Projekt má ambíciu koncentrovať informácie z rôznych zdrojov o občianskej participácii v stredoeurópsom regióne.

Súčasťou projektu je technologická a metodická podpora aktívnych občanov, komunít, samospráv a iných inštitúcií zavádzajúcich prvky občianskej a zamestnaneckej participácie.

Téme Participatívnych rozpočtov ako jednej z aplikácie občianskej participácie na úrovni samospráv sa venuje aj projekt Porto Alegre.

Novinky z komunít Novinky z komunít

Späť

Ja, najhoršia zo všetkých

Autor/ka: Silvia Ruppeldtová

                                                  Len dve veci na svete spôsobujú zlo:
                                                  Dieťa, ktoré pije víno a žena, ktorá ovláda latinčinu.
                                                   – Španielska ľudová pieseň
 

V roku 1690 zverejnil mexický biskup Manuel Fernández de Santa Cruz text mníšky Juany Inés de la Cruz pod názvom Carta athenagórica (Kritika hodná Aténinej múdrosti), ktorý sa o dva roky neskôr preslávil aj pod názvom Kritika jednej kázne (Crisis sobre un sermón). Text je teologickou odpoveďou na kázeň slávneho portugalského jezuitu obdobia baroka Antónia da Vieira, muža v úzkom kontakte s najvplyvnejšími predstaviteľmi katolíckej cirkvi a kráľovských európskych dvorov. Ženu, ktorá sa s ním pustila do teologickej polemiky a celou svojou tvorbou otvorene hlásala právo žien na venovanie sa vede, už v ranej mladosti nazývali desiatou múzou Mexika a Fénixom Ameriky.

Uverejnenie teologického diskurzu Juany Inés de la Cruz polemizujúceho s jezuitským klerikom však nebolo prejavom odvahy biskupa Manuela Fernándeza presadiť v teokratickom, barokovom a patriarchálnom Novom svete právo žien na venovanie sa vede. Kritika jednej kázne od sestry Juany Inés de la Cruz vyšla v sprievode listu, ktorého autorom bol Manuel Fernández a ktorý mexickej mníške v čase jej prekvitajúcej povesti poslal pod pseudonymom sestra Filotea de la Cruz. Odpoveď, ktorú „sestra Filotea“ o niekoľko mesiacov na to dostala, vošla do dejín filozofie, teológie literatúry pod názvom Odpoveď sestre Filotei (Respuesta a la Sor Filotea) a stala sa najbrilantnejšou obhajobou rovnoprávnosti žien a kolonizovaného obyvateľstva v novovekých dejinách ľudstva.

Juana Inés de la Cruz bola mexická mníška, ktorá sa preslávila najmä ako poetka, dramatička a vedkyňa, hoci možno by sme to mali povedať opačne – bola poetkou a vedkyňou, ktorej život práve preto prebiehal v kláštore. Žila v druhej polovici 17. storočia a bola súčasníčkou Isaaca Newtona, Gottfrieda Wilhelma Leibnitza,  v časoch jej detstva zomreli William Harvey, René Descartes či Galileo Galilei. Bolo to obdobie, v ktorom bola vedecká revolúcia v plnom prúde a náboženstvo bolo podrobované čoraz nástojčivejšej kritike. Juana Inés však nežila v Európe vedeckého pokroku, bola poddanou španielskej koruny. Nežila dokonca ani v centre španielskeho panstva, ale na jeho periférii v Mexiku. Jej umelecká a vedecká práca teda prebiehala na periférii periférie. To však nestačí na to, aby sme dostatočne vystihli možnosti jej prístupu ku vzdelaniu. Najrozhodujúcejším faktorom bola aj tretia periféria – jej príslušnosť k ženskému pohlaviu a nemanželský pôvod. Napriek tomu rozhľadom aj dielom predstihla najslávnejších klasikov literatúry Zlatého storočia španielskej literatúry, hoci to európska literárna veda uznala až v 20. storočí.

 
Prakticky všetky staršie encyklopédie dejín Latinskej Ameriky spomínajú Juanu Inés de la Cruz ako nesmierne vzdelanú poetku, ktorá kvôli možnosti venovať sa vede vstúpila do kláštora, ale na sklonku života sa z lásky k Bohu a skromnosti dobrovoľne rozhodla vzdať nie len svojich astronomických zariadení a obrovskej knižnice, ale aj svojho celoživotného presvedčenia o práve žien na nezávislosť a vzdelanie. Jednou z najväčších záhad života tejto výnimočnej ženy sa aj preto na dlhé roky stala otázka, ako mohla náhle poprieť svoje celoživotné snaženie a v kláštornej knihe sa označiť za tú, ktorá je „najhoršia zo všetkých žien na svete“.

 


Nástrahy viery
Autor najrozsiahlejšieho aj najdôkladnejšieho diela o živote a tvorbe Juany Inés de la Cruz, mexický spisovateľ a básnik Octavio Paz, nazval svoje slávne dielo Sestra Juana Inés de la Cruz alebo Nástrahy viery (Sor Juana Inés de la Cruz o Las trampas de la Fe). Tradičná katolícka viera, o ktorej sa drvivá väčšina dlhodobo cenzurovaných informácií o jej životných peripetiách vyjadrovala ako o najväčšej motivácii jej života, ňou skutočne bola, lenže v zmysle neustále boja Juany Inés de la Cruz proti jej dogmám, ktoré ju celý život tlačili do obrannej pozície nielen svojej ženskej hrdosti, ale aj obrany všetkých tých, ktorí jej podľa tých tradícií „neboli hodní“. Odmietala sa riadiť akýmkoľvek kánonom a uznaním drsných patriarchálnych zásad o kresťanskej morálke: „V tom torze, ktoré z môjho diela vyšlo tlačou, nie len moje meno, ale ani rozhodnutie uverejniť ho sa neriadili žiadnym posudkom inej mysle, jedine vlastnou slobodou, ktorú nedokážem a nechcem ovládnuť“, napísala pár rokov pred smrťou.


Sestra Juana Inés de la Cruz sa narodila 12. novembra 1648 (podľa niektorých zdrojov v roku 1651) v mexickom San Miguel de Nepantla ako nemanželská dcéra kreolskej matky nearistokratického pôvodu Isabel Ramírezovej a baskického námorníka Pedra de Asbaje. Jej pôvodné meno pred vstupom do znelo Juana Inés de Asbaje y Ramírez de Santillana. Keď ju otec v útlom detstve definitívne opustil, presťahovala sa s matkou nevlastným otcom a sestrami k starému otcovi z matkinej strany Pedrovi Ramírezovi. V Odpovedi sestre Filotei, z ktorej sa dozvedáme mnohé dáta o jej živote, Juana sugestívne opisuje pocit, ktorý prežívala vo chvíli, keď matka jednu z jej starších sestier poslala do školy, aby sa tam naučila písať a čítať: „Nemala som ani tri roky a keď som s ňou prišla na vyučovanie, rozhorela sa vo mne taká silná túžba naučiť sa čítať, že som chcela učiteľku presvedčiť, že ma tam poslala matka.“ Do sveta kníh ju napokon voviedol tolerantný starý otec, z ktorého knižnice prečítala všetky diela „bez zakazovania a vyhrážok“. Ako trojročná už vedela čítať a osemročná zložila eucharistickú báseň. Keď spoločnosti, ktorá v nej túžbu po vzdelaní vnímala ako anomáliu, vysvetľovala, že táto túžba v nej bola celkom prirodzená, a preto nemohla byť anomáliou, zmienila sa aj o tom, že jej výnimočné nasadenie bolo také veľké, že ju nakoniec zo statku starého otca zobrali do mesta Mexiko, kde sa chcela vzdelávať ďalej. V priebehu niekoľkých lekcií zvládla latinský jazyk natoľko, že v ňom bola schopná plynulo písať i komponovať básne a onedlho sa povesť o jej vzdelaní rozšírila natoľko, že ju dal miestokráľ verejne vyskúšať štyridsiatimi vedcami rôznych odborov, ktorých údajne oslnila nielen vedomosťami, ale aj krásou. V tom veku si však už dávno uvedomovala trpkosť svojho postavenia aj smer, ktorý sa od nej očakával. Neprítomnosť otca, obdiv a náklonnosť k starému otcovi a autoritatívny nevlastný otec, s ktorým bola jej nevzdelaná matka neprestajne v druhom stave a ktorej ženskej fyziognómii sa aj ona dospievaním čoraz väčšmi podobala, ju doviedli k vnímaniu ženského tela ako reality, ktorú odmietala. Jej posadnutosť vzdelávaním bola o to väčšia, čím odcudzenejšia sa jej stávala matka ako prototyp spoločnosťou očakávanej ženskosti. V autobiografickom liste opisuje, že hoci mala ako dieťa veľký apetít do jedla, odmietala jesť syr, pretože jej ktosi navravel, že sa z neho hlúpne, a že čím viac sa je, tým menej rastie duch. Napokon opisuje, ako si pri študovaní ostrihala vlasy, ktoré si presne odmerala a sama si udelila úlohu znova sa ostrihať, keď dorastú, ak sa do tej doby nenaučí, čo si predtým zaumienila.


Moderní teoretici a životopisci si na mnohých miestach lámu hlavu nad otázkou sexuálnej orientácie Juany Inés de Asbaje (neskôr sestry Juany Inés de la Cruz), a to najmä z dvoch príčin, ktoré považujú za záhadné: jej odmietanie tradičných symbolov ženskej fyzickej krásy (ktorá sa jej samotnej spája s odmietaním hlúposti), a jej vstup do kláštora bosých karmelitánok v roku v roku 1667. Jej neskoršia vynikajúca ľúbostná poézia vo forme sonetov, lýr, decím, romancí či v ľudovej forme, divadelná hra Láska je skôr labyrint (Amor es más laberinto) a novo objavené životopisné informácie však vypovedajú o pravom opaku. Vstup do kláštora, ktorý sa rovnako ako ďalšie fakty o jej živote až do 20. storočia deformovali, prípadne sa o nich mlčalo, nebol prejavom zbožnej pokory. Podobne, ako jedna z najslávnejších postáv španielskej barokovej mystiky svätá Tereza z Ávily, aj Juana Inés de la Cruz našla v kláštore únik pred jediným možným osudom, ktorý by ju mimo neho očakával: osud jej matky.

Keby bol Aristoteles varil...
„Svätý Pavol nezakazoval ženám učiť sa. Chcel však predísť nebezpečenstvu, aby naše márnivosti vždy také náchylné pohlavie vzdelaním nespyšnelo. Poznanie, ktoré vedie k pýche, Boh u žien nechce. Ale poznanie, ktoré ženy udržuje v stave poslušnosti, apoštol nezakazuje. Teraz, keď ste už nadobudli toľké vzdelanie, nechcem od vás, aby ste na knihy zanevreli, ale najväčším prejavom múdrosti by bolo pochopiť, že vaším poslaním je obmedziť sa na štúdium svätých kníh.“ Tieto slová napísal biskup Manuel Fernández pod pseudonymom sestra Filotea v čase, keď básnického génia Juany Inés de la Cruz poznal celý Nový svet a Španielsko. V ranej mladosti jej nadšenie miestodržiteľského dvora jej tvorivým duchom a vzdelaním umožnilo stať sa dvornou dámou a chránenkyňou miestokráľovej manželky markízy de Mancera, čo jej nahrádzalo štúdium na univerzite a dovoľovalo venovať sa literatúre, filozofii, hudbe, fyzike a jazykom. Podmienky, ktoré nastali po odchode miestokráľa z Mexika, však boli diametrálne odlišné a jediným miestom, kde si mohla uchovať to, čo iní nazývali anomáliou, ona však svojou najprirodzenejšou identitou, bol kláštor. Najprv vstúpila do rádu bosých karmelitánok a v roku 1669 pre nedobré zdravie do rádu sv. Jeronýma. V kláštore zhromaždila knižnicu pozostávajúcu zo 4000 zväzkov, hudobný a fyzikálny kabinet. Je príznačné, že ak sa jej „znovuzrodenie“ v 20. storočí odohralo mimo rodného Mexika, aj jej prvé zverejnené literárne dielo vyšlo v Madride. Bol to súbor básní s veľavravným názvom Kastalská záplava (Inundación castálida) a to samo o sebe prezrádza, čo bolo hlavnou motiváciou jej života a tvorby. Kastalia bol prameň zasvätený múzam a Juana Inés de la Cruz – ako sa napokon sama „usvedčuje“ v Odpovedi sestre Filotei – často hľadala svoj predobraz v antike a najmä v starovekých vzdelaných ženách. Dokazuje to aj odvážny názov List hodný Aténinej múdrosti, ktorý dala svojej teologickej odpovedi na kázne jezuitu da Vieiru, jej obdiv staroegyptskej bohyni Iside či svätej Kataríne z Alexandrie, ktorej venovala dlhú poému vo forme spievaných ľudových villancicos a ktorá je zároveň obrazom seba samej:

Pretože je krásna, jej závidia,
pretože je učená, chcú ju prekonať:
Ach, aké dávne je to vo svete
zásluhy nazývať hriechmi!

Juana Inés de la Cruz vedela, že túžbu po poznaní nepoháňajú len knihy a že v žiadnej žene ju nie je možné potlačiť zakazovaním svetského vzdelávania žien. „Prepáčte, milostivá pani, že vám udávam fyzikálne príklady z prípravy jedál. Ale čo iné ostáva nám ženám ako učiť sa filozofii v kuchyni? Lupercio Leonardo trefne povedal, že filozofovať sa dá aj pri varení, a ja dodávam: Keby bol Aristoteles varil, bol by písal ešte lepšie. Moje myšlienky by pracovali aj bez čítania kníh, od ktorých ma odhovárate“, napísala v roku 1691 sestre Filotei ako odpoveď na jej „dobre mienené rady“ v duchu náuky apoštola Pavla a citujúc zo starozákonných príbehov pokračovala: „Prečo mi niečo také vravíte? Ak je to tak, ako vravíte, ak sa to prieči Bohu, odkiaľ teda vo mne berie tá túžba po kráse?“

Iným dramatickým dielom Juany Inés de la Cruz je auto sacramental s opätovne príznačným názvom Božský Narcis (1689, El divino Narciso), porovnateľný s veľkolepým dielom Pedra Calderóna de la Barcu Život je sen (La vida es sueňo) ale predovšetkým jej vari najslávnejšia poéma Prvý sen (Primero sueňo), ktorý je navzdory svojmu veľmi intelektuálnemu charakteru možno najosobnejším dielom Juany Inés de la Cruz. Formálne poému vytvorila zámerne imitujúc Góngoru, čo sotva možno považovať za plagiátorstvo, nakoľko v Novom svete vďaka periférnej izolovanosti a kultúrnej zaznávanosti dlhodobo prevládal všeobecný pocit vyrovnania sa s európskymi kultúrnymi trendmi. Na rozdiel od Luisa de Góngoru je však väčšmi intelektuálna a realita, ktorú opisuje, je neviditeľná, nehmatateľná a túžba v nej je mimoriadne nostalgická. Je to príbeh putovania jej vlastnej duše v nadprirodzených vytúžených sférach, zatiaľ čo telo spí.

To, čo sa udialo v živote Juany Inés de la Cruz po uverejnení Odpovede sestre Filotei, porovnáva Octavio Paz so Sovietskym zväzom a jeho literatúrou a výnimočnými osobnosťami v časoch boľševického ideológa Andreja Ždanova. Juana Inés de la Cruz sa dotkla najcitlivejších miest katolíckeho patriarchátu reprezentovaného cirkvou (v prípade napr. ruskej poetky Anny Achmatovovej v ždanovovskom ZSSR bola tá inštitúcia nahradená boľševizmom) a to ju napokon zničilo. Aj napriek tomu, že oficiálne zdroje aj dnes uvádzajú, že náhle sa rozhodla svoj hudobný a fyzikálny kabinet predať v záujme pomoci chorým deťom, jej knižnica zhorela v požiari a ona sama sa v posledných rokoch života dobrovoľne zriekla akýchkoľvek svetských ambícií, zničila ju nenávisť cirkevných predstaviteľov a osobné nasadenie mexického arcibiskupa Francisca Aguijara y Seijas z dôvodov, ktporé pomenovala vo veršoch pre svätú Katarínu z Alexandrie. Ten sa zasadil za všeobecnú likvidáciu pestovania svetských žánrov v Mexiku a v obvinení voči uane Inés de la Cruz vzniesol nemorálnosť jej literárnych i teologických diel.


Juana Inés de la Cruz bola donútená ku spovedi, v ktorej ponížene žiadala o odpustenie svojich hriechov a jej knižnice sa zmocnil Aguijara y Seijas spolu s klerikom Núňezom de Miranda. Aj napriek tomu, že v súčasnosti mnohí radšej uveria jej náhlemu a dobrovoľnému prechodu k pokornej zbožnosti, jej sebavedomie a vedomie svojej ženskej a ľudskej výnimočnosti, niekedy formálne hraničiace až s narcizmom vylučujú možnosť, aby sa len niekoľko mesiacov na to bez nátlaku podpísala a požiadala o odpustenie v spovednej knihe kláštora ako Juana Inés de la Cruz, ja, najhoršia zo všetkých, ktoré kedy žili. Zo španielskeho originálu (Yo, la peor de todas) je zrejmé, že vo vete je zámerne dodržaný ženský, a nie všeobecný mužský rod.

Sor Juana Inés de la Cruz zomrela 17. apríla 1695. V posledných rokoch života už nič nenapísala.

Priemerne (0 Hlasy)


Novinky Novinky

utopia.sk

Právo na mesto a distribúcia priestoru

Myšlienka na právo na mesto je úzko spätá s francúzskym filozofom Henrym Lefebvreom. Jeho práca je reakciou na spoločenské vzťahy v liberálnom kapitalizme, ktoré tvarujú podobu dnešných miest. Lefebre vyzýva k radikálnej reštrukturalizácii spoločenských, politických a ekonomických vzťahov v meste a k prepracovaniu aktuálnej štruktúry liberálno-demokratického občianstva. Jeho koncept práva na mesto prepracováva rozhodovací proces v meste: preorientováva našu pozornosť od rozhodovania štátu smerom k produkcii mestského priestoru.

utopia.sk

Participatívny rozpočet pre Lisabon

Medzi európske mestá, ktoré hľadajú riešenie starých problémov ako aj rôznych novodobých komplikovaných fenoménov urbanistického, demografického a sociálneho rozvoja, už patrí aj hlavné mesto Portugalska Lisabon. Participatívny rozpočet sa ukazuje ako efektívne inovatívne riešenie najmä pre veľké mestá, ktoré bývajú (v niektorých súvislostiach paradoxne) veľmi často najväčšmi postihnuté hospodárskou krízou ako aj odcudzením jeho vlastných a novoprichádzajúcich obyvateľov.

utopia.sk

Ako hľadať spôsoby ochrany kultúrneho dedičstva

Medzi projekty v Latinskej Amerike, ktoré môžu poslúžiť ako dobrá inšpirácia aj pre Slovensko, určite patria prípady úspešnej rekonštrukcie historických objektov zdanlivo beznádejne odsúdených na zánik, a to nielen pre nedostatok financií, čo sa najčastejšie uvádza len ako vhodné a údajne neprekonateľné alibi, ale predovšetkým pre vytrvalý nezáujem obyvateľov, vedenia mesta či dediny alebo, ako je to často aj v prípade Slovenska – všeobecnej apatie, ktorá predpokladá, že daný stav je síce smutný, ale nedá sa zmeniť, lebo ľudia jednoducho nemajú žiadny vplyv.

utopia.sk

Participatívny rozpočet v Porto Alegre

Pri hľadaní spôsobov riešenia situácie sa o alternatívnom lokálnom  rozvoji začalo v Brazílii nanovo hovoriť až s vypuknutím krízy v 80.tych rokoch 20. storočia. Vzhľadom na sociálno-historický kontext a urbanistickú politiku príznačnú pre krajiny tretieho sveta, pri ktorej dochádza k čoraz hlbšiemu vylučovaniu celých skupín obyvateľstva a následne k ich právnej kriminalizácii neprekvapuje, že doposiaľ najznámejší medzinárodný model spravovania mesta sa začal práve v Latinskej Amerike.

utopia.sk

Participatívne rozpočty – nástroje participatívnej demokracie

Od definície k úsiliu

Participatívny rozpočet je proces priamej, dobrovoľnej a všeobecnej demokracie zabezpečujúcej ľuďom možnosť diskutovať o všetkom, čo sa týka verejného rozpočtu a politiky a zároveň prijímať relevantné rozhodnutia. Občan tak nielen že volí, ale je priamo vtiahnutý do procesu... Uribatam de Souza

utopia.sk

Realizovať utópie

V jednom rozhovore týkajúcom sa sčasti narastajúcemu významu Latinskej Ameriky v súčasnej geopolitike odpovedal slovinský filozof a psychoanalytik Slavoj Žižek, že ani tak nie je zaujímavé sledovať kroky, ktoré podstupujú krajiny takzvaného centra, ale tie postupy, ktoré uskutočňujú krajiny takzvanej periférie. Prirodzene, centrum a periféria majú vždy viaceré ťažiská.

utopia.sk

Veselý prístav Bratislava

Stop urbicíde – genocíde mesta!