Projekt má ambíciu koncentrovať informácie z rôznych zdrojov o občianskej participácii v stredoeurópsom regióne.

Súčasťou projektu je technologická a metodická podpora aktívnych občanov, komunít, samospráv a iných inštitúcií zavádzajúcich prvky občianskej a zamestnaneckej participácie.

Téme Participatívnych rozpočtov ako jednej z aplikácie občianskej participácie na úrovni samospráv sa venuje aj projekt Porto Alegre.

Novinky z komunít Novinky z komunít

Späť

Zisk z ľudí na Haiti

Autor/ka: Ashley Smith

Rok po zemetrasení, ktoré si vyžiadalo približne tristotisíc ľudských životov a dva milióny ľudí dohnalo do dočasných táborov, je Haiti zradenou, okupovanou a utláčanou krajinou.

Spojené štáty americké a ďalšie vplyvné krajiny vedno s Organizáciou spojených národov a mimovládnymi organizáciami (MVO) sľubovali peniaze a zdroje na pomoc obetiam zemetrasenia a na rekonštrukciu zničeného hlavného mesta Port-au-Prince. Nikto však sľub nedodržal a aj preto sa ľudia stali zraniteľnejšími zoči-voči vypuknutiu epidémie cholery, ktorá sa navyše po nedávnom hurikáne Thomas rozšírila do celej krajiny.

Namiesto pomoci obnovili veľmoci koloniálnu okupáciu, zorganizovali fingované voľby a položili základy feudálnych podmienok vykorisťujúcich zúfalé obyvateľstvo.

Podmienky boli katastrofické už pred vypuknutím cholery a posledným hurikánom. Jeden a pol milióna ľudí je stále uväznených v priestore, ktorý sa nedá nazvať ináč ako utečenecký tábor. Je ich asi tisíc päťsto a nájdete ich všade, od námestia pred zničeným Národným palácom až po plochy medzi cestami a golfovými ihriskami. Podľa rozsiahlej štúdie s názvom „Zabudli na nás", ktorú vypracoval Inštitút pre spravodlivosť a demokraciu na Haiti, denne až v 75 percentách rodín niekto celý deň nevloží do úst jedlo, 44 percent obyvateľstva pije znečistenú vodu a 27 percent nemá žiadny prístup k sanitárnym zariadeniam, a tak nemá inú voľbu, ako sa vyprázdňovať pod holým nebom. Podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu bolo navyše 12-tisíc utečencov z táborov vyhnaných a ďalším 87-tisícom to hrozí.

V Port-au-Prince a jeho okolí neprebehla prakticky žiadna rekonštrukcia. Podľa Los Angeles Times boli do konca leta 2010 z mesta vyvezené len dve percentá sutiny. Hlavné mesto je stále v rozvalinách. Veľmoci, OSN a MVO sotva začali pre ľudí bez prístrešku budovať náhradné prístrešky. Doteraz vzniklo len 13-tisíc dočasných prístreškov, čo predstavuje len desať percent z pôvodných plánov. Uprostred týchto žalostných podmienok sa na ľudskom zúfalstve priživuje kriminálny obchod. Mimoriadne napríklad prekvitá obchod s deťmi. Miami Herald uvádza, že od zemetrasenia obchodníci ťažiaci z hladu a zúfalstva haitských detí a ich rodín z krajiny prepašovali viac ako 7300 chlapcov a dievčat do Dominikánskej republiky. Podľa jednej ľudsko-právnej skupiny monitorujúcej obchod s deťmi na desiatich hraničných miestach dosahoval počet pašovaných detí v roku 2009 číslo 950.

Predovšetkým politici USA a médiá zo zúfalej situácie radi obviňujú haitský štát, v skutočnosti je však pravda presne na druhej strane: Dlhotrvajúcu biedu zapríčinili USA a haitskej vláde zabránili presadiť reformy, ktoré by slúžili záujmom širokých vrstiev obyvateľstva. V posledných tridsiatich rokoch USA zaviedli na Haiti neoliberálnu politiku, ktorá celkom sprivatizovala štátny priemysel, zrušila tarify chrániace domácu ekonomiku a krajinu otvorila vykorisťovaniu, neplatenej práci a masovému turizmu. V reakcii na biedu zapríčinenú týmto prístupom si v roku 1990 zvolila mestská chudoba, robotníci a roľníci na čelo štátu Jeana-Bertranda Aristida a jeho hnutie Lavalas. Spojené štáty americké proti nemu v tajnej dohode s haitskou vládnucou triedou zasiahli dva razy: Najprv v roku 1991 a opätovne v roku 2004. V súčasnosti redukovali administratívu prezidenta Reného Prévala na bábkový režim lojálne vykonávajúci diktát imperiálnych mocností. Na Haiti v skutočnosti prostredníctvom neokoloniálnej politiky OSN vládnu USA a ďalšie veľmoci. Za zlyhanie v napĺňaní potrieb obetí zemetrasenia a obnovy krajiny nesú priamu vinu.

Prvého apríla 2010 sa v sídle OSN v New Yorku stretli na konferencii, na ktorej vyhlásili založenie Dočasnej komisie na obnovu Haiti (Interim Haiti Recovery Commission, IHRC) a zaviazali sa v nadchádzajúcich 18 mesiacoch venovať Haiti 10 až 15 miliárd dolárov a v nasledovných troch rokoch ďalších päť miliárd. Dnes, deväť mesiacov po stretnutí komisie, správy kancelárie špeciálneho emisára OSN uvádzajú, že väčšina krajín svoje záväzky nesplnila. Pre roky 2010 a 2011 venovali len 32 percent a na priame projekty na Haiti vyplatili ešte menej – len 22 percent. Samotné USA zo svojho záväzku venovať jednu miliardu 15 miliónov amerických dolárov nevyplatili ani cent. Mimovládne organizácie ťažiace z veľkej vlny súcitu svetovej verejnosti voči Haiťanom veľmi podobne zradili svoje sľuby pomôcť zdevastovanej krajine a ľuďom. „Veľké charitatívne organizácie majú na bankových účtoch obrovské množstvo peňazí, ktoré sa na Haiti nijako nevyužívajú", povedala severoamerickej tlačovej agentúre Associated Press Melinda Miles zo siete mimovládnych organizácií Haiti Response Coalition (HRC). Najväčším vinníkom je Červený kríž, ktorý zatiaľ využil len tretinu z celkovej sumy 480 miliónov dolárov určených na bezprostredné opatrenia.

Nemôže veľmi prekvapiť, že Haiťania majú mimovládnych organizácií plné zuby. Ako opisuje antropológ Mark Schuller, „väčšina ľudí je na MVO rozzúrená, pretože či to niekto chce počuť alebo nie, práve ony odobrali štátu úlohu zabezpečovania služieb". Argumenty Haiťanov podľa neho hovoria, že „MVO bohatnú na našej biede a v skutočnosti nechcú nič zmeniť, pretože keby sa problémy vyriešili, prestali by existovať."

Prvým dôsledkom imperialistickej zrady je ponechanie Haiti napospas hrozbe epidémií a hurikánov. Krutou iróniou osudu sa obe hrozby dostavili prakticky naraz. Cholera prepukla v obilnej zásobárni krajiny, v regióne Artibonite, ako aj na Centrálnej plošine. Epidémia nie je prírodnou katastrofou. Je priamym dôsledkom chátrajúceho alebo neexistujúceho sanitárneho systému v krajine. Prenášaná ľudskými fekáliami sa baktéria cholery dostala do rieky Artibonite, ktorá je hlavným zdrojom pitnej vody, kúpania aj zavlažovania v daných regiónoch. Cholera sa ďalej rozšírila aj do slumov a táborov v Port-au-Prince. V čase prepuknutia epidémie zaznamenali Lekári bez hraníc len v Cité Soleil minimálne dvesto prípadov.

Podmienky pre vznik epidémie sú tiež priamym dôsledkom politiky USA a ďalších neokoloniálnych veľmocí. Ako súčasť destabilizačnej kampane sledujúcej zvrhnutie Aristidovej vlády uvalili USA na Haiti embargo. Toto embargo znemožnilo Interamerickej rozvojovej banke (Inter-American Development Bank, IADB) sústreďujúcej sa na projekty v Latinskej Amerike a Karibiku podporiť vybudovanie verejnej kanalizácie a rozvodu vody v regióne Artibonite. Oblasť sa tak stala ideálnym miestom šírenia epidémií (vrátane cholery) vznikajúcich v znečistenej vode. Za zavlečenie cholery môže byť dokonca zodpovedná aj samotná vojenská okupácia Haiti. Mnohé správy uvádzajú, že zdrojom cholery sú nedávno rozmiestnení nepálski vojaci, nakoľko cholera sa v krajine v poslednom polstoročí neobjavila, no v Nepále je celoštátnou pohromou vrátane tej formy, ktorá sa prejavila na Haiti. Je neuveriteľné, že OSN nepodrobila svojich vojakov žiadnym lekárskym testom, a to ani nepálskych vojakov umiestnených začiatkom roku 2010 na základni neďaleko rieky Artibonite. Pri prehliadke základne objavila tlačová agentúra Associated Press „za základňou otvorené a prasknuté potrubia... V okolí vládol neznesiteľný zápach ľudských splaškov a potrubie vedúce do septickej nádrže namiesto toho odvádzalo hnilobnú čiernu tekutinu priamo do rieky." V dôsledku zistenia pochodovali stovky Haiťanov z mesta Mirebalais na základňu a dožadovali sa odsunu vojakov.

Hurikán Thomas, ktorý udrel na Haiti 5. novembra predstavuje ďalšiu hrozbu rozšírenia epidémie cholery na celý ostrov. Našťastie sa jeho intenzita ešte pred zasiahnutím Haiti výrazne znížila, no podľa New York Times zabil 21 ľudí a ďalším 6610 zobral strechu nad hlavou. Thomas rozmetal stany a jeho vody zmenili utečenecké tábory na blatisté močiare, ktoré ďalej šíria ničivú epidémiu. Nezisková zdravotnícka organizácia z Bostonu Partners in Health (PIH) oznámila, že „životné podmienky v táboroch sa v dôsledku silnej búrky ako následku hurikánu mimoriadne zhoršili. Stojaca voda, nedostatočný odvoz odpadu a obmedzený sanitárny systém menia tábory na potenciálne centrum ďalšieho šírenia cholery".

Počas hurikánu USA v prospech Haiti takmer nepohli prstom. Nasadili len jednu lietadlovú loď Iwo Jima, ktorá vykonala niekoľko vzdušných prieskumov o rozsahu škôd. Len o niečo lepšie sa zachovali MVO. Jedna obeť hurikánu sa pre Inter Press Service vyjadrila nasledovne: „Naše domy sú opäť v troskách. Prišla som o všetko. Nerobia pre nás nič. Nikdy ich ani nevidíme. Odkedy nás zaliala voda, sme ešte hlbšie po uši v bahne."
Hurikán pominul, no cholera bude zrejme Haiti sužovať ešte roky. Lekár z organizácie PIH Evan Lyon pre server Democracy Now! povedal, že „cholera z Haiti nevymizne, pokiaľ sa nezmenia základné podmienky spôsobujúce zraniteľnosť obyvateľstva. Prvá vlna epidémie je už možno na ústupe, cholera však nikdy nezmizne, ak sa nezlepší nesmierne chatrná infraštruktúra." The New York Times varuje pred „cholerou, ktorá by sa stala súčasťou bežného života a v nastávajúcom období by zasiahla státisíce ľudí".

Zdá sa však, že kým Haiti podstupuje jednu katastrofu za druhou, USA sa uspokojujú so stabilizovaním krajiny upevňovaním represívnych síl, zavádzaním nádenníckych pracovných príležitostí, ktoré majú ľudí udržať tesne nad hladinou zúfalstva, ako aj presadzovaním fingovaných volieb vytvárajúcich zdanie legitímnosti bábkovej vlády. Hlavným cieľom je presadiť bezpečné podnikateľské prostredie pre nadnárodné korporácie a vládnucu haitskú triedu. Pri presadzovaní vlastnej bezpečnosti a okupácie Haiti získala vláda USA na svoju stranu aj OSN. Stabilizačná misia OSN na Haiti (MINUSTAH) v krajine funguje už odkedy USA v roku 2004 zastrešovali štátny prevrat namierený proti Aristidovi a na svoju činnosť dostáva každoročne 600 miliónov dolárov. V rámci MINUSTAH dnes kontroluje Haiti 9000 vojakov a 4300 vojenských úradníkov. V októbri jej Bezpečnostná rada OSN predĺžila pôsobnosť na ďalší rok s odôvodnením, že je to potrebné kvôli zabezpečeniu spravodlivých volieb, kontrole „zvyšujúceho sa počtu zbraní v obehu" ako aj kvôli predchádzaniu „ťažkému násiliu na deťoch trpiacich ozbrojeným násilím, široko rozšírenému znásilňovaniu a inému sexuálnemu obťažovaniu žien a detí." V skutočnosti je však OSN súčasťou týchto problémov, nie ich riešením. Jej misie nie sú žiadnou zárukou demokracie. Etablovali sa na Haiti hneď po štátnom prevrate vedenom USA proti demokraticky zvolenej vláde Jeana-Bertranda Aristida. Ako najsilnejšia vojenská moc v krajine potláčala jednu demonštráciu za návrat Aristida do krajiny za druhou. Aj pokiaľ ide o ochranu žien a detí boli samotní vojaci MINUSTAH opakovane obvinení zo znásilnení a epidémia obchodu s deťmi sa rozmáha priamo pod nosom OSN. Práve preto bojovali aktivisti v Port-au-Prince proti predĺženiu pobytu členov MINUSTAH. Ako vyhlásila Kancelára medzinárodných advokátov (Bureau des Avocats Internationaux, BAI), „na misiu plynie veľa peňazí a protestujúci vyžadujú skutočnú pomoc, nie predlžovanie pobytu okupačných vojenských síl".

USA si dobre uvedomujú, že okupáciu prostredníctvom OSN nemôžu udržiavať donekonečna. Aj preto riadia výcvik Haitskej národnej polície a postupne ju rozširujú. Odkedy v roku 1995 Aristide zrušil Haitské ozbrojené sily, budujú USA ako alternatívny spôsob represie voči obyvateľstvu vlastnú políciu.

V súčasnosti má haitská polícia osemtisíc členov a USA chcú tento počet zvýšiť na 14-tisíc. Len Kanada investovala do vybavenia a vycvičenia policajných dôstojníkov približne 44 miliónov dolárov. Cieľom je postupné nahradenie MINUSTAH vlastnou efektívnou represívnou silou.

USA však veľmi dobre vedia, že len okupácia a represia nemôžu dosiahnuť požadovaný stav. Preto sa vytvára aj istá forma zamestnania, ktorá má Haiťanov pozdvihnúť z absolútnej bezmocnosti na hranicu tolerovateľnej biedy. USA v tom stavili na nárazové fušky, v ktorých najímajú obete zemetrasenia na príležitostné a mizerne platené činnosti v rôznych činnostiach, napríklad pri odpratávaní sutiny.

Hotovosť pre takýchto nádenníkov predstavuje minimálnu mzdu 5 dolárov denne, prípadne 4 doláre plus dávka jedla. Podľa štúdie organizácie Haiti Grassroots Watch dokážu z tejto sumy nádenníci sami sotva prežiť, o ich rodinách nehovoriac. Štúdia ďalej uvádza, že Spoločnosť pre práva robotníkov so sídlom vo Washingtone na základe zohľadnenia kalorických potrieb, nájmu, vzdelania, energie, jedla a iných životných nákladov vyčíslila minimálnu dennú sumu pre jedného dospelého a dve ním vyživované osoby na takmer 14 dolárov.

Dokonca aj samotné USA pripúšťajú, že nádennícke programy neprinášajú úspech pri odstraňovaní sutiny ani nepomáhajú ľuďom vymaniť sa z biedy. Ako kriticky napísal súčasný riaditeľ programu USAID pre Haiti Robert Jenkins, ich „strategickým cieľom bolo a je podporiť stabilizáciu v meniacom sa a nestálom prostredí. Základom toho je istý počet robotníkov a odstraňovanie sutiny. Vychádzalo sa predovšetkým z nasledovného: 1. Robotníci, najmä mladí muži, sa pri zamestnaní menej uchyľujú k násilným protestom; 2. príliv malej hotovosti medzi najchudobnejšie vrstvy má blahodarný účinok; 3. odstraňovanie sutiny v najchudobnejších štvrtiach je vysoko symbolické, pretože predstavuje nádej na návrat k istej forme normality.

Inými slovami, tieto programy sú ľstivým manévrom určeným na klamlivé vytvorenie zdania stability a pokroku pri rekonštrukcii krajiny. Poslednou zložkou pokryteckého plánu stabilizácie je vytvorenie ilúzie o suverénnom demokratickom štáte. USA spolu s inými veľmocami vlievajú milióny dolárov do organizovania parlamentných a prezidentských volieb, ktorých prvé kolo sa konalo 28. novembra. Len Kanada do nich investovala 5,8 miliónov dolárov.

Zabezpečiť výhru kandidáta vhodného pre USA má podpora pre Prévalovu Provizórnu volebnú radu (CEP), ktorej úlohou je naďalej zakazovať najpopulárnejšiu politickú stranu Haiti, Aristidovu Fanmi Lavalas. CEP ju zakázala už po puči v roku 2004. CEP s tichou podporou USA voľby zmanipulovala. Do volieb sa dostali výlučne tí kandidáti, ktorí pochádzali z vládnucej elity, alebo prebehlíci z ľudového hnutia, ktorí sa dohodli s okupantmi. Prévalom starostlivo vybraný nástupca Jude Celestin je preto horúcim kandidátom.

Odkedy je strana Lavalas zakázaná, ľudové organizácie a ľavica voľby odsudzujú a vyzývajú na ich bojkot. Roľníci, mestská chudoba a robotníci to zväčša dodržujú a nechystajú sa k voľbám. V senátorských voľbách v roku 2009 volili len tri percentá všetkých Haiťanov. Podobný scenár môže mať otrasné následky. Zvolený prezident a parlament nebudú mať žiadnu ľudovú podporu a budú teda celkom očividne slúžiť len malej haitskej vládnucej triede a záujmom superveľmocí.

USA dúfajú, že ich stabilizačný plán zabezpečí – slovami špeciálneho veľvyslanca OSN na Haiti Billa Clintona – že krajina „bude pripravená pre biznis". Clinton má v záujme presadiť neoliberálny plán, ktorý vypracoval Paul Collier a ktorý sa volá „Haiti: od prírodnej katastrofy k hospodárskej bezpečnosti." Zahŕňa systém nádenníckej práce, turizmus a poľnohospodárstvo orientované na export v prospech medzinárodných korporácií využívajúcich geneticky modifikované plodiny, ktoré likviduje lokálne poľnohospodárstvo a ťaží z nesmiernej biedy na Haiti.

Na tomto pláne nie je nič nové, je len pokračovaním politiky uvalenej na Haiti v 70-tych rokoch, ktorej cieľom je zničenie vlastného rozvoja krajiny. Celkom zničila miestnu ekonomiku a poľnohospodárstvo, dohnala ľudí do miest, v ktorých však nevytvorila podmienky na prácu a tým sa stala hlavným zodpovedným činiteľom vzniku obrovských prímestských slumov v Port-au-prince. Podobné neoliberálne myšlienky vytvorili ideálne podmienky na to, aby prírodné katastrofy ako zemetrasenia či hurikány viedli k šíreniu epidémií ako cholera a následne k nesmiernym sociálnym katastrofám.

Veľmoci spolu s OSN a mimovládnymi organizáciami opätovne ukázali, že nie sú schopné, a ani nechcú, skutočne vyriešiť situáciu na Haiti, ale že sú v zásade jej najbytostnejšou príčinou. Ich povinnosťou by preto nemalo byť len naplnenie sľubov, ale aj zaplatenie nákladov za celé desaťročia systematickej devastácie tejto krajiny. Jedine ak tie zdroje poplynú v prospech širokých vrstiev obyvateľstva Haiti a keď oni sami rozhodnú, akým spôsobom ich chcú využiť, môže sa im podariť ukončiť nekončiacu sa biedu, ktorú priamo zapríčinila imperialistická politika.

Preložila Silvia Ruppeldtová

Zdroj: Z Communications http://www.zcommunications.org/profits-over-people-in-haiti-by-ashley-smith
Priemerne (0 Hlasy)


Novinky Novinky

utopia.sk

Právo na mesto a distribúcia priestoru

Myšlienka na právo na mesto je úzko spätá s francúzskym filozofom Henrym Lefebvreom. Jeho práca je reakciou na spoločenské vzťahy v liberálnom kapitalizme, ktoré tvarujú podobu dnešných miest. Lefebre vyzýva k radikálnej reštrukturalizácii spoločenských, politických a ekonomických vzťahov v meste a k prepracovaniu aktuálnej štruktúry liberálno-demokratického občianstva. Jeho koncept práva na mesto prepracováva rozhodovací proces v meste: preorientováva našu pozornosť od rozhodovania štátu smerom k produkcii mestského priestoru.

utopia.sk

Participatívny rozpočet pre Lisabon

Medzi európske mestá, ktoré hľadajú riešenie starých problémov ako aj rôznych novodobých komplikovaných fenoménov urbanistického, demografického a sociálneho rozvoja, už patrí aj hlavné mesto Portugalska Lisabon. Participatívny rozpočet sa ukazuje ako efektívne inovatívne riešenie najmä pre veľké mestá, ktoré bývajú (v niektorých súvislostiach paradoxne) veľmi často najväčšmi postihnuté hospodárskou krízou ako aj odcudzením jeho vlastných a novoprichádzajúcich obyvateľov.

utopia.sk

Ako hľadať spôsoby ochrany kultúrneho dedičstva

Medzi projekty v Latinskej Amerike, ktoré môžu poslúžiť ako dobrá inšpirácia aj pre Slovensko, určite patria prípady úspešnej rekonštrukcie historických objektov zdanlivo beznádejne odsúdených na zánik, a to nielen pre nedostatok financií, čo sa najčastejšie uvádza len ako vhodné a údajne neprekonateľné alibi, ale predovšetkým pre vytrvalý nezáujem obyvateľov, vedenia mesta či dediny alebo, ako je to často aj v prípade Slovenska – všeobecnej apatie, ktorá predpokladá, že daný stav je síce smutný, ale nedá sa zmeniť, lebo ľudia jednoducho nemajú žiadny vplyv.

utopia.sk

Participatívny rozpočet v Porto Alegre

Pri hľadaní spôsobov riešenia situácie sa o alternatívnom lokálnom  rozvoji začalo v Brazílii nanovo hovoriť až s vypuknutím krízy v 80.tych rokoch 20. storočia. Vzhľadom na sociálno-historický kontext a urbanistickú politiku príznačnú pre krajiny tretieho sveta, pri ktorej dochádza k čoraz hlbšiemu vylučovaniu celých skupín obyvateľstva a následne k ich právnej kriminalizácii neprekvapuje, že doposiaľ najznámejší medzinárodný model spravovania mesta sa začal práve v Latinskej Amerike.

utopia.sk

Participatívne rozpočty – nástroje participatívnej demokracie

Od definície k úsiliu

Participatívny rozpočet je proces priamej, dobrovoľnej a všeobecnej demokracie zabezpečujúcej ľuďom možnosť diskutovať o všetkom, čo sa týka verejného rozpočtu a politiky a zároveň prijímať relevantné rozhodnutia. Občan tak nielen že volí, ale je priamo vtiahnutý do procesu... Uribatam de Souza

utopia.sk

Realizovať utópie

V jednom rozhovore týkajúcom sa sčasti narastajúcemu významu Latinskej Ameriky v súčasnej geopolitike odpovedal slovinský filozof a psychoanalytik Slavoj Žižek, že ani tak nie je zaujímavé sledovať kroky, ktoré podstupujú krajiny takzvaného centra, ale tie postupy, ktoré uskutočňujú krajiny takzvanej periférie. Prirodzene, centrum a periféria majú vždy viaceré ťažiská.

utopia.sk

Veselý prístav Bratislava

Stop urbicíde – genocíde mesta!