Der Drang nach Osten (Was ist Kunst) I.

Der Drang nach Osten (Was ist Kunst) I.

Autor/ka: Ivan Jurica

Do 22. decembra 2010 prebiehala v Galérii HIT na Hviezdoslavovom námestí 18 v Bratislave výstava v rámci projektu „Der Drang nach Osten – Paralely k postkolonializmu a kolonialite v stredoeurópskom priestore". Nasledujúcim úvodným textom začíname uverejňovať teoretické práce, ktoré v rámci podujatia vznikli.

„Der Drang nach Osten – Paralely k postkolonializmu a kolonialite v stredoeurópskom priestore"je výskumný a výstavný projekt, ktorý sa konal v novembri a decembri 2010 v Galérii HIT v Bratislave. Projekt pozostáva z výstavy v Galérii HIT (trvá do 22. decembra), publikácie s teoretickými textami na danú tému a opismi diel, menšieho sympózia s teoretikmi/teoretičkami umenia a ekonómie a z workshopu študentov VŠVU v Bratislave, Štúdia Ilony Németh a PCAP (Post-Conceptual Art Practices s profesorkou Marina Gržinić) oddelenia Akadémie výtvarných umení vo Viedni. Všetky uvedené podujatia sa konali v Bratislave.
 

V rámci rôznych kontextov už nie sú projekty na tému koloniality a postkolonializmu také zriedkavé ako v minulosti, no napriek tomu takmer vzácne. Obmedzujú sa na oblasti či národy s históriou vlastníctva odľahlých kolónií, čo priamo evokuje predstavu spojenú s otrokárstvom a rasizmom, a z toho dôvodu ich koncentráciu v západnej Európe, USA a v istej miere v priestoroch samotných bývalých kolónií. Postkoloniálne štúdiá sú súčasťou západného kolektívneho eurocentrického poznania (vedomostí) a histórie, kontrolovaných a regulovaných štátnymi inštitúciami. To môže byť dôvod, prečo v kontexte stredoeurópskeho priestoru poňatie lokálnej histórie ako koloniálnej takmer neexistuje. Post-koloniálne štúdiá sa napríklad vyučujú na Akadémii výtvarných umení vo Viedni, existuje však viacero dôvodov, prečo sa im vyhýbať v širšom kontexte – napríklad ich konfrontáciou v kontexte koloniality.

V prípade Slovenska bolo možné predstavu nezávisle riadenej štátnej formácie uskutočniť historicky dvakrát: medzi rokmi 1939 – 1945 vo forme fašistického slovenského štátu, a od roku 1993 až po súčasnosť prostredníctvom nacionalizmu a globalizovaného neoliberálneho kapitalizmu. Toto územie sa deklarovalo ako národný štát s vlastnou politickou kontrolou, čo umožnili geopolitické intervencie a dohody vládnucich mocností. Z tohto dôvodu je skutočnosť, že sa tento projekt uskutočňuje v Bratislave (na Slovensku), dvojnásobne dôležitá: po prvé, Slovensko je geopolitický región s koloniálnou skúsenosťou z perspektívy kolonizovaného, ale s históriou prepracovanou v populisticko-nacionalistickom zmysle. Po druhé, v kontexte neokolonializmu sú globalizovanou neoliberálnou kapitalistickou transformáciou smerom k členstvu v EÚ Slovensko a Bratislava uznané ako periféria Západu v globálnom kontexte a k Viedni v kontexte stredoeurópskom, keďže sa toto mesto samodeklaruje ako staronové centrum stredoeurópskeho priestoru.

Cieľom tohto projektu teda nie je oslavovať nezávislosť štátu alebo národa, ale presný opak – spochybniť poňatie nezávislosti a demokracie, artikulovať ich v kontexte koloniality a teda uvažovať o súčasnosti a minulosti tohto regiónu ako o histórii kontroly a útlaku spojenú s kapitálom, ideológiou, hranicami a poňatím pokroku. Navyše premyslieť komplexné fungovanie koloniálnych procesov a zvážiť ich sociálne dôsledky. Znamená to nielen ich skúmať ako procesy vo forme zahraničného kapitálu vstupujúceho do oblasti ekonomického záujmu, ale aj analyzovať reprodukciu kapitálu v kolonizovaných krajinách ako ideológiu, ktorá legitimizuje zneužívanie, sociálnu nerovnosť, (sociálny) rasizmus a ich naturalizáciu (zabezpečiť ich prijatie ako prirodzenosť). To znamená „umiestniť" sociálnu a politickú „realitu" v obsiahlom historickom kontexte, diktovanom ekonomickými a politickými záujmami.

História kolonizácie v stredoeurópskom priestore ale tak či tak nie je taká čierno-biela, ako bola v tomto texte opísaná. Z historického pohľadu je to priestor ideologických vojen a diskontinuít, alebo, lepšie povedané, prudkých ideologických zmien cez politické a sociálne experimenty počas rakúsko-uhorskej monarchie, prvých nezávislých národných štátov, národného socializmu, komunizmu, kapitalizmu atď. Kľúčové je tiež v kontexte kolonializmu nezabudnúť na históriu súčasti sovietskeho bloku v rokoch 1948 – 1989 a diferencovať tieto ekonomické procesy od procesov podrobovania si kolónií západnými koloniálnymi mocnosťami. Okupácia/kolonizácia východoeurópskych krajín zo strany ZSSR bola väčšmi kolonizáciou ideologickou, keďže v sebe neniesla známky bezodného ekonomického vykorisťovania praktizovaného západnými krajinami v tzv. treťom svete. Vnútorná kolonizácia, ako napr. v prípade ZSSR, Juhoslávie alebo Československa, zas väčšmi znamenala kontrolu novonadobudnutých teritórií a nových národných identít. Náš projekt sa ale predsa len nesústreďoval na toto historické obdobie, nakoľko sa v rámci súčasnej ideológie podriadenej trhu a jeho ašpiráciám konzumu stalo objektom neustálej re-historizácie.

Navzdory tomu je potrebné uviesť, že všetky koloniálne praktiky boli a stále sú rovnako ovplyvnené logikou eurocentrizmu, ideológiou hlásajúcou vlastnú nadradenosť v rámci technologického pokroku a evolúcie. Tie prezentujú podrobenie a uzurpáciu ako pomocnú ruku v zmysle civilizovania „zaostalých" oblastí, ako procesy spojené s mnohými výhodami (a vlastne len s proklamovanými výhodami) pre miestne obyvateľstvo, ktoré sa uskutočnia v blízkej budúcnosti. Automaticky to znamená produkciu a praktizovanie rasizmu alebo sociálneho rasizmu, či už je to západoeurópska koloniálna história, nemecký „Drang nach Osten" ako kompenzácia za malé odľahlé územia (v porovnaní napr. s Veľkou Britániou alebo Francúzskom), Sovietsky zväz so svojou myšlienkou svetovej komunistickej revolúcie, ktorá spojí celý svet pod vedením sovietskych komunistov, alebo súčasné podmienky neoliberálnych kapitalistických režimov technologickej inovácie a individualizmu. Prečo teda „Der Drang nach Osten"?

„Der Drang nach Osten", preložený do slovenčiny ako „Ťah na Východ", je pomenovanie z 19. storočia a označuje nemeckú expanziu do slovanských krajín. Stalo sa mottom nemeckého nacionalistického hnutia na konci 19. storočia. V niektorých historických diskurzoch je „Drang nach Osten" predstavený ako kombinácia nemeckého osídľovania východnej Európy, stredovekých vojenských výprav napr. nemeckých rytierov a germanizačných politík a vojen moderného nemeckého štátu, ako napr. nacistický koncept Lebensraum-u (životného priestoru).

Rozhodnutie použiť túto terminológiu v umeleckom projekte o (post-) kolonializme a kolonialite v stredoeurópskom priestore bolo zámerné. Dôvodov je viacero: reflektovať nesmierny vplyv nemeckej kultúry a ideológie v strednej Európe, upozorniť na reč/jazyk ako najmocnejší prostriedok v zmysle ideológie a jej/jeho úlohu v (neo-) koloniálnych praktikách v stredoeurópskom priestore, ako aj na dlhý tieň národno-socialistickej minulosti v tejto oblasti, priamo spojený s procesmi transformácie a nacionalizmu v danom kontexte: Nemecko a Rakúsko sú v súčasnosti najsilnejšími investormi regiónu.

Keďže sa projekt konal v kontexte umenia, hlavným problémom bola otázka, ako sféra umenia a (oficiálnej) kultúry zaobchádza so zmienenými témami. Na jednej strane by sa mali odkryť procesy tváriace sa síce ako emancipačné stratégie, ale v podstate reprodukujúce eurocentristické ideológie, čím pritvrdzujú súčasné neokoloniálne procesy. Na strane druhej by sa tieto mali demontovať pomocou reflektívnych stratégií vzdoru voči nim, čiže aj možného vzdoru voči trhu a kapitálu. Toto boli hlavné kritériá pri výbere umeleckých diel a teoretických príspevkov. Každé z nich sa zaoberá témami, ktoré sú kľúčové pre analyzovanie logiky kapitalizmu, kolonializmu a ich fungovania: kapitál/moc, technológie/pokrok, perspektíva pohľadu/kontrola reprezentovania, písanie histórie/ideológia, a už spomenuté nasadenie jazyka/reči (a teda produkovania významu). Zatiaľ čo tu dané pojmy vystupujú oddelene, v rámci funkčnosti kapitalistického systému fungujú len navzájom poprepletané. Preto je prepojenie s kritickou teóriou jediný spôsob, ako voči tomuto systému vyvolať a začať vzdor, a v zmysle prehodnotenia a spochybnenia dominantnej západnej histórie umenia ju „odpojiť/odrezať" (to de-link) od oficiálnych eurocentristických stratégií.

Projekt preto cielil na otvorenie diskusie o kapitalizme a kolonializme v stredoeurópskom priestore ako o dvoch historických procesoch nevyhnutne navzájom prepojených. Toto je rozhodujúce aj z dôvodu nedávneho kolektívneho posunu smerom k pravicovým politikám, viditeľnom v takmer každej krajine regiónu, pretože tieto posuny zase vedú k nárastu kolektívneho akceptovania proto-fašistických tendencií.

Autor je kurátor projektu

Jazyková úprava Silvia Ruppeldtová

Text bol pôvodne uverejnený v teoretickej publikácii v rámci projektu „Der Drang nach Osten – Paralely k postkolonializmu a kolonialite v stredoeurópskom priestore"

Poznámky:

1. Walter Mignolo a Mladina Tlostanova rozšírirli pojem „koloniality" – pôvodne zavedenom Anibalom Quijanom ako fundamentálna logika modernizmu, ktorá nevyhnutne vedie k logike koloniality – založenej na „koloniálnom matrixe moci" („colonial matrix of power"), ktorý zahrnuje štyri súvisiace domény: kontrolu ekonomiky (privlastnenie si zeme/územia, vykorisťovanie prácou, kontrolu prírodných zdrojov); kontrolu autorít (inštitúcie, armáda); rodovú kontrolu a kontrolu sexuality (rodina, vzdelávanie) a kontrolu subjektivity a poznania (epistemológia, vzdelanie a formovanie subjektivity). Pozri napr. Walter Mignolo, Cultural Studies, Vol. 21, Nos. 2–3 March/May 2007, pp. 449–514.

2. Mignolo definuje „de-linking" ako zmenu podmienok a nielen obsahu konverzácie, etablovaných moderným/koloniálnym svetom. Kým de-kolonizácia neoslobodila svet od koloniality, „delinking" kritizuje poňatie post-koloniálneho, keďže toto používa slovník dekoloniality v projektoch „de-linking" – „odtrhnutia, odpojenia (sa)" od koloniálneho matrixu moci; Pozri: Ibid.

3. „Proto-fašistické" (Proto-fascist) používam ako referenciu na Šefika Šeki Tatlića, ktorý tvrdí, že: „Výsledkom týchto uvedených príkladov je, že správny demokrat (-ický muž) sa učí, ako byť naraz proto-fašista na jednej strane a slušný/poslúchajúci, slobodu vyznávajúci občan na strane druhej." Pozri: „Diabolical Frivolity of Neo-liberal Fundamentalism," Reartikulacija, no. 9, Ljubljana, 2009; http://www.reartikulacija.org/?p=679

Priemerne (0 Hlasy)