IMC práve za pomoci priamych účastníkov už tretí deň prinášala spravodajstvo o protestných akciách proti stretnutiu Svetového ekonomického fóra v New Yorku. Od 11. septembra 2001 neuplynulo ani päť mesiacov. Mesto bolo studené a pochmúrne, ľudia nervózni. Naozaj nervózni. A naša webová stránka bola pomalšia a pomalšia. „Za chvíľu spadne", zahundral som. „Neboj sa", povedali mi, „vytvorili sme už zrkadlá na záložných serveroch. Aktualizácie od ľudí, ktorí používajú Open Newswire sa teraz nebudú zobrazovať, neskôr sa však zobrazia a ľudia budú stále môcť čítať našu stránku".

Prial by som si, aby som mohol povedať, že stránka Indymedia spadla, pretože bola rovnako ako Julian Assange cieľom vplyvných vládnych síl. Ale obávam sa, že spomaľovanie stránky malo väčšmi do činenia s neočakávaným preťažením serveru a so slabou dátovou infraštruktúrou, než s akýmkoľvek druhom globálnej konšpirácie. Napriek tomu som si vydýchol do úľavy. Veď všetko bude v poriadku. Niekde sa o to akási osoba, ktorá sa vyznala v takých komplikovaných veciach ako „zrkadlá" a „servery", postarala.

Vytiahol som túto starú historku z prehistorických dní internetovej občianskej žurnalistiky, pretože keď som čítal džavotanie o tom, že „teraz prebieha prvá vážna informačná vojna a bojovým poľom je Wikileaks", napadlo mi, že by stálo za to spraviť krok späť a pokúsiť sa pozrieť na súčasný vývoj zo širšej perspektívy. Zápas o Wikileaks a novinárske otázky, ktoré vyvoláva, sú naozaj novým vývojom – ale ide o nový vývoj založený na niekoľkých dlhodobých trendoch a ich história siaha takmer dvadsať rokov dozadu. Vplyv Wikileaks na žurnalizmus je v tomto kontexte skôr otázkou kvantity než kvality; to, čo sa deje, nie je niečím úplne novým, odohráva sa však na omnoho väčšej škále, než doteraz.

Chcel by som napísať o dvoch generálnych trendoch, ktoré formujú žurnalizmus, o trendoch, ktoré zvýraznil posledný vývoj na hlavnom spolitizovanom ostrí žurnalistického „hacktivizmu" v poslednej dekáde.

Internetom podporované zavádzanie nových „objektov" do krvného obehu žurnalistiky

Ak ponecháme bokom kolabujúce obchodné modely, je primárnou zmenou ovplyvňujúcou novinárstvo v posledných desiatich rokoch zavádzanie neobvyklých „digitálnych objektov spravodajstva" do tradičnej novinárskej práce. V dňoch, keď indymedia prinášala spravodajstvo o Svetovom ekonomickom fóre, boli týmito novými objektmi občianske vstupy z prvej ruky, fotografie priamo zo scény a ďalšie formy „primitívneho" „občianskeho žurnalizmu" ukladané v reálnom čase na webové stránky. Od roku 2002 začali pomaly tieto formy očitých svedkov z prvej ruky absorbovať aj mainstreamové spravodajské organizácie, od iReport-u na CNN až po fotografické série Moment in Time v The New York Times.

Dnes môžeme vidieť spravodajské organizácie usilujúce sa integrovať masívne množstvá semištrukturovaných dát do ich tradičného pracovného toku. Niektoré z nich, aj keď určite nie všetky, pochádzajú od netradičných informačných aktérov ako Wikileaks. Nadväzujúc na pioniersku prácu mediálneho teoretika Leva Manovicha skonštatoval prednedávnom profesor z Kolumbijskej univerzity Todd Gitlin, že : „… rozhodujúcou informačnou metaforou našej epochy je databáza. Databáza však nie je len metafora. V skutočnosti je certifikácia, ako vyzerá vedenie, čo ním je a ako sa má získavať. Metaforou je nosič, kondenzácia významu. Databáza je množstvom – hromadou."

Kým s politickým názorom Gitlina, ktorý bol môj dizertačný školiteľ, ohľadom Wikileaks nie celkom súhlasím, zhodujeme sa v tom, že výzvou, ktorej dnes tradiční novinári čelia, je ako „sa vyrovnať" s prítomnosťou týchto nových objektov. Aký novinársky status by sme mali udeliť databázam a ako by sme ich mali manažovať v rámci rutiny konvenčného spravodajstva? Existencia takýchto databáz vyžaduje od novinárov opätovné premyslenie toho, čo treba považovať za novinárske svedectvo, omnoho viac než prvé občianske fotografie z protestných scén alebo z prírodných katastrof. Pomalé postupné zverejňovanie 250-tisíc diplomatických depeší podnecuje žurnalistov položiť sa jednoduchú otázku, čo vlastne robia. Rozdiel medzi občianskymi fotografiami a databázami je rozdiel v škále, a extrémne rozdiely v škále sa eventuálne môžu stať rozdielmi kvalitatívnymi.

Takže existencia týchto zvláštnych nových mimonovinárskych spravodajských objektov nie je úplnou novinkou. Nové „zdroje" narúšali žurnalistický pracovný tok už roky. Čo je nové, je rozsah svedectiev, ktoré teraz bombardujú žurnalistiku. Otázka, ako manažovať fotografie vytvorené čitateľmi, je kvalitatívne odlišnou otázkou než dilema, ako manažovať stovky tisícok odhalených informácií poskytnutých organizáciou venujúcou sa informačnej transparentnosti, ktorej podstatné motívy a hodnoty sú nejasné. Uvažujme však o telegramoch štátneho ministerstva ako o veľkom množstve svedectiev, ktoré poskytol dav – akurát, že v tomto prípade predstavujú „dav" americké diplomatické služby a prvú prácu na zbierke dokumentov a analýz vykonala externá organizácia.

Dlhý vzostup geek spravodajstva

Ako v prípade Indymedia, tak aj u Wikileaks bol vývoj, ktorý mal na redakcie najväčší vplyv, posilňovaný tým, čo nazývam „hlavné spolitizované ostrie" online geek komunity. Aj preto neprekvapuje, že vedúca hackerská antropologička Gabriella Colemanová poznamenala, že „politicky vnímaví geeks sa zrodili v ére lacnejších PC, domáckeho programovania a povaha virtuálnych interakcií rozhodla o používaní voľného (free) softwaru pri vznikaní a ranom rozširovaní indymedia centier. Mailingové zoznamy a chatovanie (Internet Relay Chat) – oba široko dostupné vo voľných softwarových verziách, predstavovali hlavné komunikačné nástroje, ktoré uľahčovali konverzáciu medzi rozptýlenými tech – aktivistami v prvých zriadených centrách v rozličných lokalitách ako napríklad Washington, Boston, Londýn a Seattle.

Desať rokov neskôr je to v podstate ten istý príbeh. Dnes sa pracujúci novinári konfrontujú s ideológiami „informačného oslobodenia" a témami ako hromadné útoky typu „distributed denial of service attacks" (DDOS) a „zrkadlové webové stránky." Aj keď tieto myšlienky a inovácie nevznikli v rámci žurnalizmu, ovplyvňujú tok informácií, a teda aj novinárstvo samotné. Pred pár dňami som napísal, že Wikileaks je „organizovaný informačný anarchizmus s novinárskymi konsekvenciami". Tento nový svet geek informačných inovácií vyžaduje primeranú reakciu od našich centier žurnalistického vzdelávania a od našich redakcií.

Mimo hackerov, ktorí sa príležitostne orientujú na spravodajstvo, je pre novinárov dôležité pamätať si aj to, že napriek povrchnej podobnosti nie sú všetci vyznávači hackerskej kultúry rovnakí. Anonymous nie sú Wikileaks. V skutočnosti aj Anonymous aj hackerské organizácie bez váhania poukazujú na to, že Anonymous a DDOS akcie vôbec nie sú hackingom. Moji technologicky zdatní priatelia, ktorí ma v roku 2002 ako prví oboznámili s webovými zrkadlami, by vo svete open source boli skôr výnimoční. Zďaleka nie každý v tomto svete sa zaujímal o žurnalistiku alebo o Svetové ekonomické fórum.

Hoci môže pôsobiť povzbudzujúco povýšiť novinársky status pritiahnutím všetkých zástancov digitálnej transparentnosti do našich radov, novinári by sa mali predovšetkým zamyslieť, ktoré aspekty týchto vplyvných online komunít príjmu a ktoré nie. To sa však môže stať len vtedy, ak budú premýšľať o ceste, ktorú prešiel online žurnalizmus v poslednej dekáde v historickej perspektíve, a ak porozumejú spôsobu, akým naše informačné toky formujú hackeri a technológovia.

Preložil Peter Nedoroščík