V roku 2014 sa v Brazílii uskutočnia Majstrovstvá sveta vo futbale a dva roky neskôr prídu do Rio de Janeira účastníci Letných olympijských hier. Zaistenie ich bezpečnosti a bezpečnosti státisícov hostí bude pre vlády tohto takmer 200 miliónového štátu plného kontrastov veľkou záťažou. V novembri minulého roku sa Rio stalo arénou ťažkých bojov medzi políciou, ktorú podporuje armáda, a obchodníkmi s drogami. Do otvorených ulíc sa dostala vojna, ktorá sa dovtedy uzatvárala vo favelách chudoby. Známy pretekár formuly 1 Jenson Button v São Paule len tak-tak unikol útočníkom vybaveným automatickými zbraňami, ktorí sa pokúsili zaútočiť na jeho auto stojace v zápche.

Zblúdená guľka

Portugalčina (presnejšie brazílčina) sa všeobecne vyhýba slovu favela ako pejoratívnemu výrazu, ktoré jednoznačne spája obyvateľov štvrte s kriminálnou sférou. Favelado znamená obyvateľ favely, je však aj synonymom zločinca. Namiesto tohto slova sa preto zvykne používať výraz comunidade – komunita, spoločenstvo. Aj obyvatelia spoločenstiev používajú tento názov radšej .

Favely, teda v súlade s politickou korektnosťou spoločenstvá, sa nachádzajú v každom väčšom brazílskom meste. V Rio de Janeiro je ich viac ako deväťsto. Niektoré majú aj niekoľko stotisíc obyvateľov, iné sotva niekoľko desiatok domov. Sídla chudoby vznikali spontánne a bez akýchkoľvek oficiálnych povolení, preto domy stoja na miestach, ktoré by nikto iný neosídlil: na strmých úbočiach pohorí, prilepené do skál alebo zavesené nad priepasťami. Domy sa v chaotickej snahe maximálne využiť priestor zvyknú stavať jeden na druhý. Vodovody si zväčša stavajú samotní obyvatelia a rúry sa ťahajú po povrchu. Často preto dochádza k haváriám a stoky stekajúce strmými chodníkmi znečisťujú pitnú vodu.

Domy sú zvyčajne neveľké, ale v porovnaní so štvrťami biedy v Ázii alebo v Afrike sú postavené dosť pevne, pretože stoja na betónových základoch vyplnených cementovými kvádrami. Vonkajšie steny majú zväčša neomietnuté. Len niektoré domy sú pomaľované rozmanitými farbami.

Len málo spoločenstiev – ako napríklad Cidade de Deus (Mesto bohov), bolo postavených zámerne. Toto sídlo vzniklo v 60-tych rokoch 20. storočia ako spôsob riešenia chudoby v centre mesta. Úmysel bol šľachetný: postavme ľuďom poriadne, murované domy, spravme im široké ulice. V takýchto podmienkach sa im bude určite lepšie žiť a ľahšie sa dostanú z biedy. Liberálny spôsob myslenia však neumožňoval pochopiť, že ľudia žijú v spoločenstvách preto, lebo sú chudobní, a že chudobní sú preto, lebo nemajú prácu, ktorá by im zabezpečila dôstojnú plácu. Nestačí dať im (trochu) lepší dom, ak im systém zároveň nedá šancu na lepší zárobok. Navyše tam okrem domov nevzniklo nič, čo je pre dôstojný život nevyhnutné – mestská komunikácia, poriadne školy, lekárska starostlivosť, kanalizácia ...

Cidade de Deus podobne ako iné spoločenstvá sa tak veľmi rýchlo stalo scénou násilia, vzájomných vojen priekupníkov s drogami alebo sem-tam aj s políciou. Spoločenstvá sa totiž nachádzali mimo kontrolu štátnych či federálnych vlád. Policajné sily boli slabé a skorumpované a vládam chýbala politická vôľa, aby sa zaujímali o problémy chudákov. Policajti predovšetkým chránili bohatých pred chudobnými a v spoločenstvách sa objavovali zriedkavo, zvyčajne len preto, aby pozbierali telá zabitých alebo odobrali lup. Preto tu vládli gangy, ktoré obchodovali s narkotikami, ktoré však zároveň zohrávali aj úlohu miestnych poriadkových síl. Nezriedka na svojom území zakazovali iné zločiny a dokonca zavádzali také pokrokové „práva", ako napríklad zákaz domáceho násilia. Kto sa protivil, mohol byť potrestaný smrťou. Gangy viedli vojny s inými skupinami snažiac sa tak získať pre seba ďalšie územie, nové odbytové trhy. V prestrelkách často zahynuli náhodní ľudia, dokonca aj vo vlastných domoch. Jedenásťročného žiaka Wesleya Gilberta Rodriguesa de Andrade v júli minulého roka zabila zblúdená guľka, ktorá vletela oknom školy počas hodiny matematiky.

Keďže si policajné sily s problémom nedokázali poradiť, vláda štátu Rio de Janeiro vytvorila špeciálnu jednotku zvanú BOPE (Batalhão de Operações Policiais Especiais, Jednotky špeciálnych policajných operácií), ktorej hlavným poslaním je viesť vojny s gangmi. Vojaci BOPE sa preslávili brutalitou a bezohľadnosťou a často sa stretávali s obviňovaním, že používajú taktiku „najprv strieľaj, potom sa pozri, koho si zabil". Oddiely BOPE sa navyše v spoločenstvách objavovali len nakrátko. Po akcii sa vždy stiahli, ponechávajúc štvrte opäť v rukách gangov.

Brazílska cesta

Keď sa v roku 2003 prezidentom Brazílie stal Luiz Inácio Lula da Silva, jednou z jeho priorít sa stalo zvýšenie životnej úrovne najchudobnejších obyvateľov krajiny. Lula nebol ani taký bojovný, ani taký radikálny ako Hugo Chávez alebo Evo Morales. Neponáhľal sa znárodňovať priemysel (hoci ani neprivatizoval to, čo bolo štátne), „nevyhlasoval vojnu" Spojeným štátom americkým a ich spojencom. Napriek tomu sú výsledky jeho pôsobenia, podobne ako výsledky pôsobenia jeho predchodcu, sociálno-demokratického prezidenta Fernanda Henriquea Cardosa, očividné. V porovnaní s rokom 1995 sa počet ľudí žijúcich v extrémnej biede (definovanej ako štvrtina minimálnej mzdy, čo predstavuje príjem nižší ako 127,5 reálov. Berúc do úvahy životné náklady je to približne 25 euro) sa z 30 percent znížil na 10 percent. Počet osôb s mesačným príjmom menším ako polovica minimálnej mzdy (čiže 225 reálov) sa zo 43 zmenšila na 29 percent.

Lulova vláda postupne a systematicky zvyšovala minimálnu mzdu (ročne rástla o päť percentuálnych bodov rýchlejšie ako inflácia) a rozvíjala programy projektu „Nula hladu: Rodinný rozpočet" (Bolsa-Família), ktorý sa týka 12-ich miliónov ľudí poberajúcich priame zásielky. Okrem toho dotovala verejné jedálne, dodávala pitnú vodu, uľahčovala prístup k mikrokreditom na vytváranie neveľkých firiem poskytujúcich služby v mestách alebo na rozvíjanie poľnohospodárstva na vidieku.

Aj prezidentská nástupkyňa Lulu Dilma Rousseff začala svoju vládu zostavením špeciálneho medzirezortného tímu, ktorý ma v niekoľkých najbližších rokoch vypracovať program umožňujúci zredukovať tieto čísla na nulu. Už som uviedol, že okrem sociálnych transferov bude najdôležitejšie vytvoriť pracovné miesta, ktoré poskytnú šancu na dôstojný život. Mohli by sme povedať, že Lula a jeho nástupkyňa Dilma Rousseff (ak bude pokračovať v tejto ceste) sa môžu stať príkladom, ako smerovať k realizácii ľavicových postulátov v trhovom systéme.

Riešenie: okupácia

Zaistenie bezpečnosti je úlohou UPP (Unidades de Polícia Pacificadora, Jednotky pacifikujúcej polície), čo je program, ktorý v decembri 2008 začal gubernátor štátu Rio de Janeiro Sérgio Cabral. Plán bol jednoduchý. Spoločenstvá mali jedno za druhým dobyť ozbrojené útoky polície, členovia gangov mali byť uväznení a uprostred štvrte mala zostať špeciálna jednotka s úlohou 24 hodín miesto „okupovať". Zväčša prebiehalo všetko pokojne. Gangy vedeli, kedy polícia plánuje akcie, a presťahovali sa do iných štvrtí. V novembri 2010 bola do činnosti uvedená 13. jednotka UPP a prípravy ďalších pokračujú. Gubernátor Cabral zvolený aj na ďalšie obdobie prisľúbil, že do konca jeho mandátu sa všetky spoločenstvá dostanú pod kontrolu vlády.

Ak sa na program pacifikácie pozrieme z pohľadu samotných obyvateľov spoločenstiev, na jednej strane je vidieť, že je život je bezpečnejší. Obyvateľka Cidade de Deus, s ktorou som sa zhováral, zdôrazňuje, že odkedy sú v ich štvrti policajné sily, život pokojnejší, ľudia ochotnejšie vychádzajú na ulice a neboja sa, že sa ocitnú uprostred prestrelky. Na druhej strane sa mnohým, predovšetkým mladým obyvateľom pacifikácia spája s ponižovaním, domovými a osobnými prehliadkami a zakazovaním tradičných hudobných akcií. Rovnako nie je jasné, či polícia v istom momente neodíde, čo vystaví pomste tých obyvateľov, ktorí s ňou spolupracovali. Iná obyvateľka Cidade de Deus a sociálna pracovníčka upozorňuje, že vlády sa koncentrujú na boj s gangmi, no skutočné problémy tkvejú podstatne hlbšie. Sú nimi nedostupné vzdelanie, nedostatok infraštruktúry, atď. Zmeny sa však dejú aj tu. V polovici minulého roka sa Cidade de Deus dočkalo prvého verejného inštitútu lekárskej starostlivosti.

Ďalšia významná námietka voči UPP znie, že hoci jej oficiálnym cieľom je zlepšenie bezpečnosti, prvé pacifikujúce jednotky nevznikli tam, kde je zločin najrozšírenejší, ale v blízkosti bohatých štvrtí. Okrem toho vytlačenie gangu z jednej štvrte nijako neznižuje mestskú bezpečnosť. Gangy totiž svoju činnosť neprerušia, len sa presunú na miesta vzdialenejšie od bohatej štvrte. Z pohľadu turistov či futbalových fanúšikov je to možno dobrá správa, no sotva to môžeme nazvať riešením spoločenského problému. Iné hlasy poukazujú na to, že sústredenie sa na otázky bezpečnosti bez boja so štrukturálnymi problémami (bieda, nedostatok perspektív, neprístupné vzdelanie) nemôže priniesť reálne zlepšenie situácie.

Dôležité je aj to, že cieľom štátnych vlád sa stali štvrte kontrolované drogovými gangmi, ale tie, ktoré kontrolujú milície, sa vynechávajú. Milície, teda paramilitantné skupiny zložené predovšetkým z bývalých policajtov, vojakov a strážnikov, útočia na gangy pôsobiace v nejakom spoločenstve a po ich porazení preberajú kontrolu nad štvrťou. Ich „obchodný model" je iný, než model ich predchodcov. Nezaoberajú sa obchodom s drogami, ale sa špecializujú na vyberanie výpalného za „ochranu" od miestneho malého obchodu a od obyvateľov, a preberajú aj kontrolu nad službami – obchodom s nehnuteľnosťami, káblovou televíziou, prepravou. Kto sa nechce podriadi, toho zastrašujú alebo zavraždia.

Ulice v ohni

V reakcii na vládny postup sa časť kriminálnych skupín spojila a v noci z 20. na 21. novembra minulého roku vyšli zo spoločenstiev von. Na území celého mesta útočili na prechádzajúce autá. Pasažierov okrádali a autá zapaľovali. Horeli osobné autá, autobusy aj nákladné vozidlá. Žiadna štvrť nezostala celkom bezpečná, hoci väčšina útokov sa uskutočnila v severnej časti mesta. Výsledkom sedem dní trvajúcich vojen bolo 181 zničených vozidiel. Zomrelo 31 osôb. Na niektorých miestach mesto ostalo paralyzované, časť štvrtí prišla o mestskú komunikáciu, zavrelo sa mnoho obchodov a nefungovali služby.

Keď televízia Globo odvysielala materiál nakrútený z helikoptéry, ktorý ukazoval, ako sa na území jedného spoločenstva zhromažďuje skupina niekoľko sto ozbrojených mužov, bolo jasné, že dôjde k ozbrojenej konfrontácií väčších rozmerov. Skupiny sa opevnili v spoločenstve Vila Cruzeiro nachádzajúcom sa v severnej časti mesta.

Gubernátor Cabral prizval na pomoc vojsko. Dvadsiateho piateho novembra vkročilo 200 členov BOPE do Vila Cruzeiro. K vážnejším stretom však nedošlo, keďže členovia gangov ušli do susedného, podstatne väčšieho Complexo do Alemão, v ktorom žije viac ako 65-tisíc obyvateľov. Táto situácia si vyžadovala podstatne väčšie sily. O deň neskôr zaútočilo na Complexo do Alemão 2,7 tisíc policajtov, príslušníkov vojenského námorníctva a výsadkárov. Streľba trvala hodinu, drogové mafie sa pokúšali zostreliť vrtuľník, ale prevaha štátnych síl bola taká veľká, že štvrť ovládli. Zatkli okolo tridsať osôb, našlo sa niekoľko ton narkotík. Sporadické útoky na autá trvali ešte dva dni a potom sa zastavili. Mainstreamové médiá útočníkov nevyberavo potupovali: nadávali, porovnávali so švábmi a hmyzom, a pod. To všetko spôsobilo, že zrazu sa začalo hovoriť ešte o inom, dovtedy zamlčiavanom fakte.

Nenávisť voči chudobným

Novinár televízie RBS Luis Carlos Prates počas diskusie na tému stúpajúceho počtu dopravných nehôd skonštatoval, že „dnes má už aj chudák svoje auto", čo je podľa neho príčinou automobilových nehôd. Podľa časopisu Folha Universal je táto výpoveď súčasťou širšieho javu, ktorý sa dá označiť ako nenávisť voči chudobným. Rastúca minimálna mzda (240 reálov v roku 2004, 510 reálov v roku 2010), hospodársky rozvoj, nízka nezamestnanosť, respektíve politika sociálnych transferov v rámci programu Bolsa-Família spôsobili, že spoločenský dištanc oddeľujúci ľudové a stredné triedy sa zmenšil. Čoraz viac obyvateľov spoločenstiev si môže dovoliť nákup predmetov, ktoré pre nich boli ešte nedávno nedostupné. Autá, najnovšie televízory, mobily, laptopy – vnútrajšok mnohých domov v spoločenstvách sa pokiaľ ide o vybavenie neveľmi odlišuje od obydlí v bohatších štvrtiach. Začína narastať počet osôb ašpirujúcich na pohodlie, privilégiá a služby doteraz vyhradené len pre elity.

Dôležitý faktor je aj ten, že doteraz mohli predstavitelia strednej a vyššej triedy bezbreho využívať veľmi lacnú prácu a základom vytvárania zámožnosti menšiny obyvateľov najväčšieho štátu kontinentu bolo vykorisťovanie. V dôsledku istých politických krokov je čoraz menej ľudí v Brazílii nútených pracovať za almužny. Počet žien slúžiacich v súkromných domoch, ktorých odmenu predstavuje možnosť prespania v kúte a výplata vo výške vreckového pre pubertiaka, sa stále zmenšuje.

Prejavuje sa to samozrejme aj vo voľbách. Jeden z opýtaných, predstaviteľ strednej triedy z Rio de Janeiro, hovorí: „Nepodporujem prezidenta Lulu, pretože jeho kroky sú dobré pre najchudobnejších, a my z toho nemáme nič."

Situácia v Brazílii sa mení nezvyčajne dynamicky. Veľké zmeny vyplývajúce z modernizačného zápalu vlád sprevádzajú o nič menšie zmeny spoločenské. Význam Brazílie vo svete rastie a tento štát sa prestáva spájať výlučne s kávou , karnevalom a peknými plážami. Rozsah problémov je však rovnako veľký ako už dokonané zmeny a o násilných scénach odohrávajúcich sa v uliciach brazílskych miest určite budeme ešte neraz počuť.

Preložil Peter Nedoroščík