Michelle Bacheletovej. Môžete lepšie priblížiť zákony všeobecného vzdelávania z roku 2009 a spôsob, akým sa táto zmena na čílskej pamäti schválila počas úradovania ľavice?

– Nemám pocit, že zmena oficiálne formuloval tento úrad. Ale na Ministerstve školstva sa počas pôsobenia vlády koalície Concertación (široká koalícia stredo-ľavých strán, ktorej účelom bolo spočiatku zvrhnutie Pinochetovho režimu, pozn. prekl.) vyskytlo niekoľko protirečení. Počas práce na jednej učebnici som zažil pokus o cenzúru. Dostal som verbálnu inštrukciu, aby som sa vyhol používaniu slova „diktatúra" v súvislosti s akýmkoľvek obdobím čílskej histórie. Podobne to bolo s pojmom „štátny terorizmus." Následné diskusie boli náročné. To isté sa stalo viacerým historikom, pracujúcim pre iné vydavateľstvá. V tom čase prebiehala rozsiahla transformácia tematických plánov a obsahov, ktorá sa začala v polovici deväťdesiatych rokov. Jej výsledky sú však v súvislosti s vytváraním kultúry rešpektu k ľudským právam a skutočne demokratických generácií relatívne slabé.

Vytvára podľa vás prítomnosť ľudí zapletených do Pinochetovej diktatúry, zastupujúcich prominentné miesta v čílskej politike, kultúru beztrestnosti podporujúcu zabudnutie? Čo posilňuje v Čile stratu pamäti?

– Strate pamäti sme čelili desaťročia, vždy zdola a z periférnych pozícií. Oficiálna politika výkladu dejín mala silný dopad – od začiatku deväťdesiatych rokov a zverejnenia informácií Komisie pravdy. Bolo to práve zatknutie Augusta Pinocheta v Londýne (vtedy na poste senátora), čo urýchlilo radikálny obrat v otázkach verejnej mienky a porušovania ľudských práv. Vláda Concertación robila všetko preto, aby zmiernila nespokojnosť na pravej strane politického spektra a bývalého diktátora priviedla späť. Plagát na Katolíckej univerzite v tom čase hlásal: „Potupa vlády – radosť ľudí." Bolo jasné, že koalícia sa snaží pokračovať v nastolenej ceste prechodu k demokracii. To odradilo množstvo ľudí, ktorí dovtedy obmedzenia Concertación tolerovali. Neskôr zohrali Lagos a Bacheletová konfliktné úlohy. Na jednej strane boli obeťami diktatúry, na druhej strane ponechali zločincov v ozbrojených zložkách na miestach vysokopostavených dôstojníkov, a tiež posilnili neoliberálne postupy, aj napriek sľubom o posune smerom doľava z postdiktátorskej politickej scény. No nestalo sa tak. Na jednej strane to opäť posilnilo všeobecnú dôveru v Concertación, na strane druhej sa priblížili pravicovým politikom. V skutočnosti bol prvým víťazom prezidentských volieb od roku 1958 reprezentant pravice. Na moje prekvapenie došlo práve počas vlády Sebastiána Piñeru k pokroku v otváraní tém, ktoré sa dvadsať rokov potláčali.

Zdá sa, že po rezignácii Alejandra Goica prišlo rozhodnutie prehodnotiť a prípadne znovu zaviesť zmienku o vojenskej diktatúre do učebníc, v ktorých chýbalo odvolanie sa na prevrat alebo porušovanie ľudských práv. Aké dôsledky má toto rozhodnutie?

– Rozhodnutie má minimálny vplyv. Zmeny v obsahoch a tematických plánoch pre základné a stredné školy pokračujú a ich dosah je nepríjemný. Deštruujú rozpoznávanie komplexných procesov a schopnosť uvažovať historicky. Po uplynulých dvadsiatich rokoch platí ešte viac, že trend sa vyvíja v prospech starého konceptu histórie. V roku 2012 budeme v súvislosti s touto témou svedkami permanentnej diskusie, keďže niekoľko námietok zo strany špecialistov nezobrali Ministerstvo školstva ani Národný výbor pre vzdelávanie do úvahy. Dedičstvom diktatúry by sme mohli nazvať aj to, že na týchto kontroverzných rozhodnutiach sa zúčastňovali aj dôstojníci obvinení zo zločinov proti ľudskosti.

Ako podľa vás ovplyvní zmienka o diktatúre bez diskusie o mučení a iných priestupkoch dnešné deti, ktoré sa o tomto druhu týrania dozvedia len prostredníctvom verbalizovaných spomienok obetí?

– Ukázalo sa, že na výchovu ľudí vedomých si svojich práv, rešpektujúcich pamiatku obetí a dôstojnosť tých, čo prežili, to nepostačuje. Zdá sa, že termín „ľudské práva" otvoril na začiatku deväťdesiatych rokov cestu, ktorá sa v súčasnej situácii vyčerpala. V zmysle termínu „porušovanie ľudských práv" nie je navzdory svojej dôležitosti ničím iným ako abstrakciou. Ale v krajine, v ktorej sa desiatky tisíce ľudí stali objektom teroru, je potrebné abstraktné predstavy nahradiť konkrétnymi príbehmi, niečím, v čom boli ľudia, ktorí vyrástli v diktatúre, bytostne ponorení. Ako profesor histórie som kritický k vlastným spôsobom interpretácie týchto procesov. Politicky vzaté, na určitej úrovni by mohlo byť konštruktívne identifikovať diktatúru ako teroristický režim. Ale v zmysle politického vedomia, ako stelesnenia nespochybniteľnej oddanosti ľudskej dôstojnosti, musíme byť zrejme explicitnejší v informovaní študentov o tom, čo ich doteraz nenaučili.

Do akej miery ovplyvní tento postup mazania historickej pamäte kolektívnu pamäť a jazyk nadchádzajúcich generácií?

– Okrem toho, čo som práve povedal, je práve spoločenská mobilizácia hlavným prostriedkom sociálnej, jazykovej, politickej a intelektuálnej transformácie. Mnohé predpoklady, ktoré sa dnes zdajú samozrejmé, boli pred rokom nepredstaviteľné – napríklad požiadavka na verejné školstvo. To bola súčasť úsilia ľavice po celé desaťročia, ale až teraz sa javí uskutočniteľná ako verejná požiadavka. Dokonca aj na vysokých školách, ako sa zdá, študenti počas roka neutíchajúcich štrajkov pochopili to, čo sa počas prednášok naučiť nemohli. Berúc do úvahy tieto výsledky je v kontraste s konformitou desaťročí vlády Concertación do určitej miery pochopiteľné, prečo niektorí lídri študentského hnutia tvrdia, že sa toto hnutie zrodilo práve ich príchodom. Určitý prenos politických skúseností a pamäti sa odohral.

Ramona Wadi je nezávislá spisovateľka, žije na Malte.

Preložil Jakub Mišák

Fotografia: Victor Pérez

Zdroj: Upsidedownworld http://upsidedownworld.org/main/chile-archives-34/3469-destroying-the-ability-to-think-historically-in-chile
Priemerne (0 Hlasy)


Novinky Novinky

utopia.sk

Právo na mesto a distribúcia priestoru

Myšlienka na právo na mesto je úzko spätá s francúzskym filozofom Henrym Lefebvreom. Jeho práca je reakciou na spoločenské vzťahy v liberálnom kapitalizme, ktoré tvarujú podobu dnešných miest. Lefebre vyzýva k radikálnej reštrukturalizácii spoločenských, politických a ekonomických vzťahov v meste a k prepracovaniu aktuálnej štruktúry liberálno-demokratického občianstva. Jeho koncept práva na mesto prepracováva rozhodovací proces v meste: preorientováva našu pozornosť od rozhodovania štátu smerom k produkcii mestského priestoru.

utopia.sk

Participatívny rozpočet pre Lisabon

Medzi európske mestá, ktoré hľadajú riešenie starých problémov ako aj rôznych novodobých komplikovaných fenoménov urbanistického, demografického a sociálneho rozvoja, už patrí aj hlavné mesto Portugalska Lisabon. Participatívny rozpočet sa ukazuje ako efektívne inovatívne riešenie najmä pre veľké mestá, ktoré bývajú (v niektorých súvislostiach paradoxne) veľmi často najväčšmi postihnuté hospodárskou krízou ako aj odcudzením jeho vlastných a novoprichádzajúcich obyvateľov.

utopia.sk

Ako hľadať spôsoby ochrany kultúrneho dedičstva

Medzi projekty v Latinskej Amerike, ktoré môžu poslúžiť ako dobrá inšpirácia aj pre Slovensko, určite patria prípady úspešnej rekonštrukcie historických objektov zdanlivo beznádejne odsúdených na zánik, a to nielen pre nedostatok financií, čo sa najčastejšie uvádza len ako vhodné a údajne neprekonateľné alibi, ale predovšetkým pre vytrvalý nezáujem obyvateľov, vedenia mesta či dediny alebo, ako je to často aj v prípade Slovenska – všeobecnej apatie, ktorá predpokladá, že daný stav je síce smutný, ale nedá sa zmeniť, lebo ľudia jednoducho nemajú žiadny vplyv.

utopia.sk

Participatívny rozpočet v Porto Alegre

Pri hľadaní spôsobov riešenia situácie sa o alternatívnom lokálnom  rozvoji začalo v Brazílii nanovo hovoriť až s vypuknutím krízy v 80.tych rokoch 20. storočia. Vzhľadom na sociálno-historický kontext a urbanistickú politiku príznačnú pre krajiny tretieho sveta, pri ktorej dochádza k čoraz hlbšiemu vylučovaniu celých skupín obyvateľstva a následne k ich právnej kriminalizácii neprekvapuje, že doposiaľ najznámejší medzinárodný model spravovania mesta sa začal práve v Latinskej Amerike.

utopia.sk

Participatívne rozpočty – nástroje participatívnej demokracie

Od definície k úsiliu

Participatívny rozpočet je proces priamej, dobrovoľnej a všeobecnej demokracie zabezpečujúcej ľuďom možnosť diskutovať o všetkom, čo sa týka verejného rozpočtu a politiky a zároveň prijímať relevantné rozhodnutia. Občan tak nielen že volí, ale je priamo vtiahnutý do procesu... Uribatam de Souza

utopia.sk

Realizovať utópie

V jednom rozhovore týkajúcom sa sčasti narastajúcemu významu Latinskej Ameriky v súčasnej geopolitike odpovedal slovinský filozof a psychoanalytik Slavoj Žižek, že ani tak nie je zaujímavé sledovať kroky, ktoré podstupujú krajiny takzvaného centra, ale tie postupy, ktoré uskutočňujú krajiny takzvanej periférie. Prirodzene, centrum a periféria majú vždy viaceré ťažiská.

utopia.sk

Veselý prístav Bratislava

Stop urbicíde – genocíde mesta!