Projekt má ambíciu koncentrovať informácie z rôznych zdrojov o občianskej participácii v stredoeurópsom regióne.

Súčasťou projektu je technologická a metodická podpora aktívnych občanov, komunít, samospráv a iných inštitúcií zavádzajúcich prvky občianskej a zamestnaneckej participácie.

Téme Participatívnych rozpočtov ako jednej z aplikácie občianskej participácie na úrovni samospráv sa venuje aj projekt Porto Alegre.

Novinky z komunít Novinky z komunít

Späť

Parecon dnes

Autor/ka: Utopia

Participatívna ekonomika, alebo parecon, pochádza predovšetkým z mnohých bojov rozličných skupín obyvateľstva, ktoré sa pokúšali oslobodiť od kapitalizmu. Parecon konkrétne patrí k anarchistickému a libertariánsko-socialistickému dedičstvu, k nedávnym skúsenostiam novej ľavice zo šesťdesiatych rokov, ale rovnako ku každému historickému povstaniu a projektu od počiatku až dodnes, ktorý sa zameriaval na odstránenie triednej spoločnosti. Učil sa z úspechov a zo zlyhaní.

Michael Albert a Chris Spannos
 

  1. Ako parecon vznikol? Aká je jeho história?

    Participatívna ekonomika, alebo parecon, pochádza predovšetkým z mnohých bojov rozličných skupín obyvateľstva, ktoré sa pokúšali oslobodiť od kapitalizmu. Parecon konkrétne patrí k anarchistickému a libertariánsko-socialistickému dedičstvu, k nedávnym skúsenostiam novej ľavice zo šesťdesiatych rokov, ale rovnako ku každému historickému povstaniu a projektu od počiatku až dodnes, ktorý sa zameriaval na odstránenie triednej spoločnosti. Učil sa z úspechov a zo zlyhaní.

    Kedysi som počul o štrajku egyptských roľníkov proti faraónovi, ktorý im prestal poskytovať jedlo a namiesto šiestich dní práce na pyramídach v týždni začal požadovať sedem. Hovorí sa o ňom ako o prvom štrajku. Myslím, že parecon sa vracia až k tomuto povstaniu. Myslím, že je zaviazaný každej eseji, prednáške a knihe, a všetkým aktivistickým projektom a hnutiam, ktoré sa pokúšali osvetliť alebo zrealizovať beztriednosť.

    Ako beztriedny koncept sa parecon zrodil, keď si revolucionári z rôznych táborov – Kropotkin , Rocker , Bakunin alebo Pannekoek – začali predstavovať a hľadať beztriednu ekonomiku. Presne to je parecon – beztriedna ekonomika. Nie je to kapitalizmus, ale ani ekonomika ovládaná zhruba pätinou populácie, ktorá si monopolizovala prideľovanie oprávnení. V parecone niekoľkí účastníci neovládajú tých zvyšných.

    Model samotného pareconu s konkrétnou koncepciou a zadefinovanými inštitúciami ale vznikol neskôr, keď sme s Robinom Hahnelom premýšľali o našich reakciách na rôzne školy antikapitalistického aktivizmu a vyložili naše názory v knihe nazvanej Pohľad do budúcnosti približne pred šestnástimi rokmi (1990). Odvtedy sme parecon opakovane vylepšovali. Čiastočne jeho koncepciu, ale predovšetkým formu akou o ňom hovoríme.
     
  2. Niekedy ľudia o participatívnej ekonomike hovoria, akoby hovorili o niečom, čo je v ich hlave. Inokedy akoby hovorili o niečom, čo existuje vo vonkajšom svete. Je to myšlienkový model alebo je to skutočný systém, niečo ako miesto, ktoré sme ešte nenavštívili? Čo je participatívna ekonomika? Výtvor, ktorý popisujeme alebo vec, ktorú odhaľujeme?

    Aj jedno, aj druhé. Parecon je odhaľovaná vec v tom zmysle, že pomenováva ekonomiku s reálnymi produkujúcimi a spotrebovávajúcimi pracovníkmi a spotrebiteľmi z mäsa a krvi, ktorá raz bude existovať. Áno, v tomto zmysle môžeme parecon charakterizovať ako miesto, ktoré sme ešte nenavštívili. Premýšľame o ňom, odhadujeme jeho vlastnosti a nakoniec ich odhaľujeme. V tomto zmysle je parecon niečo, čo existuje niekde vo vonkajšom svete, nie však v priestore, ale v čase.   

    Parecon je tiež názov určitého ekonomického modelu, slobodného výtvoru mysle, usilujúceho sa zachytiť podstatu skutočnej budúcej beztriednej ekonomiky, z ktorej sa budeme tešiť. Model zvaný parecon sa nachádza v ľudských hlavách. Ekonomika zvaná parecon sa nachádza v budúcnosti. Model umiestnený v mysli sa snaží popísať ekonomiku umiestnenú vo svete. To, z čoho sa budeme tešiť, je ekonomika, ktorá sa objaví v budúcnosti. Model, ktorý dnes máme v hlave, možno budeme musieť prispôsobiť alebo zmeniť, keď sa budeme dozvedať viac o systéme, aký sa snaží objasniť.      

    Myslím, že model je presný, pretože má široko zadefinované vlastnosti. Myslím, že ho potrebujeme pre pomoc, ktorú nám môže poskytnúť, pri zavádzaní systému. Model tu nie je pre zábavu. Nepotrebujeme ho na precvičovanie myslenia. Model má viacero bezprostredných a praktických účelov. Existuje, aby poskytoval nádej zreálňovaním požiadavky na novú ekonomiku. Existuje, aby poskytoval cieľ, ktorý nám môže pomôcť pri súčasnom úsilí zasievať zárodky budúcnosti. Existuje, aby pomohol viesť naše požiadavky a aktivizmus skôr k cieľu ako len k odporu. Model existuje, aby predstavil alternatívnu ekonomiku a pomohol nám ju dosiahnuť. Preto model musí zachytiť kostru budúcej participatívnej ekonomiky. Musí odhaliť vymedzené cestičky. Nemusí sa však zaoberať detailmi, ktoré sa budú prípad od prípadu pri každej udalosti líšiť.  
     
  3. Bez ktorých základných inštitucionálnych prvkov by ekonomika viac nebola pareconom? A okrem prvkov nevyhnutných pre zotrvanie v rámci pareconu: aký rozsah rozmanitosti a možností voľby poskytuje akákoľvek špecifická participatívna ekonomika?

    Hlavnými prvkami modelu zvaného parecon sú samosprávne zamestnanecké a spotrebiteľské rady, vyvážené komplexy zamestnaní, odmena za dĺžku, intenzitu a vynaložené úsilie pri spoločensky hodnotnej práci a participatívne plánovanie.

    Myslím, že tieto inštitucionálne prvky sú pre model pareconu tým, čím súkromné vlastníctvo, korporátna deľba práce, odmena za vlastníctvo, moc a produkt a trhová alokácia pre kapitalizmus. Bez týchto charakteristických prvkov nie je beztriedna ekonomika možná.

    Kapitalizmus sa objavuje v mnohých podobách, ktoré sú od seba často výrazne odlišné. Túto odlišnosť nespôsobuje len rozdielne obyvateľstvo, zdroje, úroveň technológie alebo rozdiely v iných zložkách spoločenského života v jednotlivých krajinách, ale aj nespočetné variácie pri zavádzaní kľúčových ekonomických prvkov ako aj pri zavádzaní obrovského počtu ekonomických prvkov druhého, tretieho a štvrtého rádu. To isté bude platiť pre reálne participatívne ekonomiky. 

    Rozdielne formy participatívnej ekonomiky sa teda budú odlišovať v tom, ako budú merať prácu, ako budú vyvažovať zamestnania, ako sa budú stretávať rady a ako budú prijímať rozhodnutia, ako budú vykonávať participatívne plánovanie, a okrem toho vo všetkých menej dôležitých rysoch v rámci pracovísk a komunít a medzi nimi.

    Uviaznuť pri hľadaní nepružného, nemenného vzoru je vysilujúci omyl. Parecon nie je nepružný ani nemenný. Nešpecifikuje detaily všetkých budúcich pareconov viac než nám akýkoľvek všeobecný popis charakteristických prvkov kapitalizmu hovorí všetko o USA, Švédsku, Chile a Južnej Afrike. Model neukazuje nič viac, ani nič menej, ako základné charakteristické prvky.   
     
  4. Môžete nám v krátkosti povedať prečo považujete každý z charakteristických prvkov pareconu za kľúčový? Môžete začať vysvetlením, prečo si myslíte, že bez samosprávnych zamestnaneckých a spotrebiteľských rád by ekonomika nebola parecon?

    Pri definovaní post-kapitalistickej ekonomiky je jedným z rozhodujúcich cieľov stanovenie vhodného prístupu k prijímaniu rozhodnutí v jej rámci. Ak má byť ekonomika beztriedna a spĺňať naše najvyššie očakávania (a Kropotkinove, Rockerove a všetkých ostatných), musí všetkým pracovníkom a spotrebiteľom zabezpečiť participáciu na rozhodnutiach, ktoré majú vplyv na ich životy.

    Presnejšie, ak nikto nemá obsadiť privilegovanejšiu pozíciu ako majú ostatní, musí byť každá osoba v rovnakej miere zapojená do rozhodovacieho procesu. Môžeme to dosiahnuť rozličnými spôsobmi. Každý može, napríklad, mať jeden hlas pri každom rozhodovaní. To je ale zjavne absurdné. Mnohé rozhodnutia na mňa nemajú takmer žiaden vplyv. Prečo by som mal mať pri nich rovnaké slovo ako ľudia, ktorí sú priamo zainteresovaní a ďaleko viac ovplyvnení? Na druhej strane, pri rozhodnutiach, ktoré na mňa majú veľký vplyv, by som mal mať silnejší hlas, ako ľudia dotknutí okrajovo. Keď premýšľam o tejto jednoduchej predstave a riadim sa požiadavkou, aby rovnaký model platil pre všetkých, vyplynie z toho norma, ktorá hovorí, že každý aktér by mal mať pri ekonomickom rozhodovaní slovo podľa toho, do akej miery naň toto rozhodovanie vplýva. Táto formulácia stanovuje ideál, ktorý sa snažíme dosiahnuť. Samotná norma, ktorú nazývam samosprávou, nie je pravdivá ani nepravdivá. Je to hodnota, ktorá, keď zoberieme do úvahy jej dôsledky, sa nám páči alebo nie.    

    Ďalší môj krok je v tejto zjednodušenej úvahe nasledovný: Ak pracovníci a spotrebitelia budú mať vplyv na výsledky v miere, v akej sú nimi dotknutí, kde budú tento vplyv vykonávať?

    Môže to byť nedostatkom predstavivosti, ale je veľmi ťažké predstaviť si akúkoľvek inú odpoveď ako tú, že pracovníci a spotrebitelia ho budú musieť vykonávať na zhromaždeniach a v spojení s ostatnými pracovníkmi a spotrebiteľmi. Niekedy budú vystupovať samostatne a často v skupinách, budú používať relevantné informácie a prostriedky a získajú tiež náležitú sebadôveru a schopnosti.

    Zdá sa to byť jasné: niekedy sa budeme rozhodovať ako jednotlivci, niekedy ako členovia malej skupiny, niekedy väčšej. Budeme mať, buď ako jednotlivci alebo ako členovia skupiny, väčšie či menšie slovo pri rozhodovaní, v závislosti od toho, ako nás jeho výsledky ovplyvnia v porovnaní s tým, ako ovplyvnia ostatných. Táto logika vedie k myšlienke, že pracovníci a spotrebitelia vyjadrujú a prejavujú svoje preferencie pomocou samosprávnych metód ako jednotlivci, v malých kolektívoch, v radách celých pracovísk alebo štvrtí, rovnako ako v združeniach rád.

    Ak má byť participácia prostriedkom samosprávy, rady a ďalšie úrovne by mali využiť prostriedky na spoločné používanie informácií, diskutovať o alternatívach a potom vypočítať preferencie, ktoré pridelia každému pracovníkovi a spotrebiteľovi hlas primeraný miere, do akej je ovplyvnený. Vyčerpávajúce diskusie o cieľoch samosprávy by mali popísať rozdielne prípady, metódy, atď. Vo všeobecnosti je však táto myšlienka jednoduchá. Niekedy sa ľudia rozhodnú, že najlepšia je demokracia. Niekedy sa rozhodnú, že môžu vyžadovať rozdielnu silu hlasov, napríklad dvojtretinové alebo trojštvrtinové. Niekedy sa rozhodnú, že najlepší je konsenzus. Niekedy preferencie prejavuje jedna osoba alebo niekoľko ľudí, alebo všetci pracovníci v prevádzke alebo spotrebitelia na nejakom mieste, ale vždy k tomu dochádza v kontexte širšieho celkového rozhodovania o vstupoch a výstupoch, takže každý má primeraný vplyv na všetky výsledky.

    Mal by som dodať, že zamestnanecké a spotrebiteľské rady, majú dlhú a povznášajúcu históriu v zápase pracujúcich a pri revolúcii na pracovisku a občas aj pri organizovaní komunít. Zrejme preto si nedokážem ako hlavné dejisko prijímania rozhodnutí predstaviť nič iné ako zamestnanecké a spotrebiteľské rady. Samotných pracovníkov a spotrebiteľov táto možnosť priťahuje vždy, keď vznikne široké hnutie odporu. Parecon explicitne vyhlasuje, že samospráva je norma pre prijímanie rozhodnutí. Je to inovácia, ku ktorej sa ľudia už dlho implicitne prikláňajú.       
     
  5. Ako je to s odmenou za úsilie a obetu pri spoločensky hodnotnej práci? Aká logika vás doviedla k tomu, že je to jediný spôsob ako rozhodovať o príjme, ak má byť ekonomika pareconom?

    Od normy odmeňovania očakávame dve veci. Po prvé: chceme od nej, aby spoločenské výstupy rozdeľovala eticky prijateľným spôsobom. Každý by mal získať odmenu, ktorá skôr odráža ako porušuje vhodné morálne preferencie. Po druhé: schéma odmeňovania by mala ľudí rozumne ekonomicky stimulovať. Aby bez mrhania uspokojovala potreby, musí nútiť k správnemu využívaniu spoločenských aktív.

    Etické posudzovanie zapríčiňuje, že vás parecon odmení lepšie ak pracujete dlhšie, ťažšie alebo vo vysilujúcich podmienkach, a že vyššiu odmenu nezískate za väčšiu moc, za vlastníctvo majetku alebo preto, že náhodou pracujete v odvetví, ktoré vyrába niečo hodnotnejšie alebo máte veľmi produktívnych kolegov či lepšie pracovné nástroje. Nedá sa dokázať, že je to etický postup. Je to otázka hodnôt. Môžeme povedať, k čomu takýto prístup vedie, a čomu predchádza. Pre vás to môže byť eticky prijateľné alebo nie. No či sa vám to páči alebo nie, je to tak.  

    Takýto prístup vedie k spravodlivosti. Všetci sme rovnako ohodnotení. Všetci zarábame s rovnakými vyhliadkami. Nevykorisťujeme sa navzájom. Nikto nezarába neprimerane veľa, pretože nemôže pracovať omnoho dlhšie ani ťažšie ako ostatní. Preto keď niekto zarobí viac, všetci súhlasia, že je to opodstatnené. Dôkladnejšia diskusia by, samozrejme, otvorila konkrétnejšie problémy, ale základné hodnoty normy by mali byť celkom jasné. Namiesto odmeňovania za majetok, moc či dokonca výstup sa parecon prikláňa k odmeňovaniu za to, ako dlho a ťažko pracujeme a aké nepohodlie musíme pri práci znášať. Parecon tvrdí, že toto je náš príspevok, za ktorý si zaslúžime mzdu.

    Aby mali podmienky odmeňovania stimulačnú zložku, parecon vyhlasuje, že práca, za ktorú získame mzdu, musí byť spoločensky hodnotná. Ak by som povedal: zaplaťte mi za hodiny, ktoré som strávil skladaním hudby, okopávaním trávnikov alebo hraním v športovom tíme, nebudem presvedčivý. Ak by som takúto prácu vykonal ja, nebude spoločensky hodnotná, pretože ju nie som schopný vykonávať tak, aby bola pre spoločnosť užitočná. Jednoducho nemám také schopnosti. Ak namiesto toho poviem: zaplaťte mi za hodiny, ktoré som strávil výrobou bicyklov, liekov alebo snáď aj za písanie spoločenských komentárov, a je to produkt, o ktorý má spoločnosť záujem a dokážem ho užitočne vyrábať, potom mi môže byť za moje úsilie zaplatená bežná odmena. Nemôžem len tak postávať niekde nablízku a hovoriť: hej, pracoval som, zaplaťte mi. Musím vytvoriť výstup zodpovedajúci času, o ktorom tvrdím, že som ho strávil prácou. Nie som platený za hodnotu výstupu, ktorý vytvorím. Ak by sme mali uznať, že moju prácu a prácu ostatných členov rady stojí za to odmeniť, musí vytvárať hodnotný výstup.

    Myslím, že takáto norma odmeňovania je pre beztriednosť potrebná, pretože nie je ľahké predstaviť si iný prístup, ktorý by vytváral spravodlivosť a vhodné stimuly. Odmenu si zaslúžia etika, trvanie, intenzita a vynaložené úsilie pri práci. Toto sú atribúty, ku ktorým môžu motivovať stimuly. A pokiaľ ide o výstupy – práca musí byť spoločensky žiaduca a efektívna, aby sme zaistili, že všetko, čo sa vyrobí, bude ekonomicky rozumné.
     
  6. Povedali ste, že vyvážené komplexy zamestnaní sú pre beztriednosť tiež dôležité, a že bez nich ju nemožno dosiahnuť. Ako ste dospeli k tomuto tvrdeniu?

    Chceme beztriednu spoločnosť a podľa definície triedy to znamená, že naše ekonomické inštitúcie nemôžu dať niektorým výrobcom väčšiu moc, aby ju nepoužili na nahromadenie nadbytočného bohatstva, lepších podmienok, atď.

    Vieme, že ak umožníme ľuďom vlastniť výrobné prostriedky a rozhodovať o ich využití, zmocnia sa výstupov a nahromadia extrémne bohatstvo. Parecon, ktorý sa snaží o beztriednosť, to vylučuje. Potiaľto je to jednoznačné.

    Ak ale niektorí ľudia poslušne vykonávajú iba mechanickú a suchopárnu prácu, kým iní ľudia vykonávajú iba prácu, ktorá ovplyvňuje podmienky oprávňovania, vyjde najavo, že prvú skupinu – tradičných pracovníkov – ovláda tá druhá. Nazývam ju trieda koordinátorov. Logika hľadania vyvážených komplexov zamestnaní pramení z tohto pozorovania.

    Ak odmietame, aby si niektorí ľudia monopolizovali oprávňujúce podmienky a postavenie, budeme potrebovať deľbu práce, ktorá nepridelí oprávňujúcu prácu len niektorým ľuďom a väčšine prácu, ktorá ju zbavuje vplyvu. Tento posudok je základom pre voľbu vyvážených komplexov zamestnaní, ktoré jednoducho ukazujú praktický spôsob ako sa vyhnúť triedne rozdelenej distribúcii úloh.

    Samozrejme, vážime si odbornosť, ale v rámci vyvážených komplexov zamestnaní každý pracovník vykonáva niekoľko úloh, ani výhradne mechanických ani výhradne oprávňujúcich. Tak každého jeho ekonomická pozícia porovnateľne a dostatočne pripravuje na participáciu v samosprávnych radách. Musíme zaviesť vyvážené komplexy zamestnaní, v ktorých všetci vykonávame niekoľko úloh s porovnateľným oprávňujúcim vplyvom, aby sme sa vyhli deľbe práce separujúcej triedu nadriadených koordinátorov od triedy pracovníkov pod nimi.  
     
  7. Nakoniec: prečo musíme v parecone participatívne plánovať? Nebolo by jednoduchšie zostať pri trhoch alebo si vybrať centrálne plánovanie? Aká logika v sebe zahŕňa neprekročiteľnú potrebu tejto novej formy alokácie?

    Áno, bol by to určite jednoduchý prístup, ale myslím, že nesprávny. Trhy aj centrálne plánovanie obsahujú chyby, ktoré nútia pracovníkov a spotrebiteľov robiť voľby odporujúce udržaniu samosprávy, solidarity, beztriednosti, atď. Ak by sme chceli predostrieť všetky dôkazy, bolo by to dlhé rozprávanie. Logika je však celkom jednoduchá. Centrálne plánovanie zo samotnej definície udeľuje nadmerný vplyv plánovačom a znižuje vplyv ostatných. Ukáže sa, že plánovači potrebujú v továrňach lojálnych spojencov, takže keď sa prach usadí, budeme mať znova výrobcov s právomocami a bez nich – koordinátorov a pracovníkov. Tí prví naviac budú prispôsobovať rozhodnutia svojim záujmom a nie záujmom pracovníkov. S trhmi je to podobné, v niektorých súvislostiach ale ešte horšie. Tam, kde centrálne plánovanie môže pravdepodobne dospieť k celkom presným hodnoteniam, trhy nemôžu. Skresľujú ceny, ktoré sa týkajú verejných a spoločenských statkov, ekologických dopadov, atď. Trhy rovnako nútia aktérov, aby sa správali individualisticky a sebecky v tom najhoršom zmysle slova. Solidárne správanie sa trestá. A znova, trhy vyvolávajú triednu nadvládu. V honbe za trhovým podielom, pri snahe konkurovať a vyhnúť sa neúspechu, je nevyhnutné znižovať náklady. V určitej chvíli je to možné robiť len na úkor pracovníkov a spotrebiteľov. Aby sa to dalo vykonať, potrebujeme skupinu, ktorá je bezcitná k potrebám všetkých a pri úsporných opatreniach neutrpí žiadne straty. Je to trieda koordinátorov, ktorú firmy najímajú, aby si zaistili zisky, a to aj proti túžbam po samospráve.

    Ak by sme vyššie uvedené tvrdenia detailnejšie preskúmali, získali by sme dôvody pre trhový abolicionizmus a aj pre zapojenie sa do rozšíreného chóru proti centrálnemu plánovaniu. Prečo ale máme prijať participatívne plánovanie?

    Základná argumentácia znova nie je komplexná. Uprednostňujeme spoločenské správanie pred protispoločenským. Chceme samosprávu, teda informovanú participáciu s príslušnou úrovňou rozhodovacích právomocí. Chceme, aby sa pri rozhodnutiach o možnostiach zohľadňovali všetky spoločenské zisky a náklady. Tieto želania nás privádzajú k tomu, že tí, ktorí sú rozhodnutiami ovplyvnení – pracovníci a spotrebitelia vo svojich radách – spoločne vyjednávajú o výstupoch. Domnievam sa, že takýto popud celkom postačuje k tomu, aby sme zúžili hľadanie na participatívne plánovanie načrtnuté v modeloch pareconu, alebo v každom prípade niečo veľmi podobné. Pracovníci a spotrebitelia vyjadrujú preferencie. Ak chceme samosprávu, nie je možné sa tomu vyhnúť. Musia zobrať do úvahy čo hovoria ostatní a prispôsobiť sa tomu. Tento proces teda má obojsmernú dynamiku. Domnievam sa, že keď už raz máte všetko toto na mysli, k zvyšku vás v podstate dovedie nutnosť presného oceňovania a primeraného hlasu pre účastníkov. Takto sme v každom prípade s Hahnelom načrtli obrysy a pridali potrebné kroky a pomocné štruktúry, aby bol proces životaschopný a efektívny.

    Participatívne plánovanie je len dlhodobé rozhodnutie anarchistov a decentralistických socialistov, že pracovníci a spotrebitelia by sa mali o výrobe a spotrebe rozhodovať sami, v súlade so svojimi potrebami a túžbami, bez toho, aby ich do niečoho nútila úzka elita alebo vládnuca trieda, doplnené o samosprávnu normu pareconu, ktorá ho zreálnila, keď mu dala inštitucionálny obsah.
     
  8. Prečo by niekto mal brať vážne už len možnosť, že by sme tieto štyri vami určené prvky mohli považovať za žiaduce? Ak by bola táto požiadavka správna, nemalo by, napríklad, omnoho viac ľudí hovoriť a diskutovať o parecone a obhajovať ho? Prečo sa o parecone nepíše viac recenzií, či prác a prečo nemá silnejšiu podporu, keď si to zaslúži?

    Keď sme parecon prezentovali po prvý krát, bol úplne neviditeľný, rovnako ako akýkoľvek konceptuálny model alebo argument pri svojom vzniku. O jeden a pol desaťročia neskôr je vo veľkej mierke stále takmer neviditeľný, ak sa však pozeráme len na svet antikapitalistov, veci sa menia k lepšiemu. Stále viac ľudí sa dostáva s pareconom do styku a začína ho oceňovať. Myslím, že väčšina ho považuje za hodnotný. Prečo však tento proces trval tak dlho a prečo sa aj dnes, keď rastúci počet radových aktivistov berie parecon vážne, o ňom pozoruhodne málo diskutuje a premýšľa v tlačených médiách? 

    Jedna možná (mierna a bez širších záverov) odpoveď je, že nové myšlienky a formulácie často potrebujú veľa času, aby presiakli do povedomia a ešte viac času, aby ich verejnosť ocenila. Myslím, že je to bezpochyby časť príbehu pareconu. Rovnako si ale myslím, že to nie je celý príbeh.          

    Prečo sa, napríklad, o parecone nepísali ani veľmi kritické rozsiahlejšie recenzie a práce a ani také, ktoré by ho mierne alebo agresívne podporovali? Myslím, že odpoveď má dve časti.

    Prvá časť hovorí, že v tomto období sa relatívne málo napísalo, či už vo forme recenzie alebo inak, o akejkoľvek ekonomickej vízii. Dokonca aj v alternatívnych médiách sa nedostatočne diskutovalo nielen o parecone, ale aj o iných ekonomických víziách (a vlastne vôbec o akejkoľvek vízii). V skutočnosti by v tomto bode niekto mohol namietnuť, že parecon získal o dosť väčšiu pozornosť ako iné vízie. Takže sa domnievam, že averzia k víziám je veľkou časťou problému. Vyhláste niečo nové o kapitalizme, rasizme alebo čomkoľvek inom a bude sa to rozpitvávať až vám z toho bude nevoľno. Vyhláste niečo o tom, čo by malo nahradiť kapitalizmus, rasizmus, atď. a nastúpi silnejúce ticho. Platí to bez ohľadu na obsah vyhlásení. 

    Myslím si však, že kým averzia k nešpecifikovaným víziám vysvetľuje dlhé a pomalé ťaženie akýchkoľvek vizionárskych požiadaviek, druhá časť odpovede, obzvlášť v prípade pareconu, je, že parecon obsahuje atribúty, ktoré pôsobia proti tomu, aby ich brali vážne ľudia prevádzkujúci vydavateľstvá recenzií a iných tlačených publikácií. Ak teda parecon získa širokú podporu ľavice, vzrastie v ľavicových inštitúciách tlak na zmeny smerom k usporiadaniu podľa predstáv pareconu. Vzostup feminizmu alebo černošského hnutia je nepresná, ale poučná analógia. Keď tieto široké perspektívy získali silu, vznikli veľké tlaky na zníženie rasizmu a sexizmu v ľavicových hnutiach a projektoch. Tieto tlaky zároveň aktívne napomáhali tomu, aby ich nahradila kultúrna diverzita a feminizmus. K týmto rámcom rovnako vznikol značný odpor, a to nielen zo strany ľudí, ktorí ich vnímali ako hrozbu pre vlastné postavenie. Myslím, že to isté platí pre parecon. Ľudia, ktorí vlastnia alebo spravujú ľavicové projekty, publikácie a hnutia, si často, buď implicitne alebo explicitne, uvedomujú, že ak by prevládol ekonomický pohľad pareconu, ich súčasné ľavicové agendy by narušil posun smerom k spravodlivosti, samospráve a konkrétne vyváženým komplexom zamestnaní.

    V minulosti mohlo periodikum, ktoré nevydávalo recenzie o parecone alebo preň nebol parecon vôbec príťažlivý, legitímne vyhlásiť, že je to preto, lebo parecon je len súbor poznámok pod čiarou bez veľkej podpory. A aj preto, lebo periodiká v skutočnosti nedostávali žiadne práce o parecone. To, že takéto práce nežiadali, nemôže dokazovať aktívny odpor, len nedostatok náklonnosti k vízii v akejkoľvek forme alebo len jej úprimnú neznalosť. Dnes však viaceré ľavicové periodiká dostávajú (v niektorých prípadoch mnohé) príspevky a aktívne ich odmietajú. Myslím, že je to veľmi očividne iná situácia ako neškodná nevšímavosť.

    Súhlasím s vami, že bez ohľadu na príčiny tohto stavu je relatívny nedostatok ľudí, ktorí vážne diskutujú o kvalitách pareconu v rozličných tlačených médiách, veľkou prekážkou jeho rozšírenia. Potenciálny čitateľ uvažuje: Mal by som sa prehrýzť touto knihou? Mal by som študovať túto internetovú stránku? Mal by som pracovať na pochopení týchto myšlienok? No, možno by som nemal. Napokon, moje obľúbené časopisy ich nespomínali. Počkám a uvidím, či parecon získa vierohodnosť ešte predtým, ako investujem svoj čas, aby som to zistil. Myslím, že takéto pochybnosti čitateľov, či zobrať parecon vážne, ktoré spôsobila neprítomnosť skutočnej diskusie v tlačených médiách, účinkovali viac ako jedno desaťročie. Keď sa na to pozeráme týmto spôsobom, vzostup počtu ľudí, ktorí si našli k pareconu vzťah napriek absencii diskusie v tlačených médiách, je skôr preukázateľne nápadne rýchly ako pomalý. V každom prípade, či pomaly alebo rýchlo, či zbrzdene alebo prirodzene, pozornosť dosahovaná pareconom, sa blíži úrovni, ktorá si bude vynucovať verejné uznanie modelu. To si myslím, alebo v to celkom isto dúfam.    
     
  9. Akú zmenu môže parecon priniesť už dnes? Je to len vízia pre budúcnosť, alebo ju môžeme uplatniť v súčasnosti? A ak je to tak, ako?

    Ak by sa týkala iba budúcnosti, prečo by sme na nej pracovali teraz? Nie, myslím, že parecon má úžasný význam už dnes a rovnako v najbližšom období, keďže sa darí rozvíjať naše aktivity.

    Myslím, že ak by mal mať súčasný postup väčší úspech, záviselo by to vo veľkej miere od realizácie vízie. Práve to je podľa mňa je v skutočnosti hlavným cieľom neustálej obhajoby potreby vízie a argumentácie v prospech pareconu.

    Potrebujeme ekonomickú a iné vízie, aby sme prekonali cynizmus, ktorý tvrdí, že utláčateľské podmienky nemajú žiadnu alternatívu. Potrebujeme ekonomickú a iné vízie, aby sme získali náhľad, ktorý nám umožní začleniť zárodky budúcnosti do našej súčasnej organizačnej práce a aktivizmu. A potrebujeme ekonomickú a iné vízie, aby sme nasmerovali a tvarovali našu kritiku existujúceho stavu a naše požiadavky a činnosti, ktoré majú tento stav zmeniť, tak, aby nás naša snaha viedla k vytúženému cieľu. Bude to lepšie ako točiť sa v kruhu alebo, v horšom prípade, vytvárať nový svet, ktorý si neželáme a neočakávame.

    Parecon nám v súčasnosti naznačuje, že by sme mali žiadať príjem, ktorý nás posunie smerom k spravodlivosti a moc, ktorá nás posunie smerom k samospráve. Predpokladá, že si musíme vydobyť zmeny, ktoré umožnia zaviesť vyvážené komplexy zamestnaní. Predpokladá, že musíme bojovať za pretvorenie a obmedzenie trhov, ktoré nás privedie k participatívnemu plánovaniu. Ozrejmuje prečo je vhodné zakladať zamestnanecké a spotrebiteľské rady a prečo by naše hnutia mali byť pri rozhodovacích procedúrach, úlohách a formách odmeňovania vnútorne usporiadané podľa modelu pareconu. Predpokladá, že reorganizujeme naše inštitúcie v súlade s našimi ekonomickými cieľmi tak, ako nám to umožňujú dnešné obmedzujúce podmienky, aby sme sa naučili viac o ich budúcom zavádzaní a tiež, aby sme inšpirovali a prinášali prospech ľuďom v súčasnosti. A môže nám povedať veľa nielen o tom, za čo bojujeme našimi požiadavkami, kampaňami atď., ale predovšetkým o tom, ako hovoriť o našom úsilí. Mali by sme diskutovať o našich projektoch a požiadavkách spôsobom, ktorý povedie k lepšiemu pochopeniu túžby po štruktúrach a výstupoch pareconu.

    Keď ľudia hovoria, že vízia nemá žiaden vlastný význam, som bezradný. Pre mňa je to ako povedať niekomu, kto hľadá svoj terminál na letisku: „Nie je dôležité kam chcete ísť, len mi povedzte ako sa teraz cítite. To bude na určenie vášho terminálu stačiť.“ Ten problém je pochopiteľný – kým neviete, čo sa snažíte dosiahnuť, nemôžete vytvoriť dobrú stratégiu pre aktivistov, dobrú organizačnú štruktúru, viesť dobrú politiku vo vnútri hnutia ani vo vzťahu k širšej spoločnosti. Bez vízie môžete vašu stratégiu prispôsobiť vašim možnostiam a prostriedkom. Môžete zariadiť, aby odporovala všetkému, čo nemáte radi. Nemôžete ju však nasmerovať tak, aby ste dospeli na miesto, ktoré preferujete. Koľko krát musia ľudia pretrpieť porážku aktivizmu bez jasného nasmerovania, kým povýšime potrebu cieľa na dôležitú prioritu?
     

Základná literatúra:

Domáca stránka pareconu:

http://www.zcommunications.org/topics/parecon

Michael Albert a Robin Hahnel: Politická ekonómia participatívnej ekonomiky

http://www.zcommunications.org/zparecon/pepe.htm

Michael Albert: Parecon - život po kapitalizme

http://www.zcommunications.org/zparecon/pareconlac.htm

Michael Albert a Robin Hahnel: Pohľad do budúcnosti - participatívna ekonomika pre 21. storočie

http://www.zcommunications.org/zparecon/lookfor.htm

V slovenčine vyšlo - Michael Albert: Naša nádej - Svet bez kapitalizmu

http://www.vsss.sk/dispatcher.php?action=PrezeratKnihu&command=ukazKnihu&id=358&VSSS_session=9cba6f69c3ab3d132403d1d9b226a88d

Zdroj: Zcommunications http://www.zcommunications.org/parecon-today-by-michael-albert
Priemerne (0 Hlasy)


Novinky Novinky

utopia.sk

Právo na mesto a distribúcia priestoru

Myšlienka na právo na mesto je úzko spätá s francúzskym filozofom Henrym Lefebvreom. Jeho práca je reakciou na spoločenské vzťahy v liberálnom kapitalizme, ktoré tvarujú podobu dnešných miest. Lefebre vyzýva k radikálnej reštrukturalizácii spoločenských, politických a ekonomických vzťahov v meste a k prepracovaniu aktuálnej štruktúry liberálno-demokratického občianstva. Jeho koncept práva na mesto prepracováva rozhodovací proces v meste: preorientováva našu pozornosť od rozhodovania štátu smerom k produkcii mestského priestoru.

utopia.sk

Participatívny rozpočet pre Lisabon

Medzi európske mestá, ktoré hľadajú riešenie starých problémov ako aj rôznych novodobých komplikovaných fenoménov urbanistického, demografického a sociálneho rozvoja, už patrí aj hlavné mesto Portugalska Lisabon. Participatívny rozpočet sa ukazuje ako efektívne inovatívne riešenie najmä pre veľké mestá, ktoré bývajú (v niektorých súvislostiach paradoxne) veľmi často najväčšmi postihnuté hospodárskou krízou ako aj odcudzením jeho vlastných a novoprichádzajúcich obyvateľov.

utopia.sk

Ako hľadať spôsoby ochrany kultúrneho dedičstva

Medzi projekty v Latinskej Amerike, ktoré môžu poslúžiť ako dobrá inšpirácia aj pre Slovensko, určite patria prípady úspešnej rekonštrukcie historických objektov zdanlivo beznádejne odsúdených na zánik, a to nielen pre nedostatok financií, čo sa najčastejšie uvádza len ako vhodné a údajne neprekonateľné alibi, ale predovšetkým pre vytrvalý nezáujem obyvateľov, vedenia mesta či dediny alebo, ako je to často aj v prípade Slovenska – všeobecnej apatie, ktorá predpokladá, že daný stav je síce smutný, ale nedá sa zmeniť, lebo ľudia jednoducho nemajú žiadny vplyv.

utopia.sk

Participatívny rozpočet v Porto Alegre

Pri hľadaní spôsobov riešenia situácie sa o alternatívnom lokálnom  rozvoji začalo v Brazílii nanovo hovoriť až s vypuknutím krízy v 80.tych rokoch 20. storočia. Vzhľadom na sociálno-historický kontext a urbanistickú politiku príznačnú pre krajiny tretieho sveta, pri ktorej dochádza k čoraz hlbšiemu vylučovaniu celých skupín obyvateľstva a následne k ich právnej kriminalizácii neprekvapuje, že doposiaľ najznámejší medzinárodný model spravovania mesta sa začal práve v Latinskej Amerike.

utopia.sk

Participatívne rozpočty – nástroje participatívnej demokracie

Od definície k úsiliu

Participatívny rozpočet je proces priamej, dobrovoľnej a všeobecnej demokracie zabezpečujúcej ľuďom možnosť diskutovať o všetkom, čo sa týka verejného rozpočtu a politiky a zároveň prijímať relevantné rozhodnutia. Občan tak nielen že volí, ale je priamo vtiahnutý do procesu... Uribatam de Souza

utopia.sk

Realizovať utópie

V jednom rozhovore týkajúcom sa sčasti narastajúcemu významu Latinskej Ameriky v súčasnej geopolitike odpovedal slovinský filozof a psychoanalytik Slavoj Žižek, že ani tak nie je zaujímavé sledovať kroky, ktoré podstupujú krajiny takzvaného centra, ale tie postupy, ktoré uskutočňujú krajiny takzvanej periférie. Prirodzene, centrum a periféria majú vždy viaceré ťažiská.

utopia.sk

Veselý prístav Bratislava

Stop urbicíde – genocíde mesta!