Projekt má ambíciu koncentrovať informácie z rôznych zdrojov o občianskej participácii v stredoeurópsom regióne.

Súčasťou projektu je technologická a metodická podpora aktívnych občanov, komunít, samospráv a iných inštitúcií zavádzajúcich prvky občianskej a zamestnaneckej participácie.

Téme Participatívnych rozpočtov ako jednej z aplikácie občianskej participácie na úrovni samospráv sa venuje aj projekt Porto Alegre.

Novinky z komunít Novinky z komunít

Späť

Tunisania sa už viac neboja

Autor/ka: Luc Torreele

Už sú to tri týždne, čo obyvatelia Tunisu vyšli do ulíc. Situácia je taká mimoriadna, že posledný víkend štátna moc za nimi vyslala armádu, usilujúc sa tak opätovne nastoliť poslušnosť. Výsledok – aspoň 35 mŕtvych, podľa nepotvrdených odhadov až 50. Ak totiž v Tunisku niekomu srdce bije silnejšie pre spravodlivosť a princípy demokracie, jediné právo, ktoré sa mu priznáva, je odpaľovanie bômb. A práve krvavá represia má na svedomí, že Tunisania sa už ničoho neboja. Strach sa teraz navyše presťahoval do celkom iných končín. V týchto chvíľach sa o prežitie svojho režimu bojí najmä prezident Zine El Abidine Ben Ali.

Na počiatku vzbury mladých ľudí pobúrených najmä nezamestnanosťou a mizernými vyhliadkami do budúcnosti, ktoré im pripravuje tuniská spoločnosť, bola samovražda Mohameda Bouaziziho v meste Sidi Bou Zid. Nezamestnanosť mladých tam dosahuje 25 percent a pokiaľ ide o ženy, cifra sa bez problémov vyštverá až na 40 percent. Ak sa však vzbury a demonštrácie začali najmä v mestských centrách vo vnútrozemí krajiny, dnes sa už šíria ako požiar do všetkých veľkých tuniských miest vrátane hlavného mesta Tunis. Spontánne demonštrácie hnevu proti obrovskej nezamestnanosti sa stali prvoradou politickou otázkou od okamihu, ako začali vzbúrenci požadovať okamžitý koniec kontroly rodiny Trabelsiovcov nad vládou, štátnymi inštitúciami a hospodárstvom. Kancelárie vládnucej strany Ústavné demokratické zhromaždenie (Le Rassemblement constitutionnel démocratique, RDC) demonštranti na viacerých miestach obrátili hore nohami a podpálili, vládne budovy vyrabovali a napadli aj policajné stanice.

Počas tohto prívalu ľudových nepokojov začali dokonca reagovať aj odbory doteraz celkom podriadené moci a Všeobecná únia tuniských pracujúcich (Union Générale des Travailleurs de Tunisie, UGTT) sa pridala na stranu ľudového hnutia. Začali ohlasovať štrajky, ktoré ak prerastú do generálneho štrajku, dni diktatúry sú pravdepodobne spočítané. Rodina Trabelsiovcov na čele s diktátorom Zine El Abidinem Benom Alim a jeho manželkou Leilou, prezývanou tiež „regentkou Kartága", vládne v Tunisku už 23 rokov, udržiavajúc verejnosť v oceľovom zveráku. Podobný ľudový odpor brániaci „právo na chlieb" sa v Tunisku naposledy prejavil ešte predtým, v roku 1984. Denník Gulf News udalosti dobre zhodnotil v nasledovných vetách: „Nikomu ani nenapadlo, že práve Tunisko sa stane dejiskom podobne veľkého socio-politického zápasu." V skutočnosti bolo Tunisko až donedávna považované za vzorový štát v problematickej oblasti. Štát mimoriadne oceňovaný svojimi západnými kamarátmi za turizmus, ako inak, no rovnako a predovšetkým za lacnú pracovnú silu, ktorá mnohým firmám umožnila mimoriadne rentabilnú delokalizáciu a subdodávateľov. To, že sa Tunisko vníma ako maják sekularizmu v mori islamského fundamentalizmu, nepríde navyše nikomu nevhod.

Vďaka týmto osobitostiam patrí Tunisko medzi najlepších priateľov európskych krajín sledujúcich svoje ekonomicko-imperialistické záujmy. Preto podporujú tuniskú ekonomiku pozostávajúcu z vyše osemdesiatich percent z ich finančných, obchodných a priemyselných investícií. Práve to spôsobuje, že súčasné tuniské nepokoje nedajú spať nie len susedným diktátorským štátom, ale ani európskemu kapitalizmu. Medzinárodný menový fond a Svetová banka len nedávno vedno blahoželali Tunisku za odhodlanosť rešpektovať ich antisociálny diktát, ktorý vraj sleduje potlačenie ekonomickej recesie. Obe inštitúcie sú tuniským dianím mimoriadne znepokojené, veď čo sa môže odohrať v susedných krajinách severnej Afriky či Blízkeho východu, ak Tunisko politicky a sociálne „vybuchne"?

Nie, tentoraz vôbec nejde o islamský fundamentalizmus či terorizmus. Ako to pred niekoľkými dňami zdôraznila televízia Al Jazeera, sme svedkami renesancie arabského aktivizmu. Mladý Mohamed Bouazizi, ktorý sa 17. decembra na protest upálil, sa stáva moderným typom „martýra" pre milióny mladých Arabov túžiacich zlepšiť svoj každodenný život, vymaniť sa z neistoty a žiť vo väčšej slobode. Je isté, že príčiny revolty tuniského ľudu musíme hľadať v osudovej kombinácii chudoby, nezamestnanosti a politickej diktatúry, čo sú tri základné charakteristiky väčšiny arabských spoločností. Práve preto sme oprávnení predpokladať, že to, čo sa momentálne odohráva v Tunisku – nepokoje, demonštrácie, ľudové vzbury, štrajky a priama konfrontácia s mocou, budú čoskoro na programe vo všetkých arabských krajinách. Napokon v Egypte, Alžírsku či Jordánsku sa to už deje.

V posledných dňoch sme mohli šíriacu sa vlnu nepokojov sledovať v Alžírsku, kde tisíce ľudí vyšlo do ulíc demonštrovať, a demonštrácie sa v ľudových štvrtiach hlavného mesta Alžír rýchlo zmenili na vzbury, ktoré vzplanuli ihneď po ohlásení obrovského zvýšenia cien cukru a kuchynského oleja. „Vzbury hladu" sa šíria v krajine, ktorej vládnuca politická a ekonomická oligarchia škandalózne bohatne z ropy, no 75 percent mladých ľudí pod vekovou hranicou 30 rokov nemá prácu a k tomu sa pridáva čoraz akútnejší nedostatok bývania.

Susedné diktátorské režimy tieto udalosti sledujú s narastajúcim znepokojením. Lýbia už otvorila hranice, aby tak umožnila mladým ľuďom bez zamestnania odísť z krajiny za hľadaním práce. Nemecko, ekonomický spoluhráč Tuniska, sa pokúša upokojiť atmosféru prísľubmi investícií do chudobných a vidieckych častí v okolí Sidi Bouzidu. To však žiadnym spôsobom nevyvracia skutočnosť, že demokratická Európa, „kolíska ľudských práv", ostáva zoči-voči brutálnym represiám odumierajúcej diktatúry Trabelsiovcov pozoruhodne ticho. Zo strany USA a Európskej únie zatiaľ ani slovko odsúdenia.

Labutia pieseň tuniskej diktatúry spája sľuby investícií, plán na znižovanie nezamestnanosti, odvolávanie ministrov, a v neúspešnom úsilí zachovať poriadok najmä brutálnu represiu. Pravdepodobne viac ako 50 osôb (minimálne 35) už padlo krvavému potláčaniu protestov za obeť, niekoľko sto ľudí je zranených či uväznených. Diktatúra napriek cenzúre všetkých médií nedokáže zastaviť informácie šíriace sa medzi ľuďmi vďaka internetovým aktivistom a hackerom. Aktivistov aktívne vyhľadávajú, prenasledujú a niekedy dokonca odvádzajú do väzby. Za solidaritu s aktivistami boli napadnuté a znefunkčnené desiatky vládnych stránok tým istým svetovým hnutím „internetových pirátov", ktoré vyjadrilo svoju podporu Wikileaks a Julianovi Assangeovi, keď napadli Pentagon a Biely dom.

Mladí Tunisania sa však už neboja. Majú podporu odborov, pripojili sa k nim študenti aj intelektuáli. Ľudové hnutie je výsledkom sociálneho a ekonomického bankrotu diktatúr zneužívajúcich svoje bohatstvo v prospech „severného" kapitalizmu a zbedačujúcich vlastné obyvateľstvo. V záujme úspešného zvrhnutia diktatúry a zároveň odstránenia kapitalistickej logiky, ktorá výrazne prispela k súčasnej situácii obyvateľov Tunisu je nevyhnutné, aby ľudové hnutie rozvinulo politickú organizáciu. V opačnom prípade sa môžeme obávať, že hnutie nebude mať dlhé trvanie, alebo že štýl vládnutia Trabelsiovcov preberie niekto iný...

Preložila Silvia Ruppeldtová
 

Zdroj: Le Grand Soir http://www.legrandsoir.info/Les-Tunisiens-n-ont-plus-peur.html
Priemerne (0 Hlasy)


Novinky Novinky

utopia.sk

Právo na mesto a distribúcia priestoru

Myšlienka na právo na mesto je úzko spätá s francúzskym filozofom Henrym Lefebvreom. Jeho práca je reakciou na spoločenské vzťahy v liberálnom kapitalizme, ktoré tvarujú podobu dnešných miest. Lefebre vyzýva k radikálnej reštrukturalizácii spoločenských, politických a ekonomických vzťahov v meste a k prepracovaniu aktuálnej štruktúry liberálno-demokratického občianstva. Jeho koncept práva na mesto prepracováva rozhodovací proces v meste: preorientováva našu pozornosť od rozhodovania štátu smerom k produkcii mestského priestoru.

utopia.sk

Participatívny rozpočet pre Lisabon

Medzi európske mestá, ktoré hľadajú riešenie starých problémov ako aj rôznych novodobých komplikovaných fenoménov urbanistického, demografického a sociálneho rozvoja, už patrí aj hlavné mesto Portugalska Lisabon. Participatívny rozpočet sa ukazuje ako efektívne inovatívne riešenie najmä pre veľké mestá, ktoré bývajú (v niektorých súvislostiach paradoxne) veľmi často najväčšmi postihnuté hospodárskou krízou ako aj odcudzením jeho vlastných a novoprichádzajúcich obyvateľov.

utopia.sk

Ako hľadať spôsoby ochrany kultúrneho dedičstva

Medzi projekty v Latinskej Amerike, ktoré môžu poslúžiť ako dobrá inšpirácia aj pre Slovensko, určite patria prípady úspešnej rekonštrukcie historických objektov zdanlivo beznádejne odsúdených na zánik, a to nielen pre nedostatok financií, čo sa najčastejšie uvádza len ako vhodné a údajne neprekonateľné alibi, ale predovšetkým pre vytrvalý nezáujem obyvateľov, vedenia mesta či dediny alebo, ako je to často aj v prípade Slovenska – všeobecnej apatie, ktorá predpokladá, že daný stav je síce smutný, ale nedá sa zmeniť, lebo ľudia jednoducho nemajú žiadny vplyv.

utopia.sk

Participatívny rozpočet v Porto Alegre

Pri hľadaní spôsobov riešenia situácie sa o alternatívnom lokálnom  rozvoji začalo v Brazílii nanovo hovoriť až s vypuknutím krízy v 80.tych rokoch 20. storočia. Vzhľadom na sociálno-historický kontext a urbanistickú politiku príznačnú pre krajiny tretieho sveta, pri ktorej dochádza k čoraz hlbšiemu vylučovaniu celých skupín obyvateľstva a následne k ich právnej kriminalizácii neprekvapuje, že doposiaľ najznámejší medzinárodný model spravovania mesta sa začal práve v Latinskej Amerike.

utopia.sk

Participatívne rozpočty – nástroje participatívnej demokracie

Od definície k úsiliu

Participatívny rozpočet je proces priamej, dobrovoľnej a všeobecnej demokracie zabezpečujúcej ľuďom možnosť diskutovať o všetkom, čo sa týka verejného rozpočtu a politiky a zároveň prijímať relevantné rozhodnutia. Občan tak nielen že volí, ale je priamo vtiahnutý do procesu... Uribatam de Souza

utopia.sk

Realizovať utópie

V jednom rozhovore týkajúcom sa sčasti narastajúcemu významu Latinskej Ameriky v súčasnej geopolitike odpovedal slovinský filozof a psychoanalytik Slavoj Žižek, že ani tak nie je zaujímavé sledovať kroky, ktoré podstupujú krajiny takzvaného centra, ale tie postupy, ktoré uskutočňujú krajiny takzvanej periférie. Prirodzene, centrum a periféria majú vždy viaceré ťažiská.

utopia.sk

Veselý prístav Bratislava

Stop urbicíde – genocíde mesta!