Projekt má ambíciu koncentrovať informácie z rôznych zdrojov o občianskej participácii v stredoeurópsom regióne.

Súčasťou projektu je technologická a metodická podpora aktívnych občanov, komunít, samospráv a iných inštitúcií zavádzajúcich prvky občianskej a zamestnaneckej participácie.

Téme Participatívnych rozpočtov ako jednej z aplikácie občianskej participácie na úrovni samospráv sa venuje aj projekt Porto Alegre.

Novinky z komunít Novinky z komunít

Späť

Ministerské počty

Autor/ka: Vojtech Moravčík

Dobre vyzerajúci muž v stredných rokoch s veľmi presvedčivým verbálnym prejavom rozprával o nespravodlivosti vyplývajúcej z odlišnej výšky odvodov živnostníkov a zamestnancov. Tento prejav mal zjavne úmyselný podtón – vyvolať nevraživosť medzi drobnými živnostníkmi a zamestnancami. Zdôrazňoval, že je nespravodlivé, ak živnostník odvedie za rok na odvodoch 1 700 eur, a zamestnanec 5 200 eur. Bol to minister financií Slovenskej republiky Ivan Mikloš.

Som už dvadsať rokov drobný živnostník a na túto problematiku mám celkom opačný názor. Vychádza z jednoduchej matematiky.

Lži

Verím, že pán minister nebral do úvahy svoj zamestnanecký plat a verím, že ani priemerný štatistický plat, ktorý je skreslený práve podobnými platmi, aký ma on. Nižšia stredná vrstva by skákala od radosti, ak by ich hrubý plat dosiahol 1 000 eur. Patrím medzi menej úspešných živnostníkov – zamestnávam iba sám seba – a preto sa považujem za zamestnanca, aj keď nie som takzvaný pracovník na živnosť. Apropo, tento celospoločensky tolerovaný podvod, ktorým zamestnávatelia nútia zamestnancov akože podnikať, nikomu z vlády neprekáža... Celkom samozrejme sa akceptujú aj tzv. dohodári, ktorí pracujú na dohodu o vykonaní práce a ktorou sa, rovnako ako v prípade živnostníkov-zamestnancov obchádza pracovný pomer, aby zamestnávatelia obmedzili platenie odvodov za zamestnancov.

Dohodári

Už desaťročia je v Zákonníku práce uvedené, čo je dohoda o vykonaní práce, a aké podmienky by mala spĺňať. Na jednej strane zákon hovorí o výnimočnosti uzatvárania takýchto dohôd a obmedzuje ich na 350 hodín ročne u jedného zamestnávateľa, ale na strane druhej nie je stanovená maximálna hodinová výška odmeny. Takto sa v zmysle zákona celkom legálne klame, pretože dohodnúť sa možno na akejkoľvek cene za hodinu práce. Aj na takej, že bude zodpovedať výške celoročného platu v bežnom zamestnaneckom pomere. Dohoda o vykonaní práce pritom zakladá pre zamestnanca povinnosť platiť odvod iba 14 percent na verejne zdravotné poistenie. Pravda, iba ak je dobrovoľne nezamestnaný či ak nie je poistený z iného titulu. Ak je poistený z iného titulu, neodvádza vôbec nič. Zamestnávateľ za takúto zmluvu platí iba 0,8 percenta na úrazové poistenie a 0,25 percent na garančné poistenie. Všetci vieme, že sa to dá veľmi jednoducho zneužiť, čiže zamestnávať niekoho na plnohodnotný pracovný pomer, a pritom neodvádzať takmer nijaké odvody. Tripartitní vyjednávači si na to dokonca vymysleli aj terminus technicus – dohodári a celkom (ne)seriózne o tom rokujú.

„Zamestnanie" na živnosť

Toto je ešte väčší štátom tolerovaný, teda „legálny" podvod.

Pracovník je svojím zamestnávateľom donútený založiť si živnosť a stáva sa akože zamestnávateľovým partnerom. Zamestnávateľ mu uhrádza spravidla jednu faktúru mesačne, na ktorej sa so zamestnancom dohodne, a v jej výške sú aj náklady spojené s odvodmi takejto pseudo samostatne zárobkovo činnej osoby. A ako partner samostatne zárobkovo činnej osoby sa zamestnávateľ nemusí ďalej starať. O nič. Konkrétne o bezpečnosť práce, preškoľovanie, stravovanie, povinnú zdravotnú starostlivosť, o sociálny fond, dochádzku, pracovné pomôcky, dovolenky, výpovedné lehoty, ročné zúčtovanie dane z príjmu, výkazy, odstupné, nemocenské a vôbec povinnosti vyplývajúce zamestnávateľovi z uzatvorenej pracovnej zmluvy.

A pod takýto vývoj sa podpísalo celé politické spektrum, pretože to nie je problém posledných pár rokov. A všetci dobre vieme, že vlády a ich farebné tričká sa u nás vymieňajú pri kormidle ako špinavá bielizeň.


Jednoduché počty – kto koľko, podľa zákona

Samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO – obrat vyšší ako 3 834,96 eur v roku 2009 – je povinne poistená aj na sociálne poistenie) platí 14 % z vymeriavacieho základu určeného zo základu dane z príjmu súvisiaceho so samostatnou zárobkovou činnosťou z roku 2009 na verejné zdravotné poistenie. Na sociálne poistenie platí 33,15 % z vymeriavacieho základu.

Čo je vymeriavací základ pre SZČO? Na zdravotné poistenie je to podiel základu dane nezníženého o poistné na verejné zdravotné poistenie a koeficientu 2,14 (približne polovica základu dane). Na sociálne poistenie je to polovica základu dane. Ak je SZČO v strate alebo nedosiahne stanovenú výšku je jej vymeriavací základ pre rok 2011 minimálne 3 948.72 za rok. Summa summarum, minimálny odvod do oboch základných zložiek za rok pre SZČO je 47,15 % z 3 948,75 eur, a to je 1 861,84 eur. V tomto prípade minister financií skoro trafil, ak prihliadneme na situáciu, že bral do úvahy rok 2010. Preňho je rozdiel 160 eur iste zanedbateľný, pre mňa bude možno v budúcnosti znamenať jeden a polmesačný dôchodok.

Zamestnanec na základe pracovnej zmluvy. Napríklad minister financií – základný plat ministra slovenskej vlády je asi 3 015 eur mesačne. Na zdravotné poistenie odvádza podľa zákona 4 % a na sociálne poistenie 9,4 %. Jeho odvodová povinnosť teda spolu predstavuje 13,4 % z hrubého príjmu.

Aký príjem by mal zamestnanec odvádzajúci ročne na odvodoch ministrom financií deklarovaných 5 200 eur?

Ak je 5 200 eur 13,4 % z hrubého príjmu, je ročný príjem takéhoto zamestnanca 5 200 : 13,4 x 100 teda je asi 38 806 eur. Mesačne je to asi 3 234 eur. To je viac ako základný plat ministra vlády. Mimochodom – toto je nereálne číslo, pretože maximálna hranica príjmu pre odvod na zdravotné poistenie je 2 233,50 eur mesačne, na nemocenské poistenie 1 116,75 eur mesačne a na sociálne poistenie 2 978 eur mesačne.

Takže buď je minister taký nemožný matematik, alebo vo svojej štvavej reči klamal. Odvod 5 200 eur, ako sme si ukázali, ani teoreticky nemohol odviesť on ani iný zamestnanec. Zamestnanec môže odviesť maximálne 4 118 eur ročne. Presnejšie, mohol by, keby mal mesačný príjem vyšší ako 2 978 eur. A minister zrejme zámerne nepovedal, že odvod za mzdu zamestnanca musí odviesť aj jeho zamestnávateľ, a to vo výške skoro trikrát vyššej ako zamestnanec.

V prípade ministrov je zamestnávateľ štát, teda všetci daňoví poplatníci. Uvedené maximálne vymeriavacie základy tu platia rovnako. Maximálny odvod zamestnanca + zamestnávateľa môže byť približne 4 118 + 11 320 = 15 438 eur za rok. Predpokladám, že vláda nepatrí do kategórie poistencov štátu (nezamestnaní, deti, študenti, dôchodcovia a sociálne odkázaní), za ktorých platí štát nedostatočné odvody na zdravotné poistenie. V prípade vlády je štát plnohodnotný zamestnávateľ, takže daňových poplatníkov stojí ročný základný plat ministra 36 162 eur plus ešte odvody zamestnávateľa 11 320 eur.

Ak minister financií nevie počítať, je spravodlivosť, ktorou sa oháňal, naozaj zvláštna. Ako vidieť, ani on sám nemôže odviesť sumu 5 200 eur ročne.

Jednoduché počty – čo za to, podľa zákona

Napríklad vysokoškolský učiteľ zarobí po 21 rokoch prípravy na povolanie v prvom roku zamestnania mesačne asi 600 až 900 eur hrubého. Z toho odvádza do fondov 13,4 %, čo je asi 120,6 eur, za rok teda 1 447, 2 eur.

SZČO odvedie za rok minimálne 1 861 eur, čo je asi o 400 eur viac ako zamestnanec s približne 1 000-eurovým mesačným platom.

Aký približný starobný dôchodok týchto poistencov čaká?

Hitom nášho súčasného dôchodkového systému je takzvaný osobný mzdový bod a dôchodková hodnota. Spolu s všeobecným vymeriavacím základom sú hlavnými prvkami výpočtu dôchodkovej dávky.

A teraz príklad fiktívnych dôchodkov, na ktorých výpočet som použil kalkulačku umiestnenú na portáli Sociálnej poisťovne pre prvý pilier dôchodkového poistenia:

Osobný mzdový bod vysokoškolského učiteľa, ktorý by 20 rokov platil horeuvedené odvody a plat by sa mu, ako je to v našich končinách zvykom, veľmi alebo vôbec nezvyšoval, by mal pri odchode do dôchodku v roku 2011 hodnotu asi 1,2089, takže jeho dôchodok by bol asi 231 eur mesačne.

V rovnakej modelovej situácii by mal osobný mzdový bod samostatne zárobkovo činnej osoby platiacej minimálne odvody (ale napriek tomu o 400 eur ročne viac ako vysokoškolský učiteľ) hodnotu 0,4420, upravený na 0,5336, čiže dôchodok tejto samostatne zárobkovo činnej osoby by bol asi 106 eur, čo je o vyše polovicu menej.

Je zvláštne, že živnostník platí viac, a dostane o polovicu menej.

Ani vysokoškolský učiteľ, ani samostatne zárobkovo činná osoba nemajú ružovú perspektívu, ale predsa je medzi nimi istý rozdiel. Ak už samostatne zárobkovo činná osoba nebude môcť vykonávať zárobkovú činnosť, bude pre ňu, pre jej najbližšiu rodinu a samozrejme, predovšetkým pre štát výhodnejšie, ak zomrie.

A tak to bude spravodlivé, všakže pán minister...

Zdroj: Marta M www.martam.sk
Priemerne (0 Hlasy)


Novinky Novinky

utopia.sk

Právo na mesto a distribúcia priestoru

Myšlienka na právo na mesto je úzko spätá s francúzskym filozofom Henrym Lefebvreom. Jeho práca je reakciou na spoločenské vzťahy v liberálnom kapitalizme, ktoré tvarujú podobu dnešných miest. Lefebre vyzýva k radikálnej reštrukturalizácii spoločenských, politických a ekonomických vzťahov v meste a k prepracovaniu aktuálnej štruktúry liberálno-demokratického občianstva. Jeho koncept práva na mesto prepracováva rozhodovací proces v meste: preorientováva našu pozornosť od rozhodovania štátu smerom k produkcii mestského priestoru.

utopia.sk

Participatívny rozpočet pre Lisabon

Medzi európske mestá, ktoré hľadajú riešenie starých problémov ako aj rôznych novodobých komplikovaných fenoménov urbanistického, demografického a sociálneho rozvoja, už patrí aj hlavné mesto Portugalska Lisabon. Participatívny rozpočet sa ukazuje ako efektívne inovatívne riešenie najmä pre veľké mestá, ktoré bývajú (v niektorých súvislostiach paradoxne) veľmi často najväčšmi postihnuté hospodárskou krízou ako aj odcudzením jeho vlastných a novoprichádzajúcich obyvateľov.

utopia.sk

Ako hľadať spôsoby ochrany kultúrneho dedičstva

Medzi projekty v Latinskej Amerike, ktoré môžu poslúžiť ako dobrá inšpirácia aj pre Slovensko, určite patria prípady úspešnej rekonštrukcie historických objektov zdanlivo beznádejne odsúdených na zánik, a to nielen pre nedostatok financií, čo sa najčastejšie uvádza len ako vhodné a údajne neprekonateľné alibi, ale predovšetkým pre vytrvalý nezáujem obyvateľov, vedenia mesta či dediny alebo, ako je to často aj v prípade Slovenska – všeobecnej apatie, ktorá predpokladá, že daný stav je síce smutný, ale nedá sa zmeniť, lebo ľudia jednoducho nemajú žiadny vplyv.

utopia.sk

Participatívny rozpočet v Porto Alegre

Pri hľadaní spôsobov riešenia situácie sa o alternatívnom lokálnom  rozvoji začalo v Brazílii nanovo hovoriť až s vypuknutím krízy v 80.tych rokoch 20. storočia. Vzhľadom na sociálno-historický kontext a urbanistickú politiku príznačnú pre krajiny tretieho sveta, pri ktorej dochádza k čoraz hlbšiemu vylučovaniu celých skupín obyvateľstva a následne k ich právnej kriminalizácii neprekvapuje, že doposiaľ najznámejší medzinárodný model spravovania mesta sa začal práve v Latinskej Amerike.

utopia.sk

Participatívne rozpočty – nástroje participatívnej demokracie

Od definície k úsiliu

Participatívny rozpočet je proces priamej, dobrovoľnej a všeobecnej demokracie zabezpečujúcej ľuďom možnosť diskutovať o všetkom, čo sa týka verejného rozpočtu a politiky a zároveň prijímať relevantné rozhodnutia. Občan tak nielen že volí, ale je priamo vtiahnutý do procesu... Uribatam de Souza

utopia.sk

Realizovať utópie

V jednom rozhovore týkajúcom sa sčasti narastajúcemu významu Latinskej Ameriky v súčasnej geopolitike odpovedal slovinský filozof a psychoanalytik Slavoj Žižek, že ani tak nie je zaujímavé sledovať kroky, ktoré podstupujú krajiny takzvaného centra, ale tie postupy, ktoré uskutočňujú krajiny takzvanej periférie. Prirodzene, centrum a periféria majú vždy viaceré ťažiská.

utopia.sk

Veselý prístav Bratislava

Stop urbicíde – genocíde mesta!