Projekt má ambíciu koncentrovať informácie z rôznych zdrojov o občianskej participácii v stredoeurópsom regióne.

Súčasťou projektu je technologická a metodická podpora aktívnych občanov, komunít, samospráv a iných inštitúcií zavádzajúcich prvky občianskej a zamestnaneckej participácie.

Téme Participatívnych rozpočtov ako jednej z aplikácie občianskej participácie na úrovni samospráv sa venuje aj projekt Porto Alegre.

Novinky z komunít Novinky z komunít

Späť

Pochod šľapiek

Autor/ka: Nina Lemos, Letícia Florese

V São Paule sa uskutočnil pochod proti obviňovaniu žien zo zodpovednosti za sexuálnu agresiu.

Vyjdete na ulicu v krátkej sukni a začnú vás chytať za zadok. Poviete to kamarátovi či kamarátke, a oni vám povedia: „No dobre, ale pochop, že v takých šatách..." Alebo nie? Nikdy sa vám to nestalo? Predpokladáme, že skôr áno. A práve preto si myslíme, že zúčastniť sa Pochodu šľapiek bol dobrý nápad. Jeho zmysel: Skoncovať s tou obohratou pesničkou, že znásilnené ženy (áno, ide o veľmi závažný jav) si „za to môžu samé". A samozrejme aj s podobnými každodennými skúsenosťami. Všade na svete, i bez minisukne.

A že prečo pochod „šľapiek" (Marcha das Vadias)? Termín pochádza z anglického výrazu „slut", a veľmi dobre sa hodí. Veď napokon, ako sa hovorieva ženám, ktoré sa obliekajú ako chcú a spia, s kým (dobrovoľne!) uznajú za vhodné? Hm?

„Slut Walk" sa začal v kanadskom Toronte. Na jednej z tamojších univerzít prednášal policajný dôstojník o bezpečnosti na internátoch a zdôrazňoval pri tom, aby sa študentky vystríhali obliekať sa ako štetky, aby sa nestávali ľahkým terčom násilníkov. V dôsledku takéhoto nešťastného vyhlásenia sa študentky rozhodli vzbúriť. A nie bez príčiny! Alebo je normálne, že utrpíme hrubú agresiu na našom tele a na duši a ešte sa to za to aj máme cítiť vinné? Nie je nič nové, že násilie pochádza zo strany útočníka, nie z handier, ktoré na sebe nosíme. O tom, ako sa máme obliekať, budeme rozhodovať výlučne my. Vždy.

Nehovorte nám, ako sa máme obliekať, povedzte mužom, aby neznásilňovali

Pochod je vo svojom najhlbšom význame  výkrikom proti konceptu „ženy si znásilnenie zaslúžia". Taký koncept je predsa chorý. Nič také ako žena zasluhujúca si znásilnenie neexistuje. Je zvrátené, keď nám spoločnosť hovorí: ´Dávajte si pozor, aby vás niekto neznásilnil" namiesto toho, aby jednoducho tvrdila: Neznásilňujte.´ Máme právo na slobodné rozhodnutia o sebe samých, a najmä na podobnom druhu násilia nenesieme žiadnu vinu. 

Marjorie Rodrigues, ktorá má 23 rokov a žije v São Paule, kde pracuje v jednom vydavateľstve, považuje myšlienku pochodu za vynikajúcu a tvrdí, že protestovať je nevyhnutné. „To, že spoločnosť ženy celkom bežne delí na svätice, kurvy či štetky je jav, ktorý nezávisí len od ženskej sexuality alebo od toho, koľko má alebo chce mať partnerov. Na ženách sa vždy posudzuje všetko – spôsob, akým kráčame, ako sa cítime, či sa smejeme tak akurát alebo priveľmi či vôbec, to, ako rozprávame, ako máme rozprávať a ako by sme už nemali. Je to ten veľmi starý príbeh: muž sa celkom bežne vyjadruje na adresu zovňajšku ženy, no ak to isté urobím ja, hneď som za štetku. V Brazílii zľudovel známy výrok Rafinha Bastosa, ktorý sa považuje za veľmi dobrý vtip: „Hocikto, kto by znásilnil škaredú ženskú, si za to zaslúži objatie, lebo spravil dobrý skutok",  alebo podobne známa je Malufova veta: „Pokojne znásilňuj, stačí, ak nezabiješ." A poznáme aj prípad Geisy Arrudovej, ktorú masy odsúdili ako štetku len preto, že sa im nepozdávalo, čo mala na sebe oblečené. Zdalo by sa, že ide o nejakú zanedbateľnú otázku, pravda je však taká, že predstavuje a legitimizuje každodenný útlak žien. A hlboko uráža.

„Názov pochodu obsahuje pejoratívne slovo, no pravda je taká, že jeho význam je väčší. Neexistuje žiadna žena, ktorý by bola šľapka či svätica. Ženy sme rôzne a každá by mala so svojou sexualitou zaobchádzať tak, ako bude sama považovať za najvhodnejšie", dodáva.

„Pre mňa osobne by ideálny názov podujatia znel – Pochod slobodných žien – ale to by v médiách nemalo taký dosah", vyjadrila sa 27-ročná Tica Moreno, takisto zo São Paula. Aj ona si myslí, že podobný pochod bola veľmi dobrá myšlienka zo strany torontských študentiek. „Zamýšľajú otvoriť debatu o tom, že nič – žiadny druh oblečenia a ani správania nemôže byť ospravedlním či oprávnením násilia na ženách. Skúsme si spomenúť na známy prípad futbalového brankára Bruna. Prakticky všetky médiá obhajovali jeho násilné správanie tvrdiac, že Eliza Samudio bola obyčajná kurva, ktorej aj tak šlo iba o to, aby sa pretŕčala s viacerými futbalistami. Nás takéto momenty motivujú vyjsť na ulicu, do médií, na internet a zdôrazňovať, že nič nemôže ospravedlniť násilie. Áno, termín „šľapka" v názve pochodu sa naozaj používa spôsobom hyperbolujúcim klišé, ale nejde o dodávanie pozitívneho významu slovu, len o zdôraznenie toho, že všetci a všetky máme slobodné rozhodovanie o tom, ako sa budeme obliekať. Nám nejde o dokazovanie toho, či niekto je alebo nie je dostatočne „cudný", ale o to, že každý má právo byť sám sebou. Podľa je mňa je práve tento expresívny výraz ideálnym názvom pochodu.

Autorka blogu s názvom Escreva Lola Escreva, čo je jeden z dvoch najznámejších brazílskych blogov, 43-ročná Argentínčanka naturalizovaná v Brazílii, Lola Aronovich, je profesorka na Federálnej univerzite v Ceará a filmová historička a kritička. Podľa nej je samotná téma veľmi polemická, a to najmä zásluhou voľby názvu. „Myslím si, že je veľmi zložité opäť si osvojiť pravý význam slov. Zároveň však celkom rozumiem zmyslu pochodu, ktorý je odpoveďou na vyhlásenie torontského policajného dôstojníka. Pravda je taká, že všeobecné klišé hovorí, že žena sa musí naučiť, ako nebyť znásilnená, a nie muž to, aby neznásilňoval. Ľudia to počúvajú stále dokola. Vždy, keď sa dopočujeme o prípade znásilnenia, prvá vec, ktorú sa začnú ľudia pýtať, je to, prečo mala žena na sebe oblečené to a ono, prečo bola v takú a takú hodinu tam alebo onam...? Môže si za to sama. A tak ďalej. Z obete sa spraví vinník a z vinníka obeť. Preto si myslím, že pochod môže aspoň niektorým ľuďom ukázať, že celá téma znásilnenia sa väčšinovo diskutuje z nesprávneho konca.

Prvý Pochod šľapiek sa odohral začiatkom mája v Kanade a rozšíril sa ďalej do sveta. Proti mačistickému konceptu, že žena si o znásilnenie sama pýta, už protestovali ženy v Argentíne, USA, Veľkej Británii, Holandsku a na Novom Zélande.

Preložila a upravila Eliza Augustíny

Fotografia:SemParedes

Zdroj: Revistatpm http://revistatpm.uol.com.br/notas/marcha-das-vadias.html
Priemerne (0 Hlasy)


Novinky Novinky

utopia.sk

Právo na mesto a distribúcia priestoru

Myšlienka na právo na mesto je úzko spätá s francúzskym filozofom Henrym Lefebvreom. Jeho práca je reakciou na spoločenské vzťahy v liberálnom kapitalizme, ktoré tvarujú podobu dnešných miest. Lefebre vyzýva k radikálnej reštrukturalizácii spoločenských, politických a ekonomických vzťahov v meste a k prepracovaniu aktuálnej štruktúry liberálno-demokratického občianstva. Jeho koncept práva na mesto prepracováva rozhodovací proces v meste: preorientováva našu pozornosť od rozhodovania štátu smerom k produkcii mestského priestoru.

utopia.sk

Participatívny rozpočet pre Lisabon

Medzi európske mestá, ktoré hľadajú riešenie starých problémov ako aj rôznych novodobých komplikovaných fenoménov urbanistického, demografického a sociálneho rozvoja, už patrí aj hlavné mesto Portugalska Lisabon. Participatívny rozpočet sa ukazuje ako efektívne inovatívne riešenie najmä pre veľké mestá, ktoré bývajú (v niektorých súvislostiach paradoxne) veľmi často najväčšmi postihnuté hospodárskou krízou ako aj odcudzením jeho vlastných a novoprichádzajúcich obyvateľov.

utopia.sk

Ako hľadať spôsoby ochrany kultúrneho dedičstva

Medzi projekty v Latinskej Amerike, ktoré môžu poslúžiť ako dobrá inšpirácia aj pre Slovensko, určite patria prípady úspešnej rekonštrukcie historických objektov zdanlivo beznádejne odsúdených na zánik, a to nielen pre nedostatok financií, čo sa najčastejšie uvádza len ako vhodné a údajne neprekonateľné alibi, ale predovšetkým pre vytrvalý nezáujem obyvateľov, vedenia mesta či dediny alebo, ako je to často aj v prípade Slovenska – všeobecnej apatie, ktorá predpokladá, že daný stav je síce smutný, ale nedá sa zmeniť, lebo ľudia jednoducho nemajú žiadny vplyv.

utopia.sk

Participatívny rozpočet v Porto Alegre

Pri hľadaní spôsobov riešenia situácie sa o alternatívnom lokálnom  rozvoji začalo v Brazílii nanovo hovoriť až s vypuknutím krízy v 80.tych rokoch 20. storočia. Vzhľadom na sociálno-historický kontext a urbanistickú politiku príznačnú pre krajiny tretieho sveta, pri ktorej dochádza k čoraz hlbšiemu vylučovaniu celých skupín obyvateľstva a následne k ich právnej kriminalizácii neprekvapuje, že doposiaľ najznámejší medzinárodný model spravovania mesta sa začal práve v Latinskej Amerike.

utopia.sk

Participatívne rozpočty – nástroje participatívnej demokracie

Od definície k úsiliu

Participatívny rozpočet je proces priamej, dobrovoľnej a všeobecnej demokracie zabezpečujúcej ľuďom možnosť diskutovať o všetkom, čo sa týka verejného rozpočtu a politiky a zároveň prijímať relevantné rozhodnutia. Občan tak nielen že volí, ale je priamo vtiahnutý do procesu... Uribatam de Souza

utopia.sk

Realizovať utópie

V jednom rozhovore týkajúcom sa sčasti narastajúcemu významu Latinskej Ameriky v súčasnej geopolitike odpovedal slovinský filozof a psychoanalytik Slavoj Žižek, že ani tak nie je zaujímavé sledovať kroky, ktoré podstupujú krajiny takzvaného centra, ale tie postupy, ktoré uskutočňujú krajiny takzvanej periférie. Prirodzene, centrum a periféria majú vždy viaceré ťažiská.

utopia.sk

Veselý prístav Bratislava

Stop urbicíde – genocíde mesta!